Portrét epochy

Ópium: Denník šialenej

Ópium, Egy elmebeteg nő naplója / Opium: Diary of a Madwoman

János Szász, 2007; Maďarsko

Začiatok 20. storočia je pozoruhodnou, nepokojnou epochou s atmosférou všeobecného rozkladu: do starých, zahnívajúcich štruktúr sa zahryzávajú nové, rozkladné organizmy. Mieša sa tu staré s novým, ale tak, že asi žiadna iná epocha nezažila taký radikálny kontrast medzi konzervativizmom na povrchu a radikalizmom vo vnútri, také napätie medzi vonkajším formalizmom a vnútornou radikálnou premenou. Vedecká, ideová, politická a sexuálna revolúcia naberajú excentrickú podobu – nezabúdajme, že Nietzsche, Freud i surrealisti považovali sa samozrejmý oblek a decentný účes. Kým sexuálna revolúcia 60-tych rokov sa konala pod vedením mladých, nekonvenčne vyzerajúcich hippies, vo Viedni pôsobil distingvovaný, postarší profesor Freud v obleku. Napätie medzi vonkajším a vnútorným, tradičným a radikálne novým napĺňalo atmosféru elektrizujúcim nepokojom a predzvesťou búrky. František Jozef na tróne ako symbol nemenného ultrakonzervativizmu impéria: jeho brat Ľudovít Viktor ako dekadentný homosexuál, jeho jediný syn Rudolf ako dekadentný alkoholik a narkoman spáchal samovraždu so svojou milenkou, jeho manželka „Sisi“ zavraždená anarchistom Luigim Luchenim, ktorý si po zatknutí pospevoval a vykrikoval anarchistické heslá (takisto v slušivom obleku a v predpísanom klobúku). Epicentrom tohto rozpadu a nepokoja bola pochopiteľne Stredná Európa. Monarchia pripomína obrovskú zdochnutú veľrybu z Tarrovho filmu Wreckmeisterove Harmónie.

Witkacy

Senzitívne umenie zachytáva tento nepokoj, rozklad a dezorientáciu neomylne: samo sa ocitá bez oporných bodov, v totálnej dezilúzii a chaose, ale umelecky dosahuje neobyčajnú úroveň. Prví narkomani sú v oblekoch a o svojich závislostiach píšu pozoruhodné texty. Sexualita sa vynára priamo uprostred salónov, zošnurovaných korzetov a frakov, na plátnach symbolistov, uprostred chasidského sveta Bruna Schulza, sveta c. k. monarchie Alfreda Kubina a Egona Schieleho, vo viktoriánskom svete Oscara Wildea a Aubreya Beardsleya. Európske umenie zaplavujú vlny radikálnych avantgárd, ale umenie kryštalizuje najmä vo veľkých, tragických postavách umelcov, pozoruhodne všestranných s dnešným prívlastkom geniálni. Aby sme zostali v stredoeurópskom priestore a len pri najznámejších menách: Witkacy, dramatik, spisovateľ, filozof, maliar a fotograf, experimentujúci s alkoholom i drogami, spáchal samovraždu; Bruno Schulz, grafik, maliar, spisovateľ, zastrelený; Georg Trakl, básnik, experimentoval s drogami, spáchal samovraždu; Egon Schiele, výtvarník, zomrel 28 ročný na španielsku chrípku; Čiurlionis, Wyspiański, Kafka, Vrubel, Filonov… A v Maďarsku Géza Csáth, vlastným menom József Brenner (1887 – 1919), spisovateľ, hudobník, maliar, kritik a hudobný teoretik, lekár, neurológ a psychiater, závislý na morfiu, ktorý zastrelil svoju manželku a spáchal ako 32 ročný samovraždu. Na Slovensku vyšiel výber z jeho poviedok pod názvom Matkovražda (1987, preklad Karol Wlachovský), ale Csáth je okrem množstva poviedok aj autorom pozoruhodného denníka, množstva článkov a úvah, textov o hudbe i odborných psychiatrických publikácií. Pre nás môže byť zaujímavé, že pôsobil aj na Slovensku: ako lekár pôsobil v Starom Smokovci, kde spoznal aj svoju budúcu manželku, v Štóse a v Turčianskych Tepliciach, ako vojak v I. svetovej vojne slúžil v Trenčíne. Na motívy Csáthových denníkov a textov vznikol v roku 2007 maďarský film Ópium: Denníky šialenej.

Géza Csáth

V prvom rade ide o mimoriadne vydarený scenár: Csáthove prózy a denníky sa scenáristom (András Szekér, János Szász) podarilo pretaviť do pútavého príbehu; bez toho, aby prácne rekonštruovali chronológiu Csáthovho života, výborne ho charakterizujú na základe niekoľkých fragmentov denníkových záznamov a citátov z próz (mihnú sa aj kľúčové pasáže zo slávneho textu Ópium, ktorý je jedným z najpútavejších opisov tejto drogy v dejinách literatúry). Niet pochýb, že filmový Dr. Brenner je Géza Csáth (alebo presnejšie, že je to József Brenner pod literárnou maskou Gézu Csátha), a to aj vďaka skvelému Ulrichovi Thomsenovi (hral napríklad v Adamových jablkách). Ale nejde len o to, že Ópium je výborným portrétom maďarského spisovateľa: Jánosovi Szászovi sa podarilo zachytiť atmosféru doby a jej umenia, toho všetkého, o čom sme písali vyššie. Ópium je portrétom epochy. Brenner vyjadruje bezvýchodiskovosť dezorientácie a nepokoja vnímavých pozorovateľov vtedajšej kataklizmy – umelci tejto epochy tak ako Brenner nenachádzajú nijaké východisko, nijaký cieľ, nijaký ideál – tie nenájdeme v žiadnych dielach, ktoré sú neobyčajným záznamom ľudskej situácie, ale neposkytujú najmenší náznak spásy či východiska. Brenner, muž moderných princípov, psychiater poučený Freudom a psychoanalýzou, prichádza do ústavu pre choromyseľných, v ktorom panujú staré, väzenské praktiky. Svojho súpera má v konzervatívnom, despotickom riaditeľovi ústavu Winterovi; ale diabla spoznáva postupne všade, kým Boha nikde. Démonické a nepriateľské je v starom, neľudskom systéme, vynára sa v podobe šialenstva z ľudskej duše, ale svoju podobu má aj v Brennerových vášňach, v jeho sexualite, v jeho drogovej závislosti, v jeho cynizme. Brenner zisťuje, že pozná len rôzne tváre démona: statické peklo väzenia, formalizmu, skostnatelosti starého systému, a dynamické peklo vnútorného ohňa, inšpirácie, pôžitku. Peklo na strane obetí, peklo na strane páchateľov. Peklo upravených frakov a peklo nahého tela. Szászovi sa vydarili geniálne metafory: prelínanie šialenstva, sexuality, telesnosti a duševna, reč tela a reč slov; vo filme nie sú zbytočné slová ani gestá. Herci sú skvelí, film má pôsobivú atmosféru, vydarila sa aj hudba: aj keď skôr tá dobová, než komponovaná k filmu (hoci inak mám Jóhanna Jóhannssona rád). V Ópiu môže niekto vidieť príbeh o láske, niekto iný príbeh o probléme písania, príbeh o šialenstve alebo o utrpení. Pre mňa to je v prvom rade film o duchu doby a o umeleckej epoche, ktorú mám rád.

Na záver obligátna fráza: takýto film u nás nemá šancu vzniknúť. Ale napokon: o Hviezdoslavovi alebo Vajanskom?