Franz Kafka: Druhý kruh / Kafkovi Zvestovatelia

Prológ

Alexandre Vialatte

Walter Benjamin

Marginálie

Konrad Dietzfelbinger

Gustaw Herling-Grudziński

Max Brod

Walter Benjamin

Prológ

Dostala sa mi do rúk knižka Kafka alebo Diabolská nevinnosť od francúzskeho autora Alexandra Vialatta. Aj mne ju priniesol posol; nie poštár, čo pripomínal vianočný stromček, s fúzami ovísajúcimi ako smrekové vetvy, celý pokrytý snehom – mne posol priniesol túto knihu nenáhlivo, položil ju na policu v knižnici, kde som si ju uprostred leta, v záplave jasného pokojného svetla vyzdvihol. Vedel som o nej dávnejšie, na polici som ju našiel až teraz. Vzal som si ju po dlhej dobe; kedysi som sa Kafkom zaoberal intenzívne, ale to bolo dávno – jeho kontinent je rozsiahly, nutná je skutočná výprava, po čase zmiznú ostatné, známe krajiny a obklopuje nás už len tá Kafkova. Vialatte napísal krásnu knihu, bol Kafkovým prekladateľom, objaviteľom, zvestovateľom. Po čase sa na mojom stole vŕšila kôpka ostatných kníh – Dietzfelbinger tam bol nezávisle od týchto udalostí, ale Kautman, Benjamin, Cílek, Kafkove aforizmy a poviedky sa tu ocitli vytiahnuté z políc vplyvom knižnej gravitácie. Vialatte opäť pootvoril dvere do Kafkovho sveta.

Tentoraz mi nešlo ani tak o Kafkovo dielo samotné, ale o jeho zvestovateľov, obdivovateľov a prekladateľov. O tých, ktorí sa vracali z jeho sveta a nosili odtiaľ vzrušujúce správy. Nikdy som sa plánovane nezaoberal Kafkovými vykladačmi, ale niektorých dôležitých som stretával: Max Brod, Walter Benjamin, František Kautman, Konrad Dietzfelbinger, Gustav Herling – Grudziński, Elias Canetti. Kafkov svet interpretujú rozlične; veď podľa Vialatta sú učitelia na to, aby sme sa v nich spoznali sami; u Borgesa nás neprekvapí, že v Kafkovom diele rozpoznával predovšetkým dve vlastné témy: nekonečné postupnosti a labyrinty; Grudziński píše, že čím viac myslí na Kafku, tým skeptickejší je voči všetkým interpretáciám jeho diela (vrátane vlastných). Kafku netreba vyhľadávať: natrafíme na neho, keďže stvoril samostatný kontinent, ktorý predstavuje istý pól tvorby: nemožno sa mu vyhnúť. Písali o ňom takmer všetci: správy o jeho svete už dávno presiahli jeho vlastné správy. Kafkov svet jestvuje: veď „niet invencie, ktorá by neopustila mozog svojho predchodcu a nešla žiť do sveta svoj vlastný život,“ ako píše Vialatte. Vstupovali teda ako prví do Kafkovej krajiny a žasli; ale Kafkov svet bol zrazu aj v tomto svete, rozvíjali sa v ňom labyrinty jeho úradov i trestných kolónií, v koncentračných táboroch zahynuli Kafkove sestry i Milena Jesenská, a keď úrady zavreli dvere utekajúcemu Walterovi Benjaminovi, spáchal na úteku – do Ameriky – samovraždu ako štvanec, v noci, na hraniciach. Kafkov svet žije svojim vlastným životom, klietky vyšli hľadať vtákov, zver sa ženie lesom, kým psy sa hrajú na dvoroch. Na svet už hľadíme aj Kafkovými očami, svet už nemôže jestvovať bez Kafku, bez toho, čo v ňom uvidel. Jedine Brod ho poznal osobne, ako dobrý priateľ: ostatní ho poznávajú cez zrkadlo nastavené sebe i svetu. Grudziński je zdržanlivý, drží sa Kafkovho textu (a neustále sa k nemu vracia – je to vernosť dobrého priateľa), no ani on sa neovládne a cestuje do Čiech kvôli nemu – a spoznáva ho v Prahe, dokonca i v Karlštejne („1. mája zavretý“ – môže si ako spokojný kafkológ zapísať ešte v roku 1995). Vialatte je spokojný, že Kafka je preň mýtom a píše o ňom krásnu knihu (vychádza až po jeho smrti), s príjemnou a rozmarnou náladou, akoby bola pôvabnou záhradou (keď je našim cieľom záhrada, nemôžeme sa ani usilovať o iné ako príjemné) – hoci okolo Kafkovho domu, ale je živá, príjemná a Vialattova.

Benjaminova esej je vecnejšia, odosobnenejšia, presne v intenciách jeho štýlu (a predsa som sa pri niektorých myšlienkach pýtal: napísal to Benjamin alebo Vialatte?, čítal som ich súbežne). Benjamin: zameraný na detail, subtílny a precízny. Nikdy pri ňom nevieme, čo prinesie nasledujúci odstavec, nasledujúca veta; najdôležitejšie veci povedal často jedinou vetou. Benjamin je pre mňa majstrom originálnych ornamentov: aj keď pracuje s plochou či bodmi známeho, dotvára na nich prekvapivé ornamenty, body spája prekvapujúcim a nečakaným spôsobom; jeho texty by nemohol napísať nikto iný – a on ani nikdy nehovorí veci, ktoré by mohol ešte niekto iný povedať; upiera pozornosť na niečo nové a nečakané na každej veci, čo podľa neho uniká pozornosti ostatných. Ale o Benjaminovi v súvislosti s Kafkom treba napísať niečo iné: to, čo o ňom napísala Hannah Arendtová, čomu sa bolo možné vyhnúť pri jeho textoch o Proustovi a zberateľstve kníh. Sú to tragické okolnosti jeho života a smrti, ktoré Arendtová veľmi presne spája s tragickými okolnosťami životov Prousta a Kafku (lebo aj ona mohla prvú časť svojej eseje nazvať Hrbáč, tak ako to spravil Benjamin pri Kafkovi; ďalšie dve časti sa volajú Temné časy a Lovec perál). Pri Benjaminovi sa tieto temné nitky osudu zbiehajú do jeho smrti: nepochopenie, nepraktickosť, neprispôsobivosť, citlivosť, zlý zdravotný stav, židovstvo. Benjamin bol na úteku pred gestapom (ktoré medzitým zabavilo jeho knižnicu, jeho rukopisy i archív výpiskov), mal už americké víza a snažil sa dostať do Portugalska. Na francúzsko-španielskej hranici židovských utečencov zadržali a mienili poslať späť podľa nového prípisu; Benjamin, ktorý mal vážne problémy so srdcom a fyzická námaha ho krajne vyčerpávala, spáchal v noci samovraždu. Na pohraničné úrady to vraj silno zapôsobilo a ostatných utečencov nechali prejsť. Hannah Arendtová píše, že ešte deň predtým bolo možné prekročiť hranice, o deň neskôr už bol nový prípis (opäť zrušený o niekoľko týždňov) známy a utečenci by sa nevydali na namáhavý pochod k hraniciam: len ten jeden deň pripadal na Benjaminovu katastrofu, jediný deň, v ktorý sa Benjaminovi dvere do Ameriky (kam sa nijako zvlášť netešil) zavreli a jeho to stálo život. Paradoxná irónia v prípade kritika, ktorý píše o Kafkovi, z historického odstupu dejinná nevyhnutnosť pre žida, marxistu a sionistu, čo Benjamina skôr vydeľovalo, než integrovalo (ešte aj pre vtedajších marxistov bol Benjamin podozrivý, „nedialektický“, príliš slobodný).

Kým Max Brod sa venuje Kafkovi ako autorovi – priateľovi, Benjamin s Brodom nesúhlasí ani pri interpretácii Kafkových diel, ani pri Kafkovej biografii, a Vialatte Kafku objavuje vo sne, pričom je zbytočné pátrať, koho sen to je a odkiaľ prichádza; Vialatte sa však oddáva tomuto sneniu, pozorne a zodpovedne, a je ním aj jeho kniha o Kafkovi. Keď Benjamin zdôrazňuje význam gesta na javisku Kafkovho prozaického sveta, ktoré je pre neho čínskym divadlom gest, vymedzuje tým aj svoju polohu, polohu Kafkovho čitateľa, ktorý musí byť mimoriadne pozorným a sústredeným čitateľom gest: preto mu musí vadiť Brodova familiárnosť – čo má pre neho váhu, je kritický odstup ako podmienka pozornosti, odstup a ticho, ktoré sú u Broda stierané priateľstvom a obdivom. Benjamin si všíma Kafkov odstup a aj od seba vyžaduje odstup diváka, ktorého miesto je počas predstavenia v hľadisku. Benjamin bol veľký kritik (ktorých kritikov čítame aj po sto rokoch?) a veľký kritik potrebuje veľké diela. Kafkove dielo bolo pre neho možnosťou veľkého stretnutia, stretnutia dvoch aristokratov, ktorí nepotrebujú sprostredkovateľa, akým je Max Brod. Benjamin možno považoval Kafku za odolanie pokušenia, Broda za podľahnutie; Kafka je sústredenosť a naplnenie diela, vytrvanie za každú cenu, odolnosť voči tomu „jedinému hriechu: netrpezlivosti,“ kým Brod bol pre neho možno Kafkov Sancho Panza. Benjamin bol jedným z kritikov, ktorí trvali na možnosti autentického stretnutia s dielom, jedným z mála, ktorí si to mohli dovoliť, a jedným z prvých, ktorí v prípade Kafku odsunuli Broda bokom. Benjamin vytvára svoj vlastný, originálny, autentický portrét diela: necítiť v ňom nijaký nárok na „my“, každému prenecháva priestor na vlastný, individuálny obraz diela. Kafkológovia – puristi, ktorí cítili potrebu reagovať na kafkovský boom, si osvojili pozíciu Maxa Broda, ktorý mal byť akousi zárukou toho, že Kafkove dielo zostane v blízkosti Franza Kafku (u nás napríklad Pavel Eisner a Josef Čermák). Vialatte je v tomto bode najbezprostrednejší: uznáva nárok kohokoľvek na svojho Kafku, na Kafku zo sna, sám pritom často cituje Broda, ktorému dôveruje. Benjamin videl v Kafkovom diele možnosť stretnutia, veľkého stretnutia, ale nebol a nemal to byť Brodov Kafka, ktorého stretol. Benjamin bol jedným z prvých, ktorí pochopili, koho je možné stretnúť (áno, úplne prvým bol Brod), a zároveň bol jedným z prvých kritikov, ktorí chápali dnes už samozrejmú skutočnosť, že s dielom sa možno stretnúť nezávisle od autora samotného: vo svojich textoch o Kafkovi nepolemizuje len s Brodom (otvorene), ale aj s Kafkom (opatrne).

Dietzfelbingerova kniha sa odlišuje najviac: nevenuje sa ani Kafkovmu životu, ani jeho prozaickému dielu, sústreďuje sa len na Kafkov dotyk s Bytím. Dietzfelbinger si vzal od Kafku jeho aforizmy, úctivo a so zápalom výskumníka, a poponáhľal sa s nimi do svojho laboratória; poctivosť a povinnosti výskumníka mu nedávajú čas a ani najmenší záujem venovať sa klebetám a kohosi intímnostiam. Odkedy sa nadšene a urýchlene vzdialil s cenným balíčkom v rukách, neobjavuje sa v jeho knihe už ani Kafkovo meno. Stačí porovnať ten rozdiel s Vialattom, ktorý opisuje sneženie, poštára, ktorý mu prináša balíček so Zámkom, postupné ponáranie sa do celoživotného sna, takže poštár prichádza zo Zámku a zimný súmrak je ten istý, aký sa práve znáša na dedinu pod Zámkom: my sami žijeme v krajinách grófa West-Westa… Všetci sa ponárajú do sveta Franza Kafku: Brod do ovzdušia dôverného priateľstva, ktoré trvá aj po smrti a do ovzdušia Kafkovho humanizmu; Benjamin do Kafkovho sveta existenciálneho nepokoja, ktorý sám dôverne pozná a zažíva; Dietzfelbinger do sveta vyššej etiky a vyššieho Bytia, ktorý mu Kafka sprostredkoval – mohol by to byť aj iný autor, napadne nás, ale práve Kafkove aforizmy sú preň funkčnými bránami do tohto sveta; Vialatte vstupuje do mysteriózneho, tajkomného, snového sveta Kafku, ktorý je novým mýtom, novým vzrušením pre človeka. V Kafkovom diele rozpoznali subtílny, zvláštny svet a pohybujú sa v ňom opatrne, citlivo a precízne, s úctou a bázňou. Kafkovu genialitu a osobitosť rozpoznali aj v tom, že nehľadajú pôvod Kafkovho sveta v tomto svete, ale naopak: u každého z nich nájdeme príklady z tohto sveta, ktoré náležia Kafkovi – taký je príbeh o Potemkinovi u Benjamina (v druhom texte cituje krásny úryvok z Eddingtonovho textu o povahe fyzikálneho sveta: „v celej literatúre nepoznám pasáž, ktorá by niesla rovnako výraznú pečať Kafku,“ píše Benjamin), Grudziński zozbieral niekoľko takýchto reálnych metafor, najďalej zašiel Kafkov „snový zvestovateľ“ Vialatte.

Každý z Kafkových zvestovateľov je pochopiteľne v niečom iný, u všetkých sa pochopiteľne objavujú rovnaké motívy.

Toto druhé priblíženie sa ku Kafkovi sa nezaoberá bezprostredne Kafkom a jeho dielom, ale spôsobom, akým sa jeho svet odráža vo svete iných autorov, vnímavých k jeho dielu na základe príbuznosti. Ide o akýsi druhý kruh súvislostí a vzájomností, o kruh príbuzenských vzťahov: Kafkovi príbuzní sú si navzájom v niečom podobní, v niečom odlišní; nenárokujú si jeho dedičstvo, to oni svoje dedičstvo odkazujú jemu; vedia o sebe, spája ich spoločný predok, rozpoznali v sebe niečo z jeho sveta; ide o spojenie myšlienok, pod ktorým je ale hlbšia, osudová, nepopierateľná príbuznosť.

Kafkove aj Benjaminove rukopisy likviduje gestapo, význam a dokonca sláva ich zastihuje až po smrti, napokon, aj Vialattova zbierka textov o Kafkovi vychádza až posmrtne. Prví zvestovatelia Kafku nemajú k dispozícii nielen Kafkovu slávu, ale ani všetky jeho texty, a predsa im je jeho cudzosť okamžite blízka. Ich predkovia a príbuzní sa často líšia, navzájom sa možno dokonca odpudzujú, trochu sporia a ohovárajú, niektorí – ako napríklad Gustav Janouch – sú z tohto kruhu vylúčení ako falošní votrelci, ktorí neprešli testom DNA. Okrem úzkeho priateľského kruhu „živého Kafku“, ktorý tvorili Max Brod, Felix Weltsch či Oskar Baum, sa vytvára druhý kruh jeho zvestovateľov, prvých obdivovateľov a prekladateľov jeho diela; ďalší kruh tvoria významní kafkológovia; a napokon do posledného kruhu autorov, ktorých Kafka ovplyvnil a ktorí sa k nemu prihlásili, patrí takmer každý moderný spisovateľ – platí tu skôr premisa, že Kafkovi sa už nemožno vyhnúť. Pomer sa napokon obrátil, obrátil sa celý vzťah medzi Kafkom a literátmi, Kafkom a literatúrou – s Kafkom sa stalo presne to, čo sa stáva so slovom, ktoré sa prestane písať s veľkým písmenom, ktoré sa z konkrétneho názvu stáva všeobecným pojmom; alebo keď sa z konkrétneho vynálezu stáva predmet všeobecnej spotreby. Z bodu sa stala štruktúra. Tak mal aj Nový Zákon svojho autora, úzky okruh tých, ktorí ho poznali, svojich prvých zvestovateľov, dokonca svoju platnosť na skutočnosť tých, ktorí ho predchádzali (tak ako Benjaminov Šuvalkin)*, aby sa stal napokon univerzálnou súčasťou nášho vedomia. Namiesto autorov tak možno hovoriť priamo o literatúre, namiesto vplyvov o základe. Alebo možno dokonca povedať, že kafkovský je vo svojich základoch samotný človek, samotný ľudský svet.

 

Alexandre Vialatte

Kafka

alebo

Škandál dobrej vôle

O Kafkovi by som nemal hovoriť! Je to už dvadsať rokov, čo ho prekladám a driem na ňom. Urobil som zo seba jeho zvestovateľa, jeho dojku, nádenníka…, brečtan…, burinu okolo neho…, už dvadsať rokov ho nechcem poznať. Keď sliepka znáša zlaté vajcia (samozrejme, to je iba metafora!), nerozpárame jej brucho! Je to tajomstvo. Chránime a opatrujeme si ho. Ak o ňom aj hovoríme, tak len v latinských veršoch!

Len aby ste ma pochopili! Mal som to úžasné šťastie nečakane nájsť jedinečné literárne dielo, čo sa nedalo porovnať s ničím známym; zvláštnejšie ako dielo Poeovo, chimérickejšie ako Rimbaudovo. Nevedel som vôbec nič o jeho vzniku… pre mňa bolo čímsi celkom nečakaným. A nič už nebolo naliehavejšie ani dôležitejšie ako zachraňovať mýtus o ňom…

Predstaviť sme si mohli všetko, vrátane toho, čo bolo najkrásnejšie: muža – hada, dieťa s dvoma hlavami či akéhosi účtovníka. Nič mu nebránilo, aby tam mal i Pétrusa Borela – alebo dokonca obesenca ako Nerval! Mohli sme mu požičať chromú Byronovu nohu, opiomániu Thomasa De Quinceyho, Scarronov reumatizmus. Mohli sme si slobodne vymýšľať. Bolo to nádherné.

Do literatúry sa dostal ako Marťan na zemský povrch. Nikto si ho nevšimol, iba niekoľkí strážcovia majáku. Nestačilo mu, že prichádza z Mesiaca, ešte sa musel aj zahaliť dymom. Jeho dielo bolo prorocké, záhadné a nezrozumiteľné. Preto spálil svoje spisy, ako keď špión zničí dokumenty. Prehltol svoj kód. Bol sudcom! Bol tým povestným šéfom, ktorý sa skrýva pod falošným menom u partizánov a sú známe iba jeho iniciálky. Spadne z hmlovín, príde z hlbín premietacieho plátna, zväčšuje sa ako prichádzajúci rýchlik, vchádza, klopká, ničí a zabíja, začína sa jeho prvá noc… Nezanechal nijaké stopy. Scotland Yard priznáva svoju bezmocnosť, Sherlock Holmes to vzdáva. Komisár Maigret si poškrabká hlavu a natiahne sa za šunkovým chlebíčkom… Aký bol len krásny, netreba zneškodňovať bomby, aký legendárny, pravdivejší ako pravda, v zhode s dielom, ktoré tvoril, časované petardy pod kreslami driemajúcich!

Nedopriali sme mu tešiť sa z toho, že je záhadný, že je neznámy. Pátrali sme po ňom, rýpali sme sa v ňom. Bol spravodlivým človekom a aj jeho činy boli spravodlivé. Vo vreckách mu nenašli nič. Nenašiel sa ani kód, ani komplic, ani kompromitujúce tajomstvo. Iba denník samotára, denník samoty samej. Bol však typom obvineného. No priznať sa mal sám. Kufor mal prázdny a vreckovky biele. Bol celkom zmätený a vyľakaný, zo všetkého a z každého; bol vskutku mužom dobrých úmyslov; bol strednej postavy, starostlivo oholený, úzkostlivých mravov. Bol ochromený mnohými komplexmi, v dôsledku utrpenia v detstve, v tieni zadúšajúceho otca. Pasoval sa so svojou úzkostlivosťou a prehnanou svedomitosťou ako Baudelairov albatros. No keby ste ho videli, keď lieta.

Na pevnej zemi ho nič neprezrádza. Kríva bez námahy a ľahko akoby bol schopný kvôli posadnutosti rovnováhou dať si aj z nôh zrezať, len aby ich mal rovnako dlhé. Bol iba nestranným zapisovateľom geniálnej senzibility, sekretárom akéhosi Odysea morálneho sveta, ktorý bol jeho dvojníkom, alebo akéhosi Krištofa Kolumba.

(…)

Stretnutie s Kafkom

Býval som pri veľkej rieke („Z rieky vystúpili sny,“ píše Kafka, „pristavím sa a hovorím s nimi; vedia toho dosť, no nevedia, odkiaľ prišli.“ Hovorieval o nich Mac Orlan). V domoch bolo žlté svetlo, vonku sivé. Na električkách bol sneh. Obloha bola akoby kožená a temnejšia ako okolité predmety. Deti sa spúšťali na sánkach. Okolo prešli muži v kožušinových čiapkach. Padal sneh. Vo dverách sa objavil poštár. Pripomínal vianočný stromček.

Bol to skutočný nemecký poštár. Mal fúzy ovísajúce ako smrekové vetvy; celý bol pokrytý snehom a vypínal sa ako ihličňan zo Schwarzwaldu. Červené a zlatisté predmety na jeho kabáte sa ligotali, no nedalo sa povedať, či mali nejaký praktický význam, alebo to boli nejaké ľudové ozdoby: šnúrky, gombíky, medené nádobky, plechové nástroje a symbolické zvieratá. Zdobili ho odznaky, násadky na perá, hrubé aj tenké ceruzky, čierne i farebné; držal ich v rukách, vyberal ich z vreciek i z puzdier. V haluziach ukrýval iniciály, farebné pijaky, uhlíky a nožík na vyrývanie písmen. Na bruchu si do vyzdobeného zoznamu nechával švabachom zapisovať poznámky akoby o celej zbierke sudlíc. Hore bola hrozná hlava, zúrivá i majestátna. No aj dobromyseľná a veselá. Akoby poštový úrad zostúpil z obrazu cisára. Podobal sa na Bismarcka, smial sa ako obor a tváril sa tak, akoby on sám bol založil Nemeckú ríšu. Tváril sa ako zakladateľ. Skoro ako vrátnik v paláci; už mu k tomu chýbal len vojenský kabát. Zakladateľ v uniforme zakladateľa. V čižmách zakladateľa. S bruchom zakladateľa.

Chlpatá ruka mi položila na stôl balíček, veľký a hrubý ako tehla. Aký monument chcel postaviť? Čo znamenal tento základný kameň?

Otvoril som balíček. Bol v ňom Zámok od Kafku.

Zámok. Spamätal som sa; príbeh sa začínal na snehu; takpovediac blízko mňa, na konci ulice. Hrdina príbehu, zememerač, ma vtiahol do príbehu po svojej stope, úplne ma pohltil. Náhle som si pretieral oči, zachvátený nevysloviteľnou malátnosťou; akoby sa odrazu niečo zmenilo; bola to iná logika; dymové sklo zrazu odo mňa oddelilo predmety. Bol som potuteľne zatiahnutý do halucinačného príbehu, pri ktorom sa búril zdravý rozum a ožívala fantázia.

V tom príbehu išlo o „zememerača!“ A táto profesia, hoci ojedinelá i banálna – akosi som si nevedel zvyknúť na Kafkove profesie -, mala v sebe niečo iritujúce. Kto je „zememerač?“ Nikto! Každý! A akoby pre svojvoľné skomplikovanie zememerač vzbudzoval dojem, že nie je ničím iným iba zememeračom, takým akým bol, či lepšie povedané, akým nebol… – Bol ním, alebo ním nebol?… Akoby to bol dialóg hluchých alebo príbeh blázna: príbeh zememerača, ktorý sa považuje za zememerača. Prišiel, aby sa vypravil na Zámok (zámok „grófa West-Westa“… Akoby jestvovali grófi West-Westi!…) Nič prirodzenejšie, nič jednoduchšie ako meno čiastočného vlastníka. No zdá sa, že to bolo veľmi zložité. Muž pracoval v Dedine. Dedina ho nezavrhla, vlastne ho prijala, Zámok mu nikdy nepovedal nie, no ani áno, takže ho vlastne neprijali. Sneh padal. Zámok bol celkom blízko. Zememerač krúžil okolo neho. Posielal mu posolstvá a Zámok mu ich vracal. Zememerač sa tam však nikdy nedostal, napriek svojej diplomacii, napriek svojim pokusom. Ostal vonku ako Gréci pred Trójou.

Jedného dňa predsa len zazrel pána Klamma cez kľúčovú dierku. Bola to akoby oblažujúca vízia, ktorá ho uvádzala do vytrženia, spomienka na násadku na pero; a pán Klamm fajčil cigaru sediac za obchodníckym stolom; držaním tela, vystupovaním a svojou banálnou, okázalou osobou a bezchybným oblečením predstavoval veľký obraz Byrokracie. Aké to len bolo dobrodružstvo! Zememerač sa dostal až k nemu. Lenže z tejto veľkolepej epizódy nemal nič. A na celých tristo stranách sa zememerač, pán K., tak málokedy dostal na Zámok. Bola to akoby jeho druhá prirodzenosť. Bolo to jeho poslanie. Pán K. a jeho príbeh kráčali snehom na tristo štyroch stranách. Po takomto čítaní bol človek rozhnevaný aj fascinovaný; stal sa svedkom existencie nesmierneho tajomna, ktoré sa na Zámku skrývalo. Fatamorgána zámku bola nádherná náhrada; toto čítanie ste uprednostnili pred jednoduchšou radosťou z nejakého iného čítania.

Čo táto cesta s klamnými zákrutami ukrývala? Kam viedla?

(…)

 

Walter Benjamin

Franz Kafka

K desiatemu výročiu úmrtia

 

Potemkin

Zachovalo sa, že Potemkin trpel stavmi depresie, ktoré sa vracali viac-menej pravidelne. V takých chvíľach k nemu nik nesmel a vstup do jeho izby bol prísne zakázaný. O tejto chorobe sa na dvore nikdy nehovorilo a vedelo sa, že akákoľvek zmienka o nej by znamenala nemilosť cárovnej Kataríny. Raz sa kancelárova depresia neobyčajne predĺžila a spôsobovala nemalé problémy; v úradoch sa hromadili spisy, čakajúce na Potemkinov podpis a cárovná naliehala na ich vybavenie. Vedúci kancelárií si nevedeli rady. Jedného dňa sa na chodbách kancelárovho paláca objavil bezvýznamný drobný úradník, ktorý sa volal Šuvalkin, a našiel tu zoskupených štátnych radcov vzdychať a bedákať ako obyčajne. „O čo ide, Vaše Blahorodia?“ opýtal sa úslužný Šuvalkin. Tí mu vysvetlili, čo je vo veci a ľutovali, že jeho služby nemôžu využiť. „Ak len to,“ odvetil Šuvalkin, „potom vás poprosím o dané dokumenty.“ Keďže nemali čo stratiť, dali sa štátni radcovia presvedčiť a Šuvalkin s kôpkou dokumentov pod pazuchou vykročil po chodbách k Potemkinovej spálni. Ani sa neunúval klopaním a rovno vošiel; nebolo zamknuté. V šere izby sedel Potemkin na posteli v ošumelej nočnej košeli a ohrýzal si nechty. Šuvalkin pristúpil k písaciemu stolu, namočil pero do kalamára a bez slova ho vložil Potemkinovi do ruky, položiac mu prvý z dokumentov na kolená. Potemkin obrátil k votrelcovi prázdny pohľad; a potom, akoby v polospánku, začal podpisovať – najprv prvý dokument, potom druhý, až rad-radom podpísal všetky. Po poslednom podpise vzal Šuvalkin všetky papiere a bez slova, tak ako prišiel, opustil miestnosť. Blížiac sa k úradníkom, triumfálne mával zväzkom papierov. Radcovia k nemu pribehli a vytrhli mu papiere z rúk. Vzrušene si ich prezerali. Nik nepovedal jediné slovo; všetci zostali ako obarení. Šuvalkin k nim pristúpil a opýtal sa, prečo páni vyzerajú tak skleslo. Vtedy mu padol zrak na podpisy. Jeden za druhým boli dokumenty podpísané: Šuvalkin… Šuvalkin… Šuvalkin…

Tento príbeh predznamenáva Kafkove dielo s dvestoročným predstihom. Tajomstvo, ktoré ho obklopuje, je Kafkovým tajomstvom. Svet úradov, temných, pokútnych a nevetraných miestností je Kafkovým svetom. Úslužný Šuvalkin, ktorý všetko vyrieši, aby napokon zostal s prázdnymi rukami, je Kafkov K. Potemkin, živoriaci, ospalý a spustnutý v odľahlej a nedostupnej miestnosti, je predchodcom tých, čo v Kafkových dielach disponujú mocou, žijúcich v manzardách ako sudcovia, alebo na zámku ako sekretári; bez ohľadu na to, aké vysoké postavenie zastávajú, vždy ide o upadnutých či upadajúcich ľudí, a to napriek tomu, že aj tí najnižší a najúbohejší z nich, vrátnici a úbohí úradníci, sa môžu náhle a nečakane prejaviť vo svojej plnej moci. Prečo tak živoria? Že by boli potomkami bytostí ako Atlas, ktoré na svojich ramenách niesli svet? Možno preto má každý z nich hlavu „sklonenú na hrudi tak hlboko, že im sotva vidieť oči,“1) ako Kastelán na svojom portréte či Klamm vo chvíľach, keď osamie. No nie je to svet, čo držia; už tie najbežnejšie veci majú svoju váhu. „Je unavený ako gladiátor po boji; vybielil roh úradnej miestnosti.“2) György Lukács povedal, že aby sa dnes vyrobil poriadny stôl, musí mať človek architektonického génia ako Michelangelo. Ak Lukács uvažuje v rovine historických období, Kafka uvažuje v rovine kozmických epoch. Muž, ktorý bieli úradnú miestnosť, hýbe epochami, a to aj v tých najbezvýznamnejších pohyboch. Pri mnohých príležitostiach a často zo zvláštnych dôvodov Kafkove postavy tlieskajú. Ako sa mimochodom uvádza na jednom mieste, tieto tlieskajúce ruky „sú vlastne parnými kladivami“.3)

Týchto ľudí disponujúcich mocou stretávame v sústavnom, pomalom pohybe,  stúpajúc alebo klesajúc. No najhroznejší sú, keď sa dvíhajú z toho najhoršieho úpadku – od otcov. Syn tíši svojho bezduchého, senilného otca, ktorého práve uložil do postele: „„Buď pokojný, si dobre prikrytý.“ „Nie!“ vykríkol otec, až sa odpoveď zrazila s otázkou, odhodil prikrývku s takou silou, že sa na okamih v letku celá rozprestrela, a vztýčil sa na posteli. Len jednou rukou sa zľahka pridŕžal stropu. „Chcel si ma prikryť a zahrabať, ty darebák, ale ja ešte nie som zahrabaný. A ak sú toto moje posledné sily, stačia na teba, až príliš na teba stačia. (…) Ale otca našťastie nikto nemusí učiť, ako prehliadnuť syna.“ (…) A stál celkom sám a kopal nohami. Vyžarovalo z neho poznanie. (…) „Teraz teda vieš, čo existovalo ešte okrem teba, doteraz si vedel len o sebe! Veď si bol vlastne nevinné dieťa, alebo lepšie povedané, bol si diablov človek!““4) Keď otec odhadzuje bremeno prikrývky, odhadzuje zároveň kozmické bremeno. Musí dať do pohybu kozmické veky, aby vzťah starnúceho otca a syna premenil na živú a závažnú vec. Ale akú závažnú! Odsudzuje svojho syna na smrť utopením. Je to otec, kto trestá; vina ho priťahuje tak, ako priťahuje súdnych úradníkov. Jestvuje viacero poukazov na to, že svet týchto úradníkov a svet otcov je pre Kafku tým istým svetom. Vzájomná podobnosť však tomuto svetu nedodáva na vážnosti; je to svet ochromenia, úpadku a špiny. Otcova uniforma je celá znečistená; jeho bielizeň je špinavá. Špina je základnou vlastnosťou úradníkov. „Nemohla pochopiť, prečo boli najprv úradné hodiny pre verejnosť. „Aby sa zašpinilo vstupné schodisko“ – tak jej raz vysvetlil úradník, ktorý bol zrejme podráždený, no jej to dávalo hlboký zmysel.“5) Nečistota natoľko patrí k úradníkom, že človek by ich mohol považovať za nadrozmerných parazitov. Nejde, samozrejme, o  kontext ekonomický, ale o sily rozumu a ľudskosti, na ktorých sa toto spoločenstvo priživuje. Rovnakým spôsobom sa v Kafkových čudesných rodinách otcovia priživujú na svojich synoch, pridúšajúc ich ako obrovské parazity. Nielenže sa priživujú na ich sile, ale narúšajú aj ich právo na existenciu. Otcovia trestajú a zároveň sú žalobcami. Hriech, z ktorého vinia svojich synov, sa zdá byť druhom prvotného hriechu. Prvotný hriech, ako ho zadefinoval Kafka, platí na synov väčšmi než na kohokoľvek iného: „Dedičný hriech, stará krivda, ktorej sa človek dopustil, spočíva v neustále sa opakujúcej výčitke, že mu bolo ukrivdené tým, že sa stal obeťou dedičného hriechu.“6) Kto je však obvinený z tohto zdedeného hriechu – hriechu zo stvorenia dediča – ak nie otec synom? Podľa toho bude hriešnikom syn. Z Kafkovej definície však nevyplýva, že toto obvinenie je hriešne, pretože je falošné. Kafka nikde nespomína, že by išlo o neodôvodnené obvinenie. Odohráva sa tu nekonečný proces, a žiaden dôvod sa nejaví v horšom svetle, než ten, pre ktorý otcovia získavajú pomoc úradníkov a sudcov. Bezbrehá korumpovateľnosť nie je ich najhoršou črtou, lebo samotná ich podstata je taká, že korupcia je jedinou nádejou, ktorá ešte človeku v spore s nimi zostáva. Súdy majú k dispozícii zákonníky, no ľudia do nich nemôžu nahliadnuť. „Vlastnosťou tohto právneho systému je,“ domnieva sa K., „že človek je odsúdený nielen vo svojej nevinnosti, ale aj nevedomosti.“7) Zákony a normy starobylého sveta sú nepísané. Človek ich môže vo svojej nevedomosti prekročiť a tým sa previniť. No bez ohľadu na to, ako tvrdo môže prestúpenie zákona dopadnúť na nič netušiaceho človeka, toto prestúpenie nie je náhodné, ale osudové, pričom osud tu vystupuje vo svojej plnej dvojznačnosti. Pri zbežnom pátraní po idey osudu v staroveku dospel Hermann Cohen „k záveru, ktorý je asi nevyhnutným“: „zdá sa, že samotná zákonitosť osudu podnecuje a spôsobuje tento priestupok, tento pád.“8) To isté platí o súdnych úradníkoch, ktorých kroky sú namierené proti K. Vracia nás to do sveta dávno pred zjavením Zákona na dvanástich tabuliach, pričom písané právo je jedným z prvých víťazstiev nad týmto svetom. U Kafku je písané právo v knihách, ktoré sú však tajné; tým, že sa na nich tento dávny svet zakladá, uplatňuje svoje právo ešte krutejšie.

V Kafkových dielach existuje medzi situáciou v úradoch a v rodinách množstvo styčných bodov. V dedine pod Zámkom ľudia používajú jedno vysvetlenie: „„Máme tu také príslovie, možnože ho poznáš: Úradné rozhodnutia sú plaché ako hanblivé dievčatká.“ To je správny postreh,“ povedal K., „správny postreh. Rozhodnutia majú možno s dievčatami spoločného ešte viac.““9) Najdôležitejšou z týchto vlastností je ochota prepožičať sa na všetko, ako v prípade hanblivých dievčat, ktoré K. stretáva v Zámku i v Procese, dievčat oddávajúcich sa neresti uprostred svojich rodín, ako aj v posteli. Stretáva sa s nimi na každom kroku; zájsť ďalej je rovnako ľahké, ako zviesť dievča, roznášajúce pivo. „Objali sa, drobné telo horelo v K.ových rukách, prevalili sa o niekoľko krokov ďalej v mrákotách, z ktorých sa K. neustále, ale márne snažil uniknúť, temne narazili do Klammových dverí a zostali ležať v mlákach piva a všelijakej špine, ktorá pokrývala dlážku. Plynuli hodiny (…) v ktorých K. neopúšťal pocit, že blúdi alebo sa ocitá v tak vzdialenej cudzine, ako ešte nikto pred ním, v cudzine, kde sa človek samou cudzotou musí udusiť, a proti ktorej nezmyselnému vábeniu sa však nedá robiť nič iné, len ísť ďalej, ďalej blúdiť.“10) O tejto cudzine budeme ešte hovoriť. Zaujímavé je, že tieto radodajné ženy sa nikdy nezdajú byť krásne. Krása sa v Kafkovom svete zjavuje na tých najzvláštnejších miestach – medzi obvinenými napríklad. „To je ale zvláštny, takpovediac prírodovedecký úkaz (…) Nemôže to byť vina, čo im dodáva krásu (…) ani trest, ktorý ich skrášľuje vopred (…) môže to teda byť len súdne riadenie, ktoré je proti nim vedené a ktoré ich nejako poznamenáva.“11)

Z Procesu možno vidieť, že tieto riadenia sú zvyčajne pre obvinených beznádejné, beznádejné aj vtedy, keď jestvuje nádej na oslobodenie. Možno je to táto beznádej, čo im prepožičiava krásu – ako jediným postavám u Kafku vôbec. Prinajmenšom by to zodpovedalo rozhovoru, ktorý spomína Max Brod. „Spomínam si,“ píše Brod, „na jeden rozhovor s Kafkom, ktorý začal pri súčasnej Európe a úpadku ľudstva. „Sme nihilistickými myšlienkami, samovražednými myšlienkami, ktoré sa zrodili v Božej hlave,“ povedal Kafka. To mi v prvom momente pripomenulo gnostický náhľad na život: Boh ako zlý demiurg, svet ako prvotný hriech. „Ach nie,“ odvetil Kafka, „náš svet je len zlou náladou Boha, jeho zlým dňom.“ Potom jestvuje nádej mimo tejto podoby sveta, akú poznáme.“ Usmial sa. „Množstvo nádeje, nekonečno nádeje – no nie pre nás…““12) Tieto slová nás vedú k tým mimoriadne zvláštnym postavám u Kafku, jediným, ktoré sa vymanili z rodinného kruhu a pre ktoré azda jestvuje nádej. Nie sú to zvieratá, ani kríženci a imaginárne tvory ako kríženec mačky a jahňaťa alebo Odradek; tie ešte stále žijú v zajatí rodiny. Nie náhodou sa Gregor Samsa prebúdza ako chrobák v rodičovskom dome a nie niekde inde, nie náhodou je zvláštny kríženec, napoly mačka a napoly jahňa, dedičstvom po otcovi; nie náhodou je Odradek starosťou hlavy rodiny. No „pomocníci“ sú mimo tohto kruhu.

Títo pomocníci patria do okruhu postáv, ktoré sa objavujú v celom Kafkovom diele. Do ich klanu patrí podvodník, odhalený v „Meditáciách“; študent, ktorý sa v noci zjaví na balkóne v susedstve Karla Rossmanna; blázni, ktorí žijú v meste na juhu a nikdy sa neunavia. Súmrak, v ktorom žijú, pripomína to nejasné svetlo, v ktorom jestvujú postavy z poviedok Roberta Walsera (autora románu Der Gehűlfe, Pomocník, ktorý mal Kafka veľmi rád). V indickej mytológii jestvujú gandharvovia, nebeské bytosti v nezavŕšenom stave. Kafkovi pomocníci sú práve takí: nie sú ani členmi, ani cudzincami voči ostatným skupinám postáv, ale sú skôr poslami medzi nimi. Kafka nám hovorí, že pripomínajú Barnabáša, ktorý je poslom. Ešte celkom nevyšli z lona prírody, a preto „sa uložili v kúte na podlahe na dvoch starých sukniach. Bolo ich ctižiadosťou (…) zaberať čo najmenej miesta, robili v tomto smere rôzne pokusy, vždy však pritom bolo šuškanie a chichotanie, prepletali si ruky a nohy, krčili sa k sebe, za súmraku bolo v ich kúte vidieť jediné veľké klbko.“13) To pre nich a pre im podobných, nehotových a nešikovných, jestvuje nádej.

Čo možno z konania týchto poslov, len nebadane a akoby mimochodom vypozorovať, je zákon, temný a nekompromisný pre celý ich rod. Žiadny z nich nemá svoje pevné miesto na svete, ani pevné a nezameniteľné obrysy. Každý jeden rastie alebo padá, niet jediného, ktorý by si nevymieňal vlastnosti so svojím nepriateľom alebo blížnym, ktorého čas by sa nenaplnil a pritom by nezostával nezrelý, ktorý by nebol na smrť unavený a pritom bol len na počiatku svojej existencie. Nemožno pri nich hovoriť o systéme či hierarchii. Dokonca i svet mýtov, ktorý nám v tomto kontexte zíde na um, je neporovnateľne mladší než Kafkov svet, ktorému mýtus sľubuje vykúpenie. No ak si niečím môžeme byť istí, tak potom týmto: Kafka nepodlieha jeho zvodom. Ako novodobý Odysseus necháva všetko „skĺznuť po jeho pohľadoch upretých do diaľky, Sirény sa doslova stratili pred jeho rozhodnosťou, a práve keď im bol najbližšie, už o nich nevedel.“14) Okrem  Kafkových starovekých predkov, Židov a Číňanov, o ktorých ešte bude reč, by sme nemali zabudnúť ani na tohto Gréka. Napokon, Odysseus stojí na hranici medzi mýtom a rozprávkou. Rozum a prešibanosť vkladajú do mýtov úskoky; a ich sila prestáva byť fatálna. Rozprávky sú príbehmi o víťazstvách nad týmito silami, a keď chcel Kafka vytvoriť báje, písal rozprávky pre dialektikov. Vkladal do nich malé úskoky; aby ich použil ako dôkaz toho, „že aj nedostačujúce, ba detinské prostriedky môžu prispieť k záchrane.“ Týmito slovami začína svoj príbeh o „Mlčaní Sirén“. Lebo Kafkove Sirény mlčia; majú „ešte strašnejšiu zbraň než spev, totiž mlčanie.“ To aj použijú proti Odysseovi. No Odysseus, hovorí Kafka, „bol tak ľstivý, taký lišiak to bol, že ani samotná bohyňa osudu nedokázala preniknúť do jeho najhlbšieho vnútra. Možno, – hoci to už nie je ľudským rozumom pochopiteľné – že skutočne spozoroval, že Sirény mlčali, a ono vyššie popísané predstierané správanie podržal pred sebou takpovediac ako štít proti Sirénam a bohom.“

Kafkove Sirény mlčia. Možno preto, lebo pre Kafku sú hudba a spev vyjadrením prinajmenšom náznaku úniku, náznaku nádeje, zostupujúcej k nám z toho prechodového sveta – súčasne nedokončeného a všedného, utešujúceho a bláznivého – ktorý je domovom pomocníkov. Kafka je ako ten mládenec, ktorý sa vydal spoznať strach. Dostal sa do Potemkinovho paláca a napokon, hlboko v jeho podzemí, stretáva Jozefínu, spievajúcu myš, ktorej spev opísal takto: „Niečo z úbohého, krátkeho detstva je v tom, niečo zo strateného šťastia, ktoré už nikdy nenájdeme, ale je v tom aj niečo zo súčasného aktívneho života, z jeho nepatrnej, nepochopiteľnej a predsa trvajúcej a nezničiteľnej čipernosti.“15)

 

Fotografia z detstva

Existuje Kafkova fotografia z detstva, obzvlášť dojemný portrét „úbohého, krátkeho detstva“. Spravili ju zrejme v jednom z tých ateliérov 19. storočia, ktoré ich drapérie a palmy, tapety a stojany radili niekam medzi mučiareň a korunovačnú sálu. Asi šesťročný chlapec je tu odfotený v akýchsi skleníkových dekoráciách, v naškrobenom, slávnostnom a takmer poľutovaniahodnom detskom obleku. V pozadí vidíme palmové listy. A akoby mali byť tieto čalúnené trópy ešte dusnejšie a vlhkejšie, model drží v ľavej ruke priveľký, široký klobúk, aký nosili Španieli. Smutné detské oči dominujú pozadiu, ktoré je pre ne naaranžované, a veľké uši akoby načúvali jeho zvukom.

Silná „túžba stať sa Indiánom“ akoby dokázala pohltiť tento smútok. „Keby tak bol človek Indián, vždy pohotový, a predklonený vo vzduchu na cválajúcom koni, stále znovu by sa zachvieval krátkymi otrasmi zeme, až by napokon nechal ostrohy ostrohami, lebo žiadne ostrohy nie sú, až by potom nechal uzdu, lebo žiadna uzda nie je, a zem ako hladko vykosenú step by pred sebou už takmer nevidel, už bez konskej šije a hlavy.“16) Veľa je obsiahnuté v tejto túžbe. Jej naplnením, ktoré nachádza v Amerike, sa prezrádza jej tajomstva. Že Amerika je niečím mimoriadnym, prezrádza meno jej hrdinu. Kým v predchádzajúcich románoch ho autor neuviedol inak než zamumlaním iniciálok, tu zažíva znovuzrodenie na novom kontinente pod plným menom. Zažil ho v Prírodnom Divadle v Oklahome. „Karel spatřil na rohu ulice plakát s následujícím nápisem: “Na závodišti     v Claytonu se dnes od šesti hodin ráno do půlnoci přijímá personál pro divadlo v Oklahomě! Velké divadlo v Oklahomě vás volá! Volá pouze dnes, pouze jednou! Kdo teď zmešká příležitost, zmešká ji navždy! Kdo myslí na svoji budoucnost, patří k nám! Každý je vítán! Kdo se chce stát umělcem, ať se přihlásí! Jsme divadlo, které potřebuje každého, každého na místě, kam patří! Kdo se pro nás rozhodl, tomu hned zde blahopřejeme! Ale pospěšte si, abyste byli do půlnoci vpuštěni! Ve dvanáct se vše zavře a už se neotevře! Proklet budiž, kdo nám nevěří! Vzhůru do Claytonu!”“17) Čitateľom tohto plagátu je Karl Rossmann, tretia a šťastnejšia inkarnácia K., hrdinu Kafkových románov. Šťastie naň čaká v Prírodnom Divadle v Oklahome, ktoré je skutočne dostihovou dráhou, tak ako sa ho kedysi zmocnilo „nešťastie“ na úzkom koberci v jeho izbe, na ktorom „pobiehal ako po závodnej dráhe“.18)  Odkedy Kafka napísal svoje „úvahy k pánskym jazdcom“, odkedy nechal „nového advokáta“ stúpať po schodoch súdu, vysoko zdvíhajúc stehná, s krokmi zvoniacimi o mramor, odkedy nechal „deti na ceste“ túlať sa poliami veľkými skokmi so založenými rukami, túto postavu dobre spoznal; a dokonca aj Karl Rossmann, „z roztržitosti, pretože bol ospalý,“ často robil „príliš vysoké skoky, ktoré boli zbytočné a strácal s nimi čas.“19)  Môže to byť teda len dostihová dráha, kde dosiahne predmet svojej túžby.

Táto dráha je zároveň divadlom, a to navodzuje atmosféru tajomstva. No záhadné miesto a úplne nezáhadný, priehľadný a čitateľný Karl Rossmann sa dopĺňajú. Karl Rossman je totiž priehľadný, čistý a bez vlastností akoby v tom istom zmysle, v akom Franz Rosenzweig píše vo svojej eseji Hviezda Vykúpenia, že Číňania sú z duchovného hľadiska „akoby zbavení individuálneho charakteru; predstava mudrca, ktorej klasickým vtelením bol Konfucius, popiera akúkoľvek individualitu charakteru; bol skutočne človekom bez vlastností, priemerným človekom (…) Čo Číňana charakterizuje, nie je jeho charakter, ale niečo celkom iné: úplne elementárny rýdzi cit.“20) Bez ohľadu na to, ako tento cit myšlienkovo uchopíme, môže byť veľmi presnou mierou pre vnímanie gest; Oklahomské Prírodné Divadlo sa v každom prípade vracia späť k tradícii čínskeho divadla, ktoré je divadlom gest. Jedným z najvýznamnejších prvkov tohto divadla je rozložiť deje na jednotlivé gestá. Možno dokonca povedať, že množstvo Kafkových kratších textov a poviedok sa plne osvetlí, až keď sa na ne pozrieme ako na scény z „Oklahomského Prírodného Divadla“. Až takto vidíme, že celé Kafkovo dielo vytvára svoj jazyk gest, ktorý nemá pre samotného autora od počiatku jediný, definitívny význam; autor sa skôr snaží odvodiť tento ich význam z neustáleho pretvárania kontextov a pokusných zoskupení. Divadlo je logickým miestom pre takéto zoskupenia. V nepublikovanom komentári          k „Bratovražde“ Werner Kraft správne identifikuje jednotlivé udalosti v krátkej poviedke ako scénické výjavy. „Predstavenie sa môže začať a zvonec ho vlastne už ohlásil. Dochádza k tomu úplne prirodzene, keď Wese odchádza z domu, v ktorom je jeho kancelária. No zvonček na jeho dverách, ako je nám vyslovene povedané, zazvoní „príliš hlasno na domový zvonček, po celom meste až hore k nebu.““21) Tak ako je tento zvonec prihlasný na domový zvonček a zvoní až k nebesiam, tak sú aj gestá Kafkových postáv prisilné pre naše obvyklé prostredie a presahujú do širších priestorov. Kafka dosahuje tým väčšie majstrovstvo, čím väčšmi sa vzdáva používania týchto gest v bežných situáciách alebo ich vysvetľovaniu. „Je to zvláštny spôsob,“ čítame v „Premene“, „sadnúť si na pult a z tej výšky hovoriť so zamestnancom, ktorý navyše kvôli šéfovej nedoslýchavosti musí pristúpiť až tesne k nemu.“ Proces už upustil od takýchto motivácií. V predposlednej kapitole K. zastane pri prvom rade lavíc v Katedrále, „ale kazateľovi sa zdala vzdialenosť ešte príliš veľká, natiahol ruku a ukázal ostro skloneným ukazovákom na miesto pred kazateľňou. K. poslúchol aj teraz, musel na tom mieste zakloniť hlavu až hlboko k tylu, aby duchovného ešte videl.“22)

Max Brod hovorí: „svet tých skutočností, ktoré pre neho boli dôležité, je nedozierny.“ Najnedoziernejšie je gesto. Každé gesto je udalosťou – dalo by sa dokonca povedať drámou – samo osebe. Javiskom, na ktorom sa táto dráma odohráva, je divadlo sveta, obrátené k nebu. No na druhej strane, nebo je len pozadím; vysvetľovať ho podľa jeho vlastných zákonov by bolo ako zarámovať pozadie javiska a zavesiť ho do galérie. Kafka tak ako El Greco roztvára nebo na pozadí každého gesta; no tak ako pri El Grecovi, patrónovi expresionistov, zostáva gesto ústredným bodom deja. Ľudia, ktorí začuli úder na vráta, kráčajú prikrčení strachom. Tak by čínsky herec znázornil hrôzu, no nikoho by nevydesil. Inde si zahrá aj samotný K. Bez toho, aby si to celkom uvedomoval, „vzal  z písacieho stola (…) jeden z papierov, položil si ho na dlaň, pomaly ho dvíhal smerom k pánom a zároveň sa sám postavil. Nemyslel pri tom na nič konkrétne, jednal tak iba preto, lebo cítil, že si takto musí počínať, až raz spíše to veľké podanie, ktoré ho má načisto zbaviť viny.“23) Toto zvieracie gesto v sebe spája maximálnu  tajomnosť s najväčšou jednoduchosťou. Kafkove zvieracie poviedky možno hodnú chvíľu čítať bez toho, aby sme si uvedomili, že nepojednávajú o ľuďoch. Keď potom čitateľ natrafí na meno takéhoto tvora – opicu, psa, krta – vydýchne si a zisťuje, že je už ďaleko od sveta ľudí. No je to stále Kafka; zbavuje ľudské gestá ich tradičných opôr a získava tým predmet na nekonečnú reflexiu.

Čo je zvláštne, tieto reflexie sú nekonečné aj vtedy, keď vychádzajú z niektorých Kafkových filozofických príbehov. Vezmime si napríklad podobenstvo „Pred zákonom“. Čitateľ, ktorý naň natrafí vo Vidieckom lekárovi, môže zostať zarazený z temnoty, ktorá sa v nej objavuje. Nemal by však podniknúť nekonečnú postupnosť reflexií, patriacich k tomuto podobenstvu tam, kde ho Kafka vysvetľuje? To sa deje prostredníctvom kňaza v Procese a to v takom podstatnom momente, akoby bol celý román len rozvíjaním podobenstva. Slovo „rozvíjať“ má dvojaký význam. Puk sa rozvíja do kvetu, no detská papierová loďka sa takisto rozvíja do plochého listu papiera. Tento druhý spôsob rozvíjania sa hodí k podobenstvu; je čitateľským pôžitkom vyriešiť ho a mať tak jeho význam rozvinutý pekne na dlani. No Kafkove podobenstvá sa rozvíjajú v tom prvom zmysle, tak ako sa puk rozvíja do kvetu. Preto ich pôsobenie pripomína poéziu. Neznamená to, že tieto prózy spadajú výhradne pod tradíciu západných prozaických foriem; majú skôr taký vzťah k náuke, ako má Haggada k Halache. Nie sú to podobenstvá, a predsa nechcú byť vnímané vo svojom bezprostrednom význame; ponúkajú sa ako citáty a možno ich rozpovedať pre potreby vysvetľovania. Máme však k dispozícii náuku, ktorú Kafkove podobenstvá interpretujú a ktorú gestá K. a Kafkových zvierat objasňujú? Táto náuka nejestvuje; môžeme len povedať, že tu a tam je naznačená. Kafka by možno povedal, že ide o pozostatky odkazujúce na náuku, no my by sme ich práve tak mohli považovať za predzvesti prichádzajúcej náuky. V každom prípade ide o otázku toho, ako sú život a práca v ľudskej spoločnosti organizované. Táto otázka zamestnávala Kafku stále viac, odkedy sa preň stala neriešiteľná. Ak Napoleon vo svojom slávnom rozhovore s Goethem v Erfurte nahradil politiku osudom, Kafka by mohol vo svojej variácii definovať organizáciu ako osud. Musel jej čeliť nielen v rozsiahlej úradnej hierarchii Procesu a Zámku, ale ešte hmatateľnejšie v náročných a nevypočítateľných konštrukčných plánoch, ktorých slávnou predlohou sa zaoberal v texte Pri stavbe čínskeho múru.

„Stavba se měla stát ochranou na staletí; nezbytnými předpoklady práce byla proto co nejpečlivější stavba, využití moudrých stavitelských poznatků všech známých dob a národů, neutuchající pocit osobní odpovědnosti stavitelů. K hrubé práci mohlo být sice využito nevědomých nádeníků z lidu, žen, dětí, kdo se jen nabídl za dobrou mzdu; ale již vedoucí čtyř nádeníků musel být moudrý, stavitelství znalý muž; muž schopný až do hloubi srdce procítit, oč tu jde. (…) My pak – a mluvím tu snad jménem mnohých –, teprve když jsme si slabiku po slabice přeříkávali příkazy nejvyššího vedení, jsme vlastně poznávali samy sebe a seznali, že bez vedení bychom na svůj úkol, nepatrný vzhledem k velikému celku, nestačili ani svou školní moudrostí, ani lidským rozumem.“24) Táto organizovanosť pripomína osud. Mečnikov to načrtáva vo svojej slávnej knihe Civilizácia a veľké historické rieky, používajúc pritom jazyk, ktorý by pokojne mohol byť Kafkov. „Kanály Jang-c´ a priehrady Žltej Rieky sú s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom výborne organizovanej práce (…) celých generácií. Aj tá najmenšia nedbanlivosť pri hĺbení kanálov či stavbe oporných múrov priehrady, aj tá najmenšia nedbalosť či sebectvo jednotlivca alebo skupiny sa pri stavbe spoločného vodného diela za takýchto neobvyklých podmienok stáva pôvodom spoločenských ziel a ďalekosiahlych spoločenských katastrof. V dôsledku toho si životodarná rieka vyžaduje pod hrozbou smrti úzku a neprestajnú spoluprácu jednotlivých ľudských zoskupení, ktoré sú si často navzájom cudzie alebo vyslovene nepriateľské; odsudzuje každého na namáhavú prácu, ktorej všeobecný osoh sa prejavuje až s odstupom času a ktorej plán často zostáva pre obyčajného človeka absolútne nepreniknuteľný.“25)

Kafka chcel patriť medzi obyčajných ľudí. Každú chvíľu sa cítil byť tlačený až na hranice pochopiteľného, a on sám tam posúval ostatných. Miestami sa zdá byť blízko tvrdenia Dostojevského Veľkého Inkvizítora: „Máme teda pred sebou tajomstvo, ktoré nedokážeme pochopiť. A práve preto, že ide o tajomstvo, máme právo kázať ho, učiť ľudí, že podstatná nie je sloboda alebo láska, ale záhada, nepreniknuteľné tajomstvo, pred ktorým je nutné skloniť sa – bez rozmýšľania a dokonca i proti svojmu svedomiu.“ Kafka nie vždy odolal pokušeniu mysticizmu. Jestvuje denníkový záznam o stretnutí s Rudolfom Steinerom; v publikovanej verzii prinajmenšom nie je vyjadrený Kafkov postoj. Odmietol sa jednoznačne vyhraniť? Jeho postoj k vlastnému písaniu nevylučuje túto možnosť. Kafka mal mimoriadnu schopnosť vytvárať podobenstvá. No jeho podobenstvá sa nikdy nevyčerpávajú tým, čo je v nich vysvetliteľné; práve naopak, robí všetky preventívne opatrenia proti interpretácii svojich textov. Človek sa nimi musí pohybovať nanajvýš opatrne, obozretne a s najvyššou pozornosťou. Musí mať na pamäti Kafkov spôsob čítania, ilustrovaný v interpretácii vyššie zmieneného podobenstva. Iným príkladom je jeho závet. Keď vezmeme do úvahy jeho pozadie, žiadosť, ktorou Kafka nariadil zničenie svojej písomnej pozostalosti, je rovnako nepochopiteľná, a musíme ju posudzovať rovnako pozorne ako odpovede dverníka pred zákonom. Možno chcel Kafka, životom dennodenne stavaný pred neriešiteľné problémy a nejasné oznámenia, aspoň v okamihu smrti smrťou oplatiť to isté svojim súčasníkom.

Kafkov svet je divadlom sveta. Človek je pre neho na javisku od samého počiatku. Dôkazom toho je fakt, že každý je prijatý do Oklahomského Prírodného Divadla. Nedá sa určiť, aké sú kritériá pre prijatie. Herecký talent, kritérium, ktoré je prvé poruke, sa ukáže byť ako celkom nepodstatné. Možno to však vyjadriť inak: všetko, čo sa od žiadateľov požaduje, je schopnosť hrať seba samých. Že by mohli byť tým, čo hrajú, je ako možnosť vylúčené. So svojimi rolami títo ľudia hľadajú svoje miesto v Prírodnom Divadle tak, ako  Pirandellových šesť postáv hľadá autora. Toto miesto je pre nich posledným útočiskom, čím ale zároveň neprestáva byť možnosťou ich spásy. Spása nie je akousi existenčnou odmenou, ale poslednou možnosťou úniku pre človeka, ktorému v ceste, ako píše Kafka, „stojí jeho vlastné čelo.“26) Zákon tohto divadla je obsiahnutý vo vete, ukrytej            v „Správe pre istú Akadémiu“: „Napodobňoval som ľudí, pretože som hľadal východisko, z nijakého iného dôvodu.“ Pred koncom svojho procesu už K., ako sa zdá, o týchto veciach čosi tuší. Náhle sa obráti k dvom mužom v cylindroch, ktorí pre neho prišli, a opýta sa ich: „„V ktorom divadle hráte?“ „Divadle?“ obrátil sa jeden z pánov potrhávajúc kútikmi úst k druhému o radu. Druhý sa správal ako nemý, zápasiaci so vzdorujúcim organizmom.“27) Dvojica na túto otázku neodpovie, mnohé však svedčí o tom, že sledovala správny cieľ.

Na dlhej lavici prikrytej bielym obrusom sú hostení všetci, ktorí odteraz budú pracovať v Prírodnom Divadle. „Všetci boli šťastní a vzrušení.“28) Vo veľkolepom štýle hrajú štatisti anjelov. Stoja na vysokých podstavcoch, ukrytých pod dlhými rúchami, s úzkymi schodíkmi vedúcimi nahor – rekvizity z púte alebo možno z detského predstavenia, ktoré by azda zahnali smútok z pohľadu strnulého, vyobliekaného chlapca, o ktorého fotografii bola reč. Nebyť toho, že títo anjeli majú zviazané krídla, mohli by byť skutoční. Majú už v Kafkových dielach svojich predchodcov. Jedným z nich je impresário, ktorý vystúpi na lavicu až k umelcovi na hrazde, sužovanému „prvým zármutkom“, upokojuje ho a pritláča svoju tvár k jeho, „až bol sám skropený umelcovými slzami.“29) Ďalším je strážny anjel, alebo strážca zákona, ktorý sa ujíma Schmara po „bratovražde“ a odvádza ho svižným krokom preč, s Schmarovými ústami „pritlačenými na rameno strážnika.“30) Kafkov Nezvestný končí rustikálnymi oslavami v Oklahome. „V Kafkovi,“ hovorí Soma Morgenstern, „je vidiecke ovzdušie, tak ako je tomu pri všetkých veľkých zakladateľoch náboženstiev.“ Lao-c´ova predstava zbožnosti je tu ešte o to príhodnejšia, že Kafka podáva jej úplne dokonalý popis v „Susednej dedine“. „Krajiny tieto si začnú byť akoby na dohľad a vzájomne si budú počuť kikiríkania kohútov i štekot psov. A ich obyvatelia budú zomierať až po dovŕšení staroby a bez toho, aby sa museli beznádejne Podnebesím potulovať sem a tam!“31) Toľko Lao-c´. Kafka bol autor podobenstiev, no náboženstvo nezaložil.

Vezmime si dedinu pod Zámkom, odkiaľ je K.ovo údajné zamestnanie zememerača tak tajomne a nečakane potvrdené. Vo svojom doslove k Zámku Brod uvádza, že pri opise dediny pod Zámkom sa Kafka inšpiroval konkrétnym miestom, dedinou Zűrau (Siřem) v Krušných horách. Môžeme v nej však rozoznať ešte jednu dedinu. Je ňou dedina z talmudickej legendy, ktorú rozpráva rabi ako odpoveď na otázku, prečo Židia v piatok pripravujú sviatočnú večeru. Legenda je o princeznej, živoriacej v exile, v dedine, ktorej jazyku nerozumie, ďaleko od svojich blízkych. Jedného dňa táto princezná dostane list, v ktorom sa hovorí, že jej snúbenec na ňu nezabudol a je na ceste k nej. Snúbenec, hovorí rabi, je Mesiáš; princezná je duša; dedina, v ktorej žije v exile, je telo. Pripravuje svojmu snúbencovi hostinu, pretože je to jediný spôsob, akým môže vyjadriť svoju radosť v dedine, ktorej jazyk nepozná. Táto dedina z Talmudu sa nachádza v Kafkovom svete. Tak ako K. žije v dedine na úpätí zámockého vrchu, tak žije moderný človek vo svojom tele; telo mu uniká, je voči nemu nepriateľské. Môže sa stať, že sa jedného dňa prebudí a zistí, že sa premenil na hmyz. Cudzota – jeho vlastná cudzota –  nad ním získala moc. Ovzdušie tejto dediny sa vznáša okolo Kafku, a preto nepodľahol pokušeniu založiť náboženstvo. Prasačí chliev, v ktorom sú kone vidieckeho lekára; nevetraná miestnosť, v ktorej sedí s cigarou v ústach Klamm nad pohárom piva; vráta na statku, zaklopanie na ne prináša nešťastie – to všetko patrí do tejto dediny. Ovzdušie tejto dediny nie je bez tých všetkých nešťastných a nezdravých prvkov, ktoré vytvárajú zahnívajúcu zmes. Tento vzduch musel Kafka dýchať po celý svoj život. Nebol prorokom ani zvestovateľom náboženstva. Ako mohol prežiť v takomto ovzduší?

 

Malý Hrbáč

Pred časom vyšlo najavo, že Knut Hamsun zvykol vyjadrovať svoje postoje v občasných listoch redaktorovi miestnych novín, vychádzajúcich v malom meste, neďaleko ktorého žil. Pred rokmi sa v tom meste konal súdny proces s dievčinou, ktorá zabila svoje malé dieťa. Bola odsúdená na pobyt vo väzení. Krátko nato miestne noviny uverejnili Hamsunov list, v ktorom oznamoval svoj zámer opustiť mesto, ktoré neuvalilo najvyšší možný trest matke, ktorá zabila svoje dieťa – ak nie šibenicu, potom aspoň doživotné galeje. Prešlo niekoľko rokov. Vyšla Matka zem a v nej príbeh dievčiny, ktorá sa dopustila rovnakého skutku, podstúpila rovnaký trest, a čitateľom je zreteľne dané najavo, že žiaden prísnejší trest si nezasluhovala.

Kafkove posmrtne vydané texty v zbierke Pri stavbe čínskeho múru to pripomínajú. Len čo tento zväzok vyšiel, slúžili tieto texty kafkovskej kritike, ktorá sa zameriavala na ich interpretáciu obídením jeho skutočného diela. Sú dva spôsoby nesprávnej interpretácie Kafkových diel. Prvým je interpretovať ich prirodzene, druhým interpretovať ich nadprirodzene. Psychoanalytickým i teologickým interpretáciám rovnako uniká zásadný zmysel. K prvému prúdu patrí Hellmuth Kaiser; k druhému množstvo autorov, napríklad H. J. Schoeps, Bernhard Rang či Bernhard Groethuysen. Patrí k nim i Willy Haas, hoci ten je autorom zaujímavých postrehov o Kafkovi v iných kontextoch, o ktorých ešte bude reč neskôr; no ani tento náhľad ho neuchránil od interpretácie Kafku v teologickom duchu. „Vyššiu moc, ríšu milosti,“ píše Haas, „zobrazil Kafka vo svojom skvelom románe Zámok; sférou súdu a zatratenia sa zaoberal vo svojom rovnako skvelom románe Proces. Zem medzi týmito dvoma sférami, pozemský osud a jeho strastiplné nároky sa pokúsil zobraziť v striktne štylizovanej forme svojho tretieho románu, v Nezvestnom.“32) Prvá tretina tejto interpretácie sa, počnúc Brodom, stala pevnou súčasťou kafkovskej kritiky. Bernhard Rang píše v podobnom duchu: „Ak pokladáme zámok za sídlo milosti, toto márne úsilie a neúspešné pokusy značia, v teologickom jazyku, že Božiu milosť nemožno dosiahnuť či vynútiť si vôľou alebo úmyselne. Nepokoj a netrpezlivosť len prekážajú a bránia vyššiemu pokoju božského.“33) Ide o interpretáciu, ktorá je ľahko poruke; čím viac ju však prehlbujeme, tým je zrejmejšia jej neudržateľnosť. Najjasnejšie to azda vidieť v konštatovaní Willyho Haasa. „Kafka sa vracia (…) až ku Kierkegaardovi a Pascalovi; možno ho považovať za jediného legitímneho následníka týchto dvoch mysliteľov. U všetkých troch ide o neznesiteľne mučivý zásadný náboženský princíp: človek je vždy hriešny pred Bohom. (…) Kafkov vyšší svet, jeho zámok so svojím nespočetným, rozsiahlym aparátom nižších, v podstate nemorálnych úradníkov, jeho čudesné nebo hrá s ľuďmi strašnú hru (…) a pritom je človek nesmierne hriešnym ešte aj pred týmto božstvom.“34) Takáto teológia sa vracia ešte pred učenie o ospravedlnení Svätého Anselma Canterburského, k barbarským špekuláciám, ktoré nie sú konzistentné ani so samotným Kafkovým dielom. „Môže jednotlivý úradník sám odpustiť?“ čítame v Zámku. „To by predsa mohlo byť iba vecou celého úradu, avšak ani ten zrejme nemôže odpustiť, ale len súdiť.“35) Táto cesta ústi do slepej uličky. „Toto všetko,“ hovorí Denis de Rougemont, „nie je strašnou situáciou človeka bez boha, ale strašnou situáciou človeka, ktorý je pripútaný k bohu, ktorého nepozná, pretože nepozná Krista.“36)

Je ľahšie vyvodzovať špekulatívne závery z Kafkových posmrtne vydaných poznámok, než objaviť čo len jediný z motívov v jeho poviedkach a románoch. A pritom len toto môže poskytnúť kľúč k tým prehistorickým silám, ktoré dominujú Kafkovej tvorbe, silám, ktoré možno zároveň oprávnene považovať aj za sily nášho súčasného sveta. Kto vie, pod akými menami sa zjavovali Kafkovi? Len toto je isté: nepoznal ich a nedokázal medzi ne preniknúť. V zrkadle, ktoré mu nastavoval prehistorický svet vo forme viny, videl len budúcnosť, ktorá sa javila vo forme súdu. Kafka však nehovorí, aký bol. Nebol to Posledný súd? Nemení sudcu na obžalovaného? Nie je súd samotným trestom? Kafka nedáva žiadnu odpoveď. Očakával niečo od tohto trestu? Alebo ho chcel skôr odročiť? V poviedkach, ktoré nám Kafka zanechal, nadobúda rozprávanie ten význam, aký malo v ústach Šeherezády: oddialiť budúcnosť. V Procese je tento odklad nádejou obvineného, aby priebeh procesu nedospel k rozsudku. Aj samotný patriarcha ťaží z odkladu, hoci preto musí zmeniť svoje postavenie v tradícii. „Dokázal by som si predstaviť iného Abraháma, ktorý – pravdaže by to nedotiahol na patriarchu, ba ani na obchodníka nie – ktorý by s ochotou čašníka bol pripravený požiadavku obete splniť ihneď, ale vykonať obeť by predsa len nedokázal, pretože on predsa nemôže odísť z domu, je nenahraditeľný, neustále je potrebné ešte niečo prikázať, dom nie je hotový, ale bez hotového domu, bez tejto opory preč nemôže, to uznáva aj Biblia, lebo v nej sa píše: „staral sa o svoj dom.““37)

Tento Abrahám sa javí „s ochotou čašníka.“ Kafka veci chápal jedine vo forme gesta a toto gesto, ktorému nerozumie, vytvára nejasné pasáže  jeho podobenstiev. Z neho vychádzajú Kafkove texty. Spôsob, akým nám ich odoprel, je všeobecne známy. Jeho závet nariaďuje ich zničenie. Tento dokument, ktorý nemôže obísť nik, kto sa Kafkom zaoberá, hovorí, že texty neuspokojujú ich autora, ktorý považuje svoje snahy za zlyhania a že sa radí medzi tých, ktorí sú odsúdení na neúspech. Neuspel vo svojom grandióznom zámere pretvoriť poéziu na učenie, spraviť z nej podobenstvo a zaručiť jej stálosť a prirodzenosť, ktorá, pred zrakom rozumu, bola pre ňu v jeho očiach jedinou prislúchajúcou formou. Žiaden iný autor nerešpektoval prikázanie „Nezobrazíš si Boha“ tak dôsledne.

„Bolo to, ako by ho tá hanba mala prežiť.“ Týmito slovami končí Proces. Vzhľadom na jeho „elementárny rýdzi cit“ je hanba Kafkovým najsilnejším gestom. Má však dvojitý aspekt. Hanba je intímnou reakciou človeka, zároveň však má svoje spoločenské rozmery. Hanba nie je len hanbou pociťovanou v prítomnosti druhých, ale môže byť aj hanbou, pociťovanou kvôli nim. Kafkova hanba nie je osobnejšou než život a myslenie, ktoré sa v ňom odohráva, čo opísal nasledovne: „Nežije kvôli svojmu osobnému životu, nemyslí kvôli svojmu osobnému mysleniu. Je mu, akoby žil a myslel pod nátlakom akejsi rodiny (…) Kvôli tejto neznámej rodine (…) nemôže byť prepustený.“38) Nepoznáme zloženie tejto neznámej rodiny, skladajúcej sa z ľudí a zvierat. No jedno je isté: to táto rodina núti Kafku hýbať vo svojich textoch kozmickými epochami. Vypĺňajúc príkazy tejto rodiny, hýbe masou dejinných udalostí ako Syzifos valiaci svoj balvan. Odhaľuje sa pritom ich spodná strana; nie je to príjemný pohľad, no Kafka ho znesie. „Veriť v pokrok znamená neveriť, že nejaký pokrok už nastal. Inak by to nebola viera.“39) Kafka nepovažoval dobu, v ktorej žil, za pokrok voči počiatočným dobám. Jeho romány sa odohrávajú v bažinatom svete. V jeho dielach sú stvorené veci v stave, ktorý Bachofen pomenoval héterickým stavom. Skutočnosť, že dnes sa naň zabudlo, neznamená, že nepôsobí aj na súčasnosť. Práve naopak: je aktuálny práve pre toto zabudnutie. Skúsenosť hlbšia než je skúsenosť priemerného človeka k nemu dokáže preniknúť. „Mám skúsenosť,“ píše Kafka v jednej zo svojich raných poznámok, „a nežartujem, keď hovorím, že je ako morská choroba na pevnine.“ Nie je náhoda, že prvá z „Meditácií“ sa začína na hojdačke. A Kafka sa neprestáva vyjadrovať prostredníctvom kolísavej povahy dojmov. Každá otvára možnosť a prelína sa so svojím opakom. „Bylo léto, horký den,“ tak začína Rána na vrata. „Cestou domů šli jsme se sestrou kolem jedněch vrat. Nevím, jestli jen z bujnosti či bezděčně udeřila na vrata, anebo jestli jen zahrozila pěstí a vůbec neudeřila.“ Samotná možnosť tretej alternatívy ukazuje prvé dve alternatívy, na prvý pohľad nevinné, v celkom inom svetle. Práve z bažinatej pôdy takýchto zážitkov povstávajú Kafkove ženské hrdinky. Sú to močiarne bytosti ako Leni, ktorá „roztáhla střední prst a prsteník, spojovací blanka mezi nimi sahala skoro až k hořejšímu kloubu krátkých prstů.“40) „Krásne časy,“ tak dvojznačná Frída spomína na svoj predošlý život; „nikdy si sa ma nepýtal na moju minulosť.“41) Táto minulosť nás vťahuje späť do temného, hlbokého lona, k miestu sexuálneho aktu, „ktorého nespútaná žiadostivosť,“ aby sme citovali Bachofena, „je neznesiteľná pre nepoškvrnené sily nebeského svetla a ktorá oprávňuje výraz použitý Arnobiom: luteae voluptates (nečistá zmyselnosť).“42)

Len z tohto bodu možno posudzovať Kafkovu rozprávačskú techniku. Kedykoľvek niečo románové postavy oznamujú K.ovi, bez ohľadu na dôležitosť či prekvapivosť informácie to robia akoby mimochodom a akoby s predpokladom, že už to musel dávno vedieť. Akoby nemohlo dôjsť k ničomu novému, akoby bol hrdina len decentne vedený k tomu, aby si spomenul na niečo, čo zabudol. Willy Haas týmto spôsobom interpretuje vývin udalostí v Procese, a právom. „Predmetom procesu,“ píše, „skutočným hrdinom tejto neobyčajnej knihy je zabúdanie, a jeho hlavnou črtou je zabúdanie na seba samé. (…) Stalo sa vlastne nemou postavou s tvárou obvineného, postavou s neobyčajnou intenzitou.“43) Nemožno zrejme poprieť, že „toto tajomné centrum (…) pochádza z židovského priestoru.“ „Pamäť v prípade zbožnosti zohráva nanajvýš tajomnú úlohu. Nie je bežnou, ale (…) tou najhlbšou vlastnosťou Jehovu, že si pamätá, že disponuje dokonalou pamäťou „do tretej, štvrtej, dokonca do stej generácie.“ Najposvätnejším (…) úkonom (…) rituálu je vymazanie hriechov z knihy pamäte.“

To, čo je zabudnuté – a tento náhľad nám umožňuje ešte jeden prístup ku Kafkovmu dielu –  nie je nikdy niečo čisto individuálne. Všetko zabudnuté sa mieša so zabudnutým z prehistorického sveta, vytvárajúc nespočetné, nejednoznačné, premenlivé spojenia v neustálom prúde nových, podivuhodných stvorení. Zabudnutie je nádobou, z ktorej sa nevyčerpateľný prechodný svet Kafkových poviedok tlačí na svetlo. „Jedine plnosť sveta je tu skutočná. Každý duch musí byť konkrétny, špecifikovaný, aby mal svoje miesto a raison d´être. Duchovno, ak hrá nejakú rolu, sa mení na duchov. Títo duchovia sú úplne individualizovaní, so svojimi menami a špecifickým spojením s menom ich uctievača… Bez váhania sa ich plnosť pretláča do plnosti sveta. (…) Zástup duchov sa bez problémov rozrastá (…) noví sa pričleňujú k starým a navzájom sa od seba líšia svojimi menami.“44) Toto všetko nebolo napísané o Kafkovi – ale o Číne. Franz Rosenzweig takto opisuje čínsky kult predkov v Hviezde vykúpenia. Pre Kafku bol svet jeho predkov rovnako neuchopiteľný, ako bol preň potrebný svet skutočnosti, a môžme si byť istí, že tak ako totemy primitívnych národov, aj jeho svet predkov viedol k zvieratám. Mimochodom, Kafka nie je jediným autorom, pre ktorého sú zvieratá schránkou pre zabudnuté. V Tieckovom pôsobivom príbehu „Plavý Eckbert“ znamená zabudnuté meno malého psíka, Strohmiho, záhadné previnenie. Možno teda chápať, že Kafka neúnavne zhľadúval zabudnuté u zvierat. Nepredstavujú samozrejme cieľ, ale nemožno sa bez nich zaobísť. Príkladom je „umelec v hladovaní“, ktorý, „prísne vzaté, je len prekážkou na ceste k stajniam.“45) Nevidíme vari zvieratá v „Brlohu“ alebo v „Obrom krtkovi“ hĺbať v ich hĺbení? A pritom je toto ich myslenie nanajvýš nestále. Nerozhodne prelietavajú z jednej hrozby na druhú, nahlodávajú každú obavu nestálosťou zúfalstva. Preto sú v Kafkovom svete aj motýle. Vinou prenasledovaný „Lovec Gracchus“, ktorý si odmieta priznať svoju vinu, „sa stal motýľom.“ „Nesmejte sa,“ 46)hovorí lovec Gracchus. Jedno je isté: zo všetkých Kafkových bytostí majú zvieratá najlepšie možnosti premýšľať. Čím je korupcia pre právo, tým je pre ich myslenie úzkosť. Zamotáva situáciu, no zároveň je v nej jedinou nádejou. A keďže najzabudnutejšou cudzotou je vlastné telo, neprekvapuje, že Kafka nazval kašeľ, ktorý v ňom prepukol, „zvieraťom.“ Bola to najvysunutejšia hliadka veľkého stáda.

Najzvláštnejším krížencom, ktorého prehistorický svet obdaril        u Kafku vinou je Odradek („Starosť hlavy rodiny“). „Na prvý pohľad vyzerá ako plochá, hviezdicovitá cievka na nite a skutočne sa zdá, že je obtočený niťami; budú to však len potrhané, staré, ponadväzované, ale i zauzlené kúsky nití najrôznejšieho druhu a farby. No nie je to len cievka, zo stredu hviezdice vychádza malá tenká tyč a k nej je v pravom uhle pripojená ešte jedna. Pomocou tejto druhej tyčky na jednej strane a jedného z cípov hviezdice na druhej to celé môže stáť vzpriamene ako na dvoch nohách.“ Odradek „sa vyskytuje striedavo na pôjde, na schodisku, na chodbách, v priechode.“47) Obľubuje teda rovnaké miesta ako súd, skúmajúci vinu. Pôjd je miestom pre založené, zabudnuté predmety. Možnože nevyhnutnosť postaviť sa raz pred súd dáva vyrásť pocitu podobnému tomu, s akým máme pristúpiť k truhliciam, roky uzamknutým na pôjde. Človek by túto záležitosť najradšej odkladal až do konca časov, tak ako K. považuje svoju písomnú obhajobu dosť dobrú na to, „aby raz, až bude na penzii, po preložení do výslužby zamestnávala detinského ducha a pomáhala mu tráviť dlhé dni.“48)

Odradek je formou, akú na seba berú zabudnuté veci. Sú znetvorené. Tá „starosť hlavy rodiny“, ktorú nik nevie pomenovať, je znetvorená; hmyz, reprezentujúci ako dobre vieme Gregora Samsu, je znetvorený; zviera, spolovice jahňa, spolovice mačka, pre ktoré „mäsiarsky nôž“ môže byť „vyslobodením“, je znetvorené. Tieto Kafkove postavy sú dlhým radom postáv prepojené s prototypom znetvorenia, s hrbáčom. Spomedzi obrazov v Kafkových textoch sa nijaký neobjavuje tak často ako človek skláňajúci hlavu na prsia: môže za to únava súdnych úradníkov, hluk doliehajúci na vrátnikov v hoteli, nízky strop galérie. V Trestnom tábore tí pri moci používajú starobylý nástroj, vyrývajúci písmená s ornamentmi na chrbty vinníkov, pričom vpichy do chrbta a pribúdajúce ornamenty vedú až k bodu, keď sa chrbát vinníka stáva jasnozrivým a je schopný dešifrovať nápis, označujúci povahu jemu neznámeho previnenia. Táto povinnosť spočíva na chrbte. Tak tomu bolo s Kafkom vždy. Porovnajme to s týmto raným denníkovým záznamom: „Aby som bol čo najťažší, čo je ako verím podmienkou zaspatia, skrížil som ruky na hrudi a dlane som si položil na plecia, takže som tam ležal ako vojak v plnej poľnej.“49) Byť ťažkým sa tu rovná zabudnutiu, zabudnutiu spiaceho. Tento motív sa objavuje v ľudovej pesničke „Malý hrbáč.“ Tento mužíček žije znetvorený život; zmizne s príchodom Mesiáša, o ktorom jeden veľký Rabi povedal, že nebude chcieť zmeniť svet silou, ale len jemne ho upraviť.

 

Keď vojdem do svojej izby

ustlať periny,

malý hrbáč natriasa sa

od smiechu na zemi.

 

Je to smiech Odradeka, ktorý Kafka opísal ako „šuchot opadaného lístia.“

 

Keď sa skloním nad stolík

aby som sa pomodlil,

objaví sa hrbáč v izbe

a začne mi hovoriť:

prosím pekne, milé dieťa,

modli sa aj za hrbáčika.

Tak pieseň končí. V hĺbke sa Kafka dotýka základu, ktorý nezískal ani v „mýtickom vytržení“ ani od „existenciálnej teológie;“ ide o jadro ľudovej tradície, nemeckej a židovskej. Aj keby sa Kafka nemodlil – o čom nič nevieme – stále dosahoval najvyšší stupeň toho, čo Malebranche nazýval „spontánnou modlitbou duše“: pozornosť. A touto pozornosťou zahŕňal všetky živé bytosti, tak ako ich svätci zahŕňajú do svojich modlitieb.

 

Sancho Panza

V jednej chasidskej dedine, hovorí sa, sedeli Židia v sobotný večer v ošumelom hostinci. Všetci boli miestni, okrem jedného neznámeho, biedneho a otrhaného muža, utiahnutého v najtmavšom kúte izby. Debatovalo sa o všetkom možnom, až prišiel rad na to, aby každý povedal, čo by si želal, keby mu niekto toto želanie splnil. Niekto si želal peniaze, iný zaťa, tretí túžil po novom stolárskom stole, až všetci predniesli svoje želania. Zostal už len bedár v kúte. Len veľmi zdráhavo a neochotne odpovedal: „Želal by som si, aby som bol mocným kráľom veľkej krajiny. V jednu noc, zatiaľ čo ja by som spal vo svojom paláci, nepriateľ by vtrhol do krajiny, nadránom by nepriateľskí jazdci vtrhli do paláca a nik by sa im nepostavil na odpor. Vytrhnutý zo spánku, nemal by som čas ani obliecť sa a utekal by som len v košeli. Utekajúc cez vrchy, údolia a husté lesy dňom i nocou, dorazil by som napokon bezpečne až sem, na túto lavicu. Toto si  želám.“ Ostatní si vymenili nechápavé pohľady. „A čo by si týmto želaním získal?“ – opýtal sa ktosi. „Košeľu,“ odvetil muž.

Tento príbeh nás uvádza priamo do prostredia Kafkovho sveta. Nik nemôže povedať, že pokrivenia, ktoré jedného dňa príde odstrániť Mesiáš, sa týkajú len nášho priestoru a nie aj času; celkom určite sa jedná aj o pokrivenie času. Kafka si to musel uvedomovať a celkom určite v tomto duchu necháva starého dedka v „Susednej dedine“ hovoriť: „Život je neuveriteľne krátky. Teraz sa mi v spomienke tak scvrkáva, že napríklad len ťažko pochopím, ako sa nejaký mladík môže odhodlať na cestu koňmo do susednej dediny, a nebojí sa pritom – a to ani nehovorím o nešťastných náhodách – že už doba obyčajného, šťastne plynúceho života na takú prechádzku ani zďaleka nepostačuje.“ Bratom tohto dedka je bedár, ktorého „obyčajný“ život, ktorý „plynie šťastne“, mu nedáva čas ani na želanie, ktorý je však zbavený tohto želania v nenormálnom, nešťastnom živote, teda svojho úteku, ktorý vykoná vo svojom rozprávaní, a zamieňa toto želanie za jeho naplnenie.

Medzi Kafkovými postavami sa nachádza spoločenstvo, ktoré sa vyrovnáva s krátkosťou života osobitým spôsobom. Pochádza            z „mesta na juhu, o ktorom sa (…) hovorí: „Žijú tam ľudia, ktorí – len si to pomyslite! – nespia!“ „A prečo nespia?“ „Pretože nie sú unavení.“ „A prečo nie sú?“ „Vari blázni nebývajú unavení?“ „Ako by blázni mohli byť unavení?““50) Vidíme, že títo blázni sa podobajú neúnavným pomocníkom. K tomuto spoločenstvu však patria viacerí. O tvárach pomocníkov sa spomenie, že vyzerajú ako tváre „dospelých, takmer študentov.“51) Študenti, ktorí sa v Kafkových dielach objavujú na tých najčudnejších miestach, sú vlastne hovorcami a vedúcimi tohto spoločenstva: „„Ale kedy spíte?” opýtal sa Karl a prekvapene sa pozrel na študenta. „Áno, spať!” povedal študent, „spať budem, keď dokončím štúdium.““52) Pripomína to jednu z výhrad, s ktorými deti nechcú ísť spať: veď zatiaľ čo budú spať, môže sa udiať niečo dôležité. „Nezabudni na to najlepšie!“ Túto poznámku dobre poznáme z množstva nejasných príbehov, hoci sa ani v jednom z nich nemusí objaviť. Zabudnutie však v sebe vždy zahŕňa to najlepšie, pretože zahŕňa možnosť spásy. „Myšlienka chcieť mi pomôcť je choroba a treba ju vyležať v posteli,“ hovorí ironicky neúnavný duch lovca Gracchusa. Počas štúdia študenti nespia a možno je tým najlepším na štúdiách práve to, že udržuje študentov bdelých. Hladujúci umelec sa postí, dverník mlčí, študenti bdejú. Toto je tajomný spôsob, akým sa u Kafku odohrávajú veľké zákonitosti asketizmu.

Najvyšším princípom je štúdium. Kafka ho s úctou predstavuje z dávno strateného detstva: „Takmer rovnako – teraz už je to dávno – sedával Karl doma pri stole s rodičmi a robil si domáce úlohy, zatiaľ čo otec čítal noviny alebo vybavoval účtovníctvo a korešpondenciu pre nejaký spolok a matka sa zamestnávala šitím a z látky vysoko vyťahovala niť. Aby otca nevyrušoval, položil si Karl na stôl len zošit a písacie potreby, zatiaľ čo potrebné knihy si rozložil na stoličky vpravo a vľavo od seba. Aký tam býval pokoj! Ako zriedkavo prichádzali do tej izby cudzí ľudia!“53) Možno že tieto štúdia nikam nevedú. No sú nesmierne blízko tomu nič, vďaka ktorému môže byť niečo užitočné – čiže Tao. To oň sa Kafka usiluje v túžbe „s úzkostlivou remeselnou zručnosťou stĺcť stôl a zároveň pri tom nič nerobiť, a to nie tak, že by niekto mohol povedať: „Ten berie prácu s kladivom ako nič,“ ale „Ten berie prácu s kladivom ako skutočnú prácu s kladivom a zároveň ako nič,“ čím by sa tá práca s kladivom stala ešte smelšia, ešte rozhodnejšia, ešte skutočnejšia a, ak chcete, ešte šialenejšia.“54) Toto je ten rozhodný, fanatický výraz tváre študentov pri štúdiu; najzvláštnejší výraz vôbec. Pisári, študenti, bez dychu; skutočne sa snažia ako o preteky. „Často diktuje úradník tak ticho, že to sediaci pisár ani nezachytí, musí potom vždy vyskočiť, zachytiť diktát, rýchlo si sadnúť a zapísať ho, potom znovu vyskočiť a tak ďalej. Aké je to zvláštne! Je to skoro nepochopiteľné.“55) Pochopiteľnejšie je to pri hercoch z Prírodného Divadla. Herci musia v okamihu zachytiť nápovedu a aj v iných ohľadoch pripomínajú takýchto usilovných ľudí. Pre nich je naozaj „práca s kladivom skutočnou prácou s kladivom a zároveň ničím“ – keďže je to súčasť ich role. Svoju rolu majú naštudovanú a len zlý herec zabudne na slovo či pohyb. Pre členov oklahomského súboru však platí, že rolou je ich predchádzajúci život; preto „príroda“ či „prirodzenosť“ v názve Prírodného Divadla. Títo herci už našli spásu, nie však študent, ktorého Karl mlčky sleduje na balkóne, ako „číta knihu, obracia strany, chvíľu niečo hľadá v inej knihe, ktorú vždy bleskurýchlo vezme do ruky,     a občas si robí poznámky do zošita a pritom zakaždým prekvapivo hlboko skláňa tvár nad zošitom.“56)

Kafka týmto spôsobom neúnavne sprítomňuje gestá, ale neustále tak robí so začudovaním. K. bol oprávnene prirovnaný k dobrému vojakovi Švejkovi: prvý sa čuduje všetkému, druhý ničomu. Vynálezy filmu a fonografu sa udiali v epoche maximálneho odcudzenia ľudí voči sebe a v epoche nepredvídateľne provizórnych vzťahov, ktoré zostali ich jedinými vzťahmi. Experimenty ukázali, že človek na filmovom zázname nespoznáva svoju vlastnú chôdzu a nespoznáva svoj hlas zo zvukového záznamu. Situácia ľudí z týchto experimentov je Kafkovou situáciou; to ho vedie k poznávaniu, kde sa môže stretnúť s fragmentmi vlastnej existencie, fragmentmi náležiacimi do kontextu role. Mohol by sa zmocniť strateného gesta, ako sa Peter Schlemihl zmocnil tieňa, ktorý predal. Mohol by pochopiť sám seba, no akú obrovskú námahu by to stálo! Je to búrka, ženúca sa z krajiny zabudnutia, a učenie sa je jednotkou, ktorá na ňu útočí. Takto sa bedár sediaci na lavici v kúte hostinca ženie proti svojej minulosti, aby sa zmocnil sám seba v postave kráľa na úteku. Táto jazda, trvajúca toľko čo celý život, zodpovedá životu, príliš krátkemu na jazdu – „(…) až by nechal ostrohy ostrohami, lebo žiadne ostrohy nie sú, až by odhodil uzdu, lebo žiadna uzda nie je, a zem ako pokosenú step by pred sebou už nevidel, už bez konskej šije a hlavy.“57) Takéto je naplnenie fantázie o šťastnom jazdcovi, ženúcemu sa do minulosti na slobodnej a šťastnej ceste, bez toho, aby už bol záťažou svojho závodného koňa. Zatratený je však jazdec, pripútaný k svojej mršine, pretože si vytýčil svoj cieľ v budúcnosti, hoci by ležal len tak blízko, ako najbližšia pivnica s uhlím – zatratené je aj jeho zviera, zatratení sú obaja. „Jako jezdec na uhláku, s rukou na držadle, nejprostší uzdě, ztěžka vytáčím schody dolů; dole však se můj uhlák vzepne, hotová nádhera; ani velbloudi odpočívající na zemi nevstávají – otřásajíce se pod vůdcovou holí – krásněji.“58) Niet beznádejnejšieho výhľadu, než oná „krajina ľadovcov“, do ktorej nenávratne mizne „jezdec na uhláku“. Z „najhlbších krajín smrti“ 59)fúka vietor, ktorý je pre neho priaznivý, ten istý vietor, ktorý tak často fúka z prehistorického sveta v Kafkových dielach a ktorý poháňa aj čln lovca Graccha. „V mystériách a obetiach, u Grékov i barbarov,“ píše Plutarchos, „sa hovorí, že musia jestvovať dve základné podstaty a dve protichodné sily, jedna, ktorá ukazuje doprava a smeruje priamo vpred, zatiaľ čo druhá na opačnú stranu a vedie späť.“60) Obrat späť je smerom učenia sa, ktoré pretvára existenciu na písanie. Učiteľom je tu Bucefalus, „nový advokát“, ktorý nastúpil na cestu späť bez mocného Alexandra – čiže už bez dopredu sa ženúceho dobyvateľa. „Volný, nesvírán v bocích kyčlemi jezdce, při tiché lampě, vzdálen vřavě Alexandrovy bitvy, čte si a obrací stránky našich starých knih.“61)

Werner Kraft kadysi napísal interpretáciu tohto príbehu. S veľkou pozornosťou voči každému detailu v texte poznamenáva: „Nikde inde v literatúre sa nestretávame s takou sústredenou a prenikavou kritikou mýtu ako takého.“62) Podľa Krafta Kafka nepoužíva slovo „spravodlivosť“, no je to spravodlivosť, z čoho vychádza pri svojej kritike mýtu. Keď však dospejeme do tohto bodu spravodlivosti, hrozí nám, že v ňom aj zostaneme a Kafku minieme. Je to skutočne právo, čo má byť v mene spravodlivosti povolané do boja proti mýtu? Nie, ako právnik zostáva Bucefalus verný svojmu pôvodu, akurát že sa vôbec nezdá, že by praktizoval právo –  a toto je zrejme niečo nové, v Kafkovom zmysle, pre Bucefala i advokáta. Právo, ktoré sa študuje, no nepraktizuje, je bránou k spravodlivosti.

Bránou k spravodlivosti je štúdium. Kafka sa pritom neodvažuje pripísať štúdiu tie prísľuby, ktoré tradícia pripisuje štúdiu Tóry. Jeho pomocníci sú kostolníkmi, ktorí prišli o svoj dom modlitieb, jeho študenti sú žiakmi, ktorí prišli o Písmo Sväté. Niet ničoho, čo by ich ešte posilňovalo na ich „veselej ceste naprázdno.“63) Kafka však objavil zákon tejto cesty – minimálne raz uspel v spojení svojej závratnej rýchlosti a pomalého tempa rozprávania, spojení, o ktoré sa nepochybne po celý svoj život usiloval. Vyjadril ho v krátkom prozaickom dielku, ktoré je jeho najdokonalejším výtvorom, a nielen preto, že ide o interpretáciu.

„Sancho Panza, který se tím ostatně nikdy nechlubil, podstrkoval za večera i v noci svému ďáblovi, jemuž později dal jméno Don Quijote, spousty rytířských i loupežnických románů, a tím si ho dokázal natolik držet od těla, že tento muž pak bez ustání podnikal ty nejztřeštěnější činy, které však vzhledem k nepřítomnosti předem daného předmětu, jímž měl být právě Sancho Pansa, nikomu nezpůsobily škodu. Sancho Pansa, svobodný muž, následoval s klidnou myslí, snad i s jistým pocitem odpovědnosti, Dona Quijota na jeho výpravách a až do konce svého života měl z toho veliké a užitečné povyražení.“64)

Sancho Panza, rozvážny blázon a ťažkopádny pomocník, vysiela svojho jazdca do diaľav; Bucefalus toho svojho prežil. A či ide o jazdca, alebo o koňa, na tom už nezáleží, hlavne že bremeno z chrbta je odstránené.

---

1) Franz Kafka: Zámek, preložil Vladimír Kafka, str. 13.

2) Franz Kafka: Úvahy o hříchu, utrpení, naději a pravé cestě, str. 359.

3) Franz Kafka: Na galerii.

4) Franz Kafka: Ortel.

5) Franz Kafka: Zámek, str. 268.

6) Franz Kafka: On; Franz Kafka: Deníky 1913-1923, str. 234.

7) Franz Kafka: Proces, str. 54.

8) Herman Cohen: Ethik des reinen Willens, str. 322 nn.

9) Franz Kafka: Zámek, str. 195.

10) Franz Kafka: Zámek, str. 49.

11) Franz Kafka: Proces, str. 172.

12) Max Brod: Der Dichter Franz Kafka.

13) Franz Kafka: Zámek, str. 53.

14) Franz Kafka: Mlčení Sirén.

15) Franz Kafka: Zpěvačka Josefína aneb Myší národ.

16) Franz Kafka: Touha stát se Indiánem.

17) Franz Kafka: Nezvěstný.

18) Franz Kafka: Trápení.

19) Franz Kafka: Nezvěstný.

20) Franz Rosenzweig: Stern der Erlösung, str. 96.

21) Werner Kraft: Franz Kafka. Durchdringung und Geheimnis, str. 24.

22) Franz Kafka: Proces, str. 196.

23) Franz Kafka: Proces, str. 121.

24) Franz Kafka: Při stavbě čínské zdi.

25) Lev Iľjič Mečnikov (Léon Metchnikoff): La civilisation et les grands fleuves historiques, str. 189.

26) Franz Kafka: On.

27) Franz Kafka: Proces, str. 210.

28) Franz Kafka: Nezvěstný.

29) Franz Kafka: První hoře.

30) Franz Kafka: Bratrovražda.

31) Lao-c´: O Ceste Tao a Jej tvorivej energii Te, preložili Marína Čarnogurská a Egon Bondy, Hevi Bratislava 1994.

32) Willy Haas: Gestalter der Zeit, str. 175.

33) Bernhard Rang: Franz Kafka.

34) Willy Haas: Gestalter der Zeit, str. 176.

35) Franz Kafka: Zámek, str. 241.

36) Denis de Rougemont: Le Procès, par Franz Kafka, str. 869.

37) Franz Kafka: Dopisy přátelům a jiná korespondence, preložila Věra KOubová, str. 343.

38) Franz Kafka: On.

39) Franz Kafka: Aforismy.

40) Franz Kafka: Proces, str. 103.

41) Franz Kafka: Zámek, str. 278.

42) Johann Jacob Bachofen: Urreligion und antike Symbole, str. 386.

43) Willy Haas: Gestalten der Zeit, str. 196n.

44) Franz Rosenzweig: Stern der Erlösung, str. 76n.

45) Franz Kafka: Umělec v hladovění.

46) Franz Kafka: Lovec Gracchus.

47) Franz Kafka: Starost hlavy rodiny.

48) Franz Kafka: Proces, str. 119.

49) Franz Kafka: Deníky 1909 – 1912, preložil Josef Čermák, str. 76n.

50) Franz Kafka: Děti na silnici.

51) Franz Kafka: Zámek, str. 155.

52) Franz Kafka: Nezvěstný, str. 237.

53) Franz Kafka: Nezvěstný, str. 237.

54) Franz Kafka: On.

55) Franz Kafka: Zámek, str. 200n.

56) Franz Kafka: Nezvěstný, str. 233.

57) Franz Kafka: Touha stát se Indiánem.

58) Franz Kafka: Jezdec na uhláku.

59) Franz Kafka: Lovec Gracchus.

60) Plutarchos: De Iside.

61) Franz Kafka: Nový advokát.

62) Werner Kraft: Franz Kafka. Durchringung und Geheimnis, str. 13.

63) Franz Kafka: Aforizmy.

64) Franz Kafka: Pravda o Sanchu Panzovi.

Dalfar

Marginálie

Zvestovatelia

Kafkovi vykladači. Kafku objavovali, prekladali a obdivovali ako prví zaujímaví autori, a aj všetci jeho neskorší obdivovatelia mu venovali to najlepšie zo seba. „Stal som sa jeho zvestovateľom,“ píše Alexandre Vialatte. Naozaj, všetci pristupujú s úctou k jeho už nemému obrazu. Kým ostatní autori nás inšpirujú tým najlepším z nás, byť Kafkom by znamenalo vystúpiť zo seba. Kafka je celkom odlišným typom génia. Nik iný by nemohol napísať jeho diela. Kafka sa skutočne stal svojim písaním, a my sme mu to posmrtne vrátili: celé jeho písanie je Kafkom. Všetci sa pozastavujú už aj nad podobizňou jeho tváre. Kafka sa stal mýtom, ktorý všetci potrebovali, a ktorý tu pred ním a bez neho nebol; je to mýtus cudzinca, mýtus nevinnosti. Pohľad na jeho dielo je pohľadom do zrkadla, za ktorým sa ešte rozprestiera svet. Keď píšeme o Kafkovi, vystačíme si s ním samým: nemusíme spomínať nijakých iných autorov. A netreba sa ním ani osobitne zaoberať, aby sme ho spomínali: kto sa zaoberá literatúrou, bude na neho narážať, pretože predstavuje osobitý svetadiel tvorby. Nikto mu nezávidí, tak ako nikto nezávidí jeho umelcovi v hladovaní. Svojich interpretátorov vedie ďaleko zo seba samých a oni fascinovane hľadia na to iné. A skutočne: kým ostatní ukazujú to, čo by sme mohli, Kafka je autorom nemožnosti. Kým Joyce je hrdým staviteľom Zámku a Proust jeho privilegovaným obyvateľom, Kafka píše o absurdnej nemožnosti dosiahnuť ho: a to ho nemá dosiahnuť ani dobyvateľ, ani jeho obyvateľ, ale zememerač. Určite sú aj iní autori, ktorí písali zvláštne, cudzie prózy, no Kafka opísal svoj svet s nesmiernym talentom a to cudzie nebola maska, póza, vzdialenie sa, ale naopak, bola to úprimnosť, bol to skutočne on. „Nestačilo mu, že prichádza z Mesiaca, ešte sa musel aj zahaliť dymom,“ ako píše Vialatte. Všetci ticho a s úctou sledujú dianie vo svete jeho textu – prečo tak ticho? Pretože je to záhrada, pretože sa v ňom pohybujú bábky, alebo pretože tam vládne tak sugestívne, úradnícke ticho? A potom ticho a s úctou píšu o tom, čo tam videli. A keď sa okolo neho predsa len spustí humbug, všetci protestujeme, ako azda v prípade jediného spisovateľa. Pretože ide o pacienta na lôžku? Alebo pretože sme už pochopili a prijali to ticho z jeho sveta tichých nešťastí, prijali ho za svoje a pietne ho udržiavali? Alebo preto, že jeho dielo nie je vystúpením kúzelníka, ktorého vysvetlenia trikov možno šíriť, ale vystúpenie míma; alebo pretože ide o dielo poctivého úradníka, odovzdaného svojej práci za písacím stolom; alebo aj preto, že jeho dielo prichádza z pozostalosti, že sám bol ako autor „tieň tieňa“, niekoľkokrát mŕtvy (do tretice Vialatte). Veď pri koho fotografiách máme ešte taký intenzívny pocit, že mlčia?

Bartleby

Bartleby Hermana Melvilla je predpoveďou Kafku; absurdný, nepochopený a nepochopiteľný úradník z oddelenia stratených listov, majster v hladovaní (a pritom vieme, že tým nepochopiteľným je niečo číro ľudské). Kafkove texty by mohol písať práve Bartleby, nikoho iného už nepoznám. Ten zásadný rozdiel medzi Melvillom a Kafkom je ten, že aj Bartleby je opisovaný obyčajným, „normálnym“ rozprávačom, je len objektom rozprávania. Nevedeli sme si predstaviť, že by písal samotný Bartleby – až kým neprišiel Kafka. Bartleby je bez uhnutia, bez výnimky, bez najmenšej prasklinky vedomia Bartlebym – a také je aj Kafkove dielo, celistvé, úprimné, nekompromisné. Kafkove prózy sú textami prehry, ktorá je často daná už vopred, situovaná kdesi dávno, a nezostáva nič iné, než dohrať vopred stratenú partiu, z ktorej niet úniku, a ešte na ňu aj vynaložiť všetky sily, a trpieť pri hre, ktorá je pre všetkých zábavou. Cítime však, že v tejto hre niet víťaza, že s Kafkovými hrdinami prehráva celé ľudstvo (lebo aké len víťazstvo ukoristí Zámok nad K.om? Alebo presnejšie: vyhráva svet, prirodzenosť, veď čo je neprirodzenejšie než človek?) Preto mohol Melville svojho Bartlebyho ukončiť zvolaním: „Ó Bartleby! Ó ľudstvo!“

Nemožnosť

„Ano, mučení je mi nanejvýš důležité, neobírám se ničím jiným, než tím, mučit a být mučen. Proč? …abych se z prokletých úst dozvěděl to prokleté slovo. Hloupost, která v tom spočívá (poznání hlouposti není nic platné) (…)“ Toto slovo nikdy nezaznie, ak áno, je to len vysvetlenie čakania naň, nezmyselnosti a márnosti tohto čakania. Tak je to v Kafkových prózach, a aj my sami často chceme tú istú nemožnosť od Kafku: chceme počuť to slovo z jeho úst, vypáčiť to tajomstvo jeho sveta.

„Boh nechce, aby som písal, ja však musím.“ Kafka je hlboko židovský autor, no predsa spočíva mimo židovskej tradície o tragickú vzdialenosť. Náš život je prestúpený úlohami; aj tá najväčšia samota, aj tá najodvrátenejšia strana nášho života je javiskom obráteným k nebu; rituály, zbožnosť, cnosť – to všetko je chasidmi dovedené k dokonalosti – no Kafkovi nie je daná útecha úloh a poslaní. Písanie, ktoré je mu všetkým, ktorému toľko – možno aj všetko – obetuje, nie je úlohou. Boh ju neschválil, Kafka to vie. Jeho písanie má svoj pevný bod – dokonca možno povedať, že len dielo máloktorého autora má tak pevný, jednotný bod – no tento bod nie je v jeho očiach správne vytýčený na zemi, pred zrakom Boha, vznáša sa akosi vo vzduchu (čo je tak trochu zúfalé, tak trochu na smiech). Jeho písanie (jeho život) tak plynie v dvoch absurdných, mučivých nemožnostiach: v nemožnosti hesla, zmyslu, kľúča a v nemožnosti úlohy, poslania, odpovede, útechy. Kafka ako kartograf, ktorý nikdy nedosiahne Zámok.

Realita ilúzie

Slavoj Žižek vo filme The Pervert´s Guide to Cinema hovorí zhruba toto: ak je tento svet a náš pohľad naň ilúziou, ak za týmto našim „svetom pre nás“ jestvuje skutočná realita „sveta osebe“, potom si on – ako filozof a psychoanalytik – nevolí ani svet ilúzie, ani transcendentnú pravdu, ktorá nás zbavuje všetkého pozemského ako ilúzie, ale túži uvidieť realitu ilúzie; teda spôsob fungovania, principiálnosť toho, čím človek žije vo svojom iluzórnom, neuchopiteľnom, k absurdnosti smerujúcom pozemskom živote.

Grudziński možno nečítal Benjaminovu esej o Kafkovi dosť pozorne, keď z nej podľa neho stoja za zmienku len príbehy, ktoré Benjamin cituje ako ilustrácie Kafkovho sveta. Benjamin v skutočnosti uchopil – hoci možno svojim komplikovaným gestom – všetky podstatné Kafkove motívy. Okrem iného hovorí o Kafkovi túto zásadnú vec: jeho podobenstvá sú podobenstvami, ktoré neodkazujú na konkrétnu a určitú náuku, na Zákon, ktorý by bol známy. Sú to podobenstvá, ktoré smerujú k náuke – zabudnutej alebo predpovedanej – ktorú nepoznáme. Tušíme ju, približujeme sa k nej, cítime jej následky: vinu, súd, absurdnosť, odcudzenie, no nepoznáme zákon, realitu viny a súdu. Všetky tie gestá, pocity a viny sú neodvratne spojené tenkými nitkami s neznámou skutočnosťou, sú zrkadlovým obrazom niečoho, čo nevidíme. Pocit viny je konkrétny, zákon nepoznáme.

Práve Benjamin je zaujímavou križovatkou dvoch veľkých vplyvov: Prousta a Kafku. Tu sa vraciame k Žižekovej myšlienke. Proust je autorom, ktorý detailne, precízne, vyčerpávajúco popísal „svet pre nás“, fungovanie našej ilúzie. V jeho prozaickom traktáte niet miesta pre tiene neznámeho a prázdneho. Akoby podľa návodu Wittgensteinovho Tractatu opísal svet prírodovedeckými vetami bezo zvyšku. Proust teda akoby vyčerpal všetko pochopiteľné v pozemskom, Kafka všetko nepochopiteľné (neznáme, neuzavreté) v pozemskom, a ani jeden sa nedotýkali nadpozemského. Prečo? Z bázne, úcty a pozornosti, z vernosti poslaniu umenia. Vďaka tomu sa mohlo veľa diskutovať o ich (ale najmä Kafkovom) vzťahu k vyššiemu svetu, o teologickom a náboženskom rozmere ich diela a osobnosti. Po celý čas k nemu smeroval, vyhmatáva pôsobenie neznámeho v známom, ale neznáme zostáva, musí zostať neznámym. Ani jediným slovom sa nespreneveril neznámemu, nepriklonil sa k nijakej ezoterike, ktorá je odhadom podoby vyššieho sveta. Nenájdeme u neho nijakú spochybniteľnú verziu vyššieho zákona. Zrieka sa aj nádeje, ak má byť len projekciou, zrkadlovým obrazom seba samého.

Sen

Mnohé Kafkove texty by mohli byť záznamom sna: Úder na vráta alebo Vzdaj to! každou vetou i postupnou gradáciou pripomínajú opisy sna. Takých je aj množstvo výjavov z Kafkových diel: je to sen, alebo divadelný výjav. To, čo je skutočné, je pocit viny, prehry, zlyhania. Také býva aj jadro sna, alebo divadelného výjavu, menia sa len kulisy. „Necítime strach, pretože nás prenasleduje sfinga, ale snívame o sfinge, aby sme zdôvodnili strach, ktorý cítime,“ zhŕňa Coleridgeove úvahy o sne J. L. Borges. Sen nám prináša skutočnosť úzkosti, mechanizmu strachu a viny, no ich pôvod nepoznáme, kulisy sú zameniteľné, vedľajšia je dokonca aj skutočnosť, či bol skutok spáchaný, alebo nie: čo zostáva, je mechanizmus viny a hriechu, paradoxný mechanizmus akéhosi stroja; veď aj stav nevinnosti a slobody si uvedomujeme až po tom, čo sme sa previnili a čo nás odsúdili, až vtedy, keď sme ich nenávratne stratili. O tomto stroji nevieme nič, ticho a poctivo pracuje v človeku, v jeho snoch, vo výjavoch okamihov i storočí. Psychoanalýza i Kafka hovoria niečo podobné: sen neodbijeme jeho nereálnosťou, je to záznam najvnútornejšej skutočnosti, no ani on nezdôvodňuje a nevysvetľuje. „Z rieky vystúpili sny, pristavím sa a hovorím s nimi; vedia toho dosť, no nevedia, odkiaľ prišli,“ píše o tom Kafka.

Kresťanstvo

Celý jeden aspekt Kafkovho diela ponúka otázku, či by sa nerozplynul vo svetle kresťanstva. Iste, aj Kierkegaard bol kresťanom, ale nepatrí práve Kafkovo dielo medzi najdôslednejšie skeptické postoje voči Ceste, Pravde a Životu? Nejde v ňom v konečnom dôsledku o to, že Zákon je neznámy?

Nie je to len otázka kresťanstva, ale aj židovstva, lebo Kafkovi sa dostalo z židovstva práve toľko, koľko z Pandorinej skrinky. Myslím si, že v rozmere židovstva je Kafka opakom Bubera. Za prvé, práve Buber v renesancii chasidskej cesty, pravdy a života dôsledne vytýčil úlohu a poslanie, niečo, čo Kafka u seba neuveriteľne silno spochybňoval. Za druhé, len máloktorý filozof tej doby tak rázne vkročil do priestoru nadpozemského, ako práve Martin Buber: priestor, kam Kafka úzkostlivo a precízne nevstupoval. Buberova sila a Kafkova slabosť, nástojčivosť odpovede a nástojčivosť otázky.

Interpretácie

Rozporuplnosť interpetácií nejakého diela mi nikdy nepripadala ako problém. Navyše vždy sa dá vysvetliť a zdôvodniť aj povahou samotného diela. „Kafkovo umenie spočíva v tom, že zo svojho osobného problému vytvoril podobenstvo ľudského údelu,“ píše Vialatte. Preto je možné hovoriť o Kafkovom osobnom probléme a vidieť tak na jeho diele tieň jeho otca, alebo hovoriť o podobenstve ľudského údelu, čo je sféra sama osebe dosť široká pre akékoľvek interpretácie.

Kafkova zbraň

Kafkove zbrane čoby sekundanta sveta v boji proti sebe samému. Často u neho nájdeme navŕšenú postupnosť keby aj, tak… , ako už v tomto zápise o svojom detskom presvedčení: „přesvědčení, že na konci roku nesložím závěrečné zkoušky, a i kdyby se mi to podařilo, nepostoupím v následující třídě, a i kdyby se mi i to snad neprávem povedlo, propadnu nutně při maturitě a tak či onak zcela určitě jedním rázem překvapím rodiče i všechen ostatní svět, ukolébaný mým navenek pravidelním postupem, vyjevením neslýchané neschopnosti.“ Toto vŕšenie postupných nemožností má v tomto prípade len časovú následnosť – napokon, Kafka štúdiá úspešne zavŕšil ako dobrý žiak – ale postupne sa táto zbraň stále zdokonaľovala a postupnosť keby aj, tak získava rozmer fatálnej, neprekonateľnej nemožnosti. Vialatte: „S toľkým talentom na neúspech sám seba nikdy nepremôže.“ Všimnime si poviedku Úder na vráta z roku 1917. Sestra zrejme ani nezabúchala na vráta, ale keby aj zabúchala, bol by to nejaký zločin?, pomyslíme si; ale keby aj zabúchala, napokon odvádzajú jeho. Keby aj nezabúchal, keby aj nezabúchala ona, aj tak ho už čakali: v sedliackej izbe, čo je zvlášť čudné, už na neho čakal sudca, a ten ho už vopred ľutoval. Zostáva mu už len otázka, či by ešte dokázal dýchať vzduch slobody, keby ho ešte mohol dýchať, ale on ho už vlastne dýchať nemôže, a vlastne si už túto otázku ani nemá zmysel klásť, lebo jeho väzenie je vec úplne istá a nevyhnutná. Kafkov mechanizmus tu funguje úplne dokonale, jeho slučky sa sťahujú tak rafinovane, že aj keď má obvinený spočiatku istotu a neskôr ešte nádej – len iluzórnu samozrejme, o čom však ešte nevie – jeho odsúdenie je v skutočnosti vec istá a rozhodnutá. Je to zbraň nesmierne prepracovaná, používaná proti sebe od detstva so zdokonaľujúcou sa technikou a poctivosťou: „Nikoho nesmieš podviesť, ani svet o jeho víťazstvo nad tebou,“ veď v onej sedliackej izbe úplne neznámeho domu v úplne neznámej dedine, ktorá, ako sa zdalo, nemá s ním nič spoločné, ho okrem sudcu čaká aj „niečo medzi pričňou a operačným stolom,“ ako nám so svojráznym zmyslom pre humor oznamuje.

Borges, tento matematik bez zmyslu pre duchovné, premieta tieto existenčné, metafyzické nemožnosti Kafkovho sveta do svojej obľúbenej jednoduchej lineárnej matematiky a interpretuje Kafkove reťazenie nemožností ako Zenónove paradoxy. Šíp, korytnačka a Achyles sú podľa neho historicky prvými kafkovskými postavami a Zámok je variáciou na Zenónov paradox nemožnosti pohybu: preto nemusel a ani nemal byť dokončeným románom. Kafkovu zbraň nemožnosti Borges interpretuje ako apóriu nemožnosti dosiahnuť cieľ a apóriu nemožnosti pohybu.

Kafkov Zákon je skutočne vo svojej nedosiahnuteľnosti a statickosti generátorom tragického deja. Nejde o Zákon, ktorý by len nebol známy, ale v jeho samotnej podstate je ukotvené to, že je neznámym zákonom. Nie je to tak, že pôsobí, ale je neznámy, ale on pôsobí svojou nedostupnosťou. Tento paradox – alebo absurdnosť – je v Kafkových rukách skvelou zbraňou proti svojim postavám. Kafka nám túto nevyhnutnú nemožnosť objasňuje vo svojom texte Pred Zákonom.

Čo si má s touto Kafkovou zbraňou postupnej nemožnosti keby aj, tak… počať čitateľ? Kaby aj Úder na vráta bol len snom, aj tak predsa v sebe obsahuje skutočný mechanizmus skutočnej nutnosti. A keby ju aj Kafka nenapísal, boli by tu iné jeho diela; a keby aj Kafka túto zbraň nepredviedol v tak dôslednej a poučnej inštruktáži, neznamená to, že by takáto zbraň nejestvovala a nepôsobila aj bez jeho diela.

Celok diela

Máloktoré dielo je študované s takou precíznosťou ako dielo Kafkove: v podstate to znamená, že bez toho, aby o tom vedel, mal Kafka pri každom svojom slove za chrbtom množstvo pozorných, zvedavých očí. Nemohol tušiť, aký kult raz vyvolá jeho dielo, a nemohol tušiť, že každé jeho slovo v zápisníkoch, denníkoch a listoch bude tisíckrát vytlačené, rozposlané do sveta, čítané a komentované. A predsa je autorom, ktorý nenapísal nič banálne, nič všedné, jeho dielo tento sústredený a nie práve najslušnejší pohľad zástupov znesie. Patrí medzi autorov, ktorí vo svojom diele takmer nerozprávajú o svojej dobe, o svojom prostredí, a predsa sa s odstupom času ukážu byť tými, ktorí svoju dobu skutočne vyslovili a ich dielo zostáva aj po tom, čo táto doba pominula. Kafkovo písanie sa odohráva v zvláštnom bezčasí, v zvláštnom svete. Je trochu prekvapujúce uvedomovať si, že kým písal, prehrmela Európou I. svetová vojna; že bol československým občanom; že bol na Slovensku (v Tatranských Matliaroch; Karl Rosmann stretáva na lodi do Ameriky Slováka); že bol súčasníkom Masaryka a Štefánika, že sa stretol s Haškom. Zároveň patrí medzi tých autorov, ktorí svoje písanie vyhradili svojmu dielu: vzťah medzi tým, čo čítal, a medzi tým, čo písal, by sme odhalili len veľmi ťažko, v tomto pripomína Becketta – u mladého, vzdelaného literáta, autora esejí o Joyceovi a Proustovi, by sme len sotva predpokladali jeho neskoršie, v temnote zavesené prózy. Gestá Kafkových prvých próz zo zbierky Rozjímania sa asketicky oddeľujú od veľkej sféry vonkajšieho sveta i osobného života. Kafka je výnimočný aj tým, že všetko, čo napísal, stojí vedľa seba v jedinom rade; nejestvuje okraj tohto diela, listy Milene, Denník, Aforizmy, Zámok; u máloktorého autora rovnako pozorne čítame všetko, čo napísal, u málokoho sa všetko tak dopĺňa, posilňuje a prelína.

Pred Zákonom

Kafka ničený zamestnaním, otcom a vzťahmi je ale napokon tým autorom, ktorého poznáme: bol by ním aj bez nich? Pripomína to jeho text Pred Zákonom: nie Zákon, ale dvere, dverník a smrť sú napokon tým, čo vedie k vzniku tohto textu a v ňom odzrkadleného celého Kafkovho diela. Dverník môže napokon spokojne zamknúť dvere, posolstvo sa naplnilo, nik iný nemal sni vstúpiť, ani nevstúpiť. Svet nebol zamenený za Zákon, ale za dvere. Zdá sa to byť paradox, ale dverník, dvere a Kafka, ktorí neplnia svoje úlohy, ich takto naplnili. Max Brod by nám povedal, že pred Zákonom stojí Kafka, dverník je jeho nepriateľ. Benjamin by nám azda povedal, že z hľadiska diela sú muž čakajúci pred zákonom i dverník Kafkom, obaja neodmysliteľne patria do sveta jeho diela.

Prirovnania

„Slabá paměť pro jednotlivosti a pro vývoj vlastního chápání světa – prašpatné znamení. Nic než úlomky celku. Jak se chceš i jen dotknout velkého úkolu, jak chceš i jen vytušit jeho blízkost, snít o jeho existenci, nebo si aspoň vyprosit sen o něm, kde chceš nabrat odvahu k tomu, aby ses naučil písmenům prosby, když se neumíš natolik sebrat, aby ses v rozhodující chvíli beze zbytku měl v ruce jako kámen před hodem, jako nůž před bodnutím. Na druhé straně, není třeba plivat do dlaní, než sepneme ruce.“

Odhliadnuc od myšlienky samotnej, možno si všimnúť okamihy, keď Kafka siaha po prirovnaniach: je v nich niečo rozhodujúce z neho: „ako kameň pred hodom,“ „ako nôž pred bodnutím.“ V Kafkovej podstate je, že tieto metafory sú skutočné, že ich myslel vážne, že ich význam je práve v neobvyklých obrazoch: nie je to preháňanie, ani efektnosť, ale jeho videnie, chápanie, myslenie. V liste otcovi: „starosti (…) dokončujú prácu ako červíčky na mŕtvole;“ „čo u Teba zostáva bez následkov, môže pre mňa znamenať veko truhly.“ Trýznivé i sebaironické.

Tieto prirovnania – malé podobenstvá, nenápadne vložené do širšieho rámca myšlienky – nesú v sebe vlastný, hlbší význam. Vzchopiť sa, obsiahnuť sa, uchopiť svoju existenciu – aby bol človek ako kameň pred hodom, ako nôž pred bodnutím: po schodisku myšlienky kráčame do naznačeného priestoru, do otvárajúcej sa hĺbky.

Pamäť

Ak si predstavíme človeka, ktorý na rozdiel od ostatných nezabúda na svoje viny, ale nesie ich v sebe ďalej, všetky, jednu po druhej od raného detstva – dostaneme Kafku. Jeho list otcovi, napríklad, je rukolapným dôkazom, že žil bez možnosti zjednodušenia, obídenia, zabudnutia problému. Úspešná cesta životom si vyžaduje zľahčovanie, zabúdanie, ľahostajnosť, ľahký krok – niečo, čo si Kafka nedoprial. Nepodľahol, preto prehrával. „Talent na neúspech,“ nazýva to Vialatte, ale i dôsledná spravodlivosť, a Kafka o tom píše: „Plavu jako ostatní, jenomže mám lepší paměť než ostatní a nezapomněl jsem, že plavat neumím.“

Rozprávky

Ešte jeden možný pohľad na Kafku a rozprávky: u Kafku predsa vina, strach a zabudnutie hľadajú svoje vtelenie, svoju materializáciu v principiálnych postavách a situáciách. Hrdina týchto próz je opakom Nebojsu: má strach, pretože je vinný („ten pravý strach je strach z príčiny zjavenia,“ píše sa v Trápení). Veď s ním aj tieto rozprávkové postavy jednajú ako s vinným, aj napriek tomu, že on túto vinu nepozná (zdá sa byť nevinný, ale Kafkov cit pre spravodlivosť preráža dno nevinnosti: do onej „diabolskej nevinnosti“) – tak je to s detským strašidlom z Trápenia, s Odradekom zo Starosti hlavy rodiny, neskôr napríklad aj s Duchovným z Procesu. Už v týchto poviedkach je obsiahnuté to, čo neskôr prerastá do celého sveta trestného aparátu v Procese či Zámku: zdanlivá, „diabolská“ nevina Jozefa K. je tá istá, ako u hrdinu Trápenia. Aj Úder na vráta možno čítať ako sen alebo rozprávku. A keďže Kafkova jasnozrivosť je súčasná, neprekvapí, že tieto postavičky prerastajú do mašinérie, byrokratického aparátu, a že sa tieto rozprávky nekončia šťastne. A aparáty viny musia byť takmer nevyhnutne nedokonalé, potupné, špinavé, absurdné. A ak Benjamin píše, že rozprávky a ich principiálne bytosti či predmety sú úskokmi rozumu voči temnej sile osudu, potom u Kafku je to presne naopak: veď „v boji medzi sebou a svetom rob sekundanta svetu.“

Benjamin a Brod

Benjaminov spor s Brodom je sporom kritika, ktorý si všíma autora a jeho dielo, s Kafkovým priateľom, ktorý si všíma svojho priateľa. Benjamin robí čosi ako štrukturálnu analýzu: všíma si Kafkove obrazy, gestá, ktoré spájajú jeho poviedky, románové obrazy, denníkové záznamy; Benjamin nepostupuje od románu k románu, od diela k dielu, ani od Kafkovho života k jeho dielu. Jeho interpretácia je subtílna, je to Benjaminova interpretácia; viac než o Zámku či o Proceseako o románových celkoch sa tu hovorí o krátkych textoch z pozostalosti: o Poseidónovi či Pravde o sanchovi Panzovi; nespomínajú sa Kafkovi najbližší známi, ale Potemkin, Rosenzweig či Eddington; Kafkove dielo sa tu skúma v čisto kultúrnom prostredí, lebo to je priestor kritika: preto sú tu chasidské príbehy, staroveká Čína, vedecké pojednanie; Benjamin skúma Kafkovo dielo zbavené náhodilostí: jeho priatelia, jeho fyzický výskyt, jeho prostredie sú druhoradé. Benjamin Brodovi vyčíta najmä toto: Brod nie je kritikom, lebo neprestal byť Kafkovým známym; a jeho Kafka nie je autorom, lebo neprestal byť priateľom, fyzicky prítomným.

Kafka a Šestov

Kafka a Šestov. Najprv podružnosti: aj Šestov má, tak ako Karl Rosmann z Ameriky, pomer so slúžkou a dieťa z tohto vzťahu; Šestov pracuje v rodinnej firme, čo mu výrazne bráni v tvorbe (dokonca sa nervovo zrúti); vysporadúva sa s otcovou autoritou; jeho otec je, rovnako ako Kafkov, z generácie Židov, ktorí stratili živý kontakt s vierou. Pri oboch sa ako duchovní predkovia uvádzajú Pascal a Kierkegaard, obaja čítajú a vysoko si cenia Dostojevského. Obaja bolestivo a vytrvalo interpretujú dedičný hriech. Obaja smrťou unikajú holokaustu. Na oboch, napriek vážnosti ich diela, spomína ich okolie ako na veselých a dobrosrdečných ľudí. Obaja sú zvláštnymi hľadačmi Boha, pravdy a slobody. Medzi oboma je viacero styčných bodov, ako naznačuje symbol dverí (Šestov: máme klopať na nejestvujúce dvere). No ich prístupy sú navzájom odlišné, stojac pri dverách majú odlišné pocity i postoje. A tak otázka stojí len tak, ako by Šestov reagoval na Kafkove diela, aké inšpirujúce otázky by v nich videl.

 

Konrad Dietzfelbinger: Kafkovo tajemství

Kafkas Geheimnis, 1987

Volvox Globator, 1998, preklad Alena Pávková

 

Pokusy o interpretácie Kafkovho života a diela, ak majú navyše v názve Tajomstvo, môžu vyvolávať podozrenie. Táto knižka si tiež zvolila odvážny a nový prístup, ale dopadla dobre. Dietzfelbingerove dielo je príkladom toho, ako sa to má robiť.

Autor si vybral Kafkove aforizmy, v ktorých je podľa neho obsiahnuté to najpodstatnejšie, najzásadnejšie z princípov jeho tvorby, s čím sa dá súhlasiť. Ide o úvod a komentár k 109 Kafkovým aforizmom, ktoré Kafka očísloval a zoradil a ktoré Max Brod posmrtne vydal pod názvom „Úvahy o hriechu, utrpení, nádeji a pravej ceste“ – čo je názov nekafkovsky pompézny, no naznačujúci, že skutočne nejde o bežne chápané aforizmy. Dietzfelbinger tieto zápisky, pôvodne roztrúsené v denníkoch a neskôr zoradené samotným Kafkom, považuje za esenciu jeho duchovnej skúsenosti, ako sám hovorí, zo stretnutia s nezničiteľným. Nezničiteľné pochádza z vyššej úrovne skutočnosti. Občas ho stretneme a Kafka tieto stretnutia literárne spracovával v krátkych, osobitých zápiskoch. Výsledkom je nepriamo zapísaná duchovná cesta, meditatívne pozorovania Vyššieho Bytia, ktoré vstupuje do bytia človeka, rozrušuje ho a neguje našu zvyčajnú existenciu. Dietzfelbinger si prácu nijako neuľahčil a nevyberá si jednotlivé aforizmy, ale komentuje, interpretuje a uvažuje o všetkých, v poradí stanovenom Kafkom. Tri však považuje za kľúčové: 1. „Vrány tvrdí, že jediná vrána by mohla zničit nebesa. To je nepochybné, avšak nedokazuje to nic proti nebesům, neboť nebesa právě znamenají: nemožnost vran.“ 2. „Žere odpadky z vlastního stolu: tím je sice nasycený o chvíli déle než ostatní, odnaučí sa však jíst ze stolu nahoře; tím pak ale ustávají i odpadky.“ 3.“První známkou začínajícího poznání je přání zemřít. Tento život se zdá být neúnosný a jiný nedosažitelný. Člověk se už nestydí za to, že chce zemřít; chce být předveden ze staré cely, kterou nenávidí, do nové, kterou se teprve naučí nenávidět. Přitom působí zbytek víry, že během transportu půjde náhodou chodbou Pán, pohlédne na vězně a řekne: „Tohoto už nezavírejte. Ten přijde ke mně.““ Za Dietzfelbingerovým dielom je vlastná meditácia, vlastné ponorenie sa do svetla Večného a hľadanie vlastného jazyka na opísanie tejto skutočnosti – náš jazyk ju totiž vyjadruje len nepriamo, keďže plne patrí do zmyslovej úrovne skutočnosti. Výsledkom je plynulý výklad, plynúci na pozadí jednotlivých aforizmov, ktorý smeruje skutočne do hĺbky, vyhýba sa frázam a samozrejmostiam, nič si neuľahčuje, nikam neuhýba. Môže osvetliť Kafkove myslenie, ale aj podmienky ľudského bytia všeobecne. A môže inšpirovať ako Kafkove zápisky o Tajomstve, ale aj ako Dietzfelbingerove umenie interpretácie.

 

Konrad Dietzfelbinger

Kafkovo tajemství

V aforismech Úvahy o hříchu, utrpení, naději a pravé cestě je skryto tajemství Kafkova života a díla. Nikoli v tom smyslu, že by toto tajemství odhalovaly – vypovídají však o jeho přítomnosti a vystihují jeho působení. Pouze z pohledu tohoto tajemství porozumíme, proč Kafka vedl svůj život tak, jaj jej vedl, jen ono nám zprostředkovává plné pochopení jeho díla. Neznamená to, že on sám pro sebe toto tajemství rozřešil, věděl jen, že je a že působí. Aforismy podávají svědectví, že kolem tohoto tajemství, jež bylo stěžejním bodem jeho existence, neustále kroužil. Jsou mocným, nakažlivým příkladem.

69

Teoreticky existuje dokonalá možnost štěstí: věřit v to nezničitelné v sobě a neusilovat o ně.

Co je v člověku nezničitelné? Jsou to jeho schopnosti jednání a poznávání v pomíjivém světě? Jeho zkušenosti, které jsou výsledkem těchto schopností? Jeho přesvědčení? Jeho život? Jeho smysl pro krásu a pravdu? Všechno to je, jako výsledek nebo součást pomíjivých jevů, motivů a představ, zničitelné. Co je tedy v člověku nezničitelné? Je to tajemství, pravá podstata a těžiště.

Schopnost reagovat na tajemství je vírou v tajemství. Víra je nepreniknutelná jako tajemství samo, pro smyslové vědomí nepochopitelná, a přesto účinná. Ba teprve upuštění od snahy pochopit tajemství prostředníctvím omezeného vědomí vázaného na představy a obrazy dovolí tajemství, aby se rozvinulo. Jediná možnost, jak tomuto rozvíjení napomoci, spočívá ve ztišení omezeného vědomí a tím může být oživena schopnost reagovat na tajemství, víra. Víra v nezničitelné v člověku je dotekem nezničitelného a otevřenost pro ně.

Tato víra je současně klidem omezeného vědomí, klidem, v němž je každé představování, usilování a jednání zastaveno. Jen za takových podmínek může tajemství prokázat svou existenci – a to by znamenalo dokonalé štěstí: ztišení jakéhokoli usilování, tichá přítomnost tajemství samotného, nepoznatelného, nezničitelného.

Avšak pro člověka na hranici je tato možnost štěstí pouze teoretická, neboť kdy se v něm úplně ztiší netrpělivost, kdy se i z nejzazšího koutku duše nadobro vytratí pochybnost?

109*

Není nutné, abys vycházel z domu. Zůstaň u svého stolu a naslouchej. Ani nenaslouchej, jen čekej. Ani nečekej, buď úplně tichý a sám. Svět se ti nabídne k odhalení, nemůže jinak, okouzlen se bude před tebou vinout.

Kdo krouží kolem záhady světa, naléhá na ni s přáním poznat ji a užívá k tomu racionálního myšlení a nástrojů zkoumání, tomu se podstata věci vyhne jako žena, která cítí, že nápadník po ní dychtí ze slabosti a nikoli ze sebedůvěry. Kdo stále něco podniká a doufá, že svět polapí do sítě vlastních představ o pravdě, zjistí, že se věci zpěčují jako žena, která má být spoutána. Kdo se lstivě od světa odvrátí v úmyslu přitáhnout jeho zájem na sebe, pozná, že jeho hra byla prohlédnuta a že je osamělý. Každá záměrná aktivita – vycházet do světa, naslouchat mu, čekat na něj – ruší citlivost pro svět. Kdo se však uprostřed víru jevů odpoutá ode všech zápletek, díky nimž se sám ve víru točí, klesne pomalu do tichého oka tajfunu. Sám ztichlý, sám tím okem, může opravdu vidět, oko světa se dívá skrze něj. Spatří pomíjivé formy, jak víří kolem něj, avšak tajemství, jež propůjčuje všem věcem existenci, se mu bude sdělovat. Bude se mu sdělovat radostně, bude se před ním, který ho miluje, okouzleně vinout jako milující žena, neboť se stal svobodným, stal se sám tajemstvím.

 

Gustaw Herling-Grudziński

Denník písaný v noci

27. dubna 1983

V tomto roce máme dvojí sté výročí – smrti Marxovy a narození Kafkova. Když před sto léty Stvořitel povolal před svou zachmuřenou tvář Vousatého proroka a pak ho poslal tam, kam patřil, řekl si v poněkud lepší náladě: „A teď jim pošlu do pozemského údolí utrápeného Věčného poutníka, aby se zbavili lidské pýchy a opovážlivosti, skoncovali se sněním o ráji na zemi a připomněli si břímě své existence, pro lidské mozky nezbadatelné.“ Pak zamyšleně dodal: „Pošlu ho do Golemova města, tam nechť uzavře kruh věčné pozemské pouti k mé slévě a bližním k užitku.“

V několika článcích o dvojitém výročí jsem našel zjednodušenou vazbu: nový, dokonalý svět z proroctví a projektů Marxových, budovaný novými, konečně soběstačnými lidmi, se v praxi mění v „kafkovský“ zlý sen. V tomto smyslu „kafkovská“ je skutečná událost z kroniky komunismu, kterou Milan Kundera uvádí podle Josefa Škvoreckého. Jistý pražský inženýr byl vyslán do Londýna na vědeckou konferenci. Odjel, zúčastnil se porad, vrátil se do Prahy. Několik hodin nato otevřel ve své kanceláři Rudé právo a čte: „Český inženýr tenaten, delegát na vědeckou konferenci v Londýně, poskytl britskému tisku prohlášení, v němž pomluvil svou socialistickou vlast, a rozhodl se zůstat na Západě.“ To zavání dvaceti lety vězení. Úžas, zděšení. Do kanceláře vchází inženýrova sekretářka a když ho spatří, bledne a koktá. Co dělat? Inženýr běží do Rudého práva. Redaktor přiznává, že zřejmě skutečně došlo k nějakému omylu, ale rozkládá ruce, protože zprávu dostal přímo z ministerstva vnitra a nemůže nic dělat. Inženýr běží na ministerstvo vnitra. I tam přiznávají, že zřejmě došlo k omylu, ale také s tím nemohou nic dělat, protože zprávu dostali od rozvědky československého velvyslanectví v Londýně. Inženýr žádá, aby byla zveřejněna oprava. Odmítají, ministerstvo vnitra nemá ve zvyku opravovat své zprávy. Utěšují ho, že se mu nic zlého nestane, že může být úplně klidný. Ale jak má zachovat klid, když ještě ten den zjišťuje, že je sledován a že jeho soukromý telefon je odposloucháván. Celé noci nespí, vypadá to, že se nervově zhroutí. Konečně se rozhodne bez ohledu na obrovské riziko nelegálně opustit Československo. A opravdu se stává emigrantem.

Kundera opatřil pražskou událost (pro lid podřízený rudému Zámku na Hradčanech „banální“) komentářem. „Kafkovské“ je v něm to, že „obžalovaný hledá svou vlastní vinu.“ „Trest hledá zločin,“ zatímco u Dostojevského „zločin hledá trest.“ Podle Kundery je mylné považovat Kafkovy romány a povídky za náboženské paraboly, není totiž důvod hledat alegorii tam, kde jde o konkrétní situace lidského života. Ač mylná, je náboženská interpretace přece jen typická: moc chovající se jako Bůh automaticky rodí vlastní teologii, probouzí ve vztahu k sobě náboženské city, vyžaduje popisovat svět teologickým jazykem. Kundera říká: „Kafka nepsal náboženské alegorie, ale pojem kafkovský (jak ve skutečnosti, tak ve fikci) je neodlučný od vlastního teologického aspektu (vlastně spíše pseudoteologického).“ Autor Žertu radí zúžit Kafkovy vize na společenské a lidské konkrétum určité předtuchy totality.

Jsem proti takovému zúžení. Je jedno, jestli Kafkovy romány a povídky nazveme náboženskými parabolami, název tu má menší význam než zvláštní atmosféra obklopující Kafkův smysl pro skutečnost, zdůrazňovaný často a oprávněně. Atmosféra přítomnosti vyšších sil, jimž by se člověk rád aspoň jednou podíval do očí, přestože je stále porážen, ač se do konce nevzdává. „Naše zákony nejsou všeobecně známy… Je krajně mučivé být ovládán zákony, které člověk nezná.“ V těchto větách z povídky K otázce zákonů tkví celá podstata Kafky, dá se jich použít i k Procesu a Zámku. Existují tedy „kdesi“ „jakési“ „kýmsi“ ustanovené zákony, po nichž pátráme marně, ale neúnavně. Kdo se opováží prohlásit, že je objevil hic et nunc a pustí se do jejich kodifikování, je odsouzen žít v jednorozměrném světě, ba co víc, vystavuje se pokušení přetvořit ho ve svět „kodifikovaného“ útisku a „kodifikovaného“ násilí. Je pravda, že v Kafkových vizích není místa pro odměnu za tvrdošíjné pátrání, ale jeho důležitost a nevyhnutelnost jsou u Věčného poutníka jakoby jediným světlem v neproniknutelných temnotách. Kafka narušil sen člověka o vlastní soběstačnosti, sen z 19. století.

Byl to tedy náboženský spisovatel? V jeho případě je nutno Pascalova slova „Nehledal bys mě, kdybys už mě nebyl našel“ parafrázovat takto: „Hledám tě, nikdy tě nepřestanu hledat, aniž doufám, že tě kdy najdu.“

 

27. prosinec 1990

Italský „kafkista“ Gaspare Giudice připravil knihu snů svého milovaného spisovatele: Franz Kafka, Sogni. Přečetl jsem ji se smíšenými pocity. Jde o to, co pro Kafku bylo skutečným snem. Míval samozřejmě sny obyčejné, jako všichni lidé, spjaté zpětně nebo anticipačně (někdy dokonce prorocky) se skutečností, a zapisoval si je pečlivě do deníku nebo je líčil v dopisech přátelům. Právě tyto sny, často bezvýznamné a banální, sebral Giudice. Nebyly to však tyto sny, co hrálo hlavní roli v Kafkově tvorbě, byly jen pěnou, kterou snášel ke břehům skutečnosti záhadný proud snu sněného v bdělém stavu. „Spím abych tak řekl vedle sebe, když musím zápasit se sny.“ „Určitě nebudu spát, zbývá mi snít.“ „Nemohu spát. Jen sny, beze spánku.“ Takové sny se podle Kafky nesmísí se skutečností, ale zachovávají si svou „neposkvrněnou neopakovatelnost.“ Nelze ji sdělit, protože jsou nepostižitelné, a přece „se právě z tohoto důvodu dožadují, aby byly sděleny.“ Walter Benjamin psal, že Kafkova fantazie (vyvozená z jeho snů) přesahovala historii, jako by předcházela kultuře a společnosti. Pro Milenu Jesenskou, okouzlující a moudrou ženu, byl Kafka člověkem organicky zbaveným jakékoli ochrany, neměl se kam schovat, působil dojmem nahého mezi oblečenými. K Milenině poznámce bych dodal, že jeho citlivost byla charakteristická nikoli pro člověka s tenkou kůží, ale pro člověka se sedřenou kůží.

Nemá tedy velký smysl lovit z deníku a korespondence Kafkovy skutečné sny. Sny, se kterými „zápasil“, když nemohl spát, pronikaly do jeho románů a povídek. Úžasná, nádherná poezie Kafkových děl, ve srovnání s níž jsou verše básníků jen sentimentálním cukáním, je vybudována z látky snů na pomezí bytí a ze znamení a signálů přicházejících z neprozkoumané oblasti nebytí.

 

Praha, 1. května 1995

Dva hrady, Křivoklát a Karlštejn. Oba na prvního máje zavřené. Dole pod vysoko stojícím Karlštejnem vznikla turistická osada, kde je dnes plno Čechů i cizinců před prodejními stánky a bazary. Byl snad Karlštejn vzorem pro Kafkův Zámek? Zdola vypadá vzdálený a nedosažitelný, jakoby opevněný, a tím pádem hluchoněmý, záhadný. Dnešní tržiště dole bylo možná kdysi osadou s hospodou? Nazítří jsem se o tom zmínil Heleně Stachové. „Ne,“ odpověděla rezolutně, „Karlštejn je hrad z pohádky.“ Jenže ve mně probíhá dost podivný proces. Na jedné straně, když se nořím do pržských zákoutí, často stojím před Kafkou méně abstraktním, reálnějším, dokonce jsem si v jednom z následujících dnů prošel cestu, kudy přes Karlův most ke Strahovu vedli dva pánové v cylindrech na popravu Josefa K. z Procesu. Na druhé straně nevím, jakým zázrakem mi najednou Kafkovy nápady začaly připadat jako převzaté z pohádek (rád pohádky četl). Tato neobyčejná realisticko-pohádková směsice je jistě jedním z mnoha tajemství jeho umění – jednou se rozhořívající, jindy hasnoucí jiskra, která na okamžik osvětlí jiný rozměr.

 

Max Brod

Franz Kafka

O jeho první knize a o celkovém tématu jeho děl napsal jsem v jediném velkém eseji, který o Kafkovi za jeho života vyšel („Neue Rundschau“, listopad 1921), mimo jiné toto:

Kde začít? – Na tom nezáleží. Neboť k zvláštnosti tohoto jevu náleží, že se z každé strany dojde k témuž výsledku.

Už to ukazuje, jak je ten jev pravdivý, neochvějně pravý, ryzí. Neboť lež vypadá z každé strany jinak a nečistota se leskne. Ale zde, u Franze Kafky, a budiž řečeno: jenom u něho z celého literárního okruhu moderny není žádný lesk, žádná změna prospektu, žádné posouvání kulis. Zde je pravda a nic než pravda.

Vezměte například jeho řeč! Laciné prostředky (nová kroucená slova, složeniny, rošády větných částí atd.), těmito prostředky pohrdá. „Pohrdá“ není pravé slovo. Nemají k němu přístup, jako nemá přístup, jako má zakázaný přístup nečisté k čistému. Jeho řeč je křišťálově jasná a na povrchu nepozorujeme jaksi jinou snahu než správně, jasně vystihnout předmět. A přece pod jasnou hladinou tohoto ryzího proudu řeči plavou sny, vize nezměrné hloubky. Zahledíte se dolů a jste očarováni krásou a zvláštností. Nelze však říci, aspoň ne na první pohled, v čem je zvláštnost těch vět, které přece nejsou než správné, zdravé, prosté. Přečteme-li několik Kafkových vět, cítí jazyk, cítí dech sladkost, jakou nikdy předtím nezažil. Kadence, větné úseky jako by se řídily tajemnými zákony, malé pauzy mezi skupinami slov mají svou vlastní architekturu, ozývá se melodie, která není z látky této země. Je to dokonalost, naprostá dokonalost dokonale ryzí formy, která rozplakala Flauberta před troskami jedné akropolské zdi. Ale je to dokonalost v pohybu, na pochodu, dokonce v útočném běhu. Myslím třeba na „Děti na silnici“, tuto klasicky krásnou, a přece tak zcela vyšinutou prózu, uvádějící jeho první knížku („Rozjímání“). Je v ní oheň, celý neklidný oheň a krev tušivě napjatého dětství; ale stěny plamenů poslouchají taktovku neviditelného kapelníka; nejsou to cáry ohně, ale palác, každý z kamenů je hučící výheň. Dokonalost – a právě proto ne přehnaná, ne extravagantní. Skoky se dělají, jen dokud není dosaženo nejzazší hranice, linie, která zahrnuje všecko. To, co zahrnuje vše, nepotřebuje dělat skoky. – Ale není to pak nudné? Zde je střed Kafkova uměleckého významu. ˇˇRekl jsem už: Kafka je dokonalost v pohybu, v proudu. Proto se to, co zahrnuje vše, nenuceně pojí s nejmenším, ba nejbizarnějším detailem, oceán s legrační šedí kancelářského života, sladkost vykoupení s novým advokátem, který je však vlastně válečný oř Bucephalus, nebo usouženým venkovským lékařem, nebo s malým obchodním cestujícím, nebo s cirkusovou jezdkyní v růžových šatech s cetkami. Odtud ta velká vytříbená perioda a prostota stylu, prosvětlená však v každé větě, v každém slovu nápady. Odtud ta nenápadnost metafor, které přece vždy (postřehneme to s překvapením až za chvíli) říkají něco nového. Odtud to ticho, přehled, svoboda jako nad mraky – a přitom dobrácká slza a soucitné srdce. Kdyby andělé v nebi vyprávěli vtipy, vyprávěli by je v řeči Franze Kafky. Ta řeč je oheň, který však nezanechává saze. Má vznešenost nekonečného prostoru, a přesto se chvěje všemi záchvěvy stvoření.

Že se čistý nedovede dotknout nečistého, je ovšem síla i slabost. Síla: protože to znamená, že prociťuje, až do konce cítí vzdálenost mezi sebou a absolutnem. Ale tato vzdálenost sama je cosi negativního, je to slabost. A tak se může síla čistého projevit jen v tom, že stůj co stůj nechce vzdálenost od absolutna podvodně odstranit, že svou slabost přímo přehání, jako by ji zvětšoval tisícnásobnými zvětšovacími skly. Ale že právě toto je síla, nesmí a nemůže přiznat, pokud si chce udržet své postavení. Tak vzniká dvojité dno a jako všude, kde je dvojité dno: humor. Ano, i uprostřed hrůz takové umíněnosti, takového trvání na svém v tom nejnebezpečnějším ze všech postojů (jde přitom přece o život a o smrt) zahrává roztomilý úsměv. Kafkovo dílo se vyznačuje novým úsměvem, úsměvem v blízkosti posledních věcí, takřka metafyzickým úsměvem – ba leckdy, když nám, přátelům, četl některou povídku, úsměv se stupňoval, a my se rozesmáli. Ale brzy jsme umlkli. Není to smích určený pro člověka. Jen andělé se smějí tak smát (nesmíme si je ovšem představovat jako raffaelovské andílky – nikoliv, andělé, serafínští mužové s třemi mohutnými páry křídel, démonické bytosti mezi člověkem a Bohem).

Zcela zvláštním způsobem se tedy v Kafkově díle vzájemně prolíná síla a slabost, vzestup a pád. (…)

 

Walter Benjamin

Max Brod: Franz Kafka; Eine Biographie

Z listu Gerhardovi  Scholemovi,  12. júna 1938

Kniha Maxa Broda o Kafkovi* je charakterizovaná zásadným rozporom medzi autorovými tézami o svojom predmete a jeho postojom k nemu. To druhé v tomto prípade vážne diskredituje prvé, a zásadné výhrady sú aj voči téze samotnej, a to že Kafka bol na ceste k svätosti. Z hľadiska postoja autora biografie ide o maximálnu dobrosrdečnosť, z ktorej najviac kričí strata odstupu.

Samotný fakt, že tento postoj možno spojiť s takýmto pohľadom na predmet pripravuje knihu o autoritu od samého začiatku. Dobre to ilustruje napríklad fráza, s ktorou je „náš Franz“ predstavený čitateľovi na fotografii. Intímnosť v prípade svätca má v náboženských dejinách svoje presné označenie: pietizmus. Brodov postoj čoby autora biografie je pietizmom ostentatívnej intímnosti – inými slovami, ten najneúctivejší možný postoj.

Kniha je poskladaná s nedbanlivosťou prejavujúcou sa zvykmi, ktoré autor azda nadobudol počas svojho profesného života. V každom prípade sa nedajú prehliadnuť stopy žurnalistickej rutiny, až k samotnej formulácie jeho tézy: „Kategória svätosti (…) je vlastne jediná správna kategória, ktorou možno posudzovať Kafkov život a tvorbu.“ Treba tu vôbec dodávať, že svätosť je kategória vyhradená pre život a diela do nej za nijakých okolností nespadajú? Treba tu poukázať na to, že výraz „svätosť“, používaný mimo tradične ustanoveného náboženského rámca, je len literárnou frázou?

Brodovi chýba akýkoľvek zmysel pre takú pragmatickú strohosť, aká by sa od prvej Kafkovej biografie očakávala. „Nevedeli sme nič o prvotriednych hoteloch a nemali sme pritom žiadne starosti.“ Z dôvodu autorovho nedostatku taktu a citu pre medze a odstup prenikli žurnalistické klišé do textu, ktorý by si už pre povahu svojho predmetu zasluhoval istý štandard. To nie je ani tak dôvod, ako skôr dôkaz miery, do akej Brod stráca akýkoľvek autentický pohľad na Kafkov život. Jeho neschopnosť spravodlivo posúdiť svoj predmet sa ukazuje obzvlášť zreteľne, keď Brod komentuje Kafkovu slávnu posmrtnú vôľu, v ktorej ho poveruje zničením nepublikovaných písomností. Práve tu by bolo vhodné zaoberať sa základnými aspektmi Kafkovej existencie. (Evidentne nechcel byť pred svojimi nasledovníkmi zodpovedným za dielo, ktorého veľkosť si súčasne uvedomoval.)

Táto otázka už bola po Kafkovej smrti preberaná zo všetkých strán; bolo by logické ukončiť ju tu. To by si však, pochopiteľne, vyžadovalo od autora biografie istý duševný ponor. Kafka podľa všetkého musel zveriť svoje písomnosti niekomu, kto nebude ochotný vykonať jeho poslednú vôľu. A ani autorovi závetu, ani autorovi biografie by neublížilo, keby sa na veci takto pozeral. To by si však vyžadovalo schopnosť odhadnúť pnutia, pôsobiace v Kafkovom živote.

Že Brodovi táto schopnosť chýba ukazujú pasáže, v ktorých sa pokúša interpretovať Kafkove diela alebo jeho štýl. Nepresahuje povrchné samozrejmosti. Zvláštnosť Kafkovej osobnosti a tvorby celkom určite nie je len „zdanlivá“, ako ju vníma Brod, a do Kafkových textov neprenikneme vďaka konštatovaniu, že je v nich „pravda a nič než pravda“. Takéto konštatovania o Kafkovom diele slúžia len tomu, že Brodovu interpretáciu Kafkovho Weltanschauung považujeme za otáznu od samého začiatku. Keď Brod o Kafkovi hovorí, že sa v zásade zhodoval s Buberom, znamená to toľko, čo hľadať motýľa v sieti, cez ktorú preletel jeho tieň. „Všeobecne realistický židovský výklad“ Zámku potláča odpudivé až hrozné vlastnosti, pripisované Kafkom vyššiemu svetu, v prospech povznášajúcej interpretácie, voči ktorej by mal byť sionista podozrievavý ako prvý.

Miestami sa tento zľahčujúci postoj, absolútne neadekvátny svojmu predmetu, odhaľuje aj čitateľovi, ktorý nemusí byť najvyberavejší. Je Brodovým právom ilustrovať komplex symbolov a alegórií, ktoré pre interpretáciu Kafku považoval za dôležité, prostredníctvom Andersenovho „Statočného cínového vojačika“. Podľa Broda predstavuje cínový vojačik symbol preto, lebo nielenže „vyjadruje mnoho iného, čo sa stráca v nekonečnosti,“ ale „je nám blízky aj ako cínový vojačik svojim osobným, podrobne vyrozprávaným osudom.“* Bolo by zaujímavé vedieť, ako by vyzeral Dávidov štít vo svetle takejto teórie symbolov.

Vedomie, že jeho vlastná interpretácia Kafku je slabá, robí Broda citlivého na interpretácie iných. Človeka zarazí opovážlivosť, s akou odmietne vonkoncom nie pokútny záujem surrealistov o Kafku, rovnako ako interpretácie krátkych próz od Wernera Krafta, z ktorých niektoré sú významné. Okrem toho sa však evidentne usiluje vopred odmietnuť aj akékoľvek budúce texty o Kafkovi. „Takto by bolo možné stále ďalej a ďalej vysvetľovať (a ľudia tak nepochybne budú robiť), no nevyhnutne bez toho, aby dospeli ku koncu.“ Dôraz na vsuvku v zátvorkách je celkom zreteľný. Že „množstvo osobných, príležitostných neúspechov a bolestí“ vedie k pochopeniu Kafkových diel spoľahlivejšie než „teologické výklady“ je nepatričným stanoviskom človeka, ktorý sa rozhodne postaviť svoje vlastné priblíženie Kafku na koncepte svätosti. To isté znevažujúce odmietnutie je aplikované na všetko, čo Brod vníma vo svojom vzťahu s Kafkom ako rušivé – na psychoanalýzu či dialektickú teológiu. Umožňuje mu to dať Kafkov štýl do protikladu ku „falošnej presnosti“ Balzaca (má pritom na mysli len tie zjavné prípady nafúkanosti, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Balzacovho diela a jeho veľkosti).

Nič z toho nevystihuje Kafkov štýl a povahu. Brodovi príliš často uniká Kafkova istota a vyrovnanosť. Nejestvuje človek – ako povedal Joseph de Maistre – ktorého by nebolo možné získať si umierneným názorom. Brodova kniha nie je napísaná tak, aby si mohla niekoho získať. Prekračuje umiernenosť v spôsobe, akým sa snaží byť poctou Kafkovi a súčasne vo familiárnosti, s akou o ňom pojednáva. Oboje má svoju predohru v románe,** ktorý Brod postavil na svojom priateľstve s Kafkom. Vloženie pasáží z tohto románu rozhodne nie je najmenšou chybou tejto biografie. Podľa vlastného priznania je autor zaskočený tým, že vonkajší pozorovatelia videli v románe medvediu službu pamiatke zosnulého. „Ako je všetko nesprávne chápané, bolo nesprávne pochopené i toto (…) Nikto si nespomenul, že Platón podobným, hoci omnoho ďalekosiahlejším spôsobom po celý život vyvzdorovával na smrti svojho učiteľa a priateľa Sokrata ako živého sprievodcu, ktorý naďalej pôsobí, naďalej žije, myslí, tým, že z neho spravil aktéra takmer všetkých dialógov, ktoré napísal po Sokratovej smrti.“***

Je len malá šanca, že Brodov Kafka sa jedného dňa zaradí medzi veľké biografie spisovateľov, k Schwabovmu Hölderlinovi alebo Bächtholdovmu Kellerovi. Pamätihodnejší je skôr ako dokument priateľstva, ktoré možno zaradiť medzi záhady Kafkovho života.

Z uvedeného môžete vidieť, prečo nepokladám Brodovu biografiu za vhodné východisko pre uvedenie môjho vlastného pohľadu na Kafku, a to ani v polemickom duchu. Nie je pochopiteľne na mne, aby som posúdil, či sa nasledujúcim poznámkam podarilo načrtnúť tento pohľad. V každom prípade Vám priblížia nový pohľad, viac-menej nezávislý na predchádzajúcich poznámkach.

Kafkove dielo je elipsou s ohniskami, ktoré sú od seba ďaleko a ktoré sú určené na jednej strane mystickou skúsenosťou (konkrétne skúsenosťou tradície) a na strane druhej skúsenosťou moderného obyvateľa mesta. Čo sa týka skúsenosti obyvateľa veľkomesta, mám na mysli viacero vecí. Na jednej strane mám na mysli moderného obyvateľa, ktorý si je vedomý, že je vydaný na milosť gigantickej byrokratickej mašinérii, ktorej fungovanie je riadené autoritami, neznámymi pre výkonnú moc a stojacimi stranou od ľudí, s ktorými majú dočinenia. (Je známe, že to zahŕňa jedna úroveň jeho románov, predovšetkým Proces.) Keď hovorím o modernom obyvateľovi veľkomesta, hovorím zároveň o súčasníkovi dnešných fyzikov. Pri čítaní nasledujúcej pasáže z Eddingtonovej Povahy fyzikálneho sveta môžeme prakticky počuť Kafku.

„Stojím na prahu a chystám sa vstúpiť do izby. Ide o komplikovanú vec. V prvom rade musím prenikať cez atmosférický tlak, pôsobiaci silou desiatich gramov na každý štvorcový centimeter môjho tela. Musím si byť istý, že stúpim na dosku, putujúcu rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu okolo slnka – zlomok sekundy, a doska bude kilometre ďaleko. Spraviť to musím visiac na okrúhlej planéte s hlavou smerujúcou do okolitého kozmu, a s éterickým vetrom prefukujúcim rýchlosťou ktoviekoľko kilometrov za sekundu každým prieduchom môjho tela. Doska nemá žiadnu pevnú substanciu. Stúpiť na ňu je ako stúpiť na roj múch. Neprenikne moja noha skrz dosku? Nie; ak sa na to odhodlám, jedna z múch sa so mnou zrazí a odrazí ma nahor; opäť dopadnem a opäť ma odrazí ďalšia z múch; a tak ďalej. Môžem dúfať, že konečný výsledok bude taký, že zostanem zhruba pevne stáť; no ak nešťastnou náhodou preniknem cez dlážku alebo budem odrazený príliš silno nahor k stropu, nebude to v dôsledku narušenia prírodných zákonov, ale vzácnou zhodou okolností (…)

Skutočne, skôr prejde ťava uchom ihly, než vedec dverami. A či už sú to dvere na stajni alebo dvere kostola, múdrejšie spraví, ak privolí, že bude len obyčajným človekom a radšej vojde, než by mal čakať, kým sa všetky problémy obsiahnuté v skutočne vedeckom prístupe podarí vyriešiť.“*

V celej literatúre nepoznám inú pasáž, ktorá by rovnako výrazne niesla Kafkovu pečať. Bez problémov možno takmer každú pasáž tejto fyzikálnej problematickosti priradiť k vetám Kafkových próz, a mnohé nasvedčuje tomu, že sa tým práve množstvo tých „najťažších“ pasáží vyjasní. Preto, ak sa povie – ako som to práve povedal aj ja – že jestvovalo veľké napätie medzi Kafkovými zážitkami korešpondujúcimi so súčasnou fyzikou a tými mystickými, je to len polovica pravdy. V skutočnosti ide o neuveriteľnú skutočnosť, že Kafkovi bol práve tento svet skúseností sprostredkovaný mystickou tradíciou. K tomu samozrejme nemohlo dôjsť bez deštrukčného procesu vo vnútri tejto tradície. Evidentne tu mueslo dôjsť k pôsobeniu na sily tejto tradície, aby bol jednotlivec (pod menom Franz Kafka) konfrontovaný s našou skutočnosťou, ktorá sa teoreticky uskutočňuje napríklad v modernej fyzike a prakticky v modernom vojenstve. Chcem tým povedať, že túto skutočnosť už nemožno zažívať individuálne a že Kafkov svet, často tak hravý a plný anjelov, je presným doplnkom jeho doby, ktorá sa pripravuje skoncovať so značnou časťou obyvateľstva planéty. Skúsenosť, ktorá by zodpovedala tej Kafkovej, skúsenosť privátne individuálna, zrejme nebude prístupná masám až dovtedy, kým sa s nimi doba rozhodne skoncovať.

Kafka žije v komplementárnom svete. (V tomto je úzko spriaznený s Kleeom, ktorého dielo v rámci výtvarného umenia je vo svojej podstate rovnako osamelé ako Kafkovo dielo v literatúre.) Kafka ponúka doplnok bez toho, aby si uvedomoval, čo ho obklopuje. No ak sa povie, že vnímal to, čo príde bez toho, aby vnímal to, čo je prítomné, treba k tomu dodať, že to vnímal principiálne ako jednotlivec, ktorý tým je hlboko zasiahnutý. Jeho gestám hrôzy dáva priestor ten úžasný odstup, ktorý nám katastrofa neposkytuje. Táto skúsenosť však stojí výlučne na tradícii, ktorá Kafku obklopovala; nešlo o nijakú „predvídavosť“ či „prorockú víziu“. Kafka načúval tradícii a ten, kto pozorne načúva, nevidí.

Hlavným dôvodom, pre ktorý si toto načúvanie vyžaduje toľkú námahu je ten, že iba tie najnejasnejšie zvuky doľahnú k poslucháčovi. Nejestvuje tu náuka, ktorú by bolo možné prijať, nijaké poznanie, ktoré by bolo možné zachovať. Veci, ktoré chcú byť vo svojej náhlivosti zachytené, nie sú určené pre nikoho uši. Ide teda o situáciu, ktorá negatívne charakterizuje Kafkove dielo s veľkou presnosťou. (Negatívna charakteristika je v tomto prípade azda omnoho užitočnejšia než pozitívna.) Kafkovo dielo opisuje chorobnú tradíciu. Múdrosť býva niekedy definovaná ako epická podoba pravdy. Takáto definícia robí z múdrosti súčasť tradície; ide o pravdu v jej haggadickej konzistentnosti.

To táto konzistentnosť pravdy bola stratená. Kafka nebol zďaleka prvý, kto musel tejto skutočnosti čeliť. Mnohí sa jej prispôsobili, pridŕžajúc sa pravdy alebo čohokoľvek, čo za ňu považovali a s ťažkým srdcom sa vzdávali jej prenosnosti. Kafkova genialita bola v tom, že sa pokúsil o niečo absolútne nové: obetoval pravdu pre jej prenosnosť, jej haggadický prvok. Kafkove texty sú vo svojej podstate podobenstvami. Je však ich nešťastím a ich krásou, že sa museli stať niečím viac než podobenstvom. Neležia pokorne pri nohách náuky, ako leží Haggada pri nohách Halachy. Hoci sú zdanlivo redukované na poslušnosť, nečakane voči nej vystrkujú pazúry.

Preto viac podľa Kafku nemožno hovoriť o múdrosti. Zostali len produkty jej rozkladu. Tie sú dvojaké: za prvé sú to legendy o skutočných veciach (druh teologických pošepky vyslovovaných dohadov, ktoré sa týkajú zdiskreditovaných či zastaraných záležitostí); druhým produktom tohto rozpadu je bláznovstvo – ktoré doslova plytvá múdrosťou, no zachováva jej príťažlivosť a istotu, ktoré legendám definitívne chýbajú. Blázni sú u Kafku mimoriadne obľúbení – od Dona Quijota, cez asistentov až po zvieratá. (Byť zvieraťom pre neho znamená vzdať sa ľudskej podoby a ľudskej múdrosti z istého pocitu hanby – hanby, ktorá bráni človeku z vyššej spoločnosti utrieť si v pochybnej krčme špinavý pohár.) Kafka si bol jednoznačne istý nasledovným:  za prvé, že človek musí byť bláznom, ak má pomáhať; za druhé, že jedine bláznova pomoc je skutočná pomoc. Neistým zostáva už len to, či takáto pomoc znamená pre človeka niečo prínosné.  Pomáha skôr anjelom (porovnať s pasážou o anjeloch, ktorí sa čímsi zamestnávajú), ktorí sa zaobídu aj bez pomoci. Preto, hovorí Kafka, existuje nekonečné množstvo nádeje, no nie pre nás. V tomto konštatovaní je skutočne Kafkova nádej; ona je zdrojom jeho vyžarujúceho pokoja.

Posielam Vám tento riskantne zostručnený obraz – metódou perspektívnej redukcie – o to pokojnejšie, že ho môžete vyjasniť prostredníctvom  pohľadov, ktoré som rozvinul z odlišných aspektov vo svojej eseji v Jüdische Rundschau.* Dnes je mojou hlavnou výhradou voči tej štúdii jej apologetický charakter.  Byť spravodlivý voči postave Kafku v jej čistote a zvláštnej kráse znamená nestratiť zo zreteľa jednu vec: ide o čistotu a krásu zlyhania. Okolnosti tohto zlyhania sú rôzne. Až sa žiada povedať: keď si bol raz istý zlyhaním, všetko preň pracovalo en route ako vo sne. Najpamätnejšia je vášeň, s akou Kafka zdôrazňuje svoje zlyhanie. Jeho priateľstvo s Brodom je pre mňa predovšetkým otáznikom, ktorý sa rozhodol pripísať na margo svojho života.

---

* Tému Kafkových predchodcov najdôslednejšie spracoval J. L. Borges v krátkej eseji Kafkovi predchodcovia (RSL 5/91).

* Lao-c´: O Ceste Tao a Jej tvorivej energii Te, preložili Marína Čarnogurská a Egon Bondy, Hevi Bratislava 1994.

* Max Brod: Franz Kafka; Eine Biographie, Praha, 1937.

* Max Brod: Franz Kafka / životopis, Odeon 1966, preložili Josef Čermák a Vladimír Kafka, str. 203.

** Zauberreich der Liebe („Čarovná ríša lásky“), 1928 (pozn. red.).

*** Max Brod: Franz Kafka / životopis, str. 71.

* Arthur Stanley Eddington: The Nature of the Physical World, New York – Cambridge, 1929, str. 342. Benjamin cituje v nemčine (pozn. red.).

* Franz Kafka, K desiatemu výročiu úmrtia.