Archive for the ‘Listy’ Category

Simone Weilová: Dodatok k listu o krste

04/01/2010

(1942)

Drahý Otče,

toto je dodatok k listu, ktorý som označila za definitívu. S ohľadom na Vás dúfam, že bude len tento jediný. Skutočne sa obávam, že Vás nudím. V tom prípade však musíte viniť seba. Nie je mojou chybou, ak verím, že Vás mám neustále informovať o tom, čo si myslím.

Prekážky intelektuálneho rázu, ktoré ma až do minula zdržiavali na prahu Cirkvi, možno v prípade potreby považovať za prekonané, keďže ste sa rozhodli prijať ma takú, aká som. Stále tu však sú prekážky. (more…)

Reklamy

Simone Weilová: List kňazovi

30/12/2009

jeseň 1942, New York

Keď čítam katechizmus Tridentského Koncilu, zdá sa mi, že vlastne nemám nič spoločné s náboženstvom, ktoré je v ňom obsiahnuté. Keď čítam Nový Zákon, mystikov, liturgiu, keď sledujem slávenie omše, cítim sa byť istým spôsobom presvedčená, že táto viera je moja, alebo presnejšie, že by mohla byť moja bez odstupu, ktorý medzi nami vytvára moja nedokonalosť. Privádza ma to do bolestivého duchovného rozpoloženia. Nechcela by som ho spraviť menej bolestivým, ale jasnejším. Každá bolesť je znesiteľná, ak je nazeraná jasne.

Chcela by som Vám vymenovať niekoľko myšlienok, ktoré sú vo mne celé roky (prinajmenšom niektoré z nich) a ktoré tvoria prekážku medzi mnou a Cirkvou. Nežiadam Vás o diskusiu o ich princípoch. Takáto diskusia by ma potešila, no až neskôr, v druhom pláne.

Chcela by som Vás požiadať o definitívnu odpoveď – bez výrazov typu „myslím si, že“ atď. – o prijateľnosti či nezlučiteľnosti každého z týchto názorov s príslušnosťou k Cirkvi. Ak existuje istá nezlučiteľnosť, chcela by som od Vás počuť priamo: odmietam udeliť krst (alebo rozhrešenie) niekomu, kto sa pridŕža názoru vyjadreného pod číslom takým a takým. Nežiadam Vás o rýchlu odpoveď. Niet sa prečo ponáhľať. Žiadam Vás však o kategorickú odpoveď.

Musím sa Vám ospravedlniť za takúto nepríjemnosť, no neviem, ako sa tomu môžem vyhnúť. Vonkoncom nepovažujem uvažovanie o týchto problémoch za niečo nezáväzné. Nielenže ide o zásadný problém, keďže ide o večnú spásu duše; podľa mňa ide dokonca o závažnejší problém, než je problém mojej večnej spásy. Otázka života a smrti je v porovnaní s tým bezvýznamná. (more…)

Simone Weilová: List z Casablancy

30/12/2009

Casablanca

Drahá S.,

Posielam štyri veci.

Za prvé osobný list pre Otca Perrina. Je dosť dlhý a neobsahuje nič, čo by nemohlo počkať.  Neposielajte mu ho; dajte mu ho, keď sa stretnete a povedzte mu, aby si ho prečítal, až keď bude mať čas a chuť.

Za druhé (v obálke, ktorú som z praktických dôvodov zalepila, ale ktorú rovnako ako ďalšie dve otvorte) nájdete komentár k pytagorejským textom, ktorý som nemala čas dokončiť, a ktorý patrí k práci, čo som Vám nechala pri odchode. Nebude to ťažké, lebo je to číslované. Je to strašne zle spísané a pospájané; bude ťažké sledovať text, keď sa číta nahlas a je to ešte veľmi ďaleko od prepísania. Môžem však poslať len to, čo mám.

Za tretie, dokončila som aj prepis prekladu fragmentu zo Sofokla, ktorý som našla medzi svojimi textami. Ide o kompletný dialóg Elektry s Orestom, z ktorého som citovala len niekoľko veršov v práci, ktorú už máte. Ako píšem inde, každé slovo tajomne nachádza ozvenu v hĺbke mojej osobnosti a interpretácia Elektry ako ľudskej duše a Oresta ako Krista sa mi zdá byť takmer taká istá, akoby som tie verše napísala sama. Povedzte to aj Otcovi Perrinovi. Keď si to prečíta, pochopí.

Prečítajte mu aj to, čo teraz píšem Vám; z celého srdca dúfam, že ho to príliš nezarmúti.

Pri dokončovaní práce o Pytagorejcoch som definitívne a s istotou cítila, v miere, v akej človek môže tieto dva výrazy použiť, že moje poslanie si odo mňa vyžaduje, aby som zostala mimo Cirkvi, vrátane toho, aby som sa zaviazala akýmkoľvek, aj implicitným spôsobom, jej alebo kresťanským dogmám, v každom prípade aspoň pokiaľ nie som celkom neschopná využívať intelekt. A to z dôvodu, aby som mohla slúžiť Bohu a kresťanskej viere vo sfére inteligencie. Stupeň intelektuálnej poctivosti, ktorý je pre mňa záväzný z hľadiska môjho poslania si vyžaduje, aby moje myslenie bolo úplne neutrálne voči akýmkoľvek ideám bez výnimky, vrátane materializmu či ateizmu; musí byť rovnocenne otvorené a rovnocenne zdržanlivé voči každej z nich. Tak ako je voda neutrálna voči každému predmetu, ktorý sa v nej ocitne. Neváži ich; vážia sa sami, po krátkom kolísaní.

Veľmi dobre viem, že taká nie som – to by bolo príliš pekné; no som povinná takou byť; a nikdy by som takou nebola, ak by som náležala k Cirkvi. V mojom prípade, aby som bola zrodená z vody a z ducha, musím sa vzdať viditeľnej vody.

Niežeby som v sebe cítila schopnosť intelektuálnej tvorby. Cítim však záväzky, spojené s takouto tvorbou. Nie je to moja chyba. Nik okrem mňa nemôže plne chápať tieto záväzky. Okolnosti intelektuálnej alebo umeleckej tvorby sú natoľko intímne a neprístupné, že do nich nemôže nikto zvon preniknúť. Viem, že umelci takto zvyknú ospravedlňovať svoje zlé konanie. V mojom prípade sa však jedná o niečo iné.

Takáto nezávislosť myslenia v rovine inteligencie nie je nijako nekompatibilná s vierou v Boha, alebo dokonca so sľubom lásky, obnovovanom v každom jednom okamihu, zakaždým večným a zakaždým úplne kompletným a novým. Taká by som mala byť, ak by som bola tým, čím mám byť.

Táto pozícia sa zdá byť veľmi labilná, no viera, ktorej milosť mi dúfam Boh neodmietne, umožňuje zostať v nej nekonečne dlho bez pohnutia έν ύπομένή.

V mene služby Kristovi ako Pravde sa zriekam z účasti na Jeho tele spôsobom, aký ustanovil. Presnejšie povedané, to On ma zbavuje takejto účasti, pretože až doposiaľ som nikdy ani na okamih nepocítila, že by som vôbec mala inú možnosť. Som si natoľko istá, ako si môže byť istá ľudská bytosť, že táto neúčasť potrvá po zvyšok môjho života; azda jedine s výnimkou – aj to len azda – ak mi okolnosti definitívne a úplne pripravia o možnosť intelektuálne pracovať.

Ak to Otca Perrina zarmucuje, môžem len dúfať, že mi rýchlo odpustí, pretože by som si nekonečne priala radšej vôbec nebyť v jeho myšlienkach, než spôsobovať mu čo len najmenší zármutok. Jedine že by z toho dokázal vyťažiť čo len najmenší úžitok.

Naspäť k zoznamu; posielam aj text o duchovnom význame štúdia, ktorý som so sebou odniesla omylom. To je tiež pre Otca Perrina vzhľadom k jeho nepriamym vzťahom k J.E.C.* v Montpellieri. V každom prípade s tým môže robiť, čo uzná za vhodné.

Dovoľte mi ešte raz Vám poďakovať z hĺbky srdca za Vašu láskavosť ku mne. Budem na Vás často myslieť. Dúfam, že o sebe budeme mať z času na čas správy, ale isté to nie je.

Vám oddaná

Simone Weilová


* J.E.C. – Jeunesse Étudiante Chrétienne.

 

Simone Weilová: List o odchode

29/12/2009

16. 4. 1942

Drahý Otče,

ak sa nestane nič neočakávané, takto o týždeň sa uvidíme posledný raz. Koncom mesiaca odchádzam.

Ak by sa Vám podarilo zorganizovať veci tak, aby sme mali čas porozprávať sa o textoch, bola by som rada. No nie je to nevyhnutné.

Ani najmenej sa mi nechce odísť. Odchádzam s nevôľou. Všetky odhady a pravdepodobnosti, ktoré by mi mali pomôcť v rozhodovaní sú tak neisté, že mi nijako nepomáhajú. Myšlienka, ktorá ma vedie a ktorá bola v mojej mysli po celé roky, takže ju celkom nezamietam, hoci je len malá šanca, že sa niekedy zrealizuje, je veľmi blízka k záležitosti, s ktorou ste mi tak veľkodušne pomáhali pred niekoľkými mesiacmi a ktorá sa nevydarila.

Predovšetkým, čo sa týka principiálneho dôvodu môjho odchodu, vzhľadom na to, ako sa majú veci a dané okolnosti, zdá sa, že zostať by bolo prejavom mojej osobnej vôle. A mojou najväčšou túžbou je vzdať sa nielen všetkej vôle, ale aj všetkého osobného bytia.

Mám pocit, akoby mi niečo hovorilo, aby som išla. Keďže som si dokonale istá, že nejde len o pocit, odovzdávam sa tomu.

Dúfam, že toto odovzdanie sa, hoci by som sa mýlila, ma napokon privedie do útočiska.

Útočiskom, ako viete, nazývam Kríž. Ak mi nebude dané zaslúžiť si jedného dňa účasť na Kristovom Kríži, nech mám teda účasť aspoň na kríži dobrého zlodeja. Zo všetkých postáv z Evanjelia okrem Krista najviac závidím práve dobrému zlodejovi. Byť vedľa Krista a v rovnakom stave ako On počas Ukrižovania sa mi zdá byť omnoho závideniahodnejšie než byť po pravej ruke v Jeho sláve.

Hoci čas sa kráti, ešte stále som sa nerozhodla úplne naisto. Preto, ak by ste mi náhodou chceli poradiť, teraz je ten čas. No nemusíte sa nad tým zamýšľať. Máte omnoho dôležitejšie veci na práci.

Keď raz odídem, zdá sa mi byť veľmi nepravdepodobné, že Vás budem môcť ešte niekedy vidieť. Čo sa týka možného stretnutia na inom svete, viete, že si veci nepredstavujem týmto spôsobom. Na tom však nezáleží. Môjmu priateľstvu s Vami postačuje, že Vy jestvujete.

Nedokážem nemyslieť so smútkom na všetkých tých, ktorých zanechám vo Francúzsku, a obzvlášť na Vás. Ani na tom však nezáleží. Myslím, že patríte medzi tých, ktorým, nech sa stane čokoľvek, nemožno skutočne ublížiť.

Vzdialenosť nijako nezabráni, aby môj dlh voči Vám každý deň nenarastal. Pretože vzdialenosť mi nijako nezabráni myslieť na Vás. A nie je možné nemyslieť na Vás a nemyslieť pritom na Boha.

Spoľahnite sa na moju oddanú lásku.

Simone Weilová

P.S. Viete, že pre mňa tento odchod neznamená útek pred utrpením alebo nebezpečenstvom. Moje obavy pochádzajú práve zo strachu, že napriek nevedome, napriek sebe samej, svojim odchodom robím práve to, čo chcem zo všetkého najmenej: utiecť. Až doposiaľ sme tu žili veľmi pokojne. Ak sa tento pokoj naruší práve po mojom odchode, bude to pre mňa hrozné. Ak by som si bola istá tým, že to tak bude, myslím, že by som zostala. Ak viete čokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu osvetliť budúce udalosti, spolieham sa v tom na Vás.