Die Andere Seite, 1908; Dokořán 2009, preložil Ludvík Kundera
I
Země snivců je jediným románom rakúskeho výtvarníka Alfreda Kubina (1877 – 1959), narodeného v českých Litoměřicích. Kubin patrí k vrcholným predstaviteľom symbolizmu1): venoval sa predovšetkým kresbám, geniálnym výjavom temnej sexuality, snovým víziám čudesných príšer vo fantastických krajinách, mystickým výjavom desu, v ktorých nechýba fascinácia. Kubin viedol zvláštny a ťaživý život, ktorý nás zaujíma potiaľ, že zaujímavo dokumentuje charakter svojej doby, umenia i vlastného diela. Je príznačné, že od roku 1906, dva roky po svadbe so zámožnou vdovou, žije v ústraní na zámku Zwickledt. Je to ten istý konvenčný, všedný a nenápadný život, aký vedú jeho súputníci Kafka, Schulz či Pessoa: táto generácia má dokonale reprezentovať zánik starej ríše a starých čias, fasádu konvenčného vzhľadu, pod ktorou sa však odhaľuje neobyčajné napätie.2) Stačí sa pozrieť na podobizne týchto autorov a porovnať ich s ich temnými, expresívnymi, morbídnymi či erotickými dialami – Kubin sám je dokonalou ukážkou fádneho, neduživého vzhľadu; Freud v dokonalom viedenskom obleku; Trakl lekárnik; autori Premeny a Knihy nepokoja ako distingvovaní, plachí, nevýrazní úradníci. Tejto generácii nebola dopriata ani dobrodružnosť a škandalóznosť romantikov, ani uvoľnenosť a bezprostrednosť bítnikov. Tvoria zvláštny prechod v maximálnom pnutí, najväčšom kontraste. Kubin prežil ťažké, deprimujúce dospievanie – ideálny základ pre životopis symbolistu – a mohol skončiť podobne ako Trakl: ako dvadsaťročný sa neúspešne pokúsil o samovraždu na matkinom hrobe. Smrť otca, spojená s tvorivou krízou, ho inšpirovala k napísaniu Země snivců – román vznikol v priebehu troch mesiacov a autor mu nepripisoval literárny, ale skôr terapeutický význam. Z biografických údajov nás však zaujímajú najmä tieto dve skutočnosti: román vznikol v roku 1908, čo 
znamená, že dielo, evokujúce v mnohom dielo Franza Kafku či Bruna Schulza, vzniklo skôr, než Kubin mohol týchto dvoch spisovateľov čítať; a za druhé, napísal ho výtvarník, pričom medzi jeho výtvarným a literárnym dielom je tak blízka príbuznosť, že vlastne ktorékoľvek Kubinove výjavy by mohli slúžiť ako ilustrácie k Zemi snivců. Práve porovnanie jeho výjavov s románovým textom je pre oba póly jeho tvorby plodnejšie, než akékoľvek biografické podružnosti.
II
Země snivců je pochmúrnym, temným, ťaživým románom, pri ktorom cítiť, že ho ľahkou rukou vystaval maliar snových výjavov. Je to román atmosféry, nálady, snivosti, v ktorom hrá hlavnú rolu snová ríša. Kubin ju vystaval na podobných základoch a z podobnej matérie ako Schulz, Trakl či Kafka, ale paralelu k jeho temnej vízii môžeme nájsť napríklad aj v snoch Carla Gustava Junga – aj ten, podobne ako Kubin, z desivých snov zániku plných krvi dokázal vystavať čosi tvorivé: píše sa rok 1908, c. a k. monarchia i celá Európa sú krátko pred rozpadom a vojenskou katastrofou a túto ťaživú atmosféru zaznamenávajú aj sny a temné vízie nevedomia. Kubinov román má síce rozprávača, ale celý román sa odohráva „trpne“, veci sa dejú vplyvom neidentifikovateľného hýbateľa, udalosti sa prihodia, postavy podliehajú akejsi hypnóze, ktorá ich paralyzuje, alebo ich naopak ženie k nevysvetliteľnému konaniu. Kubin zhustil túto nevedomú stránku do prostredia snovej ríše a tá kryštalizuje do impulzov, skutkov, nálad. Ide o do extrému vyhrotený princíp genius loci – snová ríša je ústredným hýbateľom románu a predstavuje mýtus Strednej Európy, koncentrát kolektívneho nevedomia, spiatočníctva a ťaživej minulosti. Možno v nej rozoznať tri motívy: prvým je motív otca, na ktorý odkazuje terapeutický impulz Kubinovho písania či postava vládcu snovej ríše, ktorá sa volá príznačne Patera (pater – otec), druhým motívom je parabola c. a k. monarchie a tretím je motív nevedomia, individuálneho a kolektívneho. Na úlohu nevedomia poukazuje v podstate celý román: snová ríša je vlastne ťažobou našej minulosti, niečím dôverne známym, no neidentifikovateľným, niečím determinujúcim. Sám rozprávač v závere románu preniká až k archetypom, praobrazom zvierat a ľudí v nadindividuálnej, kolektívnej pamäti. A motív nevedomia má svoj proťajšok v príchode Američana Herkula Bella, stelesňujúceho Ego; stret týchto dvoch protikladných, nezmieriteľných síl evokuje nutný ideový stret starého a moderného a Kubin je príznačne skeptický k obom. Ich stret znamená zánik snovej ríše, pričom celý svet i osobnosť človeka sa otrasú v základoch a nič už nebude ako predtým.
Kubinove vízie a výtvarná stránka jeho románu sa však nedajú redukovať na slová a pojmy. Poetika románu spočíva vo vykreslení atmosféry tohto mikrosveta, umiestneného do rusko-čínskeho pohraničia. Kubin načrtáva široký rámec, ktorý epicky nevyčerpáva a zameriava sa na pozorné vykreslenie niekoľkých epizód. Mnohé z nich sú oprávnene spájané s Kafkovým Zámkom: práve nevedomie ako základ snovej ríše vytvára až absurdnú neuchopiteľnosť jej princípov a dejov. Rozprávač sa napríklad, podobne ako Kafkov K., nedokáže prebiť absurdnosťou byrokracie k svojmu spolužiakovi a dnes vládcovi snovej ríše Paterovi. Podobne ako K. sa aj on usiluje preniknúť do tajomstiev miestnych zvyklostí, no márne: jeho pátranie je narušením a nemožnosťou dozvedieť sa princíp. Zámok, archív, motív otca, chodby – to všetko má Kubin s Kafkom spoločné.3) Ťažisko celého románu spočíva práve v tomto dotyku rozprávača s ťaživým a absurdným svetom snovej ríše – až v závere nás Kubin prevedie prehliadkou masového šialenstva, kolektívnych hnutí a psychóz, apokalyptickými výjavmi a mystickými víziami.
Kubinov román je silne výtvarný a nájdeme v ňom množstvo obrazov a epizód, stojacich samostatne a pripomínajúcich nápaditosť jeho kresieb. Energia snovej ríše je slepou, temnou, zemitou energiou koreňov, temnou silou Schopenhauerovej vôle či prírodnou silou, ktorá v sebe spája zánik i zrod bez etického rozlíšenia. Vo fantastickej krajine pod temnými magnetickými horami na brehu čiernej rieky nesvieti slnko, panuje tam šero a striedajú sa len jar a jeseň a celej ríši dominujú odtiene sivej, tmavozelenej a hnedej. Manifestujú sa tu sily, v ktorých sa skrýva plodivá i ničivá sila, hnijúce podhubie, v ktorom sa – tak ako na jar a na jeseň – niečo rodí a niečo hynie, temný a bujný kvas, nevedomá, slepá, premieňajúca sa a pôsobiaca energia. Tá istá temná, hrozivá energia sála napríklad z Langovho filmu Metropolis – do pohybu sa dávajú sily, o ktorých sa nedá jednoznačne vedieť, či vo svojej apokalyptike predstavujú spásu alebo zánik, tak ako to bolo v prípade fašizmu a komunizmu. Všetko, aj tie najnepatrnejšie veci a udalosti, hrozí fatálnosťou a zánikom. Snovú ríšu možno chápať aj ako do extrému dovedený mýtus Strednej Európy, teda priestor zbavený plynutia času a priestor zbavený individuality, tvorivosti a zodpovednosti, naplnený kolektívnym duchom a apatiou. Keď do ríše vstúpi Herkules Bell a s ním aj kategórie času, pokroku a individualizmu, snová ríša sa rozsype.
O výtvarnosti diela nesvedčí len množstvo vizuálnych detailov a epizodických výjavov, ale aj metóda strihu či koláže. Kubin svojou metódou strihu pripomína Lyncha: z tajomného deja sa prenášame do snových, nadčasových, archetypálnych výjavov, niektoré postavy majú okrem svojho výskytu v reálnom svete aj svoju mýtickú podstatu, plynulosť deja narúšajú okamihy, v ktorých sa čas zastaví, v časovom korenia veci nadčasové. Kapitola opisujúca rozprávačov sen evokuje zase svet Boschových výjavov – rybár sediaci na strome loví vo vzduchu poletujúce ryby, po zemi kráčajú na krátkych nôžkach tikajúce hodiny, bizarný muž hrá na svojich osemnástich bradavkách ako na gajdách. Pekelné výjavy takisto pripomenú maľby tohto holandského majstra. Záverečné sekvencia čudesného zmaru, keď napríklad obyvateľov mesta zachváti spavá nemoc a vlády nad mestom sa chopia stáda zvierat, hmyz a hady, zase evokujú juhoamerických magických realistov.
Inými slovami, Kubin ako jeden z prvých načrtol postupy a témy, ktoré neskôr rozpracovali autori rôznorodého zamerania.
Dôležitý rozmer Kubinovho diela je však obsiahnutý už v jeho názve: v nemeckom Die Andere Seite i v českom Země snivců. Andere Seite – druhá strana – ponúka niekoľko úrovní významových opozít: predovšetkým živé – mŕtve, ale aj reálne – snové a vedomé – nevedomé. Pojem druhej strany evokuje prienik za kulisy, pohľad za fasádu sveta – o čo sa rozprávač Kubinovho románu márne snaží, no čo zároveň v istom zmysle dosahuje tým, že je priamym účastníkom fantastického a mystického. Táto účasť mu však neprinesie požadované „pochopenie“ – ale skôr poznanie, že sen sa nevyčerpáva svojím výkladom, že poznanie nespočíva v slovách, ale v prežívaní a že zmysel udalostí vo veľkej miere spočíva v nich samých, v tom, že sa dejú (množstvo dejov v snovej ríši sa odohráva izolovane, bez cieľa či zmyslu, len ako akési poetické gestá). Jestvuje 
teda isté pochopenie snovej ríše, určitý definitívny výklad, akási druhá strana každého javu, ktorou je jeho výklad? Túto otázku vyjadruje aj tajomný modrooký národ, žijúci na území ríše – zostala úloha týchto asketických ľudí v celom príbehu pre rozprávača zahalená, alebo sa naopak manifestovala v spôsobe ich života a v múdrej odťažitosti od sveta? K protikladu živé – mŕtve možno podobne povedať, že v snovej ríši vymykajúcej sa jednorozmernému času nie je ani fakt smrti celkom jednoznačný a samotný Patera nepripomína živú, ľudsky živú bytosť.
Český názov Země snivců je možno trochu jednoznačnejší, zužujúci možné významy. No snovosť u Kafku, Schulza i Kubina nemá ten istý význam, aký tomuto pojmu prisúdili surrealisti. Snovosť Kubinovej ríše sa premieta do neuchopiteľnosti a nedefinovateľnosti: človek je bezmocný voči svojmu prostrediu, obyvateľom vládnu nečakané zákonitosti, udalosti sa dejú z popudu neidentifikovateľnej vôle, ktorá však tajomne tkvie v hĺbkach každého človeka i v ľudskom spoločenstve. Tento aspekt sna je veľmi blízky Jungovmu pojmu nevedomia: je to tieň našej osobnosti, ktorého sa preto nemožno zbaviť ani zriecť. Román konfrontuje dva svety: svet nevedomia, dominantných archetypov a otcovskej moci – a svet modernosti, ega, nadvlády vedomia. Kubin je voči obom skeptický. Snovosť znamená aj neuchopiteľnosť, nevysvetliteľnosť, neredukovateľnosť na logické princípy. Snovú ríšu nemožno vysvetliť a našťastie jednoznačným interpretáciám odoláva aj Kubinov román.
III
Země snivců vychádza v špeciálnej edícii Neviditelná knihovna, za ktorou možno tušiť Václava Cílka. Prvým zväzkom bola jeho kniha Borgesův svět4) a za ňou nasledovali knižky, o ktorých v nej písal: Calvinove Neviditeľné mestá, Valéryho Pán Teste a Kubinova Země snivců. Cílek, vyštudovaný geológ, predstavuje zaujímavý typ esejistu, ktorý aj vo sfére literatúry podniká výskumy a terénne práce. V súvislosti s Kubinovým románom opisuje aj svoje cesty do Litoměříc a Terezína a všíma si napríklad túto zaujímavú súvislosť: tak ako sú vo vrchoch nad Kubinovým snovým mestom rozsiahle podzemné priestory, pokúsi sa aj Hitler pri Litoměřiciach vybudovať šiestu najväčšiu podzemnú továreň Tretej Ríše.
Země snivců má kvalitnú grafickú úpravu, text sprevádzajú Kubinove vlastné ilustrácie a uzatvárajú ho dva doslovy – jeden od prekladateľa románu Ludvíka Kunderu, druhý od Petra A. Bílka. Za zmienku stojí, že v celej knihe sa nevyskytuje jediný preklep.
Kubin pre čitateľov nakreslil aj plán Perly, hlavného mesta snovej ríše
1) Pozri: Symbolizmus.
2) Pozri: Franz Kafka: Druhý kruh, Bruno Schulz, Fernando Pessoa alebo aj Ópium: Portrét epochy.
3) Kafka sa s o šesť rokov starším Kubinom niekoľkokrát stretol. Často sa sugerujú dohady, aké by asi bolo stretnutie dvoch géniov, ktorí sa žiaľ nestretli. Podobne ako v prípade Prousta a Joycea, aj v prípade Kubina a Kafku je realita o čosi prozaickejšia, než možné očakávania. Z Kafkových denníkov vieme, že dvaja géniovia sa rozprávali najmä o zápche. Kubin pri odchode z kaviarne na Kafku ešte volal názov svojho obľúbeného preháňadla: „Regulin!“
4) Pozri: Václav Cílek: Borgesův svět.
Dalfar 
Pridaj komentár