Čím horšie, tým lepšie

(Andreas Senoner)

Richard Pupala: Druhý čierny zošit

Lindeni 2023

Richard Pupala prichádza s novou knihou poviedok. Po výbornej zbierke Ženy aj muži, zvieratá prezrádza už názvom, že tentoraz to bude temnejšie, fantastickejšie a žánrovejšie. Na mieste je otázka, či je táto nadprirodzená prímes potrebná, ak dokáže napísať silné texty takpovediac zo života len na báze realizmu a rozprávačského umenia. Odpoveď by mohla znieť, že autor môže písať o čomkoľvek, o čom nám dokáže povedať niečo nové a zaujímavé, alebo na čo sa dokáže prinajmenšom pozrieť zo zaujímavého, neošúchaného uhla pohľadu. V prípade tejto Pupalovej zbierky možno povedať, že prvok nadprirodzeného funguje nielen ako spúšťač zaujímavých interakcií s postavami a prostredím, a vedie tak k fungujúcim poviedkam, ale autor dokázal povedať aj niečo zaujímavé o mocnostiach zla, pretože presne to je dominantný fantastický prvok v jeho textoch.

Jednej letnej noci, tak znie názov prvej poviedky a charakterizuje Pupalove rozprávačstvo. Pútavý príbeh, ktorý si chceme vypočuť. Zaujme nás dej, atmosféra, a predovšetkým si nás nenápadne podmaní rozprávač, ktorý vie, ako podávať príbeh v náznakoch, detailoch a prestrihoch. Ak sme čítali dosť o tom, aký je to pocit byť opustený Bohom, tu je skutočným outsiderom ten, kto je ohrdnutý dokonca aj diablom. Z akých pohnútok, ako úprimne a hlboko alebo naopak plytko v neho možno veriť, ako banálne alebo cielene prichádza zlo, to všetko sú reverzné myšlienky k nášmu zvyčajnému uvažovaniu o viere. Kto stojí o diabla a o koho stojí diabol – to je navracajúci sa motív tejto knihy a Pupala s ním pracuje v našich každodenných reáliách, s postavami, ktoré sú stelesnením typov, aké okolo seba každý z nás spozná, a pritom sú podané natoľko zaujímavo, že s nami zostanú aj po dočítaní knihy. Protagonistka Domu s verandou je dobrým príkladom toho, ako možno zaujímavo opísať plytkého človeka a spraviť z neho ústrednú tému poviedky.

Petržalské rozprávky sú sériou textov, na ktorých je zreteľné, že autor svoje poviedkové zbierky komponuje. Tentoraz je to priamym previazaním poviedok prostredníctvom miesta a postáv, pričom to najdôležitejšie puto prepája dva kľúčové texty tejto série – poviedky Nové meno a Nové meno: obrad. Na začiatku je silný nápad, a Pupala už veľmi dobre vie, čo s ním spraviť. Platí tu to isté, čo platilo o predchádzajúcej zbierke: čím horšie, tým lepšie. Postavy sa ocitajú v problematickej situácii, môžu to byť partnerské problémy, alkohol alebo skrátka zbabraný život, a čím je situácia horšia, tým lepšiu poviedku vie z toho autor spraviť. Nitky sa sťahujú, veci do seba stále viac zapadajú, úzka ulička je čoraz užšia. Pupalove postavy sú výborne vykreslené, ich svet je citlivo zariadený veľavravnými detailmi, situácie z poviedok s nami zostávajú aj po dočítaní, ako trieska pod kožou, ako nepríjemné, trápne a zahanbujúce spomienky prenasledujúce ich protagonistov.

Výpovedná je poviedka Kliešť, dokazujúca, ako málo potrebuje dobrý rozprávač. Zastrčená dedina, miestny prostáčik a zároveň alkoholik, monotónne jesenné hmly, a v tejto zanedbanosti prepukajúca choroba. Výsledkom je strhujúca sedemdesiatstranová poviedka, ktorá funguje ako portrét slovenskej periférie, variácia na pokušenie svätého Antona a podobenstvo. Navonok sa vlastne nestane nič, čo by sa nedalo opísať pár vetami, a zároveň sa udeje veľmi veľa. Vieme, že to nemôže dobre dopadnúť, a súčasne chceme čítať stále ďalej, aj keď nás čaká stále rovnaký hmlistý deň, akurát čoraz horší.

Richard Pupala je už etablovaný autor, každé tri roky vydáva novú zbierku poviedok a zatiaľ bola každá z nich nominovaná na cenu Anasoft Litera. Jeho poviedky si môže prečítať doslova každý, svojim príbehom nestojí v ceste a veľmi dobre ovláda svoje remeslo. Po predchádzajúcej výbornej zbierke sa vrátil k žánrovo sfarbenej tvorbe, ale jeho citeľná radosť z fabulácie a zaujatie postavami, príbehom a každým detailom textu sa opäť spoľahlivo prenáša aj na čitateľa.

(Andreas Senoner)