Bruce Chatwin

Aura romantika

Chatwinove texty majú predovšetkým svoju auru – auru cestovania, ktoré je fascinujúcim symbolom slobody, dobrodružstva, poznávania, detskej túžby i odvekého nomádskeho nepokoja. Niečo v tejto aure je melancholické: či už to pochádza z Chatwina, alebo z toho, že tieto texty na nás môžu pôsobiť ako gáganie divej husi letiacej ponad nelietajúce husi domáce. Lebo Chatwin sa v istom zmysle oslobodil. Po jeho smrti ktosi napísal,1) že v Anglicku chceli byť všetci spisovatelia aspoň trochu Chatwinom. Nikdy som sa špeciálne nezaoberal Chatwinom mimo jeho textov, ale možno sa pýtať, aké to oslobodenie vlastne bolo: lebo nikdy vlastne nevystúpil zo západnej civilizácie, zostal putujúcim Angličanom, ktorý putoval práve preto a vďaka tomu, že bol Angličanom. Akoby sa oslobodil len pre paradox, pre priestor medzi Východom a Západom, civilizáciou a barbarstvom, vedomím a nevedomím. Možno to bola pre neho najnormálnejšia voľba. Z Chatwinovej biografie vystupujú aj tienisté stránky jeho osobnosti, ale v jeho textoch zostáva jedna – jediná aura pre neho i pre text a takto by mal asi prežiť.

Asi preto je taký dôležitý ako autor, lebo v tejto aure prežíva aj niečo z nás. Možno si dokonca myslieť, že práve táto aura je to, čo hľadal ako autor, cestovateľ i človek, že táto aura je odpoveďou na otázky čo hľadal, prečo cestoval a o čom písal.

Chatwin je jedným z posledných romantických spisovateľov, ktorý žije svoj osud i svoje knihy, a ktorý prežíval aj knihy iných. Potreboval si svoj osud vyskúšať a v tomto zmysle je nasledovníkom Rimbauda, Burtona alebo . Jeho sčítanosť a vzdelanie patria tiež ku klasickým autorom, ale spôsob, akým ich uvádzal do života, je romantický. Typický romantický je jeho rozpor medzi mestom a prírodou, civilizáciou a barbarstvom, Východom a Západom. Kto iný ako romantik má na nás pôsobiť svojou aurou?

Chatwin si témy volí slobodne a sú, predovšetkým, prejavom jeho individuálneho vkusu: knihy a ľudia, o ktorých píše, ho predovšetkým fascinujú, Chatwin nepozná inú ako osobnú zanietenosť, písanie je vecou intímnou, nie kultúrnou. Má, prirodzene, obrovské vzdelanie a prehľad nato, aby dokázal zovšeobecňovať a zatriediť predmet, o ktorom píše, do umeleckých či politických súradníc – ale jadrom jeho textu a záujmu je čisto ľudská, individuálna empatia.2) Predmetom jeho textov v zbierke What Am I Doing Here (slovensky Načo som tu, Petrus) sa tak stane napríklad ľavicový intelektuál André Malraux, s fašizmom spojený Ernst Jünger, umelci – priatelia ako Howard Hodkin a túto rôznorodú zbierku osôb, tak ako je tomu pri námetoch jeho prozaických kníh, nespája žiaden kultúrny, ale rýdzo osobnostný, individuálny kľúč romantika. Aj preto sa dá Chatwinov profil čiastočne odvodiť z toho, čo napísal o iných. Platí tu pritom ošúchané heslo „život ako umelecké dielo“: Chatwina zaujíma to, aké dielo spravili jednotliví umelci zo svojho života a dôležité miesto v umení života má pre neho nomádstvo a cestovanie: to je Chatwinov najvlastnejší uhol pohľadu a Rimbauda, Gorkého alebo Puškina nám predstaví ako cestovateľov. Jednota života a písania sa u Chatwina stelesnila do cestovania a ako nám prezrádza v závere zbierky Načo som tu, jeho krédom sa stala rada, aby mu pri písaní nič „umelecké“ nestálo v ceste: a aj preto, že sa jeho texty nevteľovali do ničoho estetického, mohli zostať také späté so životom.

Chatwin nepíše o hocičom, ale vždy o niečom zvláštnom alebo výnimočnom; venuje sa len tomu, čo pokladá za najlepšie, písaniu vyhradil takú istú výsadu ako Proust alebo Wittgenstein.

Píše sa aj o tom, že Chatwin bol egocentrik so sklonmi k narcizmu. Myslím si, že Chatwin chcel iba napísať knihu, akú by chcel čítať sám – projektoval do seba autora, akého by on sám obdivoval. Chcel napísať to najlepšie a najzaujímavejšie, čo poznal od cestovateľov, filozofov a vedcov. Chcel byť autorom, ktorého by obdivoval viac než Roberta Byrona, André Malrauxa alebo Konrada Lorenza. Chatwin bol dobrým a obdivujúcim čitateľom: o to lepším chcel byť autorom. A analogicky k tomu chcel prežiť ten najzaujímavejší a najdobrodružnejší život.

Ešte jedna črta jeho romantizmu: Chatwina zaujíma realita, hyperrealita zážitku. Ako scestovaný a trochu dobrodružný autor uznáva len jedinú krásu: krásu skutočného sveta a skutočných ľudí. Fantázia sa rodí v pripútanosti k miestu, k izbe, k písaciemu stolu; nomád Chatwinovho typu sa zaujíma o rôzny uhol pohľadu na svet, ale tento uhol sa rôzni geograficky a kultúrne; pravda, o ktorú sa zaujíma, je kaleidoskopom kultúr, miest, ľudí a jazykov. Chatwin je opakom mnícha, pripútaného k jednej pravde, jednému miestu a jednému náboženstvu; je ontologickým liberálom, protipólom ontologického konzervativizmu a asketizmu. V Songlines odpovie dvakrát na otázku, či píše sci-fi, že neznáša sci-fi; moderný mýtus ho zaujíma len ako podobenstvo (Ernst Jünger).

Ale najpodstatnejšou romantickou črtou na Chatwinovi je možno legenda, akou sa stal: len málo spisovateľov druhej polovice 20. storočia má takú silnú auru legendy. Z tohto pohľadu je možno Chatwin, veľmi dobre vyzerajúci blonďák s modrými očami, vzdelaný dobrodruh a cestovateľ s vynikajúcimi stykmi, posledným veľkým romantikom.

Chatwin, ako romantik, nepatril k žiadnemu štýlu – zaujímali ho osobnosti s mýtickým, archetypálnym rozmerom a jeho domovom prestalo byť Anglicko 20. storočia – jeho cestovanie predstavuje okrem iného cestovanie časom, lebo svet je časovo heterogénny. Jeho archetypom je cestovateľ; cestovateľ pochádzajúci z vyspelej civilizácie, dosť pokorný na to, aby vošiel s úctou do akejkoľvek inej.

Myslím, že k autorovi ako je Chatwin sa nemá pristupovať kriticky v zmysle literárnej kritiky a dokonca ani ako k autorovi: jeho romantizmus nám totiž nepredkladá krásu textu, ale priamo krásu sveta. Nepísal pre kritikov – je to ako literárne hodnotiť rozprávanie spolucestujúceho v kupé alebo prísediaceho v šere krčmy. Nemá zmysel čítať jeho texty s odstupom, dá sa im iba podľahnúť alebo ich odložiť bokom: lebo potom je to ako navštíviť miesto, ktoré sa vám príliš nepáči. Chatwin nám ponúka inšpiráciu, alebo ak chcete: auru.

Bruce Chatwin: Songlines

„V Alice Springs – v sieti rozpálených ulíc, kde chlapi v bielych ponožkách donekonečna nastupovali a vystupovali z Land Cruiserov – som stretol Rusa, ktorý mapoval posvätné miesta Aboridžíncov.“

Takto sa začína jedna z najkrajších, najpálčivejších a najdôležitejších kníh dvadsiateho storočia a jedna z najambicióznejších kníh vôbec. Napísal ju Bruce Chatwin.

Rámec knihy je autobiografickým románom, ktorý možno nazvať „všetko o Austrálii“. Hlavná postava, rozprávač Bruce, prichádza do Austrálie, aby spoznal mytologický systém ciest – piesní pôvodných obyvateľov Austrálie, stretáva potomka ruských emigrantov Arkadija Volčoka a vydáva sa s ním na cestu Austráliou.

Bruce je pokorný, nekomplikovaný rozprávač, ktorý funguje len ako oko: opisuje všetko okrem seba, vyhýba sa sebacharakteristike, dialógy redukuje na prehovor ostatných postáv. Po čase začne byť až dráždivo neznámy, zamlčaný a neprítomný.

Postupne v nás vyvolá živý obraz Austrálie. Nesentimentálny, nasvietený z rôznych uhlov prostredníctvom kaleidoskopu epizód a postáv. A zasvecuje nás do jedného z najfascinujúcejších kultúrnych systémov, do stále živého a neprebádaného náboženstva Aboridžíncov, do celku mytológie, piesne, bohoslužby a uctievania prírody: do Songlines, čiže trasy piesní.

Podľa Aboridžíncov svet stvorili Predkovia piesňami, vyspievali svet k existencii. Aby sa svet zachoval, treba ho neustále spievať – prostredníctvom piesní, zdedených po predkoch, zachovávaných ako tabu. Pieseň je bohoslužbou, je spolutvorením sveta. Muž, ktorému patrí pieseň, ju spieva putujúc krajinou, pričom pieseň je súčasne mapou: spieva sa v nej o prameňoch, skalách, kopcoch a riekach, ktoré spievajúci cestou míňa. Ak pozná pieseň, nezablúdi a prežije. Ale nielen to: jej spievaním udržuje svet v stave existencie.

Chatwin nám prezrádza ohromujúce veci: že jednotlivé piesne prechádzajú naprieč celou Austráliou, z jazyka do jazyka, cez územia rôznych kmeňov. Hovorí nám, že jedinou úlohou domorodca je odovzdať svet svojim potomkom presne taký, aký ho prevzal od predkov. Že v Austrálii nikdy nejestvovali spory a vojny o pôdu – tá sa mohla odovzdávať či požičiavať odovzdaním piesne, ku ktorej náležala. Pieseň vlastne rozpráva príbeh jej stvorenia: jednotlivé skaly či kopce sú mýtické bytosti, posvätné miesta, ktoré Arkadij mapuje, aby mohli zostať neporušené pri stavbe železnice.

Dozvedáme sa niečo aj o rozprávačovi Bruceovi.

Bruce bol dobre plateným a zabehnutým expertom na výtvarné umenie. Jedného dňa dočasne oslepne a lekár mu oznámi, že ide o psychosomatický blok. Odporučí mu dovolenku a Bruce sa vyberie do Afriky. A stáva sa Nomádom.

Bruce Chatwin mení spôsob svojej existencie. Vášnivo cestuje, prevažne po krajinách s nomádskou kultúrou – od Kazachstanu cez Namíbiu až po Patagóniu. Napíše svoju prvú knihu V Patagónii, ktorá sa stáva literárnou senzáciou. A neustále cestuje.

Snaží sa napísať knihu o Nomádoch, ktorá sa mu rozpadáva do fragmentov. Problém ľudskej existencie sa pre neho koncentruje do jedinej otázky: čo človeka núti cestovať? Čo je to za nepokoj, ktorý v dejinách ženie celé kmene, národy i jednotlivcov z miesta na miesto? Desať rokov sa pokúša napísať svoju knihu kníh. Songlines je touto knihou.

Druhým rozmerom Songlines sú Bruceove zápisníky. Kým rozhovory s Arkadijom vniesli do zaujímavého cestopisu filozofické, kultúrne a etnologické aspekty aboridžínskej, ale aj celosvetovej mytológie, poznámky zo zápisníkov sa obracajú k zásadným otázkam nášho jestvovania vo svete. Spočiatku ide o sled skvele vyrozprávaných zážitkov z ciest po svete. Čoskoro v ich radení rozoznávame pointu a Chatwin nás vedie stále hlbšie a hlbšie k otázkam o našej civilizácii a o našom bytí. Druhý rozmer Songlines – úryvky zo zápisníkov so zamýšľanou knihou – prechádza do tretieho rozmeru, ktorý je fascinujúcim rozprávaním o veľkom príbehu ľudstva.

Chatwin je neobyčajne vzdelaným a sčítaným cestovateľom. Ťažiskom jeho poznania je nomádstvo. Vedie nás biblickými príbehmi až k počiatku nomádskeho mýtu, k prvému nomádovi Kainovi. A nasleduje archeologický a antropologický rešerš Chatwinovho poznania, zahŕňajúceho štúdium archeológie, stovky kníh, stretnutia a rozhovory s najvýznamnejšími archeológmi a antropológmi. Ako vznikol jazyk? Kedy a prečo sa dal človek do pohybu? Ako a prečo sa oddelil pastier od roľníka, Kain od Ábela? Bola prvým jazykom človeka pieseň?

Zenitom tohto rozmeru Songlines je Chatwinova poetická teória najuniverzálnejšieho mýtu o človeku a šelme a o nostalgii tohto mýtu. Keď Chatwin vyslovuje svoju teóriu o príbehu človeka, spája sa v ňom umelec, cestovateľ a antropológ – a pekné na tejto knihe je práve to, že v takýchto bodoch sa všetko, o čom písal, ukáže byť ako presne mienené, všetko do seba náhle zapadne; všetky tie obrazy z ciest i samotné cestovanie, citácie (Pascal, Lorenz, Rilke, Rimbaud…) sa ukážu byť nie samoúčelnými či rýdzo estetickými útržkami, ale časťami celku, ktorým je položenie si tých najväčších otázok o človeku a ľudstve. A čitateľ je vlastne celou skladačkou skvele napísaných textov vedený k účasti na tomto pýtaní sa.

Tie otázky sú knihou Songlines položené veľmi presne, celistvo a presvedčivo. A o to vlastne išlo. Bruce podniká jednu zo svojich ciest, získava nových priateľov, vniká do fascinujúceho tajomstva ciest piesní a napíše svoju dlho zamýšľanú knihu o nomádoch. Podarí sa mu dať dokopy tisíce útržkov, výpiskov, spomienok a poznatkov a vysloviť svoju otázku otázok.

Čaro tohto textu je viacnásobné. V prvom rade sa vo vás zaručene ozve vaše cestovateľské ja. Chatwin vás celkom isto nakazí i oslní. V druhom rade má Songlines svoju obrovskú informačnú hodnotu. Je zasväteným rozprávaním o kultúre, náboženstve, umení a živote Aboridžíncov, ale aj rešeršom antropologických výskumov o vzniku Človeka (ako na jednom mieste Chatwin píše, antropologické dielo The Hunters or the Hunted? bolo tou najnapínavejšou detektívkou, akú kedy čítal).

Táto kniha nie je napísaná povrchne a pritom nie je ani na chvíľu nudná. A k tomu sa stala bestsellerom, ako napokon všetky jeho knihy. Chatwin nepísal rýchlo a ľahko – za každou z jeho kníh je niekoľkoročné cestovanie, štúdium a predovšetkým nadšenie – ktoré autora núti klásť si otázky a pripúta k nim aj čitateľa. Chatwin objavil veľmi zaujímavý svet, o ktorom dokáže zaujímavo písať – a núti čitateľa zamyslieť sa, kde v našej civilizácii sa stala osudná chyba. Chatwin akoby našiel únik, aspoň pre seba: našiel ho už vtedy na začiatku v Afrike, keď nocujúc v púšti uvidel celý svoj predchádzajúci život v Anglicku, celé hodnoty a umenie Západu ako niečo zbytočné a neporovnateľne prázdne v porovnaní s tým, čo našiel. Stáva sa jedným z nomádov, ktorých stretáva v púšťach i uprostred Londýna, objavuje cestu do sveta, skrytého v našom zdanlivo jedinom svete.

Chatwin sa stal najvýznamnejším cestopiscom svojej doby a literárnou celebritou. Bol neobyčajne vzdelaný, patril k ľuďom s najlepšími stykmi, precestoval celý svet a písal skvelé knižky. Okrem Songlines vydal svoju prvotinu In Patagonia a posmrtne vydané texty What Am I Doing Here, prózy Utz, The Viceroy of Quidah a On the Black Hill (posledné dva boli sfilmované).

Bruce Chatwin zomrel v januári roku 1989.


1) Konkrétne Andrew Harvey.

2) Pars pro toto: text Donald Evans v zbierke What Am I Doing Here.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: