Kruhový denník: Január 2017

Nedeľa 1. január 2017

Dočítal som Kertészovu Likvidáciu, tú temnú, múdru, apokalyptickú knihu, uzavretý fragment, ktorý hovorí o svete. Kertész hovorí o Trpkom, Trpký hovorí o B. a B. hovorí a píše o Osvienčime, no jeho román neuvidíme, zostáva po ňom popol a mlčanie, prázdne miesto. Rozprávač Trpký a B. sú svojim spôsobom tiež rozdelenou osobou, rozpráva, píše, zaznamenáva a komentuje Trpký – ako fragment, ako nepriamy dôkaz, ako komentár. A tak namiesto veľkého, priameho diela je tu komentár, fragment, odkaz. Prečo? Možno preto, že Kertész chcel napísať o holokauste z odstupu rokov, z odstupu osudov, chcel hovoriť o jeho pôsobení, alebo inými slovami: o holokauste ako o chorobe, ktorá aj po 50 rokoch prenikala osudmi a spoločnosťou a brala si svoje. Temná, bujnejúca rakovina duše.

Likvidácia je skvelá kniha, dômyselne napísaný fragment s metafyzickou pointou. Čitateľ sa podvedome pýta, kto by u nás bol schopný podobnej knihy – možno Johanides. Je to úmyselne nepriama kniha, lekársky popis spoločnosti, správa z odstupu s niekoľkými priloženými röntgenovými snímkami, ktoré hovoria priamo o pôvodnej diagnóze – ale v prvom rade je to popis pacienta, rekonvalescenta zvon, z odstupu rokov, z pohľadu na to, ako sa s touto diagnózou vyrovnával. Tých priamych viet je menej: “Osvienčim je iná planéta a my ľudia, obyvatelia tejto pozemskej planéty, nemáme kľúč k rozlúšteniu šifry, ktorou je slovo Osvienčim.”

 

Včera prvýkrát na bežkách, v bielom a temnom lese, už po zotmení, pri hviezdach. Najprv pocit, že ruky nestíhajú, potom vkĺznutie do tempa, do naučeného jazyka tela, opakovanie textu ako pri liturgii osobného rituálu. Špecifický pocit z toho, že človek ide, plynie, špecifická geometria bytia, v ktorej zaniká “bod A” a “bod B”, myšlienky sú v tekutom skupenstve plynutia, pocitu, v mimokryštalickom stave bez kontúr a pevných stavov.

A ako sa u mňa pred rokmi stali tieto meditácie nielen každodennou súčasťou, ale ako sa z doplnku stali samostatnou a takmer hlavnou časťou dňa, vlastnou formou existovania.

 

Občas zazreté krajiny, fragmenty krajiny, ktoré akoby korenili v inom svete, v inej forme bytia; hľadím na ne a snažím sa započuť to iné bytie, je to iný jazyk, z dávnych detských krajín, no okrem tejto ozveny vlastného detstva a snivosti sa stále snažím započuť čosi z toho pôvodného sveta, z toho vlastného bytia, ktoré k nám preniká ako tajomné svetlo cez škáru pootvorených dverí, ako povedomá, nadľudská hudba započutá v sne. Sú to tie isté krajiny, o akých som čítal v rozprávkach, presnejšie, ktoré tvorili pozadie rozprávok, no nevieme o nich veľa, zazreli sme ich vždy len kútikom oka našej predstavivosti. Možno si ich preložiť aj ako túžbu po novom svete, po vstupe do novej krajiny; nie je toto jeden z archetypov našej túžby, ocitať sa na prahu novoobjaveného, roztvárajúceho sa sveta, či už je to starobylé mesto so svojimi príbehmi, výhľad z vrcholu kopca, tichomorský ostrov, obrazy geniálneho maliara, svet filmu, ponorenie sa do románu, alebo farebné fragmenty poézie? Je to archetyp tajomného sveta, cez ktorý sa dotýkame tajomného bytia a zároveň si cez tento dotyk, cez úžas objaviteľa uvedomujeme sami seba ako bytosť vo svete, žasnúcu a tajomne vyvolenú bytosť, ktorá práve teraz prehovára cez tajomný jazyk úžasu, ktorý je jedným z jazykov stvorenia.

Lebo sú rôzne jazyky, ktoré prehovárajú v človeku a my im v rôznej miere načúvame. Sme voči nim rôzne pozorní, rôzne citliví, rôzne nadaní. Tieto jazyky k nám prehovárajú spravidla už od detstva.

 

Na bežkách, na pravé poludnie, v bielej zimnej krajine. Na snehu predo mnou medvedie stopy. Jasnomodré nebo, dokonale čistý vzduch, rôzne zákutia lesa, tie typizované obrázky smrekových a bukových lesov, rôzne svetlé a rôzne strmé svahy, občas spev vtákov a v jedno okamihu zvláštne, jemné svetlo na pni, ktoré ma donútilo zastať. Je to otázka jazykov, ktoré v nás, cez nás prehovárajú, otázka toho, čo rozozvučí určitý typ krajiny, záhrady, domu, mesta. Ako čítame nebo, svetlo, oblaky, vône, predmestia, ulice. Krajina ako anténa, občas až neznesiteľne zosilňujúca signály, na ktoré hľadáme odpoveď.

 

Pondelok 2. január 2017

Jazyk nám umožňuje nestratiť sa v sebe.

Koľkí ľudia napriek tomu, že komunikujú spoločným jazykom, nie sú schopní presiahnuť hranice vlastného ja. Akoby naspäť k sebe strhávali všetky svoje výpovede silou svojho ega. Všetky svoje slová deformujú vlastnou nedokonalosťou. Nie sú schopní zacieliť vo svojich slovách na iných, konfrontovať sa s objektivitou spoločného sveta.

Jazyk je nástroj, ako vystúpiť zo seba a potom sa vďaka nemu presne uchopiť a definovať. Zostúpiť do seba.

 

Hudba funguje ako metafora, predpokladáme totiž, že v hudbe je každý tón vo vzťahu k celku, že všetko má svoj zmysel, svoje miesto, svoju funkciu. Ak hovoríme o hudbe, hovoríme o harmonickom diele, zmysluplnom diele, o jazyku plnej harmonizovanosti.

V hudbe predpokladáme vyšší zmysel, harmóniu a funkčnosť ako v prípade textu.

Vidieť svet (vesmír) ako hudbu. Ako celok, ktorý funguje, v ktorom všetko so všetkým súvisí, ktorý faktom svojej existencie potvrdzuje svoju harmóniu. A zároveň ide o dielo, o stvorenosť, o umelý jazyk stvoriteľa.

 

Predstava najdôstojnejšieho človeka si vyžaduje ideu dokonalého a absolútneho Boha. Čokoľvek iné je menej dôstojnou verziou človeka.

Dva druhy ateistov: takí, ktorí nesúhlasia s uvedeným tvrdením; takí, ktorí by ho radi akceptovali, ale neveria jeho obsahu (nepokladajú ho za pravdepodobný).

 

Descartovo “cogito, ergo sum” v kontexte vlastne znamená “verím, teda som.”

V druhom slede ide samozrejme aj o otázku “kto som.”

 

Existencia privátnych jazykov. Napríklad význam (obsah) určitých javov, ktoré nezdieľam s nikým iným. (Napríklad obrazec svetla na stene mojej izby; význam určitého miesta, na ktoré som naviazaný spomienkami; estetické významy sveta; miesto vecí v privátnych príbehoch). V detstve má každý z nás takýto privátny jazyk (v ktorom ale presakujú archetypy), neskôr máme tendencie strácať ho alebo si ho neuvedomovať. Ľudí však možno brať ako privátne jazyky, ako bohatstvo privátnych jazykov.

19. a 20. storočie sa stalo územím privátnych jazykov – zrejme nikdy predtým sa tieto privátne jazyky natoľko nezviditeľnili a dokonca sa stali základom prozaického i poetického kánonu.

 

Svet – náš pojem sveta – je tkanivom jazyka. Každá civilizácia mala svoj vlastný jazyk; každý jednotlivec má svoju verziu tohto spoločného jazyka.

Zmes fyziky, viery, filozofie – a estetiky. Túto spleť jazykov v tom celkovom jazyku sveta možno považovať za “slovné druhy” v jazyku sveta.

 

Streda 4. január 2017

Ak si predstavíme priestor jazyka, sú v ňom logické výpovede (vychodené cesty) a potom všetky nelogické, neprávne výpovede (celá plocha jazykového sveta). V Borgesom uvádzanom príklade ide o rozľahlý svet knižnice, v ktorej len niektoré zväzky dávajú zmysel a len niektoré obsahujú pravdu.

Človek teda obýva len časť jazykového priestoru, vydobyl si len výsek obrovskej plochy, ktorá narastá s pridaním každého významu do jazykového celku (každé zmysluplné slovo násobí možnosti nezmysluplného použitia).

 

Husto sneží, svet stíchol.

 

Dni mimo domova, v bielych, mĺkvych kopcoch. Mám dojem, že oproti ustálenému dennému rytmu doma, oproti tej na celý deň rozloženej koncepcii, tu sa ponáram hlboko do odlišných vecí, chvíľami celkom inde, vždy intenzívne a nadoraz. Cesty na bežkách v chladnom bielom tichu, potom čítanie, z ktorého sa neviem vynoriť, stretnutia s ľuďmi, rôzne fázy dňa a noci, ale vždy vo všetkom hlboko ako pod snehom. Tu je to tak: táto krajina bola vždy za hranicou, mimo sveta; toto územie ležalo mimo Rímskej ríše, mimo Veľkej Moravy, tieto kopce nepatrili do sféry Slovenského štátu, ale boli to ostrovy povstalcov: neprehľadné zalesnené údolia, privysoké kopce, vždy mimo mapy, mimo signálu, v hlbokom tichu, ktoré niektorých teší a iných vydesí a vyženie. Ticho, z ktorého zalieha v ušiach, v ktorom si človek veľmi jasne uvedomí svoje telo, vytrhnuté z davu, oddelené od sveta. Byť citlivý k hraniciam, uvedomovať si, že hranice vytvárajú vždy dve strany skutočnosti podľa určitého deliaceho princípu. Tu a tam. Takto a inak. Áno a nie. Silové polia heterogénnej skutočnosti.

 

Piatok 6. január 2017

Čo robíme, keď počúvame hudbu. Zrejme nejestvuje “čisté” (nezaujaté) počúvanie. Za prvé sme ovplyvnení tým, kde a kedy žijeme, z akých hudobných návykov vychádzame (poslucháč rádia, fanúšik rocku 70-tych rokov, poslucháč vážnej hudby z 20. storočia). Pri počúvaní porovnávame to, čo práve počujeme, s databázou hudby v našej hlave (abstrahovanej do základných princípov a vzorcov). Zároveň aplikujeme zvyk vo všetkej jeho sile (na určitú hudbu si zvykáme). Aplikujeme aj svoje vlastné preferencie, “fanúšikovstvo”, a toto je jeden z najsilnejších subjektívnych filtrov, predpojatostí, ktoré nám bránia pristúpiť k hudbe v jej neutrálnej podobe. A napokon je to naša osobná história, príbeh, ktorý má určitá skladba alebo hudobník v našich vlastných dejinách. Ak si pustíme skladbu, ktorú počúvame od svojich 16 rokov, potom ide samozrejme o počúvanie našimi starými ušami, o počúvanie našich starých uší.

Toto všetko možno brať ako výhodu – hudba zo všetkého najviac zosilňuje naše vlastné subjektívne vrstvy pri vnímaní; prestáva byť neutrálnou, objektívnou, “čistou” – ale chcela to vôbec niekedy a mala by to chcieť?

 

Utorok 10. január 2017

Otázka slobody. Môžu byť zvieratá slobodné? Áno, v tom základnom zmysle pojmu sloboda, vo svojom fyzickom pohybe. Slobody v duchovnom zmysle je schopný len človek, v okamihu, keď získava analytický rozum, ktorým odstupuje od seba a keď je schopný vidieť ideál a seba. Sloboda je priestor medzi ideálom a sebou. Dokonalosť a ja. Moja sloboda mi umožňuje nasledovať (naplniť) ideál v rôznej miere. S ideálom prichádza sloboda a nedokonalosť. Sloboda je vertikálou duchovného priestoru človeka.

Bez ideálu, možnosti nasledovať, stráca sloboda zmysel. V tomto zmysle je sloboda etického rádu.

 

Sobota 14. január 2017

Zanechávam deti v rušnej doline na lyžiarskom vleku, pod ktorým už niet kde parkovať, a prechádzam do susednej doliny, kde už možno o 500 metrov ďalej niet nikoho, zaparkujem tam kde obvykle na sklade dreva a vytiahnem z auta bežky. Lesnou cestou predo mnou nešiel nik, len jedno auto tam a späť a občas zver. Tieto dve doliny: rušný vlek, lyžovanie, bufety a množstvo ľudí a ľudoprázdna dolina pre bežkovanie, ma v skratke popisujú. Ale deti nechám na vleku, medzi normálnymi ľuďmi, nech nie sú nutne ako ja.

A potom sa pustím hore dolinou. Mám staré bežky, ešte po rodičoch, s poničenou sklznicou, takto mi to vyhovuje, šport bez investícií, bez značiek, bez obchodov, aj keď šport nie je to správne slovo, musím si vymyslieť vlastné. Sú to bežky s dlhým príbehom. Dnes je tesne pod nulou, mokrý sneh, ale presne taký, aký mojim bežkám vyhovuje, keďže až na nutné výnimky nevoskujem; beriem to tak, že počasie a sneh im dnes vyšli. Stúpam hore dolinou. V hlave sa odvíjajú myšlienky, dajú sa s tým robiť rôzne veci: nechať sa myslieť, sústreďovať sa, určovať si len témy, alebo byť v úzadí, len pozorovateľom, zamerať sa viac na pohyb a nechať myseľ ako zapnutú obrazovku. Všetko máme v hlave, aj vlastné väzenie, čím myslím možnosť sedieť a myslieť bez akýchkoľvek rozptýlení; máme v sebe možnosť všetkých príbehov, možnosť vymyslieť svety a osídliť ich, možnosť do detailu premyslieť vlastný život aj možnosť vytvoriť monumentálnu stavbu filozofického diela. Borges vedel, že všetko je v knižnici a že všetko je v ľudskej mysli, každý v sebe nosíme Alef a uistil sa o tom, keď z knižnice prešiel do vlastnej mysle, pretože stratil zrak. Nevieme však nehybne myslieť. Aj táto moja meditácia v zimnej krajine je chôdzou myslenia, nie sústredeným, nehybným sedením. Dnes je deň, keď je sneh pokrytý miliardami malých mušiek, sú všade na lesnej ceste, rovnomerne rozlezené po snehu, ako každú zimu sa im čudujem a stále o nich a o ich zimnom rituáli nič neviem. Myslím na ne ako na jedno z tajomstiev, ktoré nás pútajú k svetu. Beriem to tak, že aj im dnešné počasie vyšlo. (Odkiaľ prišli? Kde boli doteraz a v akej forme?) Pomaly stúpam a nadobúdam dojem, že aj mne to dnes ide, tento rok som už rozjazdený, ocitám sa v naučených pohyboch, celé telo kĺže v rokmi naučenej pohybovej meditácii, nachádza si tvar svojho vektora, svoje predzjednané dráhy rúk a nôh, oblieklo si svoj zimný odev pohybu. Indiánsku múdrosť o tom, že na ceste občas telo musí počkať dušu, som si veľakrát overil; stáva sa, že pri ceste lesom po dlhšej dobe sa neviem správne pozerať, nevidím veci, ktoré by som mal, často vnímam jednotlivé detaily, ale nevidím “les”, “deň” či “prírodu”. Dnes duša stíha telu, vtedy je to meditácia, nerušené a pozorné plynutie, cesta svetom. V lese sa roztvára lúka, ešte stále som sa neotočil späť a o chvíľu sa jemne rozsneží ako dobré znamenie. Takto v januári je to iné sneženie ako na začiatku zimy, ako tie prvé radostné sýte vločky, po ktorých prahnú deti. Januárové sivé nebo a sneženie do bielej krajiny, v ustálenom tichu a bielo-sivej nehybnosti, je už iné. Myslím na (svoju) detskú osamelosť v takéto dni, v takéto sneženia, keď dieťa tak celkom zreteľne osamie so snehom a snežením, celkom samé s tichým svetom. Ako dieťa som bol zrejme zvláštny tvor, osamelý z dvoch dôvodov: vydelený z plachosti a zo svojho metafyzického cítenia, ktoré vo mne bolo od najranejšieho detstva. Dieťa sa díva na veľké, rozľahlé kopce s labyrintom lesov a na ticho padajúci sneh zo šedého neba a nesie v sebe nepochopiteľnú budúcnosť ako nevyslovenú nádej a čosi ako pocit, ktorý si vtedy neprekladá do slov, ale ktorý neskôr možno vysloviť ako túžbu a nádej, že takéto chvíle a pocity prežívania bytia sveta neskôr pochopí, prenikne do nich, vysloví ich a prijme ich – nevyslovená indiánska múdrosť o tom, že duch dobehne telo. Dieťa, zisťuje neskôr dospelý, už vníma, cíti a prežíva všetky pocity, do ktorých neskôr vlievame náboženstvo, metafyziku, jasnozrivosť poézie alebo aspoň schopnosť vysloviť tieto pocity ako presnú a prenikajúcu otázku. Som len dieťa, ktoré si so sebou dodnes nesie ten metafyzický cit, o ktorom som veľmi skoro zistil, že ma zaujíma zo všetkého najviac. Človeka poteší, keď sa mu podarí vysloviť dobrú vetu, keď si vysedí úvahu, v ktorej to do seba zapadne ako kúsky mapy, ale to skutočne podstatné v písaní (pre mňa) je to, čo človek prijme v stavoch jasnozrivej milosti, v ktorej sa dotkne a v ktorej je mu čosi so samozrejmosťou pravdy dané. Jednoducho to uvidel a nedá sa rozlíšiť, či je to v ňom, vo svete alebo v bytí, lebo je to spoločný priestor pravdy. Nazýva sa to rôzne: svet, tao, Boh, archetyp; je to priestor zrejmosti, zdroj pravdy v hĺbkach jazyka, hlbšie, než sme my. Väčšina, drvivá väčšina napísaného je z hlavy, píšeme najmä hlavou a preto aj čítame hlavou; reflexie napísaného, recenzie a eseje, posudky a rozbory, sa len výnimočne odohrávajú v inej ako racionálnej, exaktnej a chladnej rovine, ale ako inak než hlavou čítať veci napísané hlavou? Napriek tomu jestvujú zjavené, mystické, extatické fragmenty, roztrúsené v dejinách literatúry, malé ostrovy vydávajúce vlastné svetlo. Najčastejšie ich stotožňujeme s poéziou a náboženskou mystikou. Sú však prítomné aj v maliarstve, v obrazoch majstrov, pri ktorých platí, že krajiny, ale aj zátišia prostých predmetov, vyžarujú svätožiaru, vlastný jas posvätného zjavenia sveta. To bola červená niť, vedomá a zreteľná od detstva, lebo vždy som hľadal a jasne vnímal všetky ohnivká tejto reťaze, nič ma nevzrušovalo viac a postupne som sa naučil, že ide o priestor, do ktorého sa vstupuje, že všetky tie roztrúsené okamihy sú vstupom do toho istého priestoru, ktorý je oddelený od tohto sveta. Naučil som sa aj to, že sa tam nedá vstúpiť vôľou, že meditácia nepoužíva svaly. Že nejde o písanie, ale o jasné precitnutie a že všetko možno zapísať, ale nejde o priestor a ambície literatúry. Ešte stále som sa neobrátil a o chvíľu som vyšiel k osamelej chate a rozpadnutému drevenému baraku; na druhej strane v svahu za potokom bolo päť muflónov, ďalšie dobré znamenie, že tu a teraz platí. Nenáhlivo som stúpal ďalej, nenáhlivo sa posunuli aj muflóny a o čosi vyššie v lese som stretol ešte štyri. Potom som sa spustil nadol.

 

Nedeľa 15. január 2017

Existuje niečo, čo by som nazval priateľstvo so svetom. Priateľstvá je potrebné rozvíjať, sú to živé a konkrétne vzťahy; v prípade priateľstva so svetom je to napríklad tak, že človek sa túla konkrétnou krajinou, objavuje jej zákutia, ale vracia sa aj na určité miesta, pozná ich už ráno aj večer, v lete aj v bielej zime. Nepovie sa to nahlas a navonok sa nič nedeje, ale človek sa s krajinou pozdraví, je to niečo citeľné, vedomé, úplne zrejmé, deje sa to v duchu. Spájajú ich spoločne prežité veci. Začnú si rozumieť, zvyknú si na seba. Existuje medzi nimi puto.

Je to napríklad takto: človek píše, potom sa vydá do lesa, cestou premýšľa, úplne uvoľnene, večer má opäť o čom písať. Na druhý deň sa to opakuje, krajina je zrejmejšia, uvažuje sa v nej plynulejšie a nezriedka intímnejšie. Myšlienky sa rozvíjajú, prehlbujú a vetvia. Vzniká symbióza medzi človekom, myslením a bytím sveta.

No môže to byť aj takto: človek je v práci, ktorá predstavuje svet osebe. Občas sa mu podarí prejsť sa, polovicu času ešte myslí na prácu, postupne sa vymaňuje z tohto myšlienkového kruhu, oslobodzuje sa pre tento svet. Potom je opäť v práci, kde všetko ostatné zaniká v hermetickosti hraníc. Takto diskontinuitne strieda dva svety ako nádychy a výdychy, svet vlastne len navštevuje, nestíhajú si toho veľa povedať, ani veľa zažiť.

 

Utorok 17. január 2017

Napríklad: vyrozprávať dejiny literatúry ako dlhý monológ, preskakujúc z knihy do knihy a od postavy k postave, ako sled príbehov a historiek, zvláštnych vecí, postáv, situácií a miest. Krčmové rozprávanie, ktoré voľnými asociáciami prebrázdi celé dejiny písomníctva.

Napríklad: napísať dejiny svojho domu, či už si ho postavil, zdedil alebo kúpil, dejiny jeho obyvateľov, prestavieb a opráv, dejiny jednotlivých vecí, nábytku, dverí, kníh a kobercov, dejiny udalostí, historiek a návštev, dejiny povaly a pivnice, predkov a potomkov, obrazov na stenách, tých najstarších a najmladších vecí v dome.

 

Možnosť hodiť veci do kompostu, nezbaviť sa ich anonymne a priemyselne v smetiaku, v tejto forme modernej vytesnenej smrti vecí. Predstava, že veci vraciaš do pôdy, že im vraciaš formu života, účelu a že tu tak trochu ostanú a dopraješ im dôstojný koniec návratom do zeme, z ktorej vyšli. Napríklad čajové lístky, ktoré ktosi vypestoval, nazbieral, pripravil, poslal sem, tu ožili a potom ich vrátiš do pôdy a nenecháš ich kamsi vyviezť a spáliť. Zaniknúť. Niektoré veci môžeš aj spáliť, vo vlastnej peci, a myslieť na teplo obyvateľov domu. Avšak čo sa dá, vraciaš do pôdy. Uzatváraš kruh. Neprerušuješ násilne a zbytočne kruhy, ktoré tu boli odjakživa a patria k najvlastnejšej povahe prírody.

 

Hudba a chute. Akú hudbu máte radi? Povedal by som, že nie sladkú. Trpkastú alebo pikantnú. A s prirodzenou chuťou ovocia, zeleniny, prírody, napríklad čaju. Môže byť aj trocha dymu.

 

Súvis hudby (kultúry) s predmetným svetom a dobou. Kedysi sa hudba pestovala, ako pestujeme stromy alebo zvyky (folklór). Alebo jestvovali remeselníci, ktorí ju ručne, so všetkými znakmi svojho remeselného fachu (či už ho nazveme barokom, romantizmom alebo klasicizmom) vytvorili. A napokon synteticky vytváraná, dopyt uspokojujúca hudba na rýchle použitie.

Dejiny hudby (alebo akéhokoľvek umenia) sú paralelou k dejinám predmetov.

 

Piatok 20. január 2017

Pokračujú chladné dni, tie posledné sú zahalené bielym oparom, ktorý pre mňa stelesňuje práve chlad: obrysy vecí rozostruje pretrvávajúci mráz, zasnežené kopce vydychujú chlad, obostierajúci krajinu. A nie je to len vec pohľadu, ale aj pocitu, všadeprítomný chlad možno aj dôkladne precítiť, motivujem sa každé ráno v nevykúrenom aute, ktoré nepredstavuje nijakú umelú hranicu medzi mnou a svetom.

 

Písanie je vytváraním vlastného labyrintu.

Mieriš do stredu? Alebo unikáš z labyrintu? Hľadáš cestu, alebo vytváraš ornament?

 

Denník je v neposlednom rade slobodný priestor (len svojej vlastnej zodpovednosti). Tam von sú kritici, redaktori, puristi, niekedy cenzori. Tu môžeš všetko, s vlastnou gramatikou a štylistikou. Písanie denníka pripomína živnostníka v porovnaní s nádenníkmi a štátnymi úradníkmi.

 

Prostá forma paradoxu: studený zázvorový čaj.

 

Človek, ktorý ostatných uspával príbehmi len preto, aby mohol ostať sám.

 

Možnosť kedykoľvek vstať a nájsť v nejakej knihe náhodný citát: v skutočnosti veľké, nesamozrejmé, ďalekosiahle gesto – možnosť prebrodiť rieky času a vstúpiť za steny obydlia a lebky nejakého človeka, nejakého skrytého príbehu; sila ducha presahujúceho čas a priestor a jazyk a paradoxná v tom, že dotyčný autor o tom nemohol tušiť, kým napohľad slabší čitateľ môže všetko.

 

Sobota 21. január 2017

Sú knihy, ktoré sú ako rozprávanie v krčme: ten druhý nám rozpráva farbisté historky, nechýba vzrušenie, krv, sex, popritom sa aj niečo vypije a rozprávač nás zahaľuje oblakom dymu, rozprávanie nás fascinuje, sú to strhujúce príbehy a človek sa ani nenazdá a zvykne si na toto prostredie, oblečenie mu napáchne cigaretovým dymom a pivom.

Sú aj knihy, čítané v kostole.

Potom sú aj knihy, ktoré nemožno vyrozprávať. Nikdy by sa nezrodili v reči, na svoj vznik potrebovali papier.

Sú knihy úst, mysle i papiera.

 

Čo to vlastne znamená prečítať knihu. Znamená to zaujať isté miesto, ocitnúť sa kdesi inde než predtým. No nemalo by to znamenať len nechať sa niekam odviezť ako pasívny pasažier, ktorému ukazujú zaujímavé výhľady a ktorý na konci cesty môže povedať, čo mu ukázali a že “tam bol”. Čitateľ musí chcieť niečo iné; ani nie prejsť labyrintom na jeho koniec, ale prejsť cez tajné dvere na druhú stranu za fasádu sveta, ocitnúť sa v úplne novom, netušenom priestore, v ktorom je už len na ňom, ako sa zorientuje a čo spraví. Tie najdôležitejšie knihy nás nechajú v novom priestore a nepovedia nám, čo robiť a kam sa vydať. Je to naša skúsenosť, skôr otázka než odpoveď. Príkladom autora, ktorý nám nedáva nijaké odpovede, je Kafka. Dalo by sa povedať, že to podstatné nie je to napísané, nie sú to slová vytlačené na papieri, ale medzery medzi nimi, naša schopnosť prejsť pomedzi slová, konať v prázdne medzi nimi, čosi vytvoriť. Prázdno nám dáva možnosť a slobodu niečo vykonať: a toto je najviac, čo môžeme chcieť.Všimnúť si Waltera Benjamina, čo všetko dokázal vytvoriť v prázdne textov a kníh.

 

Dnes na bežkách v dokonale jasnom dni s intenzívne modrým nebom medzi korunami stromov. Išiel som viacmenej miestami, ktoré poznám, ale podarilo sa mi stratiť jasnú orientáciu, na chvíľu vybočiť z mapy; čo je vždy zaujímavý a lákavý pocit. V istom bode, pri návrate (inou trasou) som naozaj váhal a keď som natrafil na svoju vlastnú stopu, rozhliadal som sa okolo seba a snažil som sa nájsť niť: čo som si myslel a čo som videl, keď som tadiaľto pred vyše hodinou išiel? A nedokázal som vojsť do svojho pohľadu, zostal som na tej ceste stáť ako ktosi cudzí, ako ktosi iný.

Po týždni strávenom v budove to bola skvelá cesta, s muflónmi, jeleňom, psom a ostromodrým nebom, s meniacimi sa tónmi svetla, s radostným tichom sveta. Na záver sa podo mnou rozprestreli rovné zasnežené polia ako veľké, niekoľkokilometrové jazero, ako fantastická krajina, ktorá nie je, ale vidíme ju, tak ako na obrazoch Pietra Bruegela.

 

“Dieťa je veľké, lebo nič nemá a túži.”

 

Nedeľa 22. január 2017

Dnes na omši som si znova uvedomil, aký príjemný je ženský hlas pri speve: vysoký, jemný, nežný hlas hoci aj staršej ženy pri speve liturgie, ako niečo samostatne jestvujúce a krásne.

 

Ako prvé zabúdam ceny, ľudia sa zasvätene rozprávajú o tom, koľko stál gauč, ktorý si kúpili pred desiatimi rokmi, rozprávajú sa o cenách áut, bytov a kuchynských liniek, počítačov alebo aj mlieka, zatiaľ čo mne vietor zabudnutia ako prvé odvieva sumy a ceny, ale napokon aj všetky praktické informácie, zostávajú vlastne len tie najprchavejšie veci: pocity, dojmy, myšlienky, obrazy. Tak je to aj s mojou schopnosťou orientácie: často si pamätám len miesta, výjavy krajiny, ale zabúdam na celé pasáže medzi nimi, takže ak niekam idem, približne si predstavím niekoľko výjavov, ale nie som si celkom istý, v akom poradí nasledujú a čo ich spája, celé stovky metrov lesa nevnímam, presnejšie: nezapisujem si do pamäte, ponáram sa do vlastných myšlienok, vypínam externú pozornosť, zostáva len dojem lesa, len svetlo, ale nič uchopiteľné a to isté sa mi stáva aj v budovách: skôr dojmy, než praktická mapa, schopnosť zapamätať si, kedy kam odbočiť, z pamäte mi vypadávajú križovatky a odbočky, veľmi rýchlo sa vo mne zapína snivá, zamyslená forma vnímania, ktorou sa človek orientuje v sebe, ale nie vo veľkomeste.

 

Možno že jediným zmysluplným vlastníctvom v tomto živote je túžba, hlad duše, cit pre to, čo nemáme. Na svet prichádzame s ničím a rovnako s ničím ho opúšťame; a medzitým absolvujeme príbeh túžby, energie duše, upriamujúcej sa mimo seba, nad seba, hlboko do seba; je len túžba a jej vyhasínanie v naplnení, Mať všetko je duchovná smrť… V mladosti túžime a sme svojim spôsobom najbohatšími, sme bohatší o hlad, ktorý nás drží pri živote. Vedieť túžiť, bytostne, celým srdcom túžiť je formou umenia života, i viery (okrem buddhizmu).

 

Jedno z miest, na ktoré v poslednej dobe často myslím (ktoré sa vo mne myslí): horská chata, ďaleko od ľudí, vysoko v kopcoch, stelesnenie samoty a izolácie. Už dlho som tam fyzicky nebol, o to častejšie tam zablúdim (alebo: presne trafím) v mysli. Voláme ju Zrub, postavil ju môj otec s kamarátom, na mieste, kde kedysi stála a cez vojnu zhorela iná chata. A kde, podľa viacerých indícií, chodil a písal František Švantner. (Ale to by bol iný a dlhý príbeh.) Zrub: jedna miestnosť, krb a piecka, postele a stôl. Voda je 400 krokov odtiaľ, elektrina nie je. Funkčne: pustý ostrov. Na ktorom možno písať, čítať, kúriť, robiť výpravy do okolia, počúvať vtáky, pozorovať západ slnka a okolité kopce. Raz, keď som mal šestnásť rokov, som tam strávil dva dni len s knihami Ruda Slobodu. Myslím na tento pustý horský ostrov ako na oázu samoty a písania. Moja myseľ podvedome blúdi rôznymi miestami, priestormi a domami, na pozadí myšlienok si štruktúruje priestor a v poslednej dobe čoraz častejšie mieri sem, kam som chodil ako dieťa. Jeden z mojich archetypov, ktorý sa hlási o slovo.

 

Piatok 27. január 2017

Samozrejme, že som si túto knihu ihneď kúpil, ale trvalo dlhšie, kým som sa do nej pustil. Piesok v presýpacích hodinách, antológia poľských esejí od Kalligramu. Je to dôležitá mapa, svojim spôsobom atlas (840 strán!), mapa nášho sveta, 20. storočia, poľského písomníctva, stredoeurópanstva, vlastného čitateľského záujmu – ako pre koho. Pre mňa je to sumarizácia toho, čo celoživotne čítam, čiastočne si teda kompletizujem sieť pojmov a mien, Poľsko je mi blízke a zbierky esejí si navyše kupujem automatickejšie ako prózu, ktorú zväčša prečítame a odložíme – je len niekoľko prozaických kníh a autorov, po ktorých siahame znova a znova. Začať treba rozsahom: už spomenutých 840 strán, skvelý výber, skvelí ľudia, v našom prípade Jozef Marušiak, Karol Chmel, Marianna Petrincová, na obálke Witkacyho pastel. Samozrejme, vydavateľstvom je Kalligram, čo znamená aj vopred očakávaný rozsah chýb, od preklepov po vecné a obsahové chyby, napríklad Zbygniew Herbert uvedený v medailónoch autorov, ale neprítomný v Obsahu. Akosi to už patrí ku Kalligramu, ktorý sa často mýli aj na obálkach vlastných kníh (len jeden príklad: Myśliwského román na obálke označený ako Horizont, hneď na druhej strane už ako Horizonty), takže to už ani nehodnotíme, ale berieme ako fakt, podobne ako pri živých ľuďoch z mäsa a kostí, ktorých máme radi a nijako neočakávame, že sa zmenia. Takže mapa: čítať mapy je samostatné dobrodružstvo, blúdime po nich pohľadom, skúmame dobre známe miesta a okamžite pri nich myslíme na naše vlastné spomienky a zážitky, dopĺňame si biele miesta medzi tými vychodenými, občas plánujeme trasy, niekedy úmyselne zablúdime na nepreskúmané, neznáme, nikdy nenavštívené teritóriá. Vytvárame a objasňujeme si vzťahy medzi miestami. Je to o súvislostiach, trasách, vzťahoch. Z jedného kopca zazrieme iný: už vieme jeho meno a vidíme jeho tvar a polohu. Takto nejako listujeme v mapách a je to špecifický spôsob čítania (a ešte celkom iný, keď si nad mapu sadneme s niekým iným a čítame ju spoločne a nahlas). Vo výbere poľských esejí možno putovať rovnako: listovať, zastaviť sa, skúmať tie najznámejšie a najobľúbenejšie končiny, alebo naopak nechať sa osloviť exotikou nepreskúmaného. Skúmať to isté miesto – napríklad Witkacy – z rôznych strán, niektorými cestami sme už k nemu išli, z iných strán ho nepoznáme. V tejto esejistickej mape si každý nájde tie hlavné trasy a mestá. Osvienčim, komunizmus, židovstvo, Witkacy, Ľvov, Gombrowicz. A skutočne sú tu popísané trasy: veľa esejí hovorí o osobnom zážitku, o osobnom stretnutí, prežití, skúsenosti. S lágrom, väzením, emigráciou, alebo s veľkými umelcami. A čitateľ sa takisto opiera o vlastné skúsenosti s touto sieťou: niektoré eseje už čítal, niektoré mená pozná, viaceré témy už skúmal. A napokon: mapu nikdy nemožno prečítať celú, stačí ju tu a tam otvoriť a preletieť pohľadom. A potom je tu ešte samotná krajina, v našom prípade 20. storočie, poľská kultúra, ale aj život vo všetkých rozmeroch tohto pojmu. Mapa je inšpiráciou pre vlastné cestovanie. Na miesta, ktoré dôverne poznáme, ale aj na tie, ktoré objavíme len vďaka dobrej mape. Ktorá neprikazuje a nepresviedča, ale ponúka niekoľko možných ciest, akými pristupovať k bodu A alebo B.

 

Nedeľa 29. január 2017

“Když Bůh shromaždí tvory na poli vzkříšení a bude je chtít volat k odpovědnosti, budou jejich knihy poletovat sem tam, jako poletují sněhové vločky.”

Z knihy Islamská Kniha Mrtvých, z kapitoly “O tom, jak budou v Den Vzkříšení poletovat knihy sem tam.”

“Nakonec se Iblís zastaví uprostřed světa u Adamova hrobu a prohodí: “Adame, kvůli tobě se ze mně stal proklatec, zatratenec a vyhnanec.””

(Islamská Kniha Mŕtvych)

Tieto dva citáty som dnes našiel vo svojom denníku, v zápise zo stredy 20. mája 2009. Z času na čas sa človek potrebuje vracať ku svojim denníkom, nazrieť do labyrintu, ktorý stvoril a ktorým reaguje na labyrint, ktorým je naše bytie v čase. Ten človek, ktorým sme boli, je stále ukrytý v našom vnútri a ornament labyrintu sa zdá byť najvhodnejším spôsobom, akým reagovať na labyrint nášho bytia.

Vždy som chcel nejako využiť labyrintické idey denníka: napríklad vypísať si z neho záznamy z toho istého dňa v priebehu jednotlivých rokov. Stránky denníka vo mne evokujú predstavu pauzákov, ktoré naukladané na seba vytvárajú súhrnný ornament labyrintu.

Zápisky z 20. mája 2009 pokračujú takto, komentárom k druhému citátu a k číslam:

“Diabol sa zastaví pri Adamovom hrobe a vytkne mu, že kvôli nemu, človeku, sa stal zatrateným… To pred nás stavia odvekú otázku, kto je komu diablom, čo je človek a čo je diabol, a komu je diablom človek.”

“Nula je zvláštne číslo. Keď povieme, že v košíku je nula hrušiek, je tam práve tak nula jabĺk alebo čohokoľvek. Nula je teda najabstraktnejšie z čísel, pretože nám ukazuje najmenšiu spojitosť medzi číslom a jednotkou. Nula je nič, prázdno. V matematike sa nesmie deliť nulou: otázka, koľkokrát sa nič nachádza v niečom, je nezodpovedateľná. A predsa je to zvláštna, hoci skutočne skratová otázka: pripomína to otázku, koľko je v nás prázdna, ako je v nás obsiahnutá ničota, zánik, smrť. Matematika pozná namiesto delenia nulou funkciu limity: táto funkcia nám napovedá, že čokoľvek delené nulou je blízke nekonečnu; teda že ničoho je v nás najviac zo všetkého. Zaujímavou vlastnosťou nuly je tiež to, že jej n-faktoriál je rovný jednej. 0, 1 a nekonečno sú, napokon, najzásadnejšie čísla našej existencie.”

 

Včera v lese na bežkách: biele namrznuté stromy, intenzívne ticho a napokon miesta, kde som ešte nebol. Dnes opäť miesta a cesty, kde som doteraz nebol – nie je to len prosté vzdialenie sa do cudzej krajiny, ale postupné prenikanie za hranicu známeho sveta, mapovanie bielych miest, postupné posúvanie hraníc a objavovanie súvislostí v krajine, ktorú považujeme za svoju. Dnes som išiel po cyklotrase, ktorá má vyznačené ciele a vzdialenosti, ale pri prvej križovatke som odbočil do lesa, ako na potvrdenie toho, že tieto moje cesty sa nedajú a nemajú merať a vyčísľovať. Hrabovo-brezový riedky les, niekoľko senníkov, potom osamelá lesná chata. Krajina okolo mi pripomínala niektoré fragmenty lesov z detstva, akoby bola len preskupením tých istých dielov, aj s touto chatou, lesnou cestou, melanchóliou tmavého lesa a nedeľných prechádzok. jeden známy, ktorý navrhuje záhrady, mi raz vysvetlil, že ihličňany majú studenú zelenú farbu: a táto chladná zelená robí v zime smrekové lesy také clivé. Potom nasledovali borovice, slnkom zaliate zasnežené cesty, dubový les s omrznutými korunami, križovatky lesných ciest, na ktorých som si vyberal smer intuitívne. Cestou dole zlatisté nebo za tenkými tmavými korunami mladých stromov ako unavený odlesk vzdialenej večnosti, ktorá nám nepatrí. A potom okrúhle, zlaté slnko nad horizontom ako minca, ktorú si na konci dňa treba zaslúžiť.

Úseky lesa bez stôp a naopak miesta, husto zbehané zverou: tento rok sa stopy archivujú počas celého januára. Stopy sa ovplyvňujú, jedným z najlepších príkladov sú mravce a ich feromónové stopy. Tak nejako to funguje aj s ľuďmi: dávajú si vedieť o svojich najobľúbenejších cestách a čím frekventovanejšia cesta k tovaru, tým viac ľudí láka. S takýmito cestami je však jeden problém: produkt na ich konci sa rýchlo spotrebuje. Ak by sme si pozreli krivky návštevnosti najúspešnejších filmov, svoju návštevnosť si vyčerpajú v priebehu jediného roka, potom je stále menší dôvod vidieť ich. To isté platí o knižných bestselleroch a hudobných hitoch. Sú však diela, ktoré časom nič nestrácajú a hoci nie sú také navštevované, v priebehu rokov si k nim nachádza cestu zhruba rovnaký (niekedy dokonca rastúci) počet ľudí. Sú to iné, paralelné trasy, ktoré značíme inak; ale aj keby bola návštevnosť rovnako hodnotná a každý divácky lístok, klik na internete a každý čitateľ by mali rovnakú váhu, aj keby teda existoval len jediný feromón na značenie ciest, tieto cesty a diela vydržia dlhšie, sú stabilnejšie a preto aj vplyvnejšie.

 

Spomienka (napadla mi uprostred lesa, preto ju tu uvádzam): trpezlivosť, s akou sme v detstve s mojim bratrancom vytvárali veľké stolové hry, na stále vyššej, komplexnejšej úrovni, so stále zložitejšími pravidlami a hracími možnosťami, hra (presnejšie jej vytváranie) zaberala všetok náš čas, stále viac sa komplikovala a rozrastala, takže napokon splývala s našim životom a so svetom, jej hrací plán pokrýval a zaberal všetok mysliteľný svet a stávala sa tak so svojimi pravidlami čímsi ako mapou sveta v mierke jedna k jednej z príbehu, ktorý citoval Borges pod názvom O dôslednosti vedy.