Simone Weilová: Potreba koreňov / II. Vykorenenosť. Vykorenenosť v mestách

V krátkom odseku Vykorenenosť definuje Weilová Zakorenenosť ako zásadnú potrebu ľudskej duše a jej zodpovedajúcu civilizačnú chorobu: Vykorenenosť.

Vykorenenosť v mestách sa zameriava na vykorenenosť robotníkov, a to v dvoch hlavných aspektoch: kultúre (vzdelaní) a pracovných podmienkach. Weilová analyzuje situáciu v priemysle v 40-tych rokoch 20. storočia – zameriava sa na konkrétne problémy vo Francúzsku, ktoré sa v tom čase potácalo na okraji občianskej vojny, ale analyzuje aj všeobecnú situáciu vykorenenosti (či „odcudzenosti“) pracujúcich. Vzápätí navrhuje svoj vlastný plán, obsahujúci konkrétne riešenia. Uplatniť sa mal v povojnovom Francúzsku. Výsledkom bol systém, ktorý by nebol ani socializmom, ani kapitalizmom. Jeho cieľom by bolo vytvorenie úplne novej triedy pracujúcich a definitívny zánik „proletariátu.“ Ide najmä o reformu školstva a výrobného systému: v ňom by malé, kooperujúce dielne nahradili dovtedy prevládajúce veľké továrne s „väzenským“ systémom. Princípom povojnovej obnovy Francúzska sa teda mala stať decentralizácia priemyslu a vytvorenie kvalifikovanej pracovnej sily. Riešenie však primárne nesleduje materiálne (ekonomické) ciele, ale „dôstojnosť človeka v práci“, čo je cieľ duchovný.

„Žena, deti, záhrada poskytujúca značnú časť obživy, práca, ktorá sa preň bude spájať s podujatím, ktoré bude môcť milovať, na ktoré bude môcť byť hrdý a ktoré preň bude oknom do sveta – toto všetko určite postačuje pre pozemské šťastie každej ľudskej bytosti.“ Ako na to sa môžete dočítať nižšie.

Simone Weilová: Potreba koreňov / I. Potreby duše

Potreby duše sú úvodnou časťou Weilovej diela Rast koreňov a tvoria jeho najsamostatnejšiu časť, ktorá môže stáť aj samostatne. Weilová v nej definuje dva základné pojmy: právo a záväzok; chápe ich ako rub a líce (subjekt a objekt) toho istého vzťahu, spájajúceho človeka so svetom a ostatnými bytosťami. Jedno nejestvuje bez druhého. Právo človeka vlastne vyplýva zo záväzkov ostatných voči nemu: je ich realizáciou. A teda: ak by jestvoval jediný človek vo vesmíre, mal by záväzky (voči svetu, voči sebe, voči prírode), no nemal by žiadne práva.

Potreby duše chápe Weilová analogicky k potrebám tela (jedlo, spánok, teplo*)): táto analógia je zásadná, pretože je súčasne kritériom skutočných, vitálnych potrieb duše. Vitálne potreby „si nesmieme mýliť s túžbami, rozmarmi, záľubami a neresťami. Takisto musíme rozlišovať, ktoré z nich sú nevyhnutné a ktoré náhodné. Človek nevyžaduje ryžu alebo zemiaky, ale jedlo; nie drevo alebo uhlie, ale teplo.“ Najzásadnejšia je preto analógia s jedlom:**) skutočnej potrebe totiž zodpovedá stav nasýtenia. Zlato, peniaze, moc či úspech nie sú potrebami, pretože pri nich nejestvuje stav nasýtenia: chceme ich stále viac. No keď sme hladní a nasýtime sa, netúžime po stále viac a viac bochníkov chleba: skutočné potreby v sebe majú limit svojho nasýtenia.

A toto sú podľa Weilovej vitálne potreby duše: Rád; Sloboda; Poslušnosť; Zodpovednosť; Rovnosť; Hierarchia; Uznanie; Trest; Sloboda názoru; Bezpečnosť; Riziko; Súkromné vlastníctvo; Spoločné vlastníctvo; Pravda.

Textom analogickým k Potrebám duše je Náčrt k Deklarácii ľudských záväzkov.

Simone Weilová: Potreba koreňov / Pozvánka; Umenie a spoločnosť

Simone Weilová: Potreba koreňov

Pozvánka

Potreba koreňov je jediným komplexným dielom francúzskej mysliteľky Simone Weilovej. Vyšlo, tak ako vlastne celé jej dielo, až posmrtne (L´Enracinement, 1949). Má formu troch relatívne samostatných pojednaní:

1. Potreba koreňov

2. Vykorenenosť

2.1 Vykorenenosť v mestách

2.2. Vykorenenosť na vidieku

2.3 Vykorenenosť a vlastenectvo

3. Rast koreňov

Viktor E. Frankl: Napriek všetkému povedať životu áno

Psychológ prežíva koncentračný tábor

Slovenský spisovateľ 1998; preložila Jana Krejčíková

Holokaust je pravdepodobne najhraničnejšou situáciou v doterajších ľudských dejinách. Jeho reflexia nie je nijako príjemná, ale je nevyhnutná už len preto, lebo holokaust je faktom. Ako téma má svojich autorov a svoje významné diela. Jednu z najpodnetnejších reflexií podáva Viktor E. Frankl.

2 x John Zorn skladateľ

From Silence To Sorcery (2007) – Femina (2009)

O veľkosti v Strednej Európe

Hovorí sa, že čakáme na román, ktorý by sa mal vysporiadať s našou nedávnou minulosťou. Zdá sa mi, že očakávanie veľkého románu môže pochádzať len z územia mimo literatúry, dokonca z územia tak vzdialeného, že na veľký román sa tam čaká aj preto, lebo len on ako veľký hlas môže doľahnúť až do tak odľahlých končín. Niežeby tieto územia nemali nárok na svoje očakávania, ale treba povedať aj niečo na obhajobu literatúry, ktorá si údajne neplní svoje povinnosti.

O sťahovaní národov

O sťahovaní, chatovaní a onemení.

O sťahovaní duší i národov.

3 x na margo: Dušan Mitana

Tajomstvo, topos & erotika

Henry David Thoreau: Nočný pútnik

Keď som pred rokmi absolvoval pamätnú prechádzku za mesačného svitu, povedal som si, že by som mal takýchto prechádzok absolvovať viac a zblížiť sa s tou druhou stranou prírody: a aj som tak učinil.

Podľa Plínia jestvuje v Arábii kameň, nazývaný Selenit (Mesačný kameň), „ktorého beloba rastie a ubúda spolu s Mesiacom.“ Môj denník za posledný jeden či dva roky bol v tomto zmysle „selenitický.“

Nie je hlboká noc pre väčšinu z nás africkým vnútrozemím? Neláka nás objavovať ju – preniknúť k brehom jej Čadského jazera, objaviť pramene jej Nílu, alebo jej Mesačné vrchy? Kto vie, aké divy a akú krásu, duchovnú i prírodnú, tu možno objaviť? V Mesačných vrhoch, v rovníkovej Afrike noci, sú skryté pramene všetkých Nílov. Expedície na Níle prenikli len k jeho vodopádom, alebo možno k ústiu Bieleho Nílu: nás však teraz zaujíma Níl Čierny.

Henry David Thoreau: Divé jablone

Klimt: Jabloň

Pocta jabloniam D. H. Thoreaua.

Dejiny jablone – Divá jabloň – Plánka – Ako rastú divé jablone – Ovocie a jeho chuť – Ich krása – O ich názvoch – Posledný zber – Zamrznuté a rozmrznuté jablká