Čudní ľudia v čudnej dobe

Barbora Hrínová: Jednorožce, Aspekt 2020

Poviedkový debut Barbory Hrínovej má svoje nesporné kvality, ale okrem nich dokáže potešiť ešte niečím navyše. Knihy majú okrem samotného textu ešte aj svoje miesto v priestore a čase, a napokon aj subjektívne miesto vo svete svojich čitateľov. Jednorožce sú v prvom rade veľmi zrelým, vypísaným debutom. Nemuselo by nás to zaujímať, ale ak nepoznáme autorku a začítame sa hneď do úvodnej poviedky Saturnov návrat, čaká nás skrátka príjemné prekvapenie. Ďalšie pozitívum vyplývajúce z vonkajšieho kontextu je zameranosť týchto textov na skutočnosť, na to, čím žijeme, a to s veľmi strohým, vkusným autorským gestom bez pútania pozornosti na seba alebo akt písania. Aj tam, kde sa autorka odhodlá k pointe, dokáže preniknúť ešte hlbšie do toho, čím žijeme. Na rozdiel od veľkého množstva slovenskej literatúry tak nesledujeme vyústenie textu do prázdna, absurdity, fantasknosti, spochybnenia reality podčiarknutím literárnosti.

Už pri úvodnej poviedke môžeme povedať, že text plynie hladko a pritom nám dokáže poskytnúť množstvo významuplných detailov, ktoré navzájom v rámci textu komunikujú. Nič nie je zbytočné, všetko dokáže v čitateľovi rozohrať hru s významom. Názvom poviedky začínajúc, poslednou vetou končiac. Saturnov návrat, dočíta sa rozprávačka príbehu na internete, znamená zásadnú zmenu v ľudskej psychike, ku ktorej dochádza najneskôr tesne po tridsiatke. „Aj ten najväčší idealista pocíti potrebu ukotvovať sa v hmotnej realite.“ (s. 19) Hlavná postava Romana hľadá tú správnu formu ukotvenia, už si vyskúšala materialistický pragmatizmus, teraz ju straší šedivosť reality, ale každodennosti nemusíme len podľahnúť, môžeme sa v nej aj zmysluplne zabývať. Nie je to len poznanie, ku ktorému postupne dospieva protagonistka, možno ho vztiahnuť aj na jednotlivé poviedky, ktoré dokážu bežné a niekedy až zúfalo nudné samotárske životy podať ako vtipné a zaujímavé príbehy.

Keď hovoríme o plynulosti rozprávania, ktorému autorka nestojí v ceste, neznamená to zároveň absenciu štýlu. Ten je však účelne nenápadný, a okrem zaujímavých postrehov a citu pre detail majú tieto poviedky aj svoj striedmy humor. Na prvom mieste však stojí výpoveď – o ľuďoch, vzťahoch, dobe, hľadaní, neistote a vyčlenení. Jednorožce sú témou nefunkčných vzťahov blízke Vlastnej izbe Michaely Rosovej alebo Vandale Jany Beňovej, majú však vlastný jazyk, ktorým sa vo viacerých ohľadoch autorke darí povedať viac, a to možno práve preto, že má väčší ostup od seba, že ju zaujíma viac pohľad z okna než do zrkadla. Fungujú drobné náznaky – napríklad keď pri obhliadke bytu Romana skonštatuje, že na balkón by sa zmestila aj jej kobyla Klára, má na mysli Pipi Dlhú Pančuchu, hrdinku slobody a nezávislosti. Na čo jej priateľka Vanda odvetí s negativizmom pragmatika, využíjúc presne opačný význam mena detskej hrdinky: „Si naozaj pipi? Keď už nemáš auto, byt v centre by to vyriešil.“ (s. 21) Rozdiel medzi Pipi s veľkým a malým písmenom stručne zhŕňa rozdiel medzi dvomi životnými postojmi. Funkčný je aj spôsob vyrozprávania príbehu: Romanu totiž pozoruje a zároveň si ju domýšľa ako postavu rozprávačka, ktorá sa živí písaním scenárov. Po celý čas zostáva zdanlivo v úzadí, ale v skutočnosti je intenzívne, hoci nerozlíšiteľne prítomná vo všetkom napísanom, presne ako autorka textu.

Jednorožce ponúkajú osem poviedok, štyri sú podľa mňa dobré, zvyšné štyri výborné: Saturnov návrat, Chémia, Sladká, Jednorožce. Kniha funguje ako celok, texty sa čítajú veľmi dobre a práve pri tých dlhších poviedkach ma sprevádzal pocit, že autorka má čo povedať, že chcem o svete hrdinov a o ich ďalších peripetiách vedieť viac. Nie sú tu žiadne slová navyše, nijaké prázdne pasáže ani nadbytočnosť. Vo všetkých poviedkach sa stretávame so svojskými hrdinami, ktorých zvláštnosť sa však v priebehu rozprávania ukazuje ako niečo normálne a zrozumiteľné. V titulnej poviedke je nám napríklad postupne bližšia outsiderka Tereza než jej štandarný náprotivok Jürgen, a platí to vlastne o celej knihe: zvláštni ľudia sa pri bližšom pohľade menia na sympatických, zatiaľ čo normálnosť doby sa stále viac problematizuje. A ešte niečo si postupne uvedomujeme: že zvláštni outsideri sme so svojimi obavami, neistotami a tajomstvami vlastne my všetci.

Advertisement

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: