Trierova Melanchólia

 

Pokus o čo najstručnejšiu charakteristiku filmu roka – a vlastne skôr kritika kritiky, než filmu. Diskusia o vkuse, gýči a aktuálnej reflexii umenia by bola komplikovanejšia a dlhšia, ale možno nie celkom zbytočná.

 

 

Trierov film sa stal filmom uplynulého roka. Snažil som sa zistiť, prečo: najčastejšie sa spomína atmosféra, ale aj pôsobivé využitie Wagnerovej hudby a Bruegelovho obrazu. Trier kedysi natočil dva zložité (a dobré) filmy: Dogville a Manderlay; tak ako som nenašiel žiaden pokus poctivo sa vyrovnať so zložitosťou ich témy, nepodarilo sa mi objaviť ani žiadne relevantné hodnotenie Melanchólie.

 

Melanchólia má dve časti; po tej prvej som si bol istý, že som práve videl najhorší film roka. Najhorší pre svoju prvoplánovosť, nábeh ku gýču a aj preto, že mu naletelo toľko ľudí (teda pre jeho škodlivosť). Druhá časť filmu dojem napravila (až som v pokušení klásť si otázku, prečo Trier nenatočil len ju), na film roka je to však pramálo.

V prvej časti sledujeme svadbu Justine a Michaela: na svadbe sa schádza širšia spoločnosť a Trier sa pokúša o dve veci: o kritiku spoločnosti a umelecký dojem. Obidve veci úplne pokazil. Nijaká psychológia, nijaké vykreslenie postáv, len schematické a banálne karikatúry; Trier nevytvára nijaký konflikt, on ho tam hrubo dosadí už vopred vyriešený; namiesto karikatúr postáv a spoločnosti karikuje sám seba. Postavy, ktoré by mohli naznačiť problém hodný premýšľania, necháva hovoriť veci, ktoré z jeho filmu robia stupídnu agitku. Namiesto opisu problému je tu tvorca rovno sudcom; ak to však aj akceptujeme esteticky, vždy vyvstáva problém legitimity takýchto právomocí a princípov, z ktorých vychádzajú. Ale už esteticky je to úplne zle: zlý svet peňazí a zištnosti, zlý svet reklamného biznisu, zlý šéf Jack, zlá matka, primitívny Tim – verzus Justine, krehká duša (o ktorej nám Trier nepovie, prečo si teda chcela Michaela zobrať, prečo teda v reklamnom biznise pracovala a prečo si teda nechala svoju svadbu zorganizovať – jediným vysvetlením je, že až doposiaľ konala v hypnóze alebo v jej mene konala nastrčená dvojníčka). Namiesto rozhorčenia nad replikami „tých zlých“ oblieva diváka pocit trápnosti z tvorcu, namiesto plochých charakterov žasne nad plochosťou scenára. Rovnako prvoplánovo nastrkal Trier do filmu Wagnera, Bruegelových Poľovníkov v snehu a Millaisovu Oféliu: po mravnom uspokojení prichádza pre snobov aj uspokojenie estetické. Tu je biznis – a tu umenie!, renesancia!, človek! Toto je hlavným problémom Melanchólie: nič sa v nej neodohrá, všetko je tu nainštalované už hotové z iných diel (ktoré sú v tomto zmysle nielen poctivejšie, ale aj podstatne lepšie). Keď napríklad Justine odchádza z vlastnej svadby, aby si zajazdila na golfovom autíčku, evokuje to útek Platonova k rieke z Michalkovovho filmu Nedokončená skladba pre mechanické piano: ale o čo hlbší, pochopiteľnejší a precíznejšie vykreslený konflikt ide! (Ani Ofélia si neodbehla zasúložiť s prvým odporným týpkom.) Bruegel tu neplní nijakú funkciu okrem poukazu na „umenie“, reklamu na samotné citovanie a citujúceho (keď ho rozhorčená Justine vymieňa za chladné abstrakcie vyložené v knižnici, hrubšie a trápnejšie to už ani nejde – mohlo by ešte ísť o paródiu, ale žiaľ, Bruegelom sa tu neoháňa Justine, ale samotný Trier) – ako sa dá Bruegelov obraz citovať vkusne a zmysluplne, ukazuje napríklad Tarkovskij v Solarise a Stalkerovi. Podobne je to so všetkým v Melanchólii: všetky konflikty, témy a postavy sa odohrali inde a neporovnateľne lepšie. (Svadba ako spoločenská kritika: Lunginova ruská Svadba alebo poľské Wesele; citácie maliarov: Greenaway, The Mill and The Cross, Tarkovskij; Melanchólia ako celok: Tarkovského Obeť.) Ak teda chcete vidieť skutočne dobrú Trierovu Melanchóliu, pozrite si niekoľko iných filmov – najlepšie Tarkovského alebo Buñuela – tá, ktorú ste videli, je gýčom, útočiacim na pudy snobov.

Druhá časť filmu už nie je tak do očí bijúco zlá – komornosť a vizuálna stránka maskujú schematickosť základného deja (John už zostal dvojrozmernou karikatúrou z prvej časti, Claire, Justine a Leo ešte za niečo stoja). Konflikt Justine a Claire má dokonca zmysel. Tempo a vizuálnosť druhej časti sa zrejme podpísali aj pod celkový úspech Melanchólie (to bude tá atmosféra) – kamera je v celom filme skutočne skvelá (ak to znamená niečo viac, než pochváliť knihu za dizajn), vizuálnosť sa značne redukuje na výber lokality. (V prvej časti bol pre mňa osobne jediný záblesk – scéna s limuzínou v zákrute – ktorý vzápätí zhasol. To bol Trier, bez pompéznosti a požičiavania.)

 

Melanchólia ako plagiát (navyše nevydarený), deklamujúci svoju umeleckosť, by ani nestála za reč, nebyť toľkého (nezdôvodneného) nadšenia. Čo je zaujímavé, páči sa aj ľuďom, ktorí sa filmu profesionálne venujú – stalo sa to už pri podobne priemerných alebo podpriemerných filmoch ako Životy tých druhých alebo opakovane pri tvorbe Woodyho Allena (ten však, na rozdiel od svojich fanúšikov, nijaké umelecké kvality svojich filmov nedeklamuje). Problém bude pravdepodobne v tom, že na rozdiel od literatúry, ktorá si svoje kritériá kvality stráži (minimálne vo sfére literárnej kritiky), v hudbe a vo filme sa aj oficiálne presadzuje mainstream, pretože úlohu týchto žánrov chápeme inak. Okrem iných faktorov to spôsobuje najmä jeden: miera pasivity, ktorú pripisujeme vnímaniu filmov a hudby – pasivita súvisí s pohodlím, zábavou a prístupnosťou, kým čítanie predstavuje aktívnejšie vnímanie, ktoré vnímame ako vec námahy a úsilia. Je možné, že žánre filmu a hudby skutočne nemajú plniť funkcie a ciele, tradične pripisované umeniu, v tom prípade pre jasnosť pojmov nehovorme o umení, ale napríklad o šoubiznise – inak sa rodí, tak ako v prípade Melanchólie, gýč.