Čitateľský zápisník

Velikić – Houellebecq – Zamjatin – Wistrich – Gorey

Dragan Velikić: Prípad Brémy

Kalligram 2008, preklad: Karol Chmel

Román Dragana Velikića nie je ľahkým čítaním, ale ako to v takýchto prípadoch býva, čím väčšiu energiu investuje čitateľ do diela, tým viac z neho získa. Na vonkajšom pláne sledujeme pohnuté osudy niekoľkých postáv, zasadené do európskych dejín 20. storočia, ale to hlavné sa odohráva vo vnútri, v malom svete Ivana Bazarova, vo svete zvukov, vnemov a vecí. Velikićov jazyk sa usiluje o intuitívny prienik k základným pocitom, k prehliadaným každodennostiam, k detskej pozornosti voči detailom a v tomto zmysle je Prípad Brémy dôsledným pokusom o nový, radikálny jazyk iného videnia sveta. Chvíľami pavićovsko-hravý, chvíľami proustovsko-precízny román sa v závere vracia z introvertného sveta k rozuzleniu vzájomne prepletených osudov jednotlivých postáv, alebo skôr k zobrazeniu ornamentálneho obrazca, do ktorého boli vpletené a ktorý by asi videl božský pozorovateľ pri pohľade z dostatočného odstupu. Hlavnými hrdinami tohto „husserlovského“ románu sú však skôr pohľadnice, zvuky a zvyky; nielen veci a vzťahy, ale aj príbeh nám Velikić ukazuje v anatomickom reze, odhaľujúcom jeho štruktúru a fungovanie, a v rámci tejto štruktúry aj prechod od mikroskopického sveta elementárnych vzťahov až k makrosvetu veľkých dejín a späť. V tomto zmysle je Prípad Brémy románom, ale aj anatómiou románu; príbehom, z ktorého Velikić skladá kryt, aby sme súčasne nazreli do útrob jeho citlivého mechanizmu a jemnej dynamiky vzájomných vzťahov.

Michel Houellebecq: Rozšíření bitevního pole

Mladá fronta 2004, preklad Alan Beguivin

Houellebecqova prvotina je jeho najslabším románom a obdiv si zaslúžia tí, ktorí už na základe tejto knižky rozpoznali v Houellebecqovi autora jeho neskorších románov. Ja som tu toho našiel veľmi málo, niet tu ani viacvrstvovosti Možnosti ostrova, ani mozaikovosti Elementárnych častíc, je to skôr priamočiare zobrazenie plochého života bez presahu – ak za tento presah nepovažujeme práve Houellebecqove neskoršie diela. Zobrazovať životnú prázdnotu a plytkosť tak, aby to nebolo prázdne a plytké, nie je celkom samozrejmosťou. S odstupom času možno povedať aspoň to, že Houellebecq túto svoju základnú tému dokázal v každej knihe rozohrať originálnym spôsobom – Rozšíření bitevního pole stojí, našťastie, celkom na začiatku týchto pokusov.

Jevgenij Zamjatin: My

Európa 2010, preklad Naďa Szabová

Zamjatinov antiutopický román z roku 1921 stojí na počiatku moderného sci-fi (o rok skôr napísal Čapek R.U.R.) a typovo zaujímavo predurčil celú sériu antiutopických románov na čele s Orwellovým  románom 1984. Od Zamjatina tak vedú nitky cez Orwella až ku Gilliamovmu filmu Brazil, alebo k Vonnegutovi či Huxleymu. George Orwell bol napríklad presvedčený, že Huxleyho slávny román Brave New World (Prekrásny nový svet) čerpal práve zo Zamjatina a nepresvedčilo ho ani Huxleyho vyhlásenie, že v tom čase ešte Zamjatina nečítal. Zamjatinovi sa každopádne podarilo natrafiť na základný pôdorys moderného mýtu, ktorý sa – vedome či nevedome – opakuje vo všetkých spomínaných dielach (zaujímavá je napríklad iniciačná rola ženy). Prvá polovica románu rozvíja filozofické základy technokratickej civilizácie budúcnosti a predstavuje odvážnu kritiku komunistických diktatúr v ich základoch. Zamjatin si zvolil ambicióznu, filozofujúcu formu, ktorá prehodnocuje vedeckú a racionalistickú kultúrnu tradíciu. Zhruba posledná tretina diela mňa osobne uspokojila menej – horúčkovité, expresívne vyhrotené vnímanie a konanie postáv v akomsi delíriu, v ktorom zaniká bežná logika a ktoré Zamjatin preniesol aj na úroveň jazyka, mi vždy pripadalo nepravdepodobné (Nie je to skôr tak, že vyhrotené a nepravdepodobné situácie nás omračujú práve svojou chladnou fakticitou?). Nevylučujem však, že niekomu bude práve takýto horúčkovitý expresionizmus pochuti.

Zamjatin si, na rozdiel od Orwella či Huxleyho, počas svojho života uznanie ani slávu neužil. Jeho román My je aj po osemdesiatich rokoch aktuálnym čítaním, aj vďaka tomu, že Zamjatinov štýl nenesie vplyv žiadnych dobových či lokálnych konvencií – a aj toto nové vydanie potvrdzuje, že jeho význam nespočíva vo funkcii akejsi literárnej rarity.

Robert S. Wistrich: Hitler a holokaust

Slovart 2002, preklad Marína Zavacká

Wistrichova kniha je spoľahlivou základnou literatúrou k dejinám holokaustu. Autor sa nepokúša o žiadne nové teórie, zostáva v úzadí a predkladá historické fakty. V tomto zmysle je to skôr knižka o holokauste než o Hitlerovi. Nenápadný Wistrichov štýl však dokáže plasticky zobraziť dobu a vysunúť do popredia najzávažnejšie fakty. Zaujímavá je napríklad kapitola o nemeckom antisemitizme ešte pred nástupom Hitlera, alebo porovnanie miery antisemitizmu a protižidovských opatrení v jednotlivých európskych krajinách. Wistrich však dokáže formulovať aj jasné postoje: vyjadruje sa napríklad ku kritike, podľa ktorej židia nekládli cez vojnu dostatočný odpor, na inom mieste polemizuje s názormi Zygmunta Baumana a s jeho interpretáciou holokaustu. Hitler a holokaust je čitateľné a zrozumiteľné dielo, ktoré sa pokúša o objektívne zhodnotenie jedného fenoménu na pôde histórie, bez ambícií vstupovať na územia iných spoločenských vied.

Edward Gorey: Kuriůzní lenoška a jiné příběhy

Dokořán 2008, preklad: Václav Cílek, Jaroslava Kočová

Edward Gorey je kultový autor so všetkým, čo k tomu patrí. Podarilo sa mu vytvoriť vlastný žáner, ktorý po celý život tvrdohlavo rozvíjal a ktorý býva charakterizovaný ako „surrealistický viktoriánsky komiks.“ Gorey v skutočnosti píše romány, ale stačí mu na to niekoľko viet s obrázkami. Ku každej vete patrí precízne nakreslený obrázok a takto, veta po vete, plynú pred našimi očami celé ľudské osudy so svojimi tajomnými zákutiami a nevyspytateľnými zákrutami osudu. Zvláštny mix poézie, čierneho humoru, surrealizmu a melanchólie prekračuje ich tradičné hranice a vedie čitateľa do zvláštneho bodu zneistenia, v ktorom pobudnúť je nevšednou skúsenosťou. Editor Václav Cílek, s ktorým sa možno stretnúť v oddeleniach biografie, ekológie, histórie či cestopisov vybral niekoľko z Goreyových grafických románov do svojho projektu Borgesovej knižnice. Gorey dokáže prekresliť pornografický román do nevinných, nič neprezrádzajúcich obrázkov, a bez problémov ilustrovať vety ako „Bol štvrtok“ či „Týždne plynuli.“ Knižná rarita pre fajnšmekrov.