Alexander Mach: Z ďalekých ciest


Matica Slovenská 2008

Pohnutý život Alexandra Macha dokumentuje aj história jeho písania: jeho slová ako texty aktívneho novinára vychádzali najprv v slovenskej tlači, neskôr mali jeho slová váhu života a smrti, dvadsať rokov musel muž pera stráviť bez pera, svoje tajné väzenské zápisky schovával v cele a neskôr ich spálil vo väzenskej piecke, napokon jeho memoáre zhabala komunistická tajná služba a zinscenovala ich spálenie, aby sa z tajných archívov vynorili po ďalších dvadsiatich rokoch a vyšli v roku 2008 pod názvom Z ďalekých ciest.

Je máj roku 1945. V zberných amerických táboroch sa ocitajú pohlavári Nemecka, Rakúska a východoeurópskych štátov od Litvy po Pavelićovo Chorvátsko. Zadržaní predstavitelia režimov, napojených na Nemecko, vášnivo rozoberajú dôsledky nemeckej porážky, diskutujú o nedávnej minulosti a nejasnej budúcnosti. Vysmiati, dobrosrdeční černosi v amerických uniformách zatiaľ rozdávajú deťom čokoládu.

Tento výjav necharakterizuje len zásadný rozdiel medzi malými štátikmi nestabilnej Strednej Európy, zmietanými rozporuplnými ideológiami a nacionalistickými konfliktami a veľkou Amerikou za oceánom, ale ilustruje aj čosi zásadné v ľudskej povahe. V tomto výjave možno vidieť dve dejinné koncepcie formujúce dva odlišné typy ľudských pováh, ale aj dva zásadne odlišné ľudské typy, formujúce odlišné typy dejín. Stredoeurópsky homo politicus medzi mlynskými kameňmi dejín, ideológií a nacionalizmov, a vysmiaty černoch rozdávajúci čokoládu.

V máji 1945 bolo už všetkým stredoeurópskym homo politicus na zozname porazených jasné, že chcú padnúť do rúk vysmiatym černochom, a nie svojim rodákom, a že sa chcú zodpovedať pred ich súdmi. Jasné to bolo napríklad aj Jozefovi Tisovi. Európa sa práve delila na dve sféry vplyvu – v jednej mali vysmiati Američania rozdávať čokoládu, v druhej sa naďalej krútili mlynské kolesá dejín.

Druhá scéna, o čosi neskôr: bývalý podpredseda československej vlády kradne z väzenskej záhrady lístky šalátu pre bývalého podpredsedu slovenskej vlády…

Oba výjavy zaznamenal Alexander Mach. Dvadsať rokov pôsobil v politike, dvadsať rokov strávil vo väzení, takmer dvadsať rokov žil v závetrí „na dôchodku.“ Patrí k tej pozoruhodnej generácii, ktorá zažila najväčšie turbulencie stredoeurópskeho priestoru a ktorá pre dnešnú generáciu, ktorá pozná už len samozrejmosť slobodného priestoru a nezažila ani komunizmus, predstavuje terra incognita. Pohnutý život Alexandra Macha dokumentuje aj história jeho písania: jeho slová ako texty aktívneho novinára vychádzali najprv v slovenskej tlači, neskôr mali jeho slová váhu života a smrti, dvadsať rokov musel muž pera stráviť bez pera, svoje tajné väzenské zápisky schovával v cele a neskôr ich spálil vo väzenskej piecke, napokon jeho memoáre zhabala komunistická tajná služba a zinscenovala ich spálenie, aby sa z tajných archívov vynorili po ďalších dvadsiatich rokoch a vyšli v roku 2008 pod názvom Z ďalekých ciest. Názov je viac než symbolický. Kniha nevzbudila žiadnu pozornosť, hoci si ťažko predstaviť zásadnejší dokument: prináša zásadné otázky, pre dnešné Slovensko priďaleké. Túto knihu možno čítať vo viacerých rovinách – ako historický, filozofický i osobný dokument. Z mena Alexander Mach sa stal symbol a tieto spomienky umožňujú nazrieť pod chitínovú schránku symbolu do ľudského organizmu pod ňou. Z tohto hľadiska je Mach, po popravách Tisa, Tuku a ďalších, najprominentnejším stelesnením toho, čo svet skúma v postavách Hitlera, Eichmanna či Speera. Z osobného hľadiska ide o rozprávanie človeka, ktorý prežije istotu svojej smrti a prekročí ľudské hranice: zisťuje, čo je smrť a zisťuje, že sú horšie veci než smrť. Mach je vopred ubezpečený, že z trojice Tiso, Tuka, Mach bude zastrelený práve on. Napokon ako jediný zostáva nažive. Vo väzení sa zaoberá otázkami zodpovednosti a viny. A stáva sa svedkom pohnutých osudov a prudkých zvratov. Pozoruje ľudí, dejiny i seba.

Tretí výjav: v závetrí veľkých dejín sa s odstupom dvadsiatich rokov pravidelne navštevujú dvaja ľudia: Juraj Špitzer a Alexander Mach. Špitzer je židovský intelektuál, teda niekto cez vojnu odsúdený na smrť, internovaný v tábore Nováky, po úteku partizán, komunista, cez vojnu prenasledovaný, po vojne prenasledovateľ, a opäť, vlastnou stranou, prenasledovaný. Mach ho navštevuje v nedeľu a cez sviatky cestou do kostola. Cudne sa oslovujú „pán kolega“, keďže obaja sa živili aj písaním; okrem toho sú si však aj obeťou a katom a bývalými prisluhovačmi dvoch totalitných ideológií. Špitzer sa z ohľaduplnosti vyhýba otázkam o vyvraždení svojej rasy. Mach mu občas cestou na omšu nechá v schránke útlocitný odkaz: „Modlím sa za Vás.“

Machove väzenské reflexie patria k najpôsobivejším stránkam knihy. Kresťanské reflexie človeka na prahu smrti a útrapy komunistického väzenia by viedli len k žánru obvyklej väzenskej prózy: ale práve to, že ide o veliteľa Hlinkovej gardy, ministra vnútra a politicky a spoločensky vysoko postaveného človeka robí z neho zasväteného pozorovateľa ľudských osudov i vlastného svedomia. Mach o väzenských rokoch často konštatuje, že predstavujú neobyčajne vzácny materiál, podklady pre nenapísané romány a psychologické pojednania, pohľady smerujúce za hranice Danteho pekla i komédiu hodnú smiechu bohov. Z väzenia sleduje príchod ľudákov, neskôr demokratov, politikov, diplomatov, kňazov, biskupov, židov, buržoáznych nacionalistov a napokon i pravoverných komunistov. Sleduje politické i psychologické vývrtky a dramatické ľudské osudy. Ľudia, ktorí ho poslali sedieť, sa čoskoro ocitli po jeho boku vo väzení. Ako napríklad Anton Rašla, najprv vyšetrujúci sudca Slovenského štátu, potom člen ilegálnej KSS, po vojne jeden z vykonávateľov čistiek a napokon sám v roku 1952 odsúdený, v roku 1968 rehabilitovaný. Mach zaznamenáva osudy množstva verejných činiteľov a neodpustí si aj politické komentáre a porovnávanie. Väzenie za prvej ČSR i za Slovenského štátu považuje za neporovnateľné s tvrdosťou komunistických väzníc 50-tych rokov, keď v Československu začali pôsobiť sovietski poradcovia. „Prvý popravený komunista bol Clementis,“ poznamenáva a spomína na idylické časy svojho väzenia v ČSR, kde mal pokoj a čas na písanie kníh, i na benevolenciu Slovenského štátu, v ktorom neboli vykonávané popravy a ktorom sa stýkal s komunistami i demokratmi (čo sa komunisti v procesoch 50-tych rokov snažili využiť ako dôkaz buržoázneho nacionalizmu napríklad v procese s Novomeským). Macha fascinujú osudy komunistov a najväčší dojem na neho spraví najmä jeden zo spoluväzňov: Gustáv Husák. Mach, zo svojho pohľadu katolík, nacionalista a antikomunista, prijíma väznenie i kruté zaobchádzanie od komunistickej moci; oporu má vo „svojej veci“ ale i v Bohu, čoho sa nikdy nemusel verejne zriecť. Uvedomuje si však, že komunistov donútil ich vlastný režim poprieť to najvyššie a „najsvätejšie“ a priznať sa k tým najhorším zločinom, aké má komunista voči svojmu vlastnému svedomiu a presvedčeniu. A nie sú to len vynútené, formálne priznania – Mach má možnosť sledovať, ako totalitná moc nahlodáva svedomie svojich bývalých súputníkov a teraz väzňov aj zvnútra; v jednej cele sa ocitá napríklad so spisovateľom a diplomatom Ivanom Horváthom či s Eugenom Löblom. Uvedomuje si, že títo zavrhnutí komunisti sa ocitajú bez podpory, ktorá jeho posilňuje, že prišli o všetku svoju vieru i hrdosť, vo vlastných očiach sú zradcami a ako najzaslúžilejší budovatelia komunizmu sú odsúdení, hoci o ich nevine sú sudcovia i odsúdení časťou svojej mysle nepopierateľne presvedčení. Navyše smrti čelia ako ateisti. Mach si všíma aj to, že títo ateisti sú vlastne fanatickými veriacimi a najväčší rešpekt si u neho získava ten najpravovernejší z nich: neskorší prezident Husák. Podľa Machovho svedectva Husák nielenže ani na okamih nespochybní autoritu komunistickej strany a ideológie, ale spoza mreží schvaľuje aj sovietsku inváziu v Maďarsku v roku 1956.

Machove spomienky sú zároveň svedectvom premárnenej príležitosti. V prvom rade – Mach nestál pred obžalobou vysmiatych černochov, pred súdom univerzálneho ľudského svedomia a demokratických hodnôt, ale pred pokrivenou spravodlivosťou komunistického režimu. Z jeho reflexie je zrejmé, že otázku svojej viny zúžil – a komunisti mu umožnili vmanévrovať tam jeho presvedčenie – predovšetkým na otázku slovenskej samostatnosti a 14. marca 1939. Z Macha sa stal takmer martýr kresťanskej viery a národovectva. Jeho osud je potvrdením dvoch jednoduchých zákonitostí: za prvé, Machov život až do roku 1980 ho v podstate „vygumoval“, kým z Tisu poprava spravila symbol a mučeníka (Hoffer: „Hitlerova hrobka, miesto odpočinku zakladateľa nacistického náboženstva, by bola možno väčším zlom než všetky zverstvá, krviprelievanie a skaza jeho vojny.“) Za druhé, iný ako spravodlivý súd a trest nepomáhajú, ale škodia svedomiu odsúdeného i spoločnosti. Aj Machov osud je dôkazom škôd, ktoré vznikli v dôsledku toho, že tu neprebehla dôsledná denacifikácia podľa nemeckého vzoru. Premárnenou príležitosťou je totiž aj dnešné vydanie Machových pamätí. Tie by mali vyjsť, ale ako svojbytný dokument a svedectvo – a rozhodne nie pod kuratelou kontroverzného historika Františka Vnuka a Machovho zaťa Karola Kubíka. Je nepredstaviteľné, aby v Nemecku vyšli napríklad Speerove či Eichmannove pamäte pod záštitou nacistických sympatizantov. Vnukov vklad do tohto diela poškodil samotného Macha. Žiaľ, na Slovensku v tomto smere nejde o výnimku, ale o pravidlo (týka sa to napríklad aj okolností, za akých nedávno vyšli denníky Karola Sidora, alebo okolností, za akých u nás doteraz nemohli vyjsť spomienky Adolfa Burgera). V tomto duchu sa odohráva ja Machova reflexia jeho pôsobenia za Slovenského štátu. Židovskú otázku rieši nasledovne: Židov sme len vyviezli, o ich vraždení sme nevedeli. Akonáhle sme sa dozvedeli o koncentračných táboroch – z listu biskupa Vojtaššáka v marci 1943 – transporty sme zastavili ešte v ten deň. Ďalšiu vlnu deportácií zapríčinilo až Povstanie, ktoré umožnilo Nemcom zasiahnuť a prakticky prevziať moc na Slovensku, vrátane riešenia židovskej otázky (v tom čase bolo na Slovensku ešte zhruba 20 000 Židov s výnimkami). Riešenie židovskej otázky považuje Mach za tragédiu, ale nie za vinu. V jeho knihe spomienok však prakticky nenarazíme ani raz na slovo arizácia, podobne sa ani raz nezmieni o monopolnom postavení HSĽS a zrušení politickej plurality. Kto by Macha poznal len na základe jeho pamätí, mohol by ho vnímať ako mierneho, premýšľavého človeka a oddaného kresťana. Tvrdý hlas jedného z najsilnejších mužov autoritatívneho pronemeckého režimu z dobových nahrávok v týchto spomienkach nespoznáme. Tieto pamäte však majú jedno nesporné pozitívum: Mach ich píše úplne otvorene a úprimne, bez cenzúry. Úprimnosti jeho slov sa dá veriť. Neznamená to však, že hovoria pravdu.

Machove pamäte sú vzrušujúcim čítaním pre kohokoľvek – mapujú neobyčajne zaujímavé životné osudy množstva ľudí a pre nehistorikov sú vzrušujúcim vstupom na neznámu pôdu. Vyvolávajú veľké množstvo otázok, oveľa viac, než poskytujú odpovedí. V súvislosti s Machom sa prirodzene vynára najmä otázka antisemitizmu. Zdá sa mi, že základný iracionálny antisemitizmus sa vo svojom „praktickom použití“ stáva racionálne využívaným nástrojom (Hitler) a rôzne racionalizovaným presvedčením. Mach napríklad nevyznával nábožensky zdôvodňovaný antisemitizmus, aký pripisuje Tisovi či Vojtaššákovi. Pre neho je židovstvo politickým problémom nedostatočnej „slovenskosti“ a maďarónstva. Kdesi hlbšie však tkvie postoj, ktorý tragicko-ironicky vystihuje skôr pojem Hannah Arendtovej „banalita zla.“ Zo spomienok si Mach uchoval obraz Žida-krčmára, zodpovedného za opíjanie sa Slovákov. „Dnes už viem, že vina nebola len v Židoch – Židov u nás už niet, no pije sa ďalej.“ Táto desivá banalita uzatvára kapitolu nazvanú „Pred súdom svojho svedomia“ z pera človeka, ktorý stál za deportáciami desaťtisícov Židov zo Slovenska…

Zaujímavé sú tiež konfrontácie dvoch politických smerov a režimov – ľudáckeho a komunistického, i otázka slovenskej politiky a autonómie, s presahom až do dnešných dní. Politická generácia 30-tych a 40-tych rokov bola vystavená extrémnym problémom a skúškam. Akí by však boli títo politici dnes a ako by čelili dnešní politici týmto skúškam? O tom, ako by sa zachovalo množstvo dnešných politikov v krízových rokoch 1939, 1968 či 1989 si netreba robiť žiadne ilúzie. Zaujímavá je tiež otázka Povstania; ak sa dnes napríklad kladú otázky, či o Povstaní vedel Tiso, Mach tvrdí, že o prípravách Povstania vedel. A napokon je tu aj otázka viny a trestu: ako žiť s ľuďmi, ako bol Mach, ktorý ešte 20 rokov žil svoj občiansky život? Juraj Špitzer si s ním sadol za jeden stôl.

Aký bol teda Alexander Mach človek a aký bol politik? Kniha Z ďalekých ciest pomáha hľadať odpoveď najmä na prvú otázku. A k tej druhej si trúfam poznamenať, že Alexander Mach by v dnešnej dobe nijako výrazne nevytŕčal zo slovenského politického mainstreamu – tak ako by prispôsobený dnešku nevytŕčal ani jeho antisemitizmus, ani jeho protičeské a protimaďarské cítenie, ani snaha o slovenskú samostatnosť „za každú cenu.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: