Walter Benjamin: Vybaľovanie knižnice. Rozprávanie o zbieraní kníh

Matej Krén

Vybaľujem svoju knižnicu. Áno, presne tak. Knihy ešte nie sú na policiach, ešte sú nedotknuté miernou nudou poriadku. Nemôžem ich nechať prejsť hodnotením a prisúdiť im ich miesto pred priateľským stretnutím. Netreba sa báť. Naopak, pozývam vás práve do neporiadku poroztváraných bedničiek, do ovzdušia so zvíreným prachom, s dlážkou pokrytou pokrčeným papierom, pomedzi stĺpy zväzkov, ktoré uzreli svetlo po dvoch rokoch tmy,  takže so mnou budete môcť cítiť kúsok tej nálady – celkom určite nie trúchlivej, ale skôr plnej očakávaní – ktorú tieto knihy vzbudzujú vo vášnivom zberateľovi. Pretože práve taký človek k vám teraz prehovára a chystá sa rozprávať vám len o sebe. Nebolo by odo mňa príliš odvážne, ak by som vám s cieľom o pravdivosť a objektivitu vymenoval hlavné časti alebo najvzácnejšie kúsky knižnice, ak by som vám predstavil ich históriu alebo dokonca ich prospešnosť pre spisovateľa? Ja však mám v úmysle niečo omnoho jasnejšie a zreteľnejšie; to, o čo mi skutočne ide, je dať vám nazrieť do vzťahu zberateľa kníh ku svojmu majetku, do zberateľstva skôr než do zbierky. Ak to spravím pojednaním o rozličných spôsoboch nadobúdania kníh, bude to niečo úplne svojvoľné. Táto alebo akákoľvek iná metóda je proste len hrádzou pred záplavou spomienok, ktoré sa vyvalia na akéhokoľvek zberateľa premietajúceho o svojej zbierke. Každá vášeň hraničí s chaosom, no zberateľská vášeň hraničí s chaosom spomienok. Ba čo viac, náhoda a osud, zaplavujúce pred mojimi očami minulosť, sú nápadne prítomné v zvyčajnom neporiadku týchto kníh. Lebo čím iným je vlastne zberateľstvo, ak nie neporiadkom, pri ktorom návyk spôsobil, že sa napokon javí ako poriadok? Všetci sme už počuli o ľuďoch, z ktorých strata ich kníh spravila invalidov, alebo o tých, ktorí sa pri ich získavaní stali zločincami. Toto sú práve oblasti, v ktorých je pojem poriadku niečím veľmi labilným a problematickým. „To jediné, čo sa tu dá s istotou vedieť,“ povedal Anatole France, „je rok vydania a formát knihy.“ A skutočne, ak jestvuje akýsi pendant k chaosu knižnice, tak je to poriadok katalógu.

Arvo Pärt

O hudbe estónskeho skladateľa sa hovorí, že osciluje okolo ticha, ktoré je jej nosným princípom. Myslím si, že to nie je presné – na mňa Pärt vždy pôsobil ako vzdelaný skladateľ a vzdelaný veriaci, pristupujúci k téme cez tradíciu, teda i k Bohu cez liturgiu a k viere cez cirkevné pravdy; Pärt je skôr vzdelaným mníchom než prostým veriacim, hovorí latinsky a slovami Písma. Nie je natoľko spontánny, aby dosiahol ticho – zaujíma ho skôr vznešenosť a osciluje okolo mlčania. Prirodzené ticho počuť u Góreckého – to jeho hudba sa dotýka ticha; Pärt je jemný, Górecki nežný; Pärt je vznešený, Górecki ľudský. Pärtova hudba je skôr pre ducha než pre dušu, čo nie je negatívom – ale predsa len to nie je ticho, srdce ani duša, čo je v jeho hudbe primárne. Presvedčil ma až album Litany (ECM New Series, 1996), kde som prvýkrát pocítil v jeho hudbe aj tento náboj.

David Lynch

Len v máloktorých dielach dochádza priamo pred našimi očami k takej radikálnej zmene žánru, ako je to vo filmoch Petra Greenawaya, Godfrey Reggia a Davida Lyncha. Každý z týchto troch tvorcov odráža a napĺňa nevyhnutnosť, ktorá spočíva v umení i v spoločnosti, a pritom je každý z nich úplne odlišný v originalite jej spracovania. Nevyhnutnosť modernosti spolu s absolútnou individualitou prejavu – teda zákonitosť plus sloboda – dávajú dokopy to, čo nazývame genialitou.

Pre Davida Lyncha je kľúčové to, že hľadá novú ikonografiu, nové zobrazenie a pomenovanie nielen pre vznikajúce, ale aj tie odveké, archetypálne princípy. Stredovek mal svoju ikonografiu, svoje zobrazenia diabla a svoje beštiárium – Borgesova Fantastická zoológia, atlas principiálnych postáv a bytostí, zavŕšila jednu etapu a súčasne zmapovala zmenu a prerod ontologickej fantastiky, ktorá putovala starovekou mytológiou a stredovekou metafyzikou až ku Kafkovým bytostiam. Lynch pracuje na ikonografii nových médií a žánrov. Na jednej strane ho tak zaujíma odveká principiálnosť dobra a zla, teda problém spočívajúci hlboko v ľudskej prirodzenosti, na druhej strane skúma to, čo ako relikty, stopy a ikony vyplavuje súčasná kultúra – požičiava si a analyzuje jej obrazy a schémy, brutalitu i naivnosť, gýč a prázdno, ilúzie popkultúry i sexuálnu zvrátenosť. Jeho filmy skúmajú zásadnú povahu človeka a súčasne jazyk súčasnej kultúry: a v tomto jazyku súčasnosti necháva prehovárať jej podvedomie, jej infantilnosť i jej zlo.

Czesław Miłosz: Záhrada vied

Czesław Miłosz: Záhrada vied, Kalligram 2002, preložil Jozef Marušiak, Karol Chmel, Marianna Mináriková

Czesław Miłosz je zvláštny a veľmi príjemný zjav. Predovšetkým básnik (nositeľ Nobelovej ceny), ale aj pedagóg a esejista. Záhrada vied je reprezentatívnym výberom jeho esejí.

Miłosz píše o veciach, ktoré považuje za kľúčové a o ktorých, zdá sa mu, svet záhadne mlčí. Ako sám hovorí na jednom mieste na margo svojho písania (v eseji Lúčenie Alberta Camusa): „nemali by sme nikdy zdvojovať prácu, akú môžu urobiť iní a oveľa lepšie.“ Miłosz teda, a možno to robí jeho eseje také výnimočné, nepíše o problémoch sveta cez politiku, ale cez kultúru, teda cez niečo, v čom sa pohybuje najprirodzenejšie (aj ako profesor slovanských literatúr). V tomto zmysle Miłosz–esejista neprestáva byť Miłoszom–básnikom; ale hlavne Miłoszom-človekom a Miłoszom-filozofom.

Friedrich Heineman (Ostrovy)

Friedrich Heineman je neznámym autorom jedného z najzvláštnejších diel v dejinách literatúry. Celý svoj život totiž písal jediné dielo, ktoré má formu najdlhšej básne, akú kto kedy napísal: báseň, ak tak môžeme nazvať niekoľkotisícstranový text, má názov Ostrovy.

Osamelí bežci / Poznámky hlboko pod čiarou

Ivan Štrpka

Tvorba Ivana Štrpku je príliš rozsiahla a komplexná na to, aby sa mohla popisovať en bloc. Myslím, že hlavným princípom Štrpkovej poézie je živosť; autor primárne nevytvára obrazy ani výpovede, ale ide mu o pohyb; každá báseň je tvorbou básne, poézia je vnímaním, myslením, stávaním sa – cestovaním k sebe, k okamihu, k prežívaniu, k uskutočňovaniu sa. Báseň je tak cestovaním k básni a k sebe – cestovaním čitateľa i autora. Tieto básne nie sú nehotové, ale naopak, sú živé. V tejto reflexii vznikania, zrodu a pohybu, teda tvorby seba ako básne a básne ako seba má Štrpka bližšie k Laučíkovi než k Repkovi, ktorého básne sú predsa len skôr výsledkom meditácií a uvažovania a sú skôr zamerané na objekt sveta než subjekt autora (už v tom, že Štrpka často rozpráva cez „ja“, kým Repka len predmetne alebo cez solidárne „my“, Štrpka hovorí cez slovesný opis deja, Repka cez myšlienky a maximy).

Elias Canetti (Svedomie slov)

V Canettiho štýle – popri všetkých tých skvelých veciach, o ktorých sa zmienim neskôr aj ja – je naozaj niečo, čo vyvoláva odpor.

Harmonia mundi

Naše myslenie a vnímanie sa neodohráva v rovine faktov, ale v rovine hudby. Hudba značí istú naladenosť, harmóniu, pocit. Naše vnímanie je uspôsobené tak, aby sa celok našich očakávaní, nášho myslenia niesol v príjemnej tónine: žijeme v predpripravenom interiéri útulnosti, v zdomácnenom obraze sveta. Žijeme skôr v rovine harmónií, než faktov – a tým sa našťastie líšime od umelej inteligencie.

Svet vnímame ako farby, nie vlnové dĺžky, ako zvuky, nie kmitanie častíc. Svet teda vnímame v jeho hudobnosti. Najuniverzálnejšou teóriou hudobnosti sveta je pytagorejské učenie o hudbe sfér: učenie o harmonickom, hudobnom usporiadaní kozmu. Svet je z nášho pohľadu závratne otvoreným dielom: poskytuje nám takmer neobmedzenú škálu spôsobov jeho vnímania, takže Boha možno považovať skôr za autora-skladateľa, ale nie za dirigenta; poslucháčovi je ponechaný takmer neobmedzený priestor.

Orhan Tekin

Francis Fukuyama: Konec dějin a poslední člověk

I. Recenzia

Komplexné teórie všetkého majú svoj význam, aj napriek tomu, že sú vždy nevyhnutne vystavené veľkej kritike. Nutne zovšeobecňujú, schematizujú a redukujú – no pre myslenie sú zásadné, minimálne svojou inšpirujúcou silou v polemike o povahe človeka a sveta. Francis Fukuyama sa pokúsil o komplexnú a zároveň, podľa vlastného presvedčenia, aj o finálnu teóriu ľudských dejín. Podarilo sa mu vyvolať veľkú diskusiu a jeho Koniec dejín sa stal s Huntingtonovým Stretom civilizácií predmetom živej diskusie o povahe politických dejín i povahe človeka.

Fukuyamovu tézu možno vyjadriť pomerne jednoducho: liberálna demokracia podľa neho predstavuje optimálny model, čo znamená, že ľudstvo dospelo ku konečnej idei spoločenského usporiadania a teda ku koncu dejín. Dejiny ako sled udalostí budú pochopiteľne pokračovať, no dejiny ako evolúcia myslenia o spoločnosti podľa Fukuyamu dospeli k svojmu cieľu. Liberálna demokracia je zmysluplným a želaným cieľom, ku ktorému budú postupne konvergovať všetky spoločnosti, čo nevylučuje konflikty; na druhej strane vzniká nová situácia aj pre liberálne demokracie, ktorých obyvateľstvo sa ocitá v novej, zvláštnej situácii dosiahnutia istého cieľa. O tom pojednáva zamyslenie na tému Posledný človek, človek postmoderného Západu.