Kruhový denník: marec 2024

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Piatok 1. marec 2024

Nepravdepodobnosť miesta nás vracia k sebe samému, ocitnúť sa niekde vo vzdialených horách, uprostred pralesa alebo v exotickom rušnom meste nám dáva pocítiť osamelosť a výnimočnosť našej existencie, teda skutočnosť, ktorú pre nás zastiera zvyk domova, ilúzia prekrývajúca fakt, že sme na ceste, v priestore, čase a duchu.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Štvrtok 7. marec 2024

„I já jsem byl mrzutý. Nejen kvůli únoru, což je období temnoty, kdy už vyloženě melu z posledního a kdy vždycky spolehlivě vyplave to nejhorší.“ (Viktor Špaček: Čistý, skromný život)

Hriech by bolo možné definovať aj takto: nie je to previnenie sa voči Bohu, morálke, zákonom alebo princípom, ale voči sebe; hriech voči sebe samému, konanie namierené proti sebe, ktoré uškodí mne.

Túto zimu som spravil ďalší regál na knihy, prístavbu policového systému zo smrekových hranolov a dosiek, ktorý vyklíčil pred rokmi v opačnom rohu izby a postupne sa rozrastal po stenách, takže teraz môžem povedať, že knihy obrástli všetky štyri steny. Nie úplne, občas zrakom prechádzam po bielych plochách stien, ale táto miestnosť pozostáva z kníh, platní, písacieho stola, počítača, reprosústavy, čiernych skriniek CD-prehrávačov, zosiľovačov a gramofónov, gauča a krbu. V najstručnejšej forme sa dá povedať, že táto izba sústreďuje signály.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Piatok 8. marec 2024

Vystrkujúc hlavu z hlbokej ulity zimy, spomínam si na ďalšiu vec, ktorú som spravil v zimnom  spánku – vyrezal som orgován. Dostal som ho od priateľa pred rokmi, rástol a kvitol pri plote, zo dvakrát som ho pristrihol, pretože sa čoraz viac týkal aj suseda, a túto zimu som ho definitívne odstránil. Najprv som spílil a ostrihal všetky vetvy a žasol nad tým, koľko objemu zaberá takýto zložený orgován. Kým rástol, zdal sa mi byť akurát; teraz na zemi vytváral niekoľko vysokých nesúmerných a neladiacich kôp ako vybalená batožina porozkladaná po byte. Potom prišiel rad na koreň a z neho vyrastajúcich niekoľko hrubých kmeňov. Koľko námahy stojí zlikvidovať strom, a to celkom zaslúžene; hlavou mi bežala báseň Ruda Slobodu na túto tému, o spílení stromu a výčitkách. Vykopať korene, vytiahnuť mohutné a ťažké torzo, prerezať ako ruka hrubé vetvy, všetko ručne a sám ako splátka za smrť stromu.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

V Pikniku pri ceste bratov Strugackých je v tajomnej Zóne opísaná Komnata želaní, ktorá plní svojim návštevníkom túžby. Nie je celkom jasné, ako to funguje, ale Komnata vie ľuďom nadeliť to, čo chcú. Avšak nie vždy dostanú to, po čo sa do nej vyberú – chceš zdravie pre svoju dcéru, ale Komnata ti nadelí peniaze, pretože po tých túžiš viac vo svojom vnútri. Strugackí vytvorili priestor, ktorý komunikuje s našou freudovskou sférou Id. Superego chce niečo a nahlas to deklamuje, podstupuje smrteľné riziká na ceste Zónou, ale tá vyplní prianie najnižšej, pivničnej zóny v človeku, pokiaľ ho rozporcujeme v súlade s freudovskou psychoanalýzou. Nemôžeme totiž povedať, že ide o túžby, ktoré človek prechováva „v hĺbke duše“ alebo „v skrytosti duše“. O dušu tu nejde – v hĺbke freudovského človeka je ukryté niečo iné, skôr diabolské či animálne, než božské a vznešené.

Keď Andrej Tarkovskij pretvoril novelu bratov Strugackých na film Stalker, nezmenil len Komnatu želaní, ale predefinoval človeka. Nahradil freudovský suterén dušou a Komnata tak nebola priestorom hypnózy, ktorá odstráni dominanciu Ega a nechá prehovoriť hlas pivnice, ale stala sa sférou modlitby. Tarkovského stalker sprevádza moderných ľudí do komnaty viery, v ktorej sa uskutočňuje tajomná moc modlitby. A obyvatelia najvyššej formy civilizovanosti vo svojom kŕči nedokážu s pokojným srdcom vstúpiť a žiadať. Tu už nejde o to najnižšie, ale o to najvyššie v človeku, a o to, že sme naň rezignovali svojou skepsou. Ak to najvyššie v sebe odmietneme ako nepatričnú ilúziu, upadáme do priemernosti.

Tarkovskij nebol spokojný s verziou Strugackých, a Strugackí neboli spokojní s Tarkovským. Na tomto nesúhlase by bolo možné ilustrovať celé dejiny ruskej literatúry. Dostojevskij napríklad, ktorý s takou obľubou vo svojich postavách spájal najhlbšie pivnice Id s čistotou duše. Duša obývajúca temnú, vlhkú, páchnucu pivnicu. Ruský mužik na prokrustovom lôžku modernizmu. Dmitrij Karamazov oduševnenými, vzrušenými krokmi premeriavajúci kobku svojho temného suterénu od steny k stene. Dostojevskij detailne a nadšene opisuje vlhké pachy zatuchnutých pivníc a vízie, ktoré vyvoláva ich temnota, ale tieto zúfalé miestnosti pokryté slizom a pavučinami necháva obývať čistými božskými bytosťami, nočnými motýľmi so znakom lebky na jemnom ochlpenom drieku. A ešte viac: naznačuje, že tieto krehké bytosti by svoju anjelskú belobu nezískali inde ako vo vlhkom, tmavom podzemí. Pivnica nie je väzenie, ale biotop. A preto Dostojevskij nerieši cárov v paláci, ale poddaných v kobkách podzemia, a je mu jedno, či sa cár volá Alexander alebo Putin.

Keď Fiodor Michajlovič pobýval v Nemecku, Nemci ho znechucovali. Svoju kultúru zakladali na obývačkách a vôbec nemali pivnice, lenže modliť sa a zúfať si možno len v pivnici, nie v salóne. Ach, keby aj vás chceli poslať na Sibír, zaželal spisovateľ v liste svojmu priateľovi.

Komnata želaní bratov Strugackých funguje ako záludný, priam zákerný softvér. Naše Ja predsa nie je Id, práve naopak, je to odpad, odstránený zo žulového bloku pri tvorbe nášho sošného Ja. V hlave nám hučí množstvo hlasov, ešte viac banalít než temných myšlienok, a to, čo nás utvára, je selekcia – to, čo poviem a urobím, nie to, čo sa mi mihne mysľou.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Streda 13. marec 2024

Viktor Špaček ma zaujal svojimi krátkymi poviedkami, písanými ako stĺpčeky pre iliteraturu. To, čo začína ako fejtón alebo autobiografické rozprávanie, odbočovalo do veľmi striedmych, citlivých a pozorných príbehov, v ktorých sa striedmo a priam introvertne rozvíjali fantastické deje, náčrty poviedok, zárodky iných svetov. Vtipný rozprávač, ktorý sa nikdy nahlas nesmeje, introvertný pozorovateľ sveta a seba. Jeho poviedková kniha Čistý, skromný život je zaujímavým podujatím – je to svojská prehliadka antihrdinov, ľudí, ktorí v istom zmysle uviazli v sebe, a vždy v novej podobe ukazujú nefunkčný, v čomsi chybný prístup, zaseknuté, vŕzgajúce súkolesia vzťahov, tieň depresie, alkoholu, samoty a zároveň vedomie, že niečo je zle. Odtiene pokazených životov, ktoré sa ale žiť musia, zmes skepsy a ilúzie. Čitateľ postupne prichádza na to, že názov knihy je ironický, pretože akýkoľvek ideál sa v súvislosti so skutočným životom ukáže byť len naivnou projekciou a nevyhnutnou sebailúziou. Autor to však dávkuje s ľahkosťou, nie je tu žiadne ťažoba témy či osudu, skôr šedivá hmla každodennosti, vytriezvenie k realite, k poznaniu, že iné to už nebude. Každému z týchto antihrdinov niečo chýba. Nevidia sa tak, ako ich vidíme my. Viktor Špaček neponúka veľké príbehy, veľké gestá ani veľké drámy, všetky príbehy z tejto knihy by sa mohli stať našim susedom, alebo – ale dúfame, že len to nie – nám samým.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Sobota 16. marec 2024

Dnes prvýkrát v tomto roku zahrmelo, večer pred dažďom, ktorý prišiel s tmavými mrakmi od západu spolu s vetrom, a zastihol ma v záhrade, kde som s varovaním toho prvého, prekvapivého zahrmenia stihol poodkladať všetko, čo nemalo zmoknúť, vrátane seba.

Naivne si myslím, že literárna kritika prospieva tomu, čo nazývame kritické myslenie, učí nás formulovať názor a oprieť ho o argumenty, snažiť sa o objektivitu, ktorú si budeme vedieť obhájiť a ktorou sme pripravení diskutovať a prípadne ostatných aj presvedčiť. Učí nás všímať si, pozorovať a hodnotiť, nachádzať krásu, oceňovať ju a získavať z nej, vytvárať si názory a testovať ich. Učí nás nebyť naivný, nenaletieť, nedať sa oklamať, čítať hlbšie, porovnávať a vyhodnocovať. Vidieť súvislosti, napísané vnímať v kontexte celku – vrátane veľkých plání času a neuviaznuť vo slastnej dobe. Literárna kritika je dobrou prípravou pre politické, spoločenské, filozofické i náboženské myslenie. Aspoň tak si to naivne myslím a asi k tomu treba doplniť, že sú aj zlí kritici a tí potom zákonite zlyhávajú aj v tých ostatných sférach myslenia.

Po dlhšom čase som si doprial prekladanie ako špecifický druh radosti. Dnes som si pri tom uvedomil, aké ťažké je prestať, odložiť preklad a ísť robiť niečo iné. A predpísal som si aj súvislé čítanie Biblie, začnem Novým Zákonom, od A do Zet. Medzi Starým a  Novým Zákonom je u mňa Apokryfa, moje detské čítanie Biblie súvisí s konkrétnym vydaním, s dvestoročným zväzkom vytlačeným švabachom v kralickej češtine. Knihu priniesol otec veľmi dávno z terénnych prác, ako dieťa ma fascinovala, jej vôňa, starý papier, dierky po červotočoch, zvyšky koženej väzby s kovovými prackami, zdobené písmená, fyzický zážitok z knihy, ktorú mám pri sebe dodnes. A v tomto vydaní nechýbali apokryfné knihy, takže moje vnímanie Biblie je od detstva spojené s tromi časťami.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Piatok 22. marec 2024

Spokojní ľudia sú si v každej ére podobní, ale šťastní ľudia sa v každom období líšia. Spokojnosť nevyžaduje výdaj energie, teda ani námahu a boj; stereotyp šetrí energiu a spokojnosť, to je uspokojenie z ušetrenej energie. Šťastie je pohyb hlbšie, je naplnením a prejdenou cestou, je v ňom radosť z investovanej energie. Ak sa pozrieme na hudbu rôznych období, bude sa líšiť cieľom i pôžitkom, svojou rozmanitosťou odráža čosi z rôznorodých spôsobov naplnenia. Mozart napríklad je hudobnosť, ale nenájdeme v nej veľa z toho, čo v hudbe hľadáme dnes. Beethoven sa výrazne pohol určitým smerom a romantizmus tento jeho pohyb zvýraznil až do prehnaných rozmerov. Ale to, čo vyhľadávame v hudbe Stravinského, Bartóka alebo Pärta, nenájdeme u ich predchodcov, práve tak ako nenájdeme v staršej literatúre alebo poézii tie vrstvy, ktoré chceme vidieť, hľadáme ich a tešíme sa z nich v prípade súčasných spisovateľov.

Šťastie ako naplnený život je preto odlišné od spokojnosti, pretože ho treba tvoriť, hľadať a vynaliezať, treba pri ňom riskovať a vydávať sa do neznáma, pripomína výpravu do neznámych krajín, kým spokojnosť je pokojné zotrvávanie v dôverne známom prostredí domova. Šťastie je nadobudnuté poznanie, skúsenosť a zážitok. Rytier a mních, objaviteľ a filozof, vedec a umelec, tieto prototypy hrdinov ukazujú na niečo iné ako spokojnosť.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Streda 27. marec 2024

Zvláštna samota šoféra v aute súvisí aj s tým, že prestávame byť niekým určitým, komu je priradené miesto v spoločnosti. Pri jazde sa dávame do pohybu, nie sme prísne vzaté nikde, na žiadnom určitom mieste, sme vektor, nedotýkame sa zeme, naša neurčitosť pripomína elektrón v chápaní modernej fyziky. Keď sa na nás niekto opýta, dostane odpoveď: je na ceste do B., čo pripomína popis elektrónu prostredníctvom pravdepodobnosti jeho výskytu. Sme rozmazanou identitou, bez pevných vzťahov, mimo hierarchie, povinností a etikety. Doslova im unikáme, možno práve to tak motivuje k vysokej rýchlosti, k posilneniu tejto ilúzie, o čom svedčí neustála potreba beatnikov presúvať sa z miesta na miesto čo najrýchlejšie, prekračujúc predpísané rýchlosti. Automobil pripomína súkromnú ponorku. Všetko za oknami je mĺkve ako ryby a podmorská krajina. Vynárame sa na konci cesty, vstupujeme na súš, zaradíme sa do ruchu prístavu a splynieme v dave.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Štvrtok 28. marec 2024

Veľkonočný Zelený Štvrtok, ráno krátky dážď a na obed už čistá modrá obloha nad opatrne zelenou krajinou s rozkvitnutými stromami a prvými súhvezdiami sedmokrások. Vybral som sa do sveta, zamieril som do kopcov, čoraz užšou a krivolakejšou cestou cez pôvabné zapadnuté dediny medzi strmými lesnými svahmi. Vybral som si najskalnatejší vrch, ale nie zo strany, kadiaľ vedú na vrchol turistické chodníky, ale strmým svahom bukovým lesom s náznakmi zvieracích chodníkov, kamennou suťou s hrčovitými pokrútenými bukmi až k najstrmším bralám. Mám rád chôdzu strmým svahom, nadmorská výška rýchlo pribúda, stačí sa trochu prikrčiť a šliapať, dýchať, potiť sa. Strmý svah u mňa vyvoláva zákonitú reakciu: pridám do kroku.

Bralá sú prirodzená dominanta, ktorú človek imituje hradmi, stožiarmi a rozhľadňami. Výhľad z nich je pôsobivý, v zornom poli sú skalné vežičky, ktorých sa držím, neolistené konáre bukov, a potom lúka podo mnou, kopce a lesy, do diaľky sa kľukatiaca cesta, údolia na druhej strane a nebo s bielymi oblakmi. Veľkonočná cesta s Casparom Davidom Friedrichom, ktorý je príjemným spoločníkom, ak si človek trochu privykne na jeho občasné pesimistické nálady a mlčanlivé obdobia.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Piatok 29. marec 2024

Ľudia sa domnievajú, že cestujú kvôli miestam, ale cestujeme preto, aby sme stretli určité podoby seba samého. Sú miesta, na ktorých stretávame svoje najhlbšie Ja, miesta obvyklých prechádzok, kde sa dokážeme ponoriť a najmä naladiť na seba ako na určitú frekvenciu rádia, takže dokážeme klásť tie správne otázky a odpovedať si, zaznamenávať nápady a rozhodnutia, započuť čosi z hlasu, ktorý je blízko tomu, čo nazývame duša. A potom sú miesta, kde prostredníctvom exotiky zažívame seba ako obyvateľa iných, dávno vysnívaných svetov, premieňame sa na postavy z filmov a kníh, zažívame ich vzrušenie a dotyk s ich dobrodružstvami, obývame tie polohy seba samého, ktoré vo svete každodennosti spia.

Aj dnes som sa vybral na bralá, a keďže je voľný Veľký Piatok, v okolí zvyškov hradu a na spodnom chodníku bolo veľa ľudí, pri ceste stáli autá a niekoľko motoriek, motorkári sa však od svojich strojov príliš nevzďaľujú a ich oblečenie nepredpokladá chôdzu lesom, a niečo podobné bolo možné povedať aj o ostatných. Keď som sa vybral po chodníku do kopca, ľudia zmizli, a ešte lepšie to bolo, keď som z oficiálneho chodníka odbočil k bralám do lesa. Tu to bolo najzaujímavejšie a najpustejšie. Ostré bralá a hlboké výhľady, malá a sympatická dedinka podo mnou, ktorá tak ako to slovenské dediny vedia, prezrádza o sebe všetko už vzhľadom domov, status a vkus obyvateľstva, prístavby v záhrade, zásoby dreva alebo vrakov áut, úroveň trávnika, štýl plota, vzájomné ovplyvňovanie, takže na jednej ulici možno vidieť rad podobných garáží postavených v strmom svahu ako na stračej nôžke. Mám rád všetky tieto zastrčené a odstrčené obce, ktoré si vytvárajú svoj vlastný štýl, každá má svoje schátrané a naopak honosné domy, originalitu úpadku a výlučnosti častejšie než štýl v kráse a pompéznosti, ktoré u nás spravidla prekračujú územie vkusu, akoby sme ešte nevedeli skrotiť peniaze a vplyv a spojiť ich s umiernenosťou – divo s nami vystrelia do prehnaného a neúprimne osvojeného štýlu luxusu a gýča. Lebo aj štýl si kupujeme a nevytvárame, tak ako veríme, že treba kúpiť vzdelanie našim deťom.

Potom som už v aute pokračoval ďalej do dediny, nasledujúcu dedinu som poznal, ale za ňou som sa oddal improvizácii. Územie lesa a občasných lúk, a všetko mierne a ľudoprázdne, príjemná, mäkká krajina, cesta sa kľukatila spolu s potokom mierne stúpajúcou dolinou. Občas chata alebo osamelý dom. A potom veľká schátraná stavba – stojí za povšimnutie, že takmer všetko veľké na Slovensku chátra a rozpadne sa – potom pár domov, kravy, kaplnka, a čakal ma bizarný prechod do susednej krajiny. Nič, čo by pripomínalo hranice, ani názov dediny sa nedal odpozorovať, a na druhej strane opäť len kríky, les a úzka krivolaká cesta. Na stupnici zvláštnych hraničných prechodov som si tento priradil k macedónsko-albánskej hranici, ktorú som za zvláštnych okolností prechádzal pešo. Periférie majú svoje zvláštne čaro, niektoré naše vlastnosti zosilňujú, iné oslabujú, takže vo vyhranenejšej a niekedy karikatúrnej podobe zobrazujú náš charakter, a v krivom zrkadle týchto pustých dedín tak môžeme zo seba vidieť to, čo inak vo všednom dni zaniká.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Sobota 30. marec 2024

Spísať si svoj osobný zoznam neúspechov a zlyhaní. A keď tento zošit zapíšeš, nájsť medzi týmito prehrami také, ktoré ťa napriek tomu posunuli, obohatili a ktoré môžu byť dokonca formou nenápadného víťazstva. Ľudia, ktorí vždy víťazili, nedopadli dobre.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Každý z nás pátra radarom mysle – po čom? Jednou z najzaujímavejších metód nie je to, čo nás utvrdí o tom, kým sme, ale hľadať to, čo nás vyruší a rozruší, čo narúša náš obraz sveta a seba, čo nás vystavuje nestabilite nového, provokujúceho, odvážneho a možno aj nebezpečného.

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)

Moralizátor používa ako podmet „ľudia“, „oni“, „vy“; hľadač hovorí o sebe a o nás, reflektorom mieri do tmy v sebe. Skutočná odvaha nie je v tom, odvážiť sa kritizovať druhých a hovoriť im pravdu do očí, ale čeliť tomu, čo vidíme vo vlastnom vnútri.

Na pohľad venujeme veľa energie poznávaniu a tomu, aby sme vedeli – ale omnoho viac stratégií je venovaných tomu nevedieť, teda vyrovnať sa s tým, čo sme sa dozvedeli. Zniesť pohľad do zrkadla, do sveta, vyrovnať sa so smrteľnosťou všetkého, nielen seba.

Nezrozumiteľnosť. Čoho? Seba?

(Ilustrácie: Daniel Martin Diaz)