Stanisław Przybyszewski: Krik

Krzyk, 1917; preložil Tomáš Horváth, Európa 2017

Nejestvuje niečo ako román osebe, sú len dejiny románu, nové a nové autorské pokusy zachytiť stav sveta na papieri, vysloviť dobu alebo seba (čo je v konečnom dôsledku jedno a to isté). Román je odtlačok ducha (ducha doby) a preto možno povedať, že určitý román môže vzniknúť len v určitom čase, neskôr už nie: rodí a formuje ho špecifická atmosféra miesta a času, ktorú sa snažíme uchopiť cez pojmy vkusu, zmýšľania, spoločenskej klímy, politiky, dejín. Dejiny románu nie sú dlhé, ale zato nesmierne dynamické; za svoj žáner si ho zvolila moderná, zrýchľujúca, prudko sa meniaca doba mnohotvárnosti a ostrého individualizmu, polyštýlovosti, diskurzu, irónie, premeny. Nijaký zjednocujúci mýtus ani veľký epos, žiadne monumentálne, oslavné potvrdzovania hodnôt. Román je diskusiou o hodnotách, nie ich hlásaním; je demokratickým, “nízkym” žánrom, vo vzťahu k hodnotám skôr erozívnym a subjektívnym.

Krik Stanisława Przybyszewského (1917) je presne takýmto románom okamihu, momentkou duchovného vývinu a to aj vďaka vyhranenej osobnosti svojho autora. Nie je to výnimočný román svojou kvalitou, prepracovanosťou, vplyvom alebo myšlienkovým obsahom; jeho význam je v jeho špecifickosti. Pripomína malú a úzku, možno slepú uličku, nie dôležitý a navštevovaný bulvár; je to miesto pre samotárskych chodcov, ktorí v spustnutosti rozpadávajúceho sa a temného zákutia dokážu rozpoznať špecifický pôvab. Nezablúdia sem turisti a nič sa tu nedá kúpiť; ten, kto sleduje praktické ciele alebo turistických sprievodcov sa tu neocitne. Je to miesto pre flaneurov, súkromných zberateľov dojmov, ktorí kráčajú pre chôdzu samotnú a oceňujú rôznorodosť sveta.

Krik je úmyselne vystavaný ako takáto neútulná, neidylická, temná a autentická ulica. Przybyszewski opísal len krátky časový úsek niekoľkých dní zo života svojej hlavnej postavy, maliara Gaštovta; preto hovoríme skôr o ulici a nie o štvrti alebo meste; ulica je navyše symbol, ktorý sa v texte opakovane používa ako vyjadrenie života. Przybyszewski nepopiera, že jestvujú aj iné, bohaté a reprezentatívne ulice, avšak ako expresionistický autor vzdoru a bohém si úmyselne volí prostredie Dostojevského ponížených a urazených, ulicu biednych a padlých s jej špinou, temným podzemím i bohémskym podkrovím. Na rozdiel od Kafku či Kubina maľuje Przybyszewski rýchlo a energicky, nevyhýba sa karikatúre a zámerne volí rýchle ťahy štetcom. Tak ako Kubin v Zemi snivců využíva aj on temné prúdy sna, fantastický dej a príznačne pre svoju dobu integruje do textu postupy maľby a hudby; no kým Kubin s nevzrušivou precíznosťou rytca vyhotovuje mapu svojho pozoruhodného mesta, Przybyszewski si volí žánrový výjav ulice, v ktorom mu ide o expresívne zachytenie temnej atmosféry. Autorov synkretizmus zachytáva mesto ako zlý sen; ulice, domy a temné podchody sú preniknuté psychológiou, mesto sa mení na nočného živočícha, ktorý otvára oči a striehne. Vonkajšie prostredie sa zvnútorňuje: domy, ľudia, schodiská a pivnice sú vnútrom tohto veľkého, temného červa, sú chorobným snom odpudivej stonožky. Gaštovt je pohlcovaný, ocitá sa v útrobách akéhosi cudzieho, nepriateľského vedomia. Tomu zodpovedá synkretizmus metódy: literatúra sa prelína s maliarstvom a hudbou, myslenie je preniknuté blúznením, realita snom, vonkajší svet je ozvenou tých najvnútornejších procesov. Názov románu možno vztiahnuť na celú jeho podstatu: je to ostrý, expresívny, protestný výkrik, v ktorom sa miešajú farby zúfalstva, provokácie, angažovanosti a nekonformizmu.

Krik je skôr románom výnimky než výnimočnosti, predstavuje úmyselne pochmúrnu a ošarpanú ulicu, v ktorej by sme nechceli bývať, ale treba do nej zablúdiť. Vydanie tejto knihy poukazuje na dôležitosť individuálnej iniciatívy: román si vybral, preložil a zasväteným doslovom opatril Tomáš Horváth.