Kruhový denník: október 2022

(Zápisníky: Dina Brodsky)

Sobota 1. október 2022

Zvuky, ktoré som dnes vydával: vlastný hlas, violončelo, klávesnica počítača, kľúč vo dverách a v aute a zvuk dverí, kroky, parodický spev, jemné zvuky konárov drienok, odtrhnutej huby, nožnice strihajúce vňate v záhrade, tlmene rozozvučané telo dcéry pri masáži, bozky žene, smrkanie, zrejme zvuky príboru, ktoré si nepamätám, ale predstavujem, rôzne dvere a stoličky, okná a závesy, listovanie knihami, klikanie myšou, ceruzka na papieri, splachovanie, zalievanie čaju, dolievanie vína, vŕzganie a zakopávanie, dotyk ruky na srsti psa, prikladanie do krbu, dych a všetko ostatné.

(Dina Brodsky)

Streda 5. október 2022

Sofoklova Antigona je predmetom Hegelovej aj Kunderovej úvahy a na ne nadväzuje Petr Drulák vo svojej eseji pre Salon Práva z roku 2010. Český politológ pripomína Kunderovu interpretáciu, podľa ktorej Antigona i Kreón majú svoju čiastkovú pravdu a súboj týchto právd vytvára tragiku. Naše interpretácie konfliktov ako súbojov dobra so zlom sú naivné a vracajú sa späť do predtragickej éry – Gréci prostredníctvom tragédie neinterpretovali spory ako súboje dobra a zla, ale ako strety dvoch rovnocenných síl. To ich naučilo chápať nepriateľov, učilo ich to diskutovať, nie bojovať.

Táto interpretácia, akokoľvek podnetné môžu byť jej závery, má dve veľké chyby. Tou prvou je východisko, teda čítanie Sofoklovho textu. To, že Antigona stojí pred dilemou, je pravda, a druhou stranou tejto dilemy je aj počínanie jej sestry Ismény, nielen postoj Kreóna. Kreón nie je prostý protivník Antigony; Sofoklov text hovorí úplne jasne, kto má pravdu a kto ju nemá, a nevidieť Kreónove chyby si vyžaduje sústredenú vôľu ignorovať ich. Kreón sa napríklad neriadi zákonmi obce, ako píše Drulák, ale svojimi zákonmi, ktoré vyhlasuje a háji v záujme obce. Čo je ale dôležité, Kreón odmietne pravdu, keď ju prednesie najprv jeho syn a neskôr slepý Teiresias. História je plná omylov, ktoré sú naviazané na kontext doby a súdiť doby minulé ich porovnávaním s dneškom je vec pochybná; avšak v prípade, že v danej dobe pravda zaznela a nebola rešpektovaná, zostáva zodpovednosť za rozhodnutie na aktéroch. Ak v čase Hitlerovho nástupu k moci zazneli celkom zreteľne z úst nemeckých intelektuálov výhrady a varovania, potom sa Nemci nemohli vyhovárať, že nevedeli a že boli oklamaní: počuli pravdu a nezvolili si ju. Kreón sa neprevinil len obsahom toho, čo hlásal a v čo veril, ale svojou nesprávnou a nespravodlivou argumentáciou v sporoch so synom Haimónom a Teiresiasom. Správnu vec treba aj správne hájiť, znie prikázanie Grékov, ktoré by mohlo inšpirovať aj mnohých dnešných ideológov. Sofokles by mohol Kreóna skutočne vyformovať na obraz, aký v ňom vidia Kundera a Drulák, a stret Antigony a Kreóna by mohol niesť neutralitu v tragickom zmysle. Avšak na váhach pravdy a správnosti nestojí Kreón zarovno s Antigonou.

Antigona sa nachádza v dileme a my môžeme hľadať príklady takýchto tragických stretov, v ktorých sa nedokážeme prikloniť na jednu alebo druhú stranu – v skutočnosti ich nebýva až tak veľa. Napokon, v dileme sa ocitol aj Kreónov syn Haimón, snúbenec Antigony. Aj pri ňom nás však Gréci neučia, ako tvrdí Drulák, tragickej neutralite alebo konfliktu prostých záujmov dvoch zištných strán; Sofokles necháva Haimóna diskutovať a oprieť svoju vec o zákon rozumu a pravdy. Kreón to nedokáže ani v diskusii s ním, ani v diskusii s Teiresiasom – toho napríklad obviní z lásky k zlatu, lebo to je pre neho, človeka moci, najprirodzenejším vysvetlením ľudských pohnútok. Ďalšou zaujímavou otázkou Sofoklovej hry je vzťah jednotlivca a vyššieho princípu. V tomto bode sú si Kreón a Antigona podobní – Kreón sa dáva do služby vyššiemu princípu, spoločenskému, v tom vidí cnosť; Antigona sa takisto podriaďuje vyššej pravde, dnes by sme asi povedali náboženskej, a je za ňu ochotná zomrieť. Je tu podobnosť, ale nie rovnosť: Kreón pre pravdu zabíja, Antigona pre pravdu umiera. Antigona neuplatňuje moc, svoju sestru Isménu nijako nenúti previniť sa spolu s ňou a položiť svoj život – Kreón si svoju moc otca, staršieho a vyššie postaveného voči synovi uplatní. Preto ani uvažovanie, že obaja, Kreón aj Antigona, sú len postavami rovnocenných fanatikov, neobstojí. Je tu ešte aj dilema Ismény, a tá je nám, mlčiacej väčšine, najvlastnejšia. Isména má možnosť byť vzdorujúcou Antigonou, čo odmietne, a navyše hovorí, že o sestrinom postoji a čine bude dobré pomlčať, čím si vyslúži akurát Antigonine pohŕdanie. Antigona je voči sestre myškinovskou postavou – a my jej s Isméninou prezieravosťou môžeme odvetiť, že daž sa zabiť v prvom konflikte s tyranom znamená neurobiť proti tyranii veľa. Existuje však aj možná odpoveď Antigony (a hovorí o nej Haimón Kreónovi) – ak by sa všetci hneď na začiatku postavili tyranovi, ten by voči nim nezmohol nič. Aj to je otázka položená Sofoklom: odkiaľ sa berie moc všetkých kreónov, ich autorita voči isménam tohto sveta. Avšak svoju autoritu má aj Teiresias a má ju aj Antigona.

A teraz k druhej chybe Drulákovho výkladu. Otázka je, prečo interpretuje Sofokla a Kreóna v duchu neutrality, ktorú možno nazvať morálnym relativizmom, alebo inak: prečo takto Sofokla a Kreóna interpretuje práve Drulák (a práve Kundera). Ak dnes na Slovensku registrujeme politológa Petra Druláka, tak ako zástupcu takzvaného politického realizmu, ktorý odmieta väčšinové vnímanie rusko-ukrajinského konfliktu ako zjednodušený súboj zla a dobra. Drulák oponuje väčšine komentátorov a za vznikom vojny vidí aj politiku Západu, USA a NATO; a v duchu politického realizmu nazerá aj na Rusko – a Putina – ako na Kreóna. Už vo svojej eseji z roku 2010 nepísal o literatúre, ale prostredníctvom Kunderovej interpretácie Sofoklovej drámy hovoril o naivite USA, ktoré studenú vojnu vnímalo ako súboj dobra so zlom, tak ako neskôr svoje angažovanie v boji proti teroristom. Podľa Druláka interpretovať dejiny a dejinné konflikty ako súboje dobra so zlom, pravdy a lži, správneho a nesprávneho, je naivitou, ktorá nás vracia do predtragického obdobia Grékov. Tak je to pre neho napríklad s českým antikomunizmom.

Nemožno sa ubrániť dojmu, že Drulák vidí v Sofoklovej hre politický realizmus, pretože je sám politickým realistom, a že medzi Kreóna a Antigonu kladie rovnosť aj preto, že presne takto posudzuje kreónov tohto sveta. Nedá sa povedať, kto má pravdu, nedá sa povedať, kde je zlo; vo svete sú len záujmy a ich strety. Je zrozumiteľné, prečo Drulák číta Sofokla v tomto duchu, a dá sa pochopiť aj to, prečo ho takto interpretuje Milan Kundera. Je paradoxné, že k takémuto čítaniu sveta sa prikláňajú slovenskí konzervatívci, ktorí dávajú priestor práve Petrovi Drulákovi. Človek by si myslel, že konzervativizmus spočíva v hodnotovom ukotvení ako najvyššom argumente, ale hodnoty sa novodobými konzervatívcami stále viac nahrádzajú záujmami. Aj preto sa tak vzhliadajú v Orbánovi alebo Trumpovi a vyvažujú postoje k Rusku, dokážu sa nadchnúť pre veci národné, argumentujú cenami plynu a najnovšie vôľou ľudu (ale len tam, kde sa im to hodí – vo väčšine otázok sú totiž v menšine). Je to v poriadku, akurát sa to nedá nazývať konzervatívnymi hodnotami. Konzervatívny tábor už dlho hľadá svojho Kreóna, ale nutne tým zabúda na všetky antigony.

(Dina Brodsky)

Štvrtok 6. október 2022

Prečo konzervatívci nahrádzajú hodnoty záujmami – pretože veľká časť z nich je vo vojne. Táto vojna má názov kultúrna, ale aktéri to už ani nevnímajú ako oxymoron. Vo vojne platí: byť úspešný a víťaziť. A preto sa tak veľmi hľadá nejaký Kreón, rázny vodca presvedčený o svojich hodnotách, z ktorých necúvne ani o kúsok. Zabúda sa však na to, že Kreón je ten, ktorý odsúdil Antigonu a len preto si ho pamätáme. Vymenovávať kandidátov, všetky tie svojrázne postavičky od Bieleho domu po Kremeľ, nemá význam, za úvahu skôr stojí, či kreónmi vo svojich príbehoch neboli Herodes alebo Pilát, mocní a rázni muži, ktorí konali v prospech vlasti s rovnakou tvrdosťou ako Kreón, vyhlasujúci trest smrti skôr, než pozná vinníka.

Jeseň pribúda ubúdaním.

Pokojná, nevášnivá krása jasného podvečera v túto ročnú dobu: hustnúce svetlo, nad riekou stena farebných korún stromov, potrhané závoje oblakov, všetko napätie dejov akoby sa premenilo na sústredenú intenzitu svetla.

(Dina Brodsky)

Sobota 8. október 2022

Poetické stupne jesene: povedzme, že od septembrových dní Brautiganovho Pstruholovu v Amerike so studeným potokom vo farebnom lese, cez zrelú jeseň Traklových stmievaní, premýšľavé novembrové dni Waltera Benjamina, intelektuála s jeseňou v srdci, až po proustovské rána pokryté srieňom, kvôli tej scéne s rozprávačom a Saint-Loupom v útulnej izbe s krbom.

(Dina Brodsky)

Niektoré knihy nám chutia a iné nie; je v tom nepochybne niečo subjektívne, ale zároveň to dokážeme rozkryť a ak chceme, podrobiť analýze aj antómiu našich chutí. Takto sa mi v poslednej dobe dobre čítali poviedky Barbory Hrínovej zo zbierky Jednorožce; mal som z tej knižky radosť. A prečo – nepochybne nielen pre text samotný, ale aj pre kontext, v ktorom sa ocitol. Hrínová je napríklad debutantka, a to aj v mojom čitateľskom svete, ale predovšetkým ide o jej miesto v slovenskej literatúre. Text teda nehodnotím len ním samotným, ale pokiaľ ide o chuť, je to aj záležitosť vonkajšieho prostredia. Hrínovej poviedky sú pre mňa podstatné tým, že sa viažu na to, čo žijeme, a zároveň to nerobia prvoplánovo, ale veľmi citlivo; ide o písanie, ktoré sa obracia k ľuďom a k svetu, a nie k literárnosti a k svojmu Ja. Oboje viem oceniť, ale predsa ma práve tento tón potešil. A napokon, také sú aj pointy týchto poviedok, pokiaľ sa k nim autorka odhodlala – namiesto obvyklého prechodu k fantastickému alebo absurdnému sa podľa mňa pointy Hrínovej poviedok opäť len ešte hlbšie obracajú k výpovedi o svete.

Problematickosť vzťahov, istého outsiderstva a predsa nutnosti žiť každodenný život spájajú Jednorožce napríklad s Beňovej zbierkou Vandala alebo s Rosovej Vlastnou izbou. Hrínovej kniha je z nich akoby najpriezračnejšou, je vecnou a pritom presnou výpoveďou; Rosová je komplikovanejšia a nejednoznačnejšia, ale niekedy na škodu textu, Beňová je štylizovanejšia, vyhranenejšia v zmysle autorského Ja – Hrínová nie je banálnejšia, ale jednoduchšia. Aj ona má veľmi presné, jemné a pritom dôležité vety, v ktorých nám prezradí niečo podstatné o svojom texte, ale aj o živote ľudí nášho sveta. Ale nepredvádza sa a neupozorňuje na seba, nie sú to okaté bonmoty, ani nápadný humor. Štyri poviedky sa mi zdali byť výborné, zvyšné štyri dobré; potešila ma kniha ako celok, jej miesto tu a teraz v slovenskej literatúre.

A druhá kniha, ktorá mi nechutila, hoci to neznamená, že je zlá – Barnesove Roviny života, presnejšie prvé dve časti. Nechutil mi ten štýl a priznám sa, že mi bol viackrát podozrivý aj Vilikovského preklad. Ale chápem, že asi práve takto bude Barnes obľúbený, oceňovaný a najmä čítaný. Až tretiu časť akoby písal aj pre seba, z tej zásadnej nevyhnutnosti, že toto a práve takto musí byť napísané, bez ohľadu na to, kto a ako si to prečíta. Toto chýba prvým dvom častiam, ktoré sú po celý čas písané pre čitateľov, a to modelových čitateľov; text pripomína popularizačnú prednášku, je v ňom snaha zaujať publikum, do autorského hlasu votkaný literárny marketing, zmýšľanie literárneho agenta, ktoré si osvojil už sám spisovateľ. Ecove tri zámery v literatúre treba doplniť o štvrtý – zámer literárneho agenta.

(Dina Brodsky)

Streda 12. október 2022

Skladáme svoje dni z kociek lega a čoraz častejšie nám z toho vychádza ten istý domček v tých istých farbách. Každodennosť: tie isté priestorové a časové sekvencie, zaviezť a vyzdvihnúť deti, domáce práce a nákupy, cvičiť, prejsť svoju trasu so psom. Dni dostávajú svoje pevné názvy, stredy a pondelky, a sú to farby kociek, nie prirodzené svetlo dňa, ktoré je bez názvu a tvaru. Nábytok, značky, zvyky, rozvrhy. Aj ľudia, ktorých stretávame, sa podobajú na panáčikov lega, tvoria našu súkromnú kolekciu. Takmer s istou zlomyseľnosťou voči stereotypu sa človek vydáva novými smermi, improvizuje a experimentuje, kľučkuje pomedzi dávno známe ostrovy. Mení trasy a zvyky, ako keď uniká prenasledovateľom, potrebuje zmiasť sám seba, hrať hru sám so sebou, meniť stratégie, prekvapovať a preskupovať sa.

(Dina Brodsky)

Soboty 15. október 2022

Vražda dvoch mladých ľudí v Bratislave a následne samovražda páchateľa. Ktorého mi je takisto ľúto, akosi vchádza do nášho zorného poľa na prvom mieste, cez svoje motivácie, rozhodnutia a pre nás ostatných nepochopiteľnú zaslepenosť. A aj pri druhom pohľade zostáva v popredí, lebo najväčšie psychické utrpenie podľa mňa prináša pocit viny. Nie obeť, ale vinník nesie najväčší diel utrpenia, ten temnejší a bolestivejší.

Tému musí vybrať niekto iný: ty do nej vojdi ako hosť, ktorý má odpovedať na otázku a vybrať si mieru otvorenosti a zdržanlivosti, čo je vždy už odpoveď na inú, hlbšiu otázku; je to vyšetrovanie, pátranie, výsluch, vyber si a zachovaj sa podľa toho, s vedomím, že ukazuješ prstom do seba.

Dnes som si pripomenul, že pri oberaní jabĺk najviac trpí palec pravej ruky; za nechtom dozrieva krvavá škvrna.

Hľadáme ostrie: v hudbe, poézii, koníčkoch, zrkadle.

(Dina Brodsky)

Piatok 28. október 2022

Písanie a čítanie boli pre mňa vždy spojené, jedno vyplývalo z druhého, od detstva som vytváral vlastné texty rôznorodého charakteru a na pozadí každej knihy som vnímal autora a písanie so všetkými možnosťami odbočiť, doplniť, rozvinúť, alternovať text, ktorý som práve čítal – text bez rozmeru prepisovania a komentovania je niečím zvláštnym a mimoriadnym, je to vlastne tabu, ako ho pomenúva známa pasáž zo Zjavenia sv. Jána, ktorá pre kresťanov uzatvára Písmo, čo je niečo, čo v judaizme nastalo potichu a bez zrejmého ohraničenia, takže aj dnešný komentátor alebo prorok – povolanie, ku ktorému sa už dnes nik nehlási – by vlastne mohol doplniť Starý Zákon o ďalší text, čo by mohol byť námet pre román: biblický prorok v dnešnej mediálnej a rozčesnutej dobe, ktorá by ho tak ako vlastne všetky doby súčasne velebila a zatracovala, voyersky sledovala a ostentatívne sa od neho dištancovala, tak ako to robia všetky doby so všetkými prorokmi.

Občas si pripomínam, ako nepatriť nikam a nikomu môže znamenať patriť sebe, ako stratení ľudia môžu nájsť sami seba, ako sa v časoch neurčitosti formujeme a objavujeme my sami; a ako sa vymanení z tohto prázdna, ukotvení a zodpovedne naviazaní, v rodinách a spoločenstvách šťastne strácame, lebo vždy, keď sú s nami spokojní, keď hráme svoju rolu tak, ako sa to očakáva, strácame tie podstatné možnosti pohybu a experimentovania, keď vypadnutí z rolí bezcieľne blúdime bez hraníc a obmedzení, zvláštne šťastní v slobodnom zúfalstve.

Vety ako pokusy – vzdialiť sa počiatku, prepojiť slová alebo pojmy, prekonať istú vzdialenosť, nakresliť ornament, trafiť cieľ z neobvyklej pozície, kľučkovať pravidlami, rešpektovať zákazy, preniknúť inam, prebudiť sa.

Svet = vôľa + predstava; vôľa = svet – predstava; predstava = svet – vôľa; svet – predstava – vôľa = 0.

(Dina Brodsky)

Pondelok 31. október 2022

Dočítal som zbierku ôsmich poviedok Dom pre jeleňa Dominiky Moravčíkovej. Základný čitateľský dojem je, že chýba hlbší zmysel pre existenciu týchto textov. Zároveň môžeme povedať, že autorka vie písať, akoby si však nedokázala vybrať tie správne kľúčové body, na ktoré navinie vlákna rozprávania; a takisto je tu niekoľko dobrých a sugestívnych nápadov, ktoré nenašli svoje plnohodnotné využitie. V prvej poviedke Vlčia ves je zaujímavá rozprávačka, ktorá hneď v úvode deklaruje, že rozprávať príliš netreba, a v klasickej dualite pravoverní domorodci a tí, čo sa chcú zo svojej predurčenosti vymaniť, dostáva hlas atypicky príslušníčka tej prvej kategórie, a nie jej sestra, ktorá sa chce z vidieka, tradícií, mýtov a opakovania vymaniť.

V poviedke Kútna plachta je zaujímavý motív rodiny Drevených, akejsi dediny v dedine, komunity so svojimi vlastnými pravidlami, ukrytými pred ostatnými.

Najlepšou poviedkou je pre mňa predposledný text Teplokrvný druh, kde fungovala atmosféra rozprávania, ktorá ma lákala čítať ďalej a zaujímať sa o postavy a ich príbeh. Náznaky, tajomstvo, prostredie u mňa skutočne fungovali až v tomto texte.

Problémom týchto textov je, či sa majú komu prihovoriť a čím. Nezakopneme v nich o vyslovené chyby, ale ani nás nikam nepozdvihnú. Akoby len vymenovávali deje, postavy a obrazy, ale za chladnou enumeráciou sa nedostavil moment poznania, vyrušenia, čitateľského objavu.

(Dina Brodsky)

Ľudí si do kartotéky pamäti zapisujeme cez ich chyby alebo prednosti. A keďže seba si v skrytosti mapujeme rovnako, sú nám spravidla milšie chyby, nedostatky a absencie, pretože takto sa voči iným cítime bezpečne, máme niečo, čo oni nie, vidíme lepšie a ďalej než oni. Cítime sa istí v hudbe? Evidujeme, kto nemá vkus alebo sluch. Sme veriaci? Máme zmapovaných ateistov. Vytvárame si rebríčky, v ktorých nám patrí čestné miesto, a precízne si v nich zaznamenávame všetkých pod nami, preto aj veľmi presne evidujeme ich pošmyknutia, momenty, kedy sme si ich zapísali na komfortné miesto pod nami. K tým, čo sú nad nami, zaujímame vzťah a hľadáme bezpečnosť – tí, čo nás ohrozujú, sú nepriatelia. Ostatní sa menia na priateľov, vzory, trénerov, inšpirácie. Z týchto pozícií neškodia a neohrozujú.

(Zápisníky: Dina Brodsky)

Advertisement

2 komentáre to “Kruhový denník: október 2022”

  1. Rado Says:

    6. Oktober, koniec druhej vety. Chýba za x ypsilon?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: