Friedrich Heineman (Ostrovy)

29/01/2010

Friedrich Heineman je neznámym autorom jedného z najzvláštnejších diel v dejinách literatúry. Celý svoj život totiž písal jediné dielo, ktoré má formu najdlhšej básne, akú kto kedy napísal: báseň, ak tak môžeme nazvať niekoľkotisícstranový text, má názov Ostrovy.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Osamelí bežci / Poznámky hlboko pod čiarou

29/01/2010

Ivan Štrpka

Tvorba Ivana Štrpku je príliš rozsiahla a komplexná na to, aby sa mohla popisovať en bloc. Myslím, že hlavným princípom Štrpkovej poézie je živosť; autor primárne nevytvára obrazy ani výpovede, ale ide mu o pohyb; každá báseň je tvorbou básne, poézia je vnímaním, myslením, stávaním sa – cestovaním k sebe, k okamihu, k prežívaniu, k uskutočňovaniu sa. Báseň je tak cestovaním k básni a k sebe – cestovaním čitateľa i autora. Tieto básne nie sú nehotové, ale naopak, sú živé. V tejto reflexii vznikania, zrodu a pohybu, teda tvorby seba ako básne a básne ako seba má Štrpka bližšie k Laučíkovi než k Repkovi, ktorého básne sú predsa len skôr výsledkom meditácií a uvažovania a sú skôr zamerané na objekt sveta než subjekt autora (už v tom, že Štrpka často rozpráva cez „ja“, kým Repka len predmetne alebo cez solidárne „my“, Štrpka hovorí cez slovesný opis deja, Repka cez myšlienky a maximy).

Prečítaj zvyšok tohto článku

Elias Canetti (Svedomie slov)

29/01/2010

V Canettiho štýle – popri všetkých tých skvelých veciach, o ktorých sa zmienim neskôr aj ja – je naozaj niečo, čo vyvoláva odpor. Prečítaj zvyšok tohto článku

Harmonia mundi

28/01/2010

Naše myslenie a vnímanie sa neodohráva v rovine faktov, ale v rovine hudby. Hudba značí istú naladenosť, harmóniu, pocit. Naše vnímanie je uspôsobené tak, aby sa celok našich očakávaní, nášho myslenia niesol v príjemnej tónine: žijeme v predpripravenom interiéri útulnosti, v zdomácnenom obraze sveta. Žijeme skôr v rovine harmónií, než faktov – a tým sa našťastie líšime od umelej inteligencie.

Svet vnímame ako farby, nie vlnové dĺžky, ako zvuky, nie kmitanie častíc. Svet teda vnímame v jeho hudobnosti. Najuniverzálnejšou teóriou hudobnosti sveta je pytagorejské učenie o hudbe sfér: učenie o harmonickom, hudobnom usporiadaní kozmu. Svet je z nášho pohľadu závratne otvoreným dielom: poskytuje nám takmer neobmedzenú škálu spôsobov jeho vnímania, takže Boha možno považovať skôr za autora-skladateľa, ale nie za dirigenta; poslucháčovi je ponechaný takmer neobmedzený priestor.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Orhan Tekin

27/01/2010

Prečítaj zvyšok tohto článku

Francis Fukuyama: Konec dějin a poslední člověk

26/01/2010

I. Recenzia

Komplexné teórie všetkého majú svoj význam, aj napriek tomu, že sú vždy nevyhnutne vystavené veľkej kritike. Nutne zovšeobecňujú, schematizujú a redukujú – no pre myslenie sú zásadné, minimálne svojou inšpirujúcou silou v polemike o povahe človeka a sveta. Francis Fukuyama sa pokúsil o komplexnú a zároveň, podľa vlastného presvedčenia, aj o finálnu teóriu ľudských dejín. Podarilo sa mu vyvolať veľkú diskusiu a jeho Koniec dejín sa stal s Huntingtonovým Stretom civilizácií predmetom živej diskusie o povahe politických dejín i povahe človeka.

Fukuyamovu tézu možno vyjadriť pomerne jednoducho: liberálna demokracia podľa neho predstavuje optimálny model, čo znamená, že ľudstvo dospelo ku konečnej idei spoločenského usporiadania a teda ku koncu dejín. Dejiny ako sled udalostí budú pochopiteľne pokračovať, no dejiny ako evolúcia myslenia o spoločnosti podľa Fukuyamu dospeli k svojmu cieľu. Liberálna demokracia je zmysluplným a želaným cieľom, ku ktorému budú postupne konvergovať všetky spoločnosti, čo nevylučuje konflikty; na druhej strane vzniká nová situácia aj pre liberálne demokracie, ktorých obyvateľstvo sa ocitá v novej, zvláštnej situácii dosiahnutia istého cieľa. O tom pojednáva zamyslenie na tému Posledný človek, človek postmoderného Západu.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Iluminácie

26/01/2010

Ingo F. Walther / Norbert Wolf: Masterpieces of Illumination. The world’s most beautiful illuminated manuscripts from 400 to 1600. Taschen 2005

Book of Kells (cca 800) - takzvaná chi-ro strana (Kristove iniciály)

Obrázkové knihy sú krásnym návratom do detstva. Lebo vtedy bol pre nás každý obrázok úplne novým, zvláštnym a jedinečným obrazom sveta, ktorý sme skúmali s takou pozornosťou; verili sme mu a plne sme sa oddali jeho atmosfére; dopriali sme mu dostatok fantázie, snivosti, porozumenia a dôvery. Dospelí na obrázky – poučení svetom takzvanej reality – už dávno zabudli, príliš im nedôverujú (zoči-voči vlastnej skúsenosti) a len zriedka sa im plne oddajú (najneviditeľnejšími putami vládne zvyk). A pritom každý obraz umelca je svetom osebe, je v ňom – ak sa len dokážeme odpútať od zvyku – obsiahnuté nesmierne veľa, dostatočne na to, aby sme sa doň mohli zahĺbiť a aby sme ním pridali niečo k vlastnému obrazu sveta, ktorý sa nám len zdá byť úplný.

K obrovskému mmnožstvu maliarskych monografií pribudla jedna krásna obrázková knižka – Taschen, vydavateľstvo obrázkových knižiek, oslavuje 25. narodeniny a v narodeninovej edícii vydalo aj titul Masterpieces of Illumination. Táto kniha je v prvom rade poctou – zaoberá sa iluminovanými knihami z obdobia rokov 400 – 1600, keď sa ilustrovali tie najváženejšie knihy pre najnáročnejších čitateľov, keď svet nebol zaplavený obrazmi, fotografiami a priamymi prenosmi a heslo „lepšie raz vidieť než stokrát počuť“ sa bralo doslova.

Z praktického pohľadu sú staré knihy bezcenné – napísané v nepoužívaných jazykoch, obsahujúce dezinformácie a často bludy, plné dávno prekonaných vedeckých poznatkov a navyše často neúplné by mali byť nahradené kvalitnejšími, novšími titulmi, ktoré navyše jestvujú vo viac než jednom exemplári. Napriek tomu sú práve tieto staré, nepraktické knihy nesmierne cenené a aj dnes pohlcujú pozornosť a energiu vedcov, nadšencov, učencov a zberateľov.

Kniha o takýchto knihách bude zrejme plná úcty – k tým, ktorí ich ručne písali, iluminovali a viazali, ktorí ich uchránili zoči-voči storočiam, ktorí ich prepisovali, študovali a uctievali. Kto mal v rukách staršie knihy vie, že horná strana listov je špeciálne upravená kvôli sadajúcemu prachu, že na konci strany je odkaz na začiatok nasledujúcej kvôli plynulosti čítania atď.

Keď túto knihu otvoríme, všimneme si napríklad, že každá dvojstrana je ozdobená inou postavičkou z iluminácie a že niekoľko iluminácií je použitých na prvých stranách knižky. Tá úcta k tvorbe kníh spočíva napríklad v tom, že všetky použité iluminácie sú zaznamenané a pomenované – tak sa dozvieme, že drobné postavičky pri číslach strán sa nazývajú drolleries, u všetkých je udaná kniha, z ktorej pochádzajú, z akého obdobia je, kto je autorom, vydavateľom a terajším vlastníkom a kto ju vydal v pretlači.

Okrem obrázkov je tu dostatok textu. Úvod obsahuje základné informácie o tom, čo iluminácie sú, aká je ich história a typológia. Z akého materiálu sa knihy vyrábali a kto ich vlastne vyrábal, aké typy kníh prevládali a aké školy iluminátorov jestvovali. Opäť zacítime úctu a erudíciu, keď narazíme na kapitoly o tom, kto (a ako) knihy kradol, kto ich zbieral a koľko boli knihy hodné v jedotlivých obdobiach (vyjadrené v porovnaní s vinohradmi, volmi, výdavkami na domácnosť alebo platmi remeselníkov). Okrem stredovekej Európy sa kniha dotýka aj iluminácií z Perzie, Indie, Turecka alebo Mexika.

Mirza Ali: Príbeh o somárovi z knihy Haft Aurang (16. stor.)

Samotné jadro knihy pozostáva zo 167 chronologicky zoradených najvýznamnejších manuskriptov (Vergilius Vaticanus až Shahanshahnama). Každý je uvedený základnými údajmi – datovanie, pôvod, jazyk, počet strán a ilustrácií, téma knihy, autor textu a iluminácií, vlastník atď. Nasleduje text, zaoberajúci sa konkrétnym manuskriptom, jeho ilumináciami a kultúrnym kontextom – a samozrejme kvalitné reprodukcie iluminácií. Okrem 167 detailne uvedených manuskriptov kniha uvádza 29 ďalších v stručnejšom pojednaní. Appendix obsahuje biografie iluminátrov, bibliografiu, slovník pojmov, index a záverečné poďakovanie s uvedením všetkých vlastníkov práv na uvedené reprodukcie.

Táto kniha sa môže stať skvelý materiálom na snívanie – naša fantázia sa môže zaoberať takmer 200 knihami, zhustenými v aure iluminácií. V nich sa skrýva obsah i téma kníh, ale i esencia kultúrnej epochy, v ktorej vznikli. Zviditeľňuje sa jazyk tradície a uchováva sa atmosféra doby. Túto auru zatvorených kníh pozná každý, kto sa nimi zaoberá – každý, kto vie odhadnúť knihu predtým, než ju čítal, kto ju v obchodoch a antikvariátoch len poťažká v ruke a neomylne volí podľa vlastného vkusu, kto knihy rozoznáva podľa iných kníh. Táto kniha je vzácnym oknom do uzavretých archívov a knižníc.

Book of Lindisfarne (7. storočie)

Milorad Pavić: Krajina maľovaná čajom

25/01/2010

Krajina maľovaná čajom patrí medzi najlepšie a najtypickejšie Pavićove knihy. Predovšetkým patrí k tomu najpodstatnejšiemu písaniu, ktoré je neustálym vedomím sveta; písanie, ktoré je hlboko vedomým stavom, nespúšťajúce z očí svet v úplnosti jeho tajomstva. To dáva čítaniu jeho kníh rozmer nevyhnutnosti, ktorý je znakom pre pravdu. Pavić nie je vážny autor, ale je v stave pravdy rovnako ako vážni a najvážnejší autori.

Pavićove texty možno označiť za novodobé rozprávky, pre ktoré treba v postmodernej dobe vyriešiť mnohé otázky – napríklad kam situovať dej: do vzdialenej minulosti, budúcnosti či prítomnosti? Pavićove riešenie je v zaujímavej syntéze všetkých troch časov, v poukázaní na ich osudový súvis a v odkaze prítomnosti, že či si to uvedomí alebo nie, je pokračovaním a zrkadlením minulosti, že hoci nevezme do úvahy duchovné princípy, stále im podlieha. V Chazarskom slovníku to boli tri prepojené časové pásma, tri druhy bytostí a tri náboženstvá, ktoré odkazovali na človeka ako integrovanú, komplexnú bytosť.

V poradí druhý Pavićov román, Krajina maľovaná čajom, je pavićovsky nezameniteľným dielom rozdeleným do dvoch častí. Prvá časť s podtitulom Malý nočný román je dospelejšia, druhá časť s podtitulom Román pre fanúšikov krížoviek sa vracia do detského písania pavićovskej nevážnosti. Pavić vníma aj tragiku, aj smrť, ale tak, ako ich vníma dieťa – kým prvá časť má v sebe nádych dezilúzie a vážnosti zrelých próz, druhá časť je pohľadom cez oči dieťaťa, ktoré síce vidí svet v jeho úplnosti, ale zostáva dieťaťom. Preto tu niet psychologizácie ani pesimizmu a ani nádychu krízy, ktorá sfarbuje celú prvú časť hlboko nešťastného Atanasa Svilara. Keď Razin stretáva Diabla, ten má podobu dieťaťa – jeho osud, jeho smrť je sedemročným dieťaťom, ktoré mu zvestuje pravdu sediac pod stolom. Pavić píše o vážnych veciach tak, ako vážne veci maľuje insitný maliar; jeho knihy sú také, aké by boli Rousseaove obrazy anjelov, ako zvestovanie smrti sedemročným neposedným dieťaťom, ktoré slinou zapaľuje sviece. Prvú časť Malý nočný román tvorí sedem kapitol, zložených vždy z dvojice textov – prvý hovorí o histórii mníšskych rádov, druhý o Atanasovi Svilarovi, architektovi, ktorý napriek svojím nesporným kvalitám nedokáže postaviť jedinú budovu, žije neúspešný život a všetka jeho investovaná energia sa mení na prázdno. Oba príbehy vedú na Mont Athos, kde sa stretávajú a spájajú v spoločnom ohnisku odvekého duchovného princípu, Svilarovho životného poznania a pointy prvej časti románu. Druhú časť románu možno čítať a lúštiť ako krížovku: vodorovne alebo zvislo, náhodne alebo systematicky, v línii príbehov alebo postáv. Dvadsaťdva kapitol Románu pre fanúšikov krížoviek je už typickou Pavićovou mozaikou zloženou z rôznych postáv a príbehov, výletov do minulosti a exkurzií do podivných životov, poskladanou skvelým kombinatorikom a nestriedmym rozprávačom z pestrých chutí a farieb.

Pavićove majstrovstvo spočíva v budovaní románu na viacerých úrovniach súčasne (budovanie, ktoré po vzore starých majstrov zahŕňa šikovnosť remeselníka, fantáziu umelca, geometriu architekta): od najzákladnejšieho slovného spojenia až po možnosti románu ako žánru. Tak sa napríklad motív krížovky objavuje niekoľkokrát v románe samotnom, tvorí jeho kostru, určuje spôsob jeho čítania a objaví sa opäť aj pri rozuzlení príbehu Vitaše Milut.

Pavić sám seba označuje za posledného Byzantínca. Už jeho jazyk – celý rad metafor, žartov a poetizmov – je byzantským filtrom, stojacim zreteľne medzi príbehom a čitateľom, neprepúšťajúcim nielen akúkoľvek psychologizáciu v bežnom slova zmysle, ale ani skutočne negatívne postavy, ktoré táto inovácia ľudovej frazeológie robí rovnako pestrými a zaujímavými ako ostatných obyvateľov jeho kníh. Tento byzantský (a balkánsky) raster je mozaikou nepreberných kultúr, časov a náboženstiev – a táto mozaika nielenže najpravdivejšie charakterizuje Balkán, ale aj svojho autora. Každá veta zrkadlí tú istú pestrosť ako románový celok.

Nad jazykom stojí byzantínska práca s dejinami, filozofiami a teologickými mystifikáciami – napríklad v aplikovaní odvekej mníšskej múdrosti, platnej stáročia, na súčasnosť: Pavić nám ukazuje, že storočia ukladané a rozvíjané poznanie filozofie či teológie moderný človek nenahradil, ale zabudol. Byzantskými inšpiráciami sú aj výber miesta (Mont Athos) či tematizované remeslo (maliari ikon v Chazarskom slovníku, staviteľstvo kostolov vo Vnútornej strane vetra a mnísi v Krajine maľovanej čajom).

Pavić viackrát využíva aj prehovor k čitateľovi, ktorý sa má objaviť na nečakaných miestach; snaží sa nenudiť čitateľa, vtiahnuť ho do príbehu a zapojiť do hry a v princípe mnohých zrkadlení vo vnútri románu nechal niekoľko zrkadiel aj pre čitateľovu tvár. Pavićove mozaiky sú totiž aj zrkadlami a každý jeho román je systémom odkazov a súvislostí, príbehy sú dopovedané v iných príbehoch, alebo v nich aspoň získavajú nový rozmer či odtieň.

Krajina maľovaná čajom je ambicióznym projektom, ktorého výsledkom je tristostranová stavba: plná nedopovedaných príbehov a postáv, fragmentov s viacerými prepojenými, ale aj slepými chodbami, v ktorej je veľa miesta pre čitateľa. Niektoré postavy sú skôr ukryté a strácajú sa, či už to bol zámer autora, nedokonalosť knihy, alebo môjho spôsobu čítania. V každom prípade jeden z najmagickejších čitateľských zážitkov.

(Román by mal čoskoro vyjsť v slovenskom preklade.

Obrázky k textu sú od Remedios Varo.)

Juraj Briškár: Elementárne situácie v literatúre

25/01/2010

Modrý Peter 2005

Desať Briškárových esejí o literatúre je písaných jednoduchým, výkladovým jazykom, ktorý nezhusťuje významy a nekomplikuje vzťahy, ale vysvetľuje a objasňuje. Štýl je pokojný a sústredený, takmer slávnostný; niet v ňom vytrženia a vášnivosti Emersonových esejí, ale ani ľudovej jednoduchosti esejí Montaignových. Pokojným hlasom sa tu nenápadne a s veľkým vkusom hovorí o podstatných veciach; pre Briškára je literatúra – desať konkrétnych diel a autorov – spôsobom a možnosťou, ako prikročiť k podstatnému a dôležitému. Hoci vo svojich aforizmoch viazal Briškár vety do uzlov a teraz uzly precízne rozväzuje, neznamená to, že sú tieto texty rozriedené. Originalita a závratne presná metaforika zostáva, precízny autor len dôsledne zmenil žáner.

Táto kniha sprístupňuje veľmi jednoduchou a zrozumiteľnou formou diela Senecu, Stendhala, Tolstoja či Pessou, ešte viac však metódu tvorivého čítania a interpretácie a tému spoločnú všetkým Briškárovým textom: elementárne situácie bytia.

Briškárove interpretácie literatúry sú vzrušujúce, pretože autor je čitateľom s bohatým vnútorným svetom – knihy sú preňho len impulzmi  pre originálne myšlienky, takže z týchto esejí nevzniká návod, ako rozumieť konkrétnym dielam a autorom, ale ako sa dá tvorivo čítať; napokon, Briškárove úvahy nechávajú ešte veľa priestoru pre úvahy o iných aspektoch týchto diel, nie sú snahou vyčerpať tému: jestvuje mnoho iných spôsobov ich čítania. Briškár neopakuje známe fakty, dokonca ani neinterpretuje dielo en bloc: jeho eseje sú skôr ukážkami brilantného vnímania a chápania sveta cez znaky, použité v literatúre; Briškár by však práve tak mohol domýšľať diela maliarov.

Briškár nerobí len to, že komentuje prečítané – jeho analýzy majú pointu, literatúra ho vedie k záverom o živote a bytí človeka. V tomto zmysle sú jeho úvahy nadčasové (výberom tém aj ich spracovaním) a nemáme ani dojem, že ich píše literárny vedec – sú hlboké, no nie komplikované.

Pokora a rozvaha, s akou Briškár uvažuje a píše, je naozaj vzácna; nevzrušivá argumentácia priezračne jasnej logiky poskytuje skutočný pôžitok. Ak by sme dikcii týchto textov prisúdili hlas, bol by to pokojný, nevzrušivý, príjemne mäkký a upokojujúci hlas, trochu nižšie posadený.

 

O aforizmoch Juraja Briškára

 

Jose Saramago: Mesto slepých

25/01/2010

Ensaio sobre a Cegueira, 1995; Slovart 1999, preložila Miroslava Petrovská

Mesto slepých je veľmi silná, univerzálna kniha. Najzásadnejší je námet (čitateľ si ho odvodí z názvu románu); je tak prostý a pritom ohromujúci, až je zarážajúce, že ho pred Saramagom nik nepoužil (aspoň ja o takej knihe neviem), najbližšou paralelou z novodobej literatúry môže byť Camusov Mor. Mesto postihnuté slepotou – to je námet, ktorý je plný metafor, podobenstiev a možností skúmať povahu človeka. Druhou otázkou je, čo dokáže spisovateľ, ktorý natrafí na takýto originálny námet, vyťažiť z jeho možností.

Saramago napísal strhujúci román. Námet je tak univerzálny, že ho možno dosadiť do ktoréhokoľvek obdobia literatúry počnúc Homérom, a takto univerzálne ho portugalský spisovateľ uchopil. V románe sa síce spomenú autá, supermarkety a elektrina, ale to sú len zameniteľné kulisy; jadro príbehu je nadčasové, preniká k podstate človeka a Saramago ho napísal akoby pre ľudí ktoréhokoľvek času, minulého či budúceho. Zvolil jednoduchý jazyk, klasické rozprávanie, žiadne postmoderné maniere; knihe nechýbajú myšlienky, ale sú práve také, aké skrsnú v hlavách najobyčajnejších ľudí. Odkazy na iné diela zúžil Saramago na minimum, spomína vlastne len Homéra a radšej cituje porekadlá. Aj postavám ponecháva len všeobecné mená: taxikár, žena s okuliarmi, lekárova žena.

Je to temná, ale strhujúca kniha. Že sa človek do knihy začíta a nevie sa od nej odtrhnúť, nie je až také ojedinelé; na inú knihu, pri ktorej sa mi skutočne zvýšil tep, si ale nespomínam. Pri tých najdrsnejších pasážach.

Skvelá téma si u Saramaga našla aj skvelé spracovanie. Autor neobišiel asi žiadnu významnú asociáciu, ktorú táto téma ponúka a ak by sa chcel tejto téme niekto venovať ešte raz, bude to mať ťažké.