Tretia poznámka k fantastike

01/02/2010

3.

Človek by nepochybne veľmi rád riadil počasie a jedného dňa k tomu možno bude mať skutočne blízko. K povahe človeka patrí aj zvláštna črta, že ak raz niečo podobné dokáže a bude to môcť robiť, tak sa takejto možnosti nevzdá. Ovládnutie počasia ilustruje povahu ľudského pokroku – vzdávame sa akejsi elementárnej pokory, krásy nevyspytateľného, vyššieho princípu, ktorý je nezávislý na našej vôli a ktorý zaručuje, že okrem domova existuje aj svet. Ovládnuť počasie sa mi zdá byť smutným triumfom ľudského ducha, víťazstvom toho fádneho a pragmatického hlasu v človeku (ktorý napríklad pri prvom snehu myslí na to, že sa mu pôjde na aute horšie do práce).

Prečítaj zvyšok tohto článku

Dve poznámky k fantastike

01/02/2010

1.

Žáner fantastiky spravidla predpokladá ľudské ambície dobývať: hranice neznámeho, susedné štáty, iné planéty, ovládať všetko vo sfére poznania, alebo ovládať človeka s jeho psychikou. V rámci klasického sci-fi sa ocitáme vo vzdialenej budúcnosti, vzdialení od prítomnosti dlhou cestou cieľavedomého pokroku: pred sebou máme spravidla dramatický konflikt. Fantastiku možno všeobecne rozdeliť na dva hlavné smery – hoci každé dobré sci-fi predstavuje interakciu oboch nasledujúcich línií: fantastika zaoberajúca sa technologickou líniou pokroku, rozvojom vedy a mimozemskými civilizáciami, a fantastika, ktorej predmetom je človek a ktorá sleduje možný vývin človeka, jeho ideí a spoločnosti. Bolo by zaujímavé venovať trochu pozornosti vývinu oboch línií, ktoré sa od éry osvietenstva vyznačovali značným optimizmom – utópie vyrastali z úprimnej viery v pokrok, až sa postupne zafarbovali pesimizmom, keď sa vynorili environmentálne problémy, dve ničivé vojny a atómová zbraň, a napokon zlyhanie všetkého, čo sme nazývali kultúrou v totalitách Európy dvadsiateho storočia. V renesancii vznikali utópie ideálnej spoločnosti a len ťažko si predstaviť vznik nejakej temnej vízie – dnes sme na tom opačne, a v duchu orwellovskej skepsy je už akákoľvek optimistická utópia nepredstaviteľne naivná. Fantastika ako vízia budúcnosti zaujímavo reaguje na to, ako vnímame seba samých, a teda ako vnímame to, čoho sme schopní – pôvodné chápanie schopnosti ako dokázať niečo naberá skôr svoj druhý význam ako schopnosť dopúšťať sa netušeného zla. Dvadsiate storočie až neuveriteľne otriaslo pohľadom na človeka. Toto po vojne napísal Carl Gustav Jung: „Bol by sa niekto odvážil pred tridsiatimi rokmi predpokladať, že by šiel psychologický vývoj v smere obnovenia stredovekého prenasledovania Židov, že by sa Európa znovu triasla pred liktorskými zväzkami prútov a pred pochodovaním légií, že by sa znovu mohol zaviesť rímsky pozdrav ako pred dvetisíc rokmi a že by namiesto kresťanského kríža mohla milióny vojakov nalákať k pripravenosti položiť život archaická svastika – rozniesli by sme toho človeka ako mystického blázna.“

Prečítaj zvyšok tohto článku

Skryté pôvaby Východnej Európy XII

01/02/2010

Tvorcovia

Jestvujú dva spôsoby, akými tvorcovia prichádzajú k uznaniu – dva symptomatické spôsoby, vtelené do Východu a Západu. Východ generuje osobnosti cestou odporu: tvorcovia žijú a pôsobia napriek svojmu prostrediu, ich cesta je cestou silného odporu. Takmer všetky osobnosti sa tu vynárajú z bezbrehej tmy neuznania, odmietnutia, nezriedka zúfalstva. Svoj štatút získavajú až posmrtne, alebo z neho za svojho života nevyťažia nič, čo by akokoľvek zmenilo ich existenčné pomery. Sú aj výnimky, napríklad Tolstoj; no prípady Dostojevského, Kafku či Schulza sú veľavravné.

Západní autori sú zvyčajne hviezdami nielen za svojho života, ale už od svojich hviezdnych začiatkov; požívajú hviezdny status, živia sa svojou tvorbou, spoločnosť ich akceptuje a štatút umelca im umožňuje nadštandardné postavenie (kým Východ ich odsudzuje na podštandard: tvoriť tu vždy znamenalo a znamená odsúdiť sa).

Prečítaj zvyšok tohto článku

Gustave le Bon: Psychológia socializmu III

30/01/2010

Gustave le Bon: Psychológia socializmu (1896). Predchádzajúce dve časti diela si môžete prečítať tu a tu.

Kapitola 2: Pôvod socializmu a príčiny jeho dnešného vývinu

1. Dejiny socializmu

Socializmus sa nezjavil po prvýkrát v dnešných časoch. Aby sme použili obľúbený výraz starovekých historikov, jeho pôvod sa stráca v hlbinách času; pretože jeho hlavnou príčinou je nerovné postavenie a táto nerovnosť bola zákonom staroveku rovnako, ako je zákonom dneška. Pokiaľ nejaké všemocné božstvo nepretvorí prirodzenosť človeka, je tejto nerovnosti súdené pretrvať až do zániku našej planéty. Zdá sa, že boj medzi bohatými a chudobnými bude trvať naveky.

Bez toho, aby sme sa vracali k primitívnemu komunizmu, ktorý predstavuje nižšie štádium vývinu, ktorý už všetky spoločnosti prekonali, môžeme povedať, že starovek experimentoval so všetkými formami socializmu, ktoré sú k dispozícii aj dnes. Predovšetkým Grécko všetky z nich uviedlo do praxe a zašlo na svoje nebezpečné experimenty. Kolektivistické teórie sa objavili už dávno predtým v Platónovej Republike. Aristoteles proti nim namietal a, ako poznamenáva Guirand hodnotiaci ich diela vo svojej knihe Pozemkové vlastníctvo Grékov: „Nájdeme tu všetky súčasné teórie, od kresťanského socializmu až po najrozvinutejší kolektivizmus.“

Prečítaj zvyšok tohto článku

Gustave le Bon: Psychológia socializmu II

30/01/2010

Úvod k le Bonovmu dielu Psychológia socializmu z roku 1896. Záverečnú kapitolu diela si môžete prečítať tu, kapitolu o prehistórii socializmu zase tu.

Úvod

Socializmus je tvorený syntézou viery, ambícií a ideí premeny, ktoré hlboko pôsobia na myseľ človeka. Vlády sa ho boja, zákonodarcovia ním manipulujú a národy v ňom vidia úsvit svetlejšej budúcnosti.

Táto kniha je venovaná skúmaniu socializmu. Sú v nej uplatnené princípy, ktoré už boli stanovené v mojich dvoch predchádzajúcich dielach – v Psychológii národov a v Psychológii davu. Po tom, čo v rýchlosti pojednáme o detailoch predmetných doktrín a sústredíme sa na ich podstatu, budem sa venovať príčinám, ktoré stáli pri zrode socializmu a ktoré umocňujú, alebo brzdia jeho šírenie. Poukážem na konflikt medzi odvekými princípmi, ustanovenými tradíciou, na ktorých spoločnosti stále spočívajú, a novými princípmi, zrodenými z nových podmienok, vytvorenými evolúciou modernej vedy a priemyslu. Bez toho, aby som posudzoval legálnosť väčšiny snáh o zlepšenie podmienok, budem skúmať, či je vôbec možné, aby jednotlivé inštitúcie mali reálny vplyv na toto napredovanie, alebo či o našich osudoch nerozhodujú zákonitosti absolútne nezávislé od týchto inštitúcií, vytvorených našou vôľou.

Prečítaj zvyšok tohto článku

VITAMIN P

30/01/2010

New Perspectives in Painting, Phaidon, 2005

Dubossarsky & Vinogradov

Žiadna doba nie je pomenovaná, kým sa k nej nevyjadrí umenie – kým nevysloví jej jazyk a kód, kým nezlomí šifry a nepremeria hodnoty. Umenie je mapou doby; zmenšením a zjednodušením sveta – prehliadajúc si umenie nazeráme charakter doby – jej kultúrneho jadra, preloženého do názornosti a podstaty (to sú jazyky umenia).

Povahu umenia charakterizujú napríklad akty – zobrazenie holej pravdy, ktorá zostáva poznačená manierizmom, ideológiou, kultúrou. Dnešný človek sa nemôže spoznať v akte Rubensa ani Maneta. Je potrebná nová maľba – akt poznačený chlípnosťou, frivoľnosťou, pôžitkom, ľahostajnosťou, vyzývavosťou, pornografiou, erotizmom.

Umenie ako zrkadlo nahého tela, prehovárajúce vždy inak, pretože vždy pravdivo.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Jazyk otázky a odpovede

30/01/2010

Človek uvažujúci o svete v akomkoľvek rozmere, teda či už pritom myslí na Boha alebo nie, dospeje k otázke zrozumiteľnosti, blízkosti človeka a bytia. Jestvuje v povahe bytia a človeka zakorenená príbuznosť, spoločný základ, ktorý hlbokým súvisom prekonáva vzájomnú cudzosť? Túto otázku možno preložiť aj takto: dokázal by človek pochopiť definitívny výklad sveta, dokázal by pochopiť Boha?

Vieme, že človek túto otázku a jej možné odpovede pozná od nepamäti – svedčí o tom napríklad dichotómia chaos-kozmos, vtelená do najzákladnejších a najuniverzálnejších mýtov. Vieme aj to, že tradične sa človek prikláňal k pozitívnej odpovedi – v kresťanstve je to napríklad vyjadrené v stvorení človeka Bohom „na svoj obraz“ a v zostúpení Boha na zem, čo Boha a človeka spája tým najpevnejším putom.

Kant svojou teóriou o „veci osebe“ a „veci pre nás“ sformuloval túto odvekú otázku v jazyku modernej filozofie. Nie je to odpoveď, ale otázka. Kant vytýčil priepasť, nad ktorou moderný človek stojí a nad ktorou si možno voliť svoj breh. No podstata je v tom, že kým vo svojej histórii žil človek na pevnom brehu kladnej odpovede, dnes zostáva v prázdne nad priepasťou. Kým tradičným jazykom tradičného človeka, teda človeka mýtu a náboženstva, je jazyk odpovede, jazyk voľby, aj na prípade Kanta vidíme, že nový jazyk je jazykom otázky a jazykom státia nad priepasťou. Je to filozofický jazyk, ktorý za svoju cnosť, svoju povinnosť považuje otázku, nie odpoveď. Odpoveď preň nie je aktom vôle či hodnôt, ale dogmou; poctivosť vníma nie v rozhodnutí, v priklonení sa k odpovedi, ale práve v zdržaní sa odpovede tam, kde nespadá pod sféru intelektu. Tento jazyk je totiž plne v kompetencii filozofického intelektu – a jemu človek zveril aj svoje rozhodovanie, svoje hodnoty, svoj život. V najlepšom racionálnom presvedčení tento človek verí, že nie je nepoctivé, ale naopak poctivé odmietať rozhodnutie, čo je dobré a čo zlé, či vôbec sú hodnoty, či je dobro a zlo a či je Boh – cnosť a hodnota sú už v pýtaní sa a len v ňom. (Filozof Miroslav Marcelli, ktorý v priamom prenose odmietol povedať, či komunizmus bol zlom, pretože povedať, čo je zlo a koľko miliónov obetí je potrebných na to, aby išlo o zlo, nevieme a nemáme – ak chceme zostať intelektuálne poctiví.) Filozof sa teda má len pýtať a trvať na opytovaní. Má byť tým, kto sa vznáša nad priepasťou.

Detektívky

30/01/2010

Honoré Daumier

Detektívky sú žánrom posledného storočia – žánrom, ktorý si motív zločinu len požičal a ustanovil si vlastné pravidlá a schémy na jeho spracovanie. Klasická detektívka, o akej bude reč, má vraj svoj počiatok u Poa a v podstate má dva podstatné rysy: 1. vládne jej racionalita, 2. jej vládcom je detektív.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Fragmentárnosť

30/01/2010

Môžeme začať populárnou hudbou, ktorú všetci poznáme, lebo nik z nás sa jej nedokáže vyhnúť. Populárna hudba je najsilnejšie a najglobálnejšie z médií, ktoré netreba vyhľadávať, lebo sa mu už nedá uniknúť. Jej trendy, teda to, čo robí skladby hitmi, možno opísať ako niekoľko chytľavých tónov, kvalitný refrén. Treba sa sústrediť na ten jediný, rozhodujúci motív a vniesť doň trocha mágie, trocha „umenia“.

Tieto skladby sa nerozvíjajú v čase, nepoznajú gradáciu či rozvoj motívov, ako to poznáme z tradičnej hudby: populárne piesne sú statické, bez variácie opakujú schému sloha – refrén a predovšetkým tú trochu perfekcionizmu, ktorá skladbu predá. Lebo popová pieseň je predovšetkým výplň medzi refrénmi, do ktorých sa vtelila a ktoré sa v závere už neprerušene opakujú (čiže pieseň graduje, ak týmto slovom možno označiť statickú monotónnosť opakovania). V tomto spočíva povaha dnešnej doby: v zmenšovaní a zhusťovaní: zvuková podoba doby sa zmršťuje do zvučiek a niekoľkých tónov: od zvonenia mobilov, zvučiek v rádiách a televíziách cez zvuky v metre, vo výťahoch až po užívateľské tóny softvérov. Reklamy sú zhustené do niekoľkých sekúnd perfekcionizmu, dizajn sa sústreďuje do loga: textové správy, to sú bilboardy, plagáty, názvy obchodov a svetelné reklamy. Energia sa koncentruje, vládne umenie krátkych foriem: reklamní textári, dizajnéri a novinári sú platení za svoju údernosť. Kým staré umenie malo príležitostný charakter, za to však malo svoju šírku, ovládli náš svet značky, tóny, signály, symboly a reklamy, titulky a refrény. Svet sa zrýchľuje do fragmentov: zrýchľujú sa krátke sekvencie, doba nepraje dlhým pasážam, priestranným dielam, vyžadujúcim si sústredenie, pozornosť a čas.

Prečítaj zvyšok tohto článku

Pravdivosť a správnosť

29/01/2010

Prečítaj zvyšok tohto článku