Filmový archív

Koncert pre sivú a orchester alebo Piesne z podzemia

(Den Brysomme Mannen; The Bothersome Man, Nórsko, Island, 2006)

Nórsko-islandský temný sen o Kafkovom úradníkovi v 21. storočí. Andreas (vynikajúci Trond Fansa Aurvaag) prichádza odnikiaľ, stáva sa účtovníkom, začleňuje sa do dobre fungujúceho života a bezkonfliktnej reality. Hranica medzi realitou a absurdnosťou, medzi dokonalosťou a peklom je však príliš tenká.

Film Jensa Liena má dokonalú atmosféru, umocnenú skvelou hudbou (Griegove citáty dodávajú filmu ďalší rozmer). Séria príliš realistických absurdít, temného humoru a skvelý príbeh (Per Schreiner) robia z tohto filmu samostatný žáner, ťažko opísateľný a porovnateľný s inými filmami. Mne sa vybavili čierne grotesky Roya Anderssona (Piesne z druhého poschodia, Ty, ktorý žiješ) a potešilo ma, že po Seidlových Psích dňoch sa v ďalšom filme stáva jedným z hlavných protagonistov súčasná architektúra a dizajn. Kým u Seidla je to desivé predmestie katalógových domov a nákupných centier, tento film je skvelou interpretáciou moderných interiérov a pokojne ho možno zaradiť do kategórie paródia na nábytok. Desivý poriadok, znepokojujúca usporiadanosť a napokon aj dôležitý rozmer farieb vo filme sú odvodené z dokonalých, čistých a neľudských interiérov. Kdesi v podzemí je však tajomstvo, prebúdzajúce túžbu a obracajúce dokonalú realitu naruby…

Dzień Świra (Deň cvoka, Poľsko, 2002)

(Marek Koterski, hudba Jerzy Satanowski)

Tento film je Joyceovskou výpravou do vedomia moderného Odyssea a Leopolda Blooma, frustrovaného, nešťastného a deprimovaného učiteľa Adaśa, ktorý si v strachu pred svetom vytvoril svoje domáce väzenie rituálov a neprívetivosti. Sledujeme jeden jeho deň, od prvej myšlienky, ktorá znie „Bojím sa ráno vstať, bojím sa nového rána,“ od jeho prvého slova, keď otvorí oči na svet a ktoré znie „Kurva!“, jeden neúspešný deň nešťastného života, v ktorom sa Adaśovi nepodarí napísať báseň, nevydarí sa mu vyučovanie, nedokáže nadviazať vzťah s matkou, poháda sa s množstvom ľudí a končí sa myšlienkou: „Hlina, z ktorej si bol stvorený, vyschla a stvrdla. Nikdy sa už v tebe neprebudí astronóm, hudobník, altruista, básnik alebo človek, ktorí v tebe možno kedysi boli…“ Tento deň je plný komických rituálov, chrániacich krehkého a nešťastného tvora, ktorý si opakuje, že jeho život mal predsa vyzerať celkom inak, pred vonkajším svetom. Čo je zvláštne, ide zároveň o jednu z najlepších komédií, aké kedy vznikli. Film nás vedie do najhlbších a najosobnejších zákutí mysle, zviditeľňuje tie najskrytejšie, najbanálnejšie a najtabuizovanejšie myšlienky a city toho najnormálnejšieho maniaka, ktorý je ukrytý vo všetkých ľuďoch. Hlavného hrdinu sledujeme na záchode, pri umývaní a nákupe, dozvedáme sa, že pije vždy po siedmych dúškoch a kávu si mieša zásadne sedem krát. Tento hyperrealizmus je doplnený hyperbolami parodujúcimi politiku či reklamu. Hlavnú postavu geniálne stvárnil Marek Kondrat. Deň cvoka nemá jedinú zbytočnú minútu a jedinú zbytočnú vetu. Každá veta a každá situácia má šancu uviaznuť vo vašej pamäti, film je strhujúcou prehliadkou všedného a typického, všetko smiešne je zároveň pravdivé a naopak. Film získal päť najvýznamnejších poľských ocenení, vrátane Zlatého leva pre najlepší film, najlepší scenár (Marek Koterski, ktorý film aj režíroval) a najlepšieho herca (Marek Kondrat).

Pornografia (Poľsko, 2004)

(Jan Jakub Kolski, hudba Zygmunt Konieczny)

Pornografia sa stala najlepším poľským filmom roku 2004 a zaslúženú cenu si odniesol aj herec Krzystof Majchrzak (zahral si aj v Lynchovom INLAND EMPIRE). Pornografia je filmovou adaptáciou románu Witolda Gombrowicza a nie je to celkom tradičný film – kto však pozná a má rád Gombrowicza, príde si zrejme na svoje. Film si zachováva niečo z Gombrowiczovej zvláštnosti – spriadanie vzťahov medzi predmetmi, senzualita, dôraz na detail a istú ordinárnosť, zvláštnosť na pozadí banálnosti a napokon aj princíp hry, ktorý v príbehu umožňuje postavám cynicky kombinovať banálnosť a nudu so záväznosťou a tragikou. Dvaja intelektuáli Fryderyk a Witold sa počas vojny vyberú na vidiek a na usadlosti Witoldovho priateľa Hipolita rozpútajú cynickú hru, ktorá zvláštne odráža tragédie jednotlivých postáv i celej doby…

Zaujímavo natočený film s výbornou hudbou a skvelými hereckými výkonmi (priznám sa však, že Adam Ferency ako Witold mi veľmi nesedel).

Smoke (USA, 1995)

(Paul Auster, Wayne Wang)

Smoke je film s diskrétnym pôvabom a trochu jarmuschovskou atmosférou, zaľudnený svojráznymi postavičkami. Spisovateľ Paul Auster a režisér Wayne Wang zostavili mozaiku príbehov do poviedkového filmu, založeného na každodenných problémoch obyčajných ľudí so svojimi slabosťami, traumami, no i s autentickou ľudskosťou. Newyorské reálie, rozhovory o fajčení a všeličom inom, svojskí hrdinovia a príjemná atmosféra, ktorá vás nebadane pohltí radia tento film na polcestu ku kultovosti. Hoci tento film nijako nevyniká a výraznejšie sa nepresadil, zanecháva príjemný a zvláštny pocit. V tom istom roku vzniklo voľné pokračovanie Blue in the Face, v ktorom sa objavili aj Lou Reed, Jim Jarmusch a spievajúci telegram si zahrala Madonna.

La Antena (Argentína, 2007)

(Esteban Sapir, hudba Leo Sujatovich)

La Antena je krásny, čiernobiely a v podstate nemý film argentínskeho režiséra Estebana Sapira, ktorý je súčasne poctou prvým filmom a najmä filmu Metropolis Fritza Langa. Sapir veľmi originálnym a invenčným spôsobom využíva všetky prvky jazyka nemých filmov: hudbu, mimiku, nemú reč postáv a ich dorozumievací kód a klasický nemý film tak pre neho neznamená obmedzenia, ale naopak výzvy, ktoré dokazal veľmi tvorivo využiť. Jeho film je plný vizuálnych metafor, ktoré vzájomne súvisia a spoluurčujú zmysel príbehu. V klasickom rozprávkovo – mytologickom podobenstve prvých filmov sa ocitáme v zasneženom meste, kde kedysi všetkým ľuďom odňali hlas. Mesto sa snaží ovládnuť mediálny magnát, ktorého temnú technológiu moci môže ohroziť len tajomný hlas, posledný človek obdarený rečou, ľudské dobro a ochota brániť dar jazyka aj vtedy, keď reč pohltilo ticho.

La Antena je filmom plným fantázie a originálnych nápadov s niekoľkými významovými rovinami a pre mňa osobne jedným z najpríjemnejších filmových objavov. Za zmienku stojí aj výborná a dôležitá hudba Lea Sujatovicha.

Unavení slnkom (Rusko, Francúzsko, 1994)

(Nikita Michalkov)

(Nečítajte, ak ste ešte nevideli a chcete vidieť)

Unavení slnkom je dokonale zvládnutý film Nikitu Michalkova, ktorý je režisérom filmu i autorom predlohy a sám si vo filme zahral jednu z hlavných postáv. Michalkov má film pevne v rukách, postavy, príbeh i vizuálna stránka filmu sa vydarili a v čechovovskom zobrazení jedného dňa prináša obraz Ruska, ruských ľudí i krutého režimu, povyšuje ho do univerzálnej roviny a vyvoláva množstvo otázok. O každej stránke filmu by sa dalo písať veľa: Michalkov sa venuje historickej rovine dokumentujúcej povahu komunistického režimu, veľa priestoru venuje vzájomným vzťahom postáv, dôležité miesto má hra na pravdu a ilúziu, ktorej ohniskom je dievčatko Naďa, svojou nevinnou naivitou kruto zrkadliaca absurditu reality dospelých, a niekoho môže tento film inšpirovať k úvahám o mechanizmoch moci.

Zaujímavý je aj spôsob, akým Michalkov rozpráva príbeh. Film rozdelil na dve polovice: v tej prvej vstupuje do idylickej atmosféry narušiteľ Dmitrij, no paradox režimu spočíva práve v tom, že rušivá a nenormálna je práve táto idyla a obeťou režimu, po každej stránke, je práve Dmitrij, čo sa postupne odkrýva v druhej, temnejšej časti filmu. Michalkov postupným odkrývaním pravdy a demaskovaním lži nedosahuje len klasickú dramatizáciu deja a divácke napätie, ale zároveň odhaľuje samotnú podstatu režimu a fungovanie jeho mytológie.

Obeťami režimu sú vlastne všetci. Absurdným je to, že krutosť režimu nemá nijaký zmysel a nijaký cieľ – ani pre štát, ani pre ľudí. Slepá a krutá moc sa hrá s ľuďmi, no sama pre seba. Michalkov totalitný režim demaskuje ako režim umožňujúci krutosť jedných voči druhým, ako nástroj pomsty a nenávisti, ktorý neprináša nič krajine, spoločnosti ani jednotlivcom. Režim požiera všetkých a na príklade Kotova vidíme, že ničí nielen porazených, ale aj víťazov. Dmitrij to vedel od počiatku, Kotov žil v ilúzii víťazov. Režim napokon neponúkal nič, než útechu tejto ilúzie. Kým Dmitrij si uvedomoval, že obeťou moci bude aj vtedy, keď ju použije a keď mu zdanlivo slúži, Kotov nechápal, že už ako mocný stratil svoju ženu, dcéru i česť, dávno predtým, než sa stal i faktickou obeťou moci. Ďalším rozmerom absurdnosti je to, že všetci títo ľudia by žili normálne životy, boli by normálnymi ľuďmi a normálnymi deťmi, nebyť režimu, ktorý ponúkal nekontrolovanú (nekontrolovateľnú) moc do služieb ľudskej krutosti. Kotov by bol za iných okolností tým príjemným a silným mužom, akým zostal už len navonok, Dmitrij by bol hudobníkom a bohémom, Naďa šťastným dieťaťom. Režim ich však rozdrvil, rozdrvil ich ten istý mechanizmus moci, ktorý Shakespeare zobrazil v Macbethovi. Po skončení filmu si možno každý položí iné otázky: tie najťažšie sa podľa mňa týkajú Dmitrija. Ako sa mal zachovať, a mohol sa vlastne zachovať inak? Aká bola vlastne jeho motivácia? Nebol vlastne už mŕtvy, definitívne zabitý mocou a preto bez akýchkoľvek motivácií? Pretože ak bol mŕtvy on i jeho minulosť, bol pre neho mŕtvy už aj Kotov, aj Marusia, aj Naďa a celý svet. Jednal s mocou ako mŕtvy s mŕtvou vecou? Bola to pomsta a je teda pomsta konaním mŕtvych? A nebolo by horšie, keby len spáchal samovraždu a nikdy už neprišiel do Kotovovej domácnosti?

Michalkov natočil skvelý film. Vo vyvrcholení filmu ponúkol najsilnejšie obrazové metafory (scéna v obilnom poli), dokázal byť ruským a pritom túto „ruskosť“ univerzálne tlmočiť (pripomeňme v tejto súvislosti aspoň jeho Nedokončenú skladbu pre mechanické piano či Oblomova), všetky postavy sú živé – tie hlavné nesú posolstvo filmu takmer v každom slove a geste, tie vedľajšie pôsobia plnokrvne a významne dotvárajú kolorit („staré mamy“ alebo Kirik).

Film Unavení slnkom priniesol Michalkovovi i najviac ocenení: predovšetkým Hlavnú cenu poroty v Cannes a Oscara pre najlepší zahraničný film.

V súčasnosti natáča Michalkov druhý diel, ktorý by sa mal objaviť v podobe dvoch filmov v roku 2010.

Ostrov (Rusko, 2006)

(Pavel Lungin; hudba: Vladimir Martynov)

Mojim filmom roka sa stal Ostrov od Pavla Lungina a som celkom rád, že ide o ruský film. Ostrov, aspoň pre mňa, prekračuje rozmer filmu; hovorí o viere a v silnom zážitku ju sprostredkuje. O takýchto filmoch sa nemusí veľa písať, treba si ich pozrieť.

Pavel Lungin získal Zlatú palmu za film Taxi Blues (1990) a v súčasnosti natáča film o Ivanovi Hroznom. Ostrov sa z jeho tvorby trochu vymyká: pomalým, dôsledným, až asketickým vizuálnym rozprávaním pripomenie Tarkovského, hlavne však dokáže všetky prvky filmovej reči podriadiť celkovému vyzneniu filmu. Ostrov sa zaoberá podstatou kresťanskej viery, predovšetkým otázkou viny; pocit viny a hriešnosti privádza hlavného hrdinu k životu vo viere a pravde, k celoživotnému pokániu, no i k povesti jurodivého a svätého muža. Lunginovi sa pritom podarilo neobyčajne silno sprostredkovať esenciu kresťanskej viery.