Pál Závada: Jadvigin vankúšik

Pál Závada: Jadvigin vankúšik

Jagviga párnája, 1997; preložila Renáta Deáková, Kalligram 1999

„Zacsínam túto knižecsku. Ja, Andrej Osztatní začínam túto knižôčku zápiskov 5. februára 1915, deň pred svojím sobášom.“

Jadvigin vankúšik je v prvom rade skvelým románom. Román (klasický román, tradične považovaný za najkomplexnejší prozaický útvar) vzniká myslím vtedy, keď sa pozrieme na ľudský život v jeho úplnosti, z odstupu, ktorý si vyžaduje istú zrelosť a azda i múdrosť. A keď sme schopní zachytiť komplexnosť životného príbehu preniknutím k množstvu detailov, k tým najzásadnejším momentom v ňom. Lebo, ako konštatuje jeden z rozprávačov tohto príbehu (pretože Jadvigin vankúšik má troch rozprávačov), skrytá časť našich životov je najbližšia k pravde, pretože len vtedy, keď nás nik nevidí, sa nepretvarujeme.  Jedvigin vankúšik je poskladaný najmä z takýchto nazeraní do intímnych zákutí ľudských životov a vzťahov. Pál Závada sa sústredil predovšetkým na milostný príbeh manželov Osztatných, Ondreja a Jadvigy, a dal mu formu denníkových zápiskov: sobášom v roku 1915 sa začínajú zápisky Ondreja, tie od roku 1937 komentuje a dopĺňa jeho žena Jadviga, a čitateľom a glosátorom týchto záznamov sa napokon stáva ich syn Michal.

Závada sa sústredil na príbeh lásky, vášne, žiarlivosti a odmietania a spravil dobre. Kolorit prostredia, doby a politických súvislostí vystupuje len v pozadí, a práve preto (no aj vďaka Závadovej veľkej erudícii) pôsobí nenásilne a organicky. Jadvigin vankúšik tak nie je priehľadným pokusom o historickú fresku, ale strhujúcim, živým príbehom hmatateľných ľudí z mäsa a kostí.

Z hľadiska obsahu je kľúčovým slovom vášeň; z hľadiska formy jazyk. Do jazyka svojich zápiskov sa vtelili traja rozprávači, ale aj kultúrne prostredie. Pál Závada pridelil svojim trom rozprávačom tri odlišné štýly, ktoré odrážajú ich inteligenciu, temperament a – v prípade Ondreja – i dozrieanie a vývin. Dôležitým rozmerom románu – zvlášť pre slovenského čitateľa – je slovenský pôvod autora i postáv románu, ktorý sa odohráva v prostredí Slovákov žijúcich v Maďarsku (Pál Závada pochádza zo Slovenského Komlóša). Samotný jazyk je tak najlepším svedectvom o dobe a kultúre, v ktorých je príbeh zasadený – a zároveň v sebe nesie aj humorný prvok. Slovenský preklad tak možno považovať za akési dovŕšenie samotnej knihy, za rub neodmysliteľne patriaci k lícu. Jadvigin vankúšik je z tých kníh, pri ktorých nemožno vynechať osobu prekladateľa. Pál Závada označil v rozhovore Renátu Deákovú (za preklad získala cenu Jána Hollého) za spoluautorku slovenskej verzie a práve úspech slovenskej verzie považuje autor za základ medzinárodného úspechu románu (v roku 2000 sa dočkal filmového spracovania, v ktorom si zahrali aj Marián Labuda a Roman Luknár). Práve preto sa oplatí pohľadať slovenský preklad knižky z roku 1999, hoci v predaji je momentálne len česká verzia (v ktorej sa napríklad vytráca ono tvrdošijné „hát“ Michala Osztatného, ktorého opakovanie túto postavu dosť dobre charakterizuje).

Denníkový žáner umožňuje Závadovi postaviť svoje rozprávanie na pohľade „za fasádu“, do najintímnejších zákutí ľudských osudov. Práve preto je tento milostný príbeh taký výnimočný. Najmä Ondrej prezrádza veci, o ktorých inak nikomu nehovorí a pomenúva tu pre seba okamihy, ktoré ho najviac zasiahli a ktoré, v priebehu celého života, predstavovali pre neho pohľad na „druhú stranu“, pohľad šokujúci i bolestivý. Najčastejšie sa k tomu odhodlá až s výdatnou pomocou alkoholu. Pre Michala je zase takýmto pohľadom samotné čítanie tohto denníka: traumatizujúce a neľútostné poznávanie svojich rodičov z odvrátenej strany, z akej práve svojich rodičov poznať nechceme.

Ondrej Osztatní naráža na prekážky vo svojom okolí a na nich zlyháva jeho vôľa. Jeho prehra prichádza zvon. No vovnútri si nesie autentickú túžbu po pravde a odvahu čeliť jej – a to z neho robí sympatickú postavu. Jadviga naopak prezrádza, že jej slabosť pochádza zvnútra a že vlastne – ako konštatuje jej syn Michal – nedospela k pravde ani sama pred sebou. Jej porážka korení v nej samej a to je azda pokorujúcejšie, než je prípad jej muža. Všetky postavy navyše v sebe nesú akýsi zvierací, animálny kód. Zvieracia surovosť „mamovky“; vášeň, ale i otupovanie sa Onreja; vášeň v prípade Jadvigy. A napokon je to prítomnosť úpadku, typický znak – prinajmenšom – maďarskej reflexie svojich dejín. Úpadok sa odohráva na úrovni tých veľkých dejín, na úrovni rodinnej histórie i na úrovni malých, osobných dejín. Veľmi zreteľne a deziluzívne je tento úpadok vykreslený najmä v prípade komunizmu a jeho povojnového nastolenia. Vrstva bohatších sedliakov mala v sebe prinajmenšom ambície, akokoľvek potácavo po nich siahala. S povojnovým príchodom komunizmu však víťazia najnižšie pudy najnižších vrstiev. Závada majstrovsky zobrazuje tento proces úpadku aj prostredníctvom detailov. Stačí spomenúť, že kým pre sedliaka Ondreja Osztatného je vzhliadnutie Dona Giovaniho životným hudobným zážitkom vedúcim i k akejsi osobnej katarzii, jeho syn Michal už nevie názov opery ani správne napísať.

Toto stavia Jadvigin vankúšik napríklad medzi filmy Ópium a Taxidermia. Prvý je príbehom vášní a dvojportrétom muža a ženy, druhý je príbehom spoločenského úpadku. Tak ako Taxidermia, aj Jadvigin vankúšik zobrazuje tento úpadok v trojgeneračnom príbehu.

Pál Závada napísal výborný román, ktorý sa výborne číta. Majstrovsky rozvíja dva životné osudy, ktoré skladá zo spomienok, vyznaní, priznaní, túžob i snov. Príbeh sa odvíja v oboch smeroch času, do minulosti i budúcnosti, a popri ňom sa odvíjajú i menšie príbehy ostatných postáv a väčšie príbehy národov a štátov. Záver sa niekomu môže zdať nedramatický, rozvláčny a neorganický. Tvorí ho epilóg Michala Osztatného, ktorým Závada zámerne dokresľuje úpadok rodiny i maďarskej spoločnosti a ktorým vlastne ironicky napĺňa Joyceove snahy o dokonalý koniec románu: nie náhodou sa román začína slávnostným vyhlásením „Zacsínam túto knižecsku. Ja, Andrej Osztatní začínam túto knižôčku zápiskov 5. februára 1915, deň pred svojím sobášom“ a končí banálnym a nezmyselným slovom „syrokrém“ v roku 1987.

Film

Jadvigin vankúšik Pála Závadu je výborným románom so všetkými románovými cnosťami. Čo zároveň znamená, že je veľmi ťažké prerozprávať ho na plátne. Forma románu – denníkové zápisky hlavných postáv – predstavuje navyše veľké riziko i veľkú šancu pre režiséra. V románe totiž chýba objektivizácia príbehu i postáv; to, čo čítame, sú subjektívne úvahy a postoje, predovšetkým Ondreja Osztatného, a ostatné postavy v nich teda nefigurujú ako skutočné bytosti, samostatne konajúce a rozprávajúce, ale sú len priemetmi, sčasti dokonca až chimérami v Ondrišovej mysli. Tento problém je vypuklý v pokuse sfilmovať Proustove Hľadanie strateného času: hoci dve kľúčové postavy rozprávača a jeho životnej lásky Albertine sú v románe ústredné, Proust ich rozvíja literárne, nie filmovo – neprepožičiava im fyzické telo: nevieme vlastne, ako vyzerajú, nepočujeme, čo rozprávajú. Ich literárne a filmové bytie predstavujú dva radikálne odlišné spôsoby bytia, medzi ktorými sa rozprestiera priepasť s komplikovanými možnosťami premostenia. Filmový režisér pracuje s matériou obrazu, s fyzickým telom: musí teda rozhodnúť, kedy sa Jadviga smeje a mračí, hoci román mu na to inštrukcie nedáva: je preto veľmi pravdepodobné, že režisér si čitateľa pohnevá, keďže jeho predstavy nahrádza svojimi.

Druhé riziko a zároveň šanca je v tom, koľko z románu sa prenesie do filmu. Krisztína Deáková, žiaľ, nie je Wojciechom Hasom. Z románu, teda štruktúrovaného rozprávania, zostal vo filme len námet. A film sa navyše dopustil obligátnej chyby, keď sa na malej ploche pokúša dovysvetliť košatosť románového príbehu explicitnosťou replík a dramatického hereckého prejavu. Rozprávačský cit sa tak mení na polopatistickú nestriedmosť. Originálne podaný milostný príbeh sa stal vo filme akýmsi všedným – to je asi najväčšia chyba tohto filmu, či už ho porovnávame s predlohou, alebo ho budeme považovať za samostatné dielo. V knihe príbeh Ondriša a Jadvigy zaujal najmä prenikaním do tabuizovaných tém – film, obávam sa, nijaké tabu ani konvencie nenarúša.

Kto román čítal, bude nutne porovnávať. „Odstrihnutie“ Michala Osztatného neprekáža a napomáha homogénnosti filmu. No Gregor stráca charizmu a je oproti románu utáraný; smrť mamovky, jedna z najsugestívnejších románových scén, je podaná záhadne cudne (pritom ide o výjav, ktorý navždy uviazne v pamäti malého Michala Osztatného a ktorý možno zaradiť svojou temnou charizmou k dvom scénam z Grassovho Plechového bubienka: lovu úhorov a smrti Oskarovej matky – čo sú scény, po ktorých ryby do úst dlhší čas nevezmete). Ondrej Osztatní, žiaľ, fyzicky nijako nestarne a nepustne, pričom jeho divoký spôsob života z neho na konci robí takmer takého Tava zo Švantnerovej Nevesty hôľ. Naopak, farár Bacovszký vďaka Mariánovi Labudovi vyniká vo filme viac, než v románovej predlohe (Labuda má dar, podobne ako napríklad Lasica so Satinským, zaujať aj ako epizódna postavička).

Z nadpriemerného románu vznikol priemerný film. Oplatí sa ho vidieť, oveľa viac sa však oplatí čítať.