Archive for the ‘Korešpondencia’ Category

James Joyce – Ezra Pound

15/08/2012

 

Príbeh dvoch básní a dvoch básnikov

(more…)

Reklamy

Marcel Proust: Korešpondencia

03/02/2010

•    Poznámka

•    Antoinovi Bibescovi (november 1912)

•    Louisovi de Robert (leto 1913)

•    André Gide Marcelovi Proustovi (január 1914)

•    André Gideovi (január 1914)

•    Robertovi de Montesquiou (apríl 1921)

•    Jean-Louis Vaudoyerovi (máj 1921)

•    Jacquesovi de Lacretelle (1921)

•    Laure Hayman (19. máj 1922)

•    Ernstovi Robertovi Curtiusovi (18.9.1922)

(more…)

Simone Weilová: Dodatok k listu o krste

04/01/2010

(1942)

Drahý Otče,

toto je dodatok k listu, ktorý som označila za definitívu. S ohľadom na Vás dúfam, že bude len tento jediný. Skutočne sa obávam, že Vás nudím. V tom prípade však musíte viniť seba. Nie je mojou chybou, ak verím, že Vás mám neustále informovať o tom, čo si myslím.

Prekážky intelektuálneho rázu, ktoré ma až do minula zdržiavali na prahu Cirkvi, možno v prípade potreby považovať za prekonané, keďže ste sa rozhodli prijať ma takú, aká som. Stále tu však sú prekážky. (more…)

Simone Weilová: List kňazovi

30/12/2009

jeseň 1942, New York

Keď čítam katechizmus Tridentského Koncilu, zdá sa mi, že vlastne nemám nič spoločné s náboženstvom, ktoré je v ňom obsiahnuté. Keď čítam Nový Zákon, mystikov, liturgiu, keď sledujem slávenie omše, cítim sa byť istým spôsobom presvedčená, že táto viera je moja, alebo presnejšie, že by mohla byť moja bez odstupu, ktorý medzi nami vytvára moja nedokonalosť. Privádza ma to do bolestivého duchovného rozpoloženia. Nechcela by som ho spraviť menej bolestivým, ale jasnejším. Každá bolesť je znesiteľná, ak je nazeraná jasne.

Chcela by som Vám vymenovať niekoľko myšlienok, ktoré sú vo mne celé roky (prinajmenšom niektoré z nich) a ktoré tvoria prekážku medzi mnou a Cirkvou. Nežiadam Vás o diskusiu o ich princípoch. Takáto diskusia by ma potešila, no až neskôr, v druhom pláne.

Chcela by som Vás požiadať o definitívnu odpoveď – bez výrazov typu „myslím si, že“ atď. – o prijateľnosti či nezlučiteľnosti každého z týchto názorov s príslušnosťou k Cirkvi. Ak existuje istá nezlučiteľnosť, chcela by som od Vás počuť priamo: odmietam udeliť krst (alebo rozhrešenie) niekomu, kto sa pridŕža názoru vyjadreného pod číslom takým a takým. Nežiadam Vás o rýchlu odpoveď. Niet sa prečo ponáhľať. Žiadam Vás však o kategorickú odpoveď.

Musím sa Vám ospravedlniť za takúto nepríjemnosť, no neviem, ako sa tomu môžem vyhnúť. Vonkoncom nepovažujem uvažovanie o týchto problémoch za niečo nezáväzné. Nielenže ide o zásadný problém, keďže ide o večnú spásu duše; podľa mňa ide dokonca o závažnejší problém, než je problém mojej večnej spásy. Otázka života a smrti je v porovnaní s tým bezvýznamná. (more…)

Simone Weilová: List z Casablancy

30/12/2009

Casablanca

Drahá S.,

Posielam štyri veci.

Za prvé osobný list pre Otca Perrina. Je dosť dlhý a neobsahuje nič, čo by nemohlo počkať.  Neposielajte mu ho; dajte mu ho, keď sa stretnete a povedzte mu, aby si ho prečítal, až keď bude mať čas a chuť.

Za druhé (v obálke, ktorú som z praktických dôvodov zalepila, ale ktorú rovnako ako ďalšie dve otvorte) nájdete komentár k pytagorejským textom, ktorý som nemala čas dokončiť, a ktorý patrí k práci, čo som Vám nechala pri odchode. Nebude to ťažké, lebo je to číslované. Je to strašne zle spísané a pospájané; bude ťažké sledovať text, keď sa číta nahlas a je to ešte veľmi ďaleko od prepísania. Môžem však poslať len to, čo mám.

Za tretie, dokončila som aj prepis prekladu fragmentu zo Sofokla, ktorý som našla medzi svojimi textami. Ide o kompletný dialóg Elektry s Orestom, z ktorého som citovala len niekoľko veršov v práci, ktorú už máte. Ako píšem inde, každé slovo tajomne nachádza ozvenu v hĺbke mojej osobnosti a interpretácia Elektry ako ľudskej duše a Oresta ako Krista sa mi zdá byť takmer taká istá, akoby som tie verše napísala sama. Povedzte to aj Otcovi Perrinovi. Keď si to prečíta, pochopí.

Prečítajte mu aj to, čo teraz píšem Vám; z celého srdca dúfam, že ho to príliš nezarmúti.

Pri dokončovaní práce o Pytagorejcoch som definitívne a s istotou cítila, v miere, v akej človek môže tieto dva výrazy použiť, že moje poslanie si odo mňa vyžaduje, aby som zostala mimo Cirkvi, vrátane toho, aby som sa zaviazala akýmkoľvek, aj implicitným spôsobom, jej alebo kresťanským dogmám, v každom prípade aspoň pokiaľ nie som celkom neschopná využívať intelekt. A to z dôvodu, aby som mohla slúžiť Bohu a kresťanskej viere vo sfére inteligencie. Stupeň intelektuálnej poctivosti, ktorý je pre mňa záväzný z hľadiska môjho poslania si vyžaduje, aby moje myslenie bolo úplne neutrálne voči akýmkoľvek ideám bez výnimky, vrátane materializmu či ateizmu; musí byť rovnocenne otvorené a rovnocenne zdržanlivé voči každej z nich. Tak ako je voda neutrálna voči každému predmetu, ktorý sa v nej ocitne. Neváži ich; vážia sa sami, po krátkom kolísaní.

Veľmi dobre viem, že taká nie som – to by bolo príliš pekné; no som povinná takou byť; a nikdy by som takou nebola, ak by som náležala k Cirkvi. V mojom prípade, aby som bola zrodená z vody a z ducha, musím sa vzdať viditeľnej vody.

Niežeby som v sebe cítila schopnosť intelektuálnej tvorby. Cítim však záväzky, spojené s takouto tvorbou. Nie je to moja chyba. Nik okrem mňa nemôže plne chápať tieto záväzky. Okolnosti intelektuálnej alebo umeleckej tvorby sú natoľko intímne a neprístupné, že do nich nemôže nikto zvon preniknúť. Viem, že umelci takto zvyknú ospravedlňovať svoje zlé konanie. V mojom prípade sa však jedná o niečo iné.

Takáto nezávislosť myslenia v rovine inteligencie nie je nijako nekompatibilná s vierou v Boha, alebo dokonca so sľubom lásky, obnovovanom v každom jednom okamihu, zakaždým večným a zakaždým úplne kompletným a novým. Taká by som mala byť, ak by som bola tým, čím mám byť.

Táto pozícia sa zdá byť veľmi labilná, no viera, ktorej milosť mi dúfam Boh neodmietne, umožňuje zostať v nej nekonečne dlho bez pohnutia έν ύπομένή.

V mene služby Kristovi ako Pravde sa zriekam z účasti na Jeho tele spôsobom, aký ustanovil. Presnejšie povedané, to On ma zbavuje takejto účasti, pretože až doposiaľ som nikdy ani na okamih nepocítila, že by som vôbec mala inú možnosť. Som si natoľko istá, ako si môže byť istá ľudská bytosť, že táto neúčasť potrvá po zvyšok môjho života; azda jedine s výnimkou – aj to len azda – ak mi okolnosti definitívne a úplne pripravia o možnosť intelektuálne pracovať.

Ak to Otca Perrina zarmucuje, môžem len dúfať, že mi rýchlo odpustí, pretože by som si nekonečne priala radšej vôbec nebyť v jeho myšlienkach, než spôsobovať mu čo len najmenší zármutok. Jedine že by z toho dokázal vyťažiť čo len najmenší úžitok.

Naspäť k zoznamu; posielam aj text o duchovnom význame štúdia, ktorý som so sebou odniesla omylom. To je tiež pre Otca Perrina vzhľadom k jeho nepriamym vzťahom k J.E.C.* v Montpellieri. V každom prípade s tým môže robiť, čo uzná za vhodné.

Dovoľte mi ešte raz Vám poďakovať z hĺbky srdca za Vašu láskavosť ku mne. Budem na Vás často myslieť. Dúfam, že o sebe budeme mať z času na čas správy, ale isté to nie je.

Vám oddaná

Simone Weilová


* J.E.C. – Jeunesse Étudiante Chrétienne.

 

Fernando Pessoa: List svojej tete, Ane Luíse Pinheiro Nogueira do Švajčiarska, 24. júna 1916

30/12/2009

Lisabon, 24. jún 1916

Drahá teta,

ďakujem Ti za list z trinásteho a za blahoželania.* Takisto ďakujem Raulovi za jeho list z 22. mája, na ktorý čoskoro odpoviem. Myslím, že teraz to už môžem sľúbiť, keďže sa cítim o čosi lepšie a poľavila moja apatia, ktorá sa ma zmocnila a ktorá pochádzala, ako si vieš predstaviť, z viacerých šokov, ktoré moje nervy utrpeli.

S radosťou oznamujem, že som (konečne!) dostal naozaj dobré správy z Pretórie. Okrem ruky, ktorá je sále nehybná, sa matkin stav skutočne zlepšil. Jej duševné schopnosti sú opäť v poriadku. Tie psychické výkyvy, ktoré ma tak trápili, už zmizli. Teraz už vychádza z izby a trávi niekoľko hodín denne v jedálni.

Neviem, akú liečbu momentálne podstupuje. Najprv nasadili terapiu elektrošokmi, ale prestali s tým, keďže tým zrejme dosť trpela. Myslím, že v takom štádiu pre ňu negatívne účinky šokov neboli dobré. Ak to tak bolo, teraz azda zmenili terapiu.

Čo sa týka vojny, nedá sa stále povedať nič určité o pravdepodobnosti vyslania jednotiek do zahraničia. Myslím si, že k povolaniu mladých mužov v Raulovej situácii tak skoro nedôjde. Pochopiteľne, že si tým nemôžem byť istý, ale zdá sa, že je to všeobecný názor. Ak by sa tu však Raul nachádzal, patril by už zrejme pod nejaký „dôstojnícky výcvik“ alebo niečo podobné.

Čo sa týka môjho nervového rozpoloženia, je to už o čosi lepšie. A čo sa týka rodiny, nie je nič nové, azda s výnimkou Joaquiny, ktorá sa má striedavo lepšie a horšie. Máriova situácia, ako som predpovedal pomocou astrológie, sa nielen zlepšila, ale zdá sa zlepšovať neustále.

A teraz k tomu tajomnému prípadu, ktorý prebudil Tvoju zvedavosť. Hovoríš, že vôbec nevieš, o čo by mohlo ísť, a pochopiteľne, že to nevieš, pretože také niečo by som nepredpokladal ani ja sám.

Takže: koncom marca (alebo tak nejako) som začal byť  médiom. Predstav si to! Ja, ktorý som bol (ako si iste pamätáš) prekážkou na spoločných polo-seansách, som sa stal novicom automatického písania. Keď som sa raz večer vrátil domov z kaviarne Brasileira, doslova som pocítil popud vziať do ruky pero a priložiť ho k hárku papiera. Samozrejme, že som si tento impulz uvedomil až dodatočne. V tom okamihu to vyzeralo len ako normálne okolnosti smerujúce k rozrušenému čmáraniu. Ten prvý raz to začalo podpisom (ktorý dobre poznám) „Manuel Gualdino da Cunha“.** Nemyslel som pritom ani najmenej na strýka Manuela. Potom som napísal niekoľko bezvýznamných, nezaujímavých vecí.

Písal som ďalej, striedavo z vlastnej vôle a niekedy preto, že som bol nútený, no len vzácne sú „správy“ zrozumiteľné. Niektoré spojenia chápem. A je tu veľmi zvláštna, znepokojujúca tendencia odpovedať na moje otázky číslami, a takisto tendencia kresliť. Nejde o kresby predmetov, ale slobodomurárskych a kabalistických znakov, okultných symbolov a podobne, čo považujem za trochu znepokojujúce. Nie je to ako Tvoje alebo Máriine automatické písanie, ktoré tvorí súvislé rozprávanie, sled zrozumiteľných odpovedí. Moje je nejasnejšie, no oveľa tajomnejšie.

Musím dodať, že domnelý duch strýka Manuela sa už pri písaní (ani inak) neobjavil. Správy, ktoré dostávam teraz, sú takpovediac anonymné, a vždy keď sa opýtam „Kto to hovorí?“, odpoveďou sú kresby alebo číslice.

Prikladám jeden príklad, ktorý nemusíš posielať späť. Obsahuje číslice a čarbanice, no takmer žiadne kresby. Takto to prijala moja ruka a dá Ti to aspoň predstavu o tom, ako asi moje správy vyzerajú.

Čo je zaujímavé, hoci nemám poňatia, čo tieto čísla znamenajú, radil som sa s priateľom,* ktorý je okultistom a hypnotizérom (zaujímavý človek a skvelý priateľ), a ten mi povedal pár zaujímavých vecí. Raz som mu napríklad povedal, že som zapísal štvorciferné číslo, na ktoré si teraz neviem spomenúť. Načo mi odvetil, že v dome, v ktorom som bol, žije päť osôb. Čo je pravda. No neprezradil mi, ako na to prišiel. Vysvetlil mi však, že skutočnosť, že píšem čísla, dokazuje pravosť môjho automatického písania – nejde o nejakú autosugesciu, ale o skutočné médium. Duchovia, tvrdí, prinášajú tento typ správ ako garanciu, a tak sú samozrejme nepochopiteľné pre médium a nezrozumiteľné dokonca aj pre jeho nevedomie.

Tento priateľ vysvetlil aj ďalšie čísla s rovnako pozoruhodnou istotou. Vyskytli sa len tri čísla, ktoré vysvetliť nedokázal.

Vysvetľujem to všetko príliš stručne, takže vynechávam niektoré zaujímavé detaily, no podstatu veci som zachytil.

Moja schopnosť média sa tým nekončí. Objavil som ešte jednu jej podobu, ktorú nielenže som nikdy predtým nezažil, ale zažil som ju obrátene. Keď Sá-Carneiro prechádzal psychickou krízou, ktorá dospela k jeho samovražde v Paríži, cítil som túto krízu tu, zmocnila sa ma silná depresia, ktorá pochádzala zvon a ktorú som vtedy nedokázal pochopiť. Tento druh zvýšenej vnímavosti už potom nepokračoval.

To najzaujímavejšie som si však nechal na záver. Okrem toho, že sa zdokonaľujem ako písomné médium, stáva sa zo mňa aj vidiace médium. Začínam mať to, čo okultisti nazývajú „astrálne vízie“, ako aj takzvané „éterické vízie“. Všetko je to ešte len vo veľmi ranom štádiu, no nemožno o tom vôbec pochybovať. Zatiaľ ide len o základné vízie, trvajúce len okamih, no v tom okamihu skutočne jestvujú.

Sú napríklad okamihy, keď mám náhle záblesky „éterickej vízie“ a dokážem uvidieť „magnetickú auru“ istých ľudí a predovšetkým svoju vlastnú, ako odraz v zrkadle a vyžarujúcu v tme z mojich rúk. Nemám halucinácie, pretože to, čo vidím, vidia aj iní, prinajmenšom jeden, ktorého vízie sú ešte dôkladnejšie. Pri jednej z mojich najlepších éterických vízií, jedno ráno v kaviarni Brasileira na námestí Rossio, som uvidel kosti jedného človeka cez jeho kabát a kožu. To je éterická vízia najvyššieho stupňa. Budem jej napokon schopný – mám tým na mysli pri takejto jasnosti a kedykoľvek budem chcieť?

Moje „astrálne vízie“ sú stále veľmi nerozvinuté, no niekedy, v noci, zavriem oči a vidím prúd pohybujúcich sa malých a ostrých útvarov (ostrých natoľko, ako čokoľvek z tohto sveta). Vidím zvláštne tvary, obrazce, symboly, čísla (áno, aj tu vídam čísla), a tak podobne.

A občas mám náhly a zvláštny pocit, že patrím k niečomu inému. Moja pravá ruka sa napríklad zodvihne do vzduchu bez mojej vôle. (Môžem tomu, samozrejme, zabrániť, no ide o to, že som ju zdvihnúť nechcel.) Inokedy sa nakloním na jednu stranu, akoby som bol zmagnetizovaný, atdˇ.

Asi Ťa zaujíma, čo ma na tom všetkom znepokojuje, čo ma na týchto rôznych javoch – prejavujúcich sa stále len vo svojej základnej podobe – zaujíma. Nedesia ma. Som skôr zvedavý než vystrašený, hoci sú aj veci, ktoré ma občas podesia, ako keď sa niekoľkokrát stalo, že moja tvár v zrkadle zmizla a objavila sa namiesto nej podoba akéhosi muža s bradou alebo iná podoba (celkovo sa mi zjavili štyri rôzne osoby).

Znepokojuje ma, že viac menej viem, čo to znamená. Nemysli si, že strácam rozum. Nie: cítim sa byť psychicky odolnejší než kedykoľvek predtým. Obávam sa však, že toto nie je obvyklý smer, ktorým sa schopnosti média uberajú. Poznám okultné vedy dostatočne na to, aby som vedel, že takzvané nadprirodzené schopnosti sa vo mne vyvíjajú za nejakým tajomným účelom a že nejaký neznámy Majster, ktorý ma práve zasvecuje v styku s touto vyššou existenciou, pre mňa pripravuje utrpenie, aké som doposiaľ nezažil a že ma vystaví všetkým tým nepríjemným veciam, ktoré so sebou prináša nadobudnutie takýchto vyšších schopností. Už len púhe objavenie sa týchto schopností sprevádza temný pocit osamelosti a tiesne, ktoré otravujú dušu.

Čo sa má stať, stane sa.

Nepovedal som Ti všetko, pretože všetko sa povedať nedá, ale povedal som dosť na to, aby si si dokázala spraviť obraz.

Možno si myslíš, že som proste blázon, a neuvedomujem si to. Tieto veci nie sú normálne, no nie sú neprirodzené.

Prosím, nehovor o týchto veciach nikomu. Neprinieslo by to nijakú výhodu, zatiaľ čo to má veľa nevýhod (vrátane takých, o ktorých nemusíme vedieť).

Maj sa dobre, milá teta. Pozdravujem Máriu a Raula, a posielam bozky malému Eduardovi. Srdečne Ťa objíma Tvoj milujúci synovec

Fernando


* K Pessoovým narodeninám 13. júna.

** Pessoov prastrýko.

* Mariano Santana.

Thomas Merton: Ázijské listy

29/12/2009

September 1968   List priateľom

Kláštor Gethsemani, Ky. 40073

Drahí priatelia,

ako všetci viete, korešpondujem stále menej a menej a teraz sa moje kontakty prerušia takmer úplne. Navyše nedostanem ani väčšinu pošty, ktorá mi bude adresovaná. Zrejme ste sa už dopočuli o dôvodoch, ale radšej všetko oficiálne vysvetlím sám. Inak by rôzne klebety mohli úplne zastrieť skutočnosť, ako sa to už stalo predtým. (more…)

Simone Weilová: List o odchode

29/12/2009

16. 4. 1942

Drahý Otče,

ak sa nestane nič neočakávané, takto o týždeň sa uvidíme posledný raz. Koncom mesiaca odchádzam.

Ak by sa Vám podarilo zorganizovať veci tak, aby sme mali čas porozprávať sa o textoch, bola by som rada. No nie je to nevyhnutné.

Ani najmenej sa mi nechce odísť. Odchádzam s nevôľou. Všetky odhady a pravdepodobnosti, ktoré by mi mali pomôcť v rozhodovaní sú tak neisté, že mi nijako nepomáhajú. Myšlienka, ktorá ma vedie a ktorá bola v mojej mysli po celé roky, takže ju celkom nezamietam, hoci je len malá šanca, že sa niekedy zrealizuje, je veľmi blízka k záležitosti, s ktorou ste mi tak veľkodušne pomáhali pred niekoľkými mesiacmi a ktorá sa nevydarila.

Predovšetkým, čo sa týka principiálneho dôvodu môjho odchodu, vzhľadom na to, ako sa majú veci a dané okolnosti, zdá sa, že zostať by bolo prejavom mojej osobnej vôle. A mojou najväčšou túžbou je vzdať sa nielen všetkej vôle, ale aj všetkého osobného bytia.

Mám pocit, akoby mi niečo hovorilo, aby som išla. Keďže som si dokonale istá, že nejde len o pocit, odovzdávam sa tomu.

Dúfam, že toto odovzdanie sa, hoci by som sa mýlila, ma napokon privedie do útočiska.

Útočiskom, ako viete, nazývam Kríž. Ak mi nebude dané zaslúžiť si jedného dňa účasť na Kristovom Kríži, nech mám teda účasť aspoň na kríži dobrého zlodeja. Zo všetkých postáv z Evanjelia okrem Krista najviac závidím práve dobrému zlodejovi. Byť vedľa Krista a v rovnakom stave ako On počas Ukrižovania sa mi zdá byť omnoho závideniahodnejšie než byť po pravej ruke v Jeho sláve.

Hoci čas sa kráti, ešte stále som sa nerozhodla úplne naisto. Preto, ak by ste mi náhodou chceli poradiť, teraz je ten čas. No nemusíte sa nad tým zamýšľať. Máte omnoho dôležitejšie veci na práci.

Keď raz odídem, zdá sa mi byť veľmi nepravdepodobné, že Vás budem môcť ešte niekedy vidieť. Čo sa týka možného stretnutia na inom svete, viete, že si veci nepredstavujem týmto spôsobom. Na tom však nezáleží. Môjmu priateľstvu s Vami postačuje, že Vy jestvujete.

Nedokážem nemyslieť so smútkom na všetkých tých, ktorých zanechám vo Francúzsku, a obzvlášť na Vás. Ani na tom však nezáleží. Myslím, že patríte medzi tých, ktorým, nech sa stane čokoľvek, nemožno skutočne ublížiť.

Vzdialenosť nijako nezabráni, aby môj dlh voči Vám každý deň nenarastal. Pretože vzdialenosť mi nijako nezabráni myslieť na Vás. A nie je možné nemyslieť na Vás a nemyslieť pritom na Boha.

Spoľahnite sa na moju oddanú lásku.

Simone Weilová

P.S. Viete, že pre mňa tento odchod neznamená útek pred utrpením alebo nebezpečenstvom. Moje obavy pochádzajú práve zo strachu, že napriek nevedome, napriek sebe samej, svojim odchodom robím práve to, čo chcem zo všetkého najmenej: utiecť. Až doposiaľ sme tu žili veľmi pokojne. Ak sa tento pokoj naruší práve po mojom odchode, bude to pre mňa hrozné. Ak by som si bola istá tým, že to tak bude, myslím, že by som zostala. Ak viete čokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu osvetliť budúce udalosti, spolieham sa v tom na Vás.