(Ilustrácie: David Popa)
Piatok 7. apríl 2023
Myslím si, že platí: človek by sa mal venovať tomu, čo ho fascinovalo v detstve. Nezanechať to, nedať sa odradiť, neobracať sa tomu chrbtom. A ak to urobí, nesie si to so sebou ako zlyhanie, ktoré ho ničí, či už si ho nepriznáva a ukrýva ho pred sebou, alebo si ho neustále pripomína ako vinu – svoju, alebo iných. Zrelosť je aj v tom, prijať sa, prijať aj toho vnútorného človeka v sebe, ktorý sa od začiatku prejavoval, už v detstve, cez fascinácie a túžby, ktoré neomylne ukazovali prstom na to, v čom sa spoznávame.
Predchádzajúci princíp možno ukázať na Proustovi, ktorého životné dielo je práve v prijatí a skúmaní detských fascinácií, vo viere vo svoju detskú intuíciu – už prvý diel Hľadania strateného času dôkladne rozvíja detské snenia, také silné, že prežili v pamäti desaťročia; a neboli to len pozitívne fascinácie, ak už máme hodnotiť na etických váhach, Proust prijal dieťa v sebe aj so sebeckosťou, pôžitkárstvom, omylnosťou, ale všetky negatíva vyvážil dôverou v túžbu: ak skutočne silno a úprimne túžime, je to dobrá túžba. Každý človek chce dobro, akurát ho vnímame inak a inak vidíme cesty a prostriedky k jeho uskutočneniu.
To isté čo o Proustovi možno povedať o Jungovi, ktorý svoje detské fascinácie priznal a opísal, tak ako sa na psychoanalytika patrí. Podobne je to s Kafkom, a vôbec s umelcami, ktorí vlastne dávajú hlas a silu tým detským hlasom v nás, hlasom, ktoré sme všetci počuli, ale nie všetci sme im dali ústa a neskôr už ani uši. V ranom veku sa v nás deje veľmi veľa, nosíme v sebe celé svety a tie sú podivuhodne štruktúrované takzvanými archetypmi. Čosi v nás myslí, hovorí a koná. A umelci sú tí, ktorí nám to z dospelosti nemilosrdne pripomínajú. Kultúra tieto impulzy triedi, hodnotí a spracúva, inými slovami cenzuruje. Koho nazývame nekultúrnym? Toho, kto nerešpektuje nepísané zákony, o ktorých pôvode a autorite je veľmi ťažké diskutovať. Kultúra, to sú sekundárne pravidlá. Neprirodzenosť. Lebo práve to sme: nesamozrejmé tvory, ktoré sú vydelené z prirodzenosti prírody, a preto nemajú zreteľný svoj pôvod a zdroj. Ten býva označovaný slovom Boh. A tu sa môžeme vrátiť na začiatok: ako vnímame Boha v detstve, čím bol pre nás tento archetyp.
„Co potřebuji více, než abych se dozvěděl, co že to znamená Bůh?“ (Gerhard Ebeling: Podstata křesťanské víry, preklad Otakar A. Funda)
Sobota 8. apríl 2023
Napriek všetkému rozprávaniu a písaniu je tu stále oblasť nevypovedaného v každom z nás, niečo, čo zostáva a čo si nesieme v šere, čo si nechávame len pre seba a s nami sa to ponorí do tmy mlčania. Stačí jedna, predchádzajúca veta, aby sme to označili. A v nej zároveň skonštatovali, že túto vlastnú tmu spoločne (ne)zdieľame.
Pretože, keď už o nej spoločne hovoríme, vzájomne ju zdieľame. Nechceme vedieť všetko. Sme spiklenci mlčania.
O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať, napísal Wittgenstein. O čom nechceme hovoriť, o tom chceme mlčať, hovoríme a zároveň o tom mlčíme.
Tancujeme na hranici mlčania. V každom z nás kvitne tajomstvo.
Kvet, ktorý sa rozvíja len za mesačného svitu.
V snoch sme často prenasledovaní, ale nikdy neprenasledujeme iných.
Strach: kondenzovanie dobra. To iné útočí, nie my. V snoch sme obete, nie pôvodcovia strachu.
Denník: atak tajomstva. Platí obojsmerne: my atakujeme tajomstvo, tajomstvo atakuje nás. Preto tanec, symbolický súboj plodiaci významy.
Nedeľa 9. apríl 2023
Mýty, ktoré neustále okolo nás poletujú, v médiách, medzi ľuďmi, ktorí evidentne nepremýšľajú a neštudujú to, o čom sa (zvyčajne citovo angažovane) vyjadrujú. Nestačí tieto mýty popierať, zaujímavé je pristaviť sa pri nich a zistiť, prečo vôbec jestvujú, prečo ich tak veľmi chceme počúvať a šíriť. Lož takmer vždy pozná pravdu a navyše dôvod, prečo ju treba ukryť, preto je sémanticky (a mocensky) nasýtenejšia než pravda. Predsudky, klamstvá, mýty sú masky, ktoré okrem pôvodných tvárí hovoria o svojich nositeľoch ešte čosi navyše.
Pondelok 17. apríl 2023
Celé tisícročia obklopoval človeka artificiálny svet, ktorému rozumel, pretože zodpovedal jeho zručnostiam a znalostiam – domy, ktoré ho obklopovali, by dokázal postaviť, zhotovil by si náradie a vykonal s ním potrebnú prácu, veci nepresahovali človeka, aj lode brázdiace more, aj chrámy boli pri istom pohľade zrozumiteľnou a dosiahnuteľnou vecou. Svet, ktorý nás obklopuje dnes, je nadprirodzený, pozostáva takmer výhradne z vecí, ktoré nedokáže nik z nás vytvoriť a ani im nerozumie. Automobily a elektrické vedenia, mobilné telefóny a plasty, diaľkové ovládače a počítače. Je to skvelý svet, ktorý funguje a rozvíja sa aj bez nás, ktorý nás predbieha a presahuje, a platíme zaň svoju cenu. Máme v ňom svoje pevné miesto kolieska v mechanizme, vezieme sa v lietadle, z ktorého nemôžeme vystúpiť, veci si kupujeme, pretože ich nedokážeme vyrobiť ani opraviť, náš podiel na svete je sprostredkovaný a odstup od tohto sprostredkovania sa zväčšuje (sme stále nepatrnejšie súčiastky v stále komplikovanejšom mechanizme). Život v stroji je ľahší, odosobnenejší, precíznejší – a zároveň umelejší, neprirodzenejší, chudobnejší. Žijeme bez oblohy, bez zeme a bez stromov, bez chôdze a bez pohybu. Veríme v peniaze a zábavu. A predsa: nikdy sme sa nemali tak dobre, nikdy sme nežili tak dlho bez vojny, nikdy sme nežili tak dlho; ten stroj, ktorého súčasťou sme, funguje ako čoraz jemnejší, sofistikovanejší mechanizmus a unáša nás zo zeme. Ak prestávame byť súčiastkami, meníme sa na hrubé, nebezpečné a neslobodné bytosti, o čom už vieme z dejín dosť.
Piatok 21. apríl 2023
Deň v cudzom meste, popoludní cesta do kníhkupectva premiešaného s antikvariátom, tak ako kedysi, hovorím si kráčajúc ešte chladnými ulicami, vždy na love, niečo hľadajúc a vždy niečo nachádzajúc, stále chôdza po hranici, pri ktorej sa jediným správne chybným krokom dalo ocitnúť na tej druhej strane, o ktorú mi išlo, a táto neprestajná chôdza bola vždy kombinovaná s knihami, človek si v hlave nosí knižnicu a prievan mu za chôdze listuje v zväzkoch s tou zvláštnou, nenapodobiteľnou vôňou starých kníh.
Tento obchod má zvláštneho predavača, je to kníhkupectvo utvárané osobou predavača, patria k sebe ako zvláštny živočích a jeho schránka, tento mierne zostarnutý pán – a myslia sa tým jeho spôsoby, košeľa s vestou, účes a myslenie – odráža aj vek svojich kníh, lebo sú tu aj knihy z polosveta, inde nedostupné, vypredané a niekedy príliš mladé na antikvariáty, skrátka zmeškané knihy, ktoré možno práve tu dobehnúť. A ja som práve teraz, až krátko pred záverečnou – ktorá tu nie je jasne definovaná, aj to patrí k takýmto obchodom a ich predavačom – našiel jednu takúto policu s mojimi zmeškanými titulmi, ktoré som si v tých niekdajších dňoch tej niekdajšej chôdze po hranici často obzeral, ale nekúpil, pretože som nemal peniaze, ale práve preto som si kníhkupectvá užíval a dobre som ich poznal (aj oni boli hranicou), a potom som z nich smeroval do knižnice, kde lov pokračoval. Boli tu knižky z 90. rokov, z Votobie napríklad, niektoré som dobre poznal a čítal, iné ma neoslovovali, ale dnes som si vedel vybrať a spraviť si z nich celú kôpku, knihy, ktoré by som chcel mať a čítať vtedy a teraz bolo pochopiteľne neskoro, lebo zmeškaný spoj možno dobehnúť na konečnej, ale to už nie je ten spoj, len čosi nehybné a zaparkované, čo nás už nikam neodvezie a nespojí (toto je ten rozdiel medzi niekdajšou a terajšou chôdzou: tá dnešná je ďaleko od akejkoľvek hranice, som už ako toľko iných v mojom veku zajatcom vnútrozemia svojej krajiny). Dalo by sa hovoriť o tom, ako nakupovať knihy v takýchto mestách, platne v Poľsku, prípadne čaje v Číne, ale spomeňme aspoň jednu kúpenú knihu, ktorá vlastne vyplnila celý prázdny večer v hotelovej izbe.
Všechny jeho rané knihy pranýřovaly útlak, drobný, osobní mořiváý útlak. Odhalovaly absolutní moc drobného despotismu v moderním světě.
Mít námitky proti něčemu, čemu jsem se nepokusil porozumět, není nic těžkého.
Umělci jsou tykadla lidstva, ale tupohlavci, kterých je valná většina, se nikdy nenaučí velkým umělcům věřit. Je-li úkolem umělců, aby si bylo lidstvo vědomo sebe sama, v Jamesově díle se tak skutečně děje.
Mír je výsledek dorozumění. Vždyť všechno velké umění je snaha dorozumět se. Všechno, co se staví proti dorozumění, je zlo, ať jde o nicotné posměšky nebo o tarify, které jeho uskutečňování brání. Dorozumění není rovnostářství nebo odbourávání rozdílů. Jde naopak o uznávání rozdílů, o právo, aby rozdíly mohly existovat. Lidé by měli s radostí uznávat, že věci jsou různé.
Spisovatelé jsou tykadly lidstva.
Zahlížení se do minulosti je neomluvitelné, obzvláště ve školství, kromě případu, kdy je ho používáno výhradně ve spojení s budoucností. Vzdělání, které není zaměřeno na život dneška a zítřka, znamená zradu na studentovi.
Klasik je klasikem ne proto, že se řídí určitými strukturálními pravidly, nebo že splňuje určité definice (o kterých autor zcela pravděpodobně nikdy neslyšel). Je klasikem pro svou věčnou a nepotlačitelnou svěžest.
Literatura je jazyk naplněný významem. Velká literatura je jednoduše jazyk naplněný významem na nejvyšší možnou míru.
Neexistují žádní falešní bozi. Existují pouze falešné představy o bozích. Podstatou náboženství je přítomný čas.
Frobenius především poznal a popsal způsob vědění, rozdíl mezi poznáním, které je třeba si osvojit s určitým úsilím, a poznáním, které je mezi lidmi „ve vzduchu“.
Na zdi lezl pavouk, ochutnávaje kámen makadly. Pavouk znalý řeči kamene. Takže existuje nákladní vlak bez jízdního řádu.
Ezra Pound – mistr těch, kteří vědí, je výborne zostavená, obsažná kniha venovaná Poundovi, jeho esejám a textom o ňom. Prečítal som ju v podstate naraz, neschopný skončiť, ponad únavu, spánok a prekážky prázdnej hotelovej izby. V tej knihe je básnik do veľkej miery skutočne obsiahnutý – jeho raná arogancia, energia či inteligencia ducha, údernosť myslenia, antisemitizmus, Cantos, gesto nasýtenosti jazyka, aktivity, korešpondencia, teda listy, ktoré písal evidentne pod vplyvom spirit v oboch významoch – alkoholu i ducha, sú tu jeho blízki, a je tu aj Pound – starec, mĺkvy, prítomný inde, inde než v sebe samom. Je tu text Miroslava Holuba o stretnutí s Poundom, báseň v próze, ktorej sa venuje ďalší text Larryho Levisa, vnímavý voči vnímavosti; je tu aj Ginsberg a Ferlinghetti, William Carlos Williams, eseje o Poundovi – učiteľovi, o jeho živote a tvorbe, a sú tu aj spomienky na neho. A predsa popri tom všetkom je oným bodom, ktorý preváži všetko ostatné, okamih v rozhovore tvrdohlavo rozjareného Ginsberga s tvrdohlavo deprimovaným Poundom, keď starec vysloví poľutovanie nad svojím najväčším omylom – antisemitizmom a mladík, „budhistický žid“, vyjadrí radosť nad tým, že tento odporca židov a budhistov to povedal, ale nie ako satisfakciu, odvolanie alebo popretie, ale ako krok na celistvej ceste, ako súčasť veľkej drámy, ktorú nemožno hodnotiť po častiach, len obdivovať jej oblúk; a pokračovaním tohto okamihu je záverečné požehnanie, ktoré si udelia, starý a nový láma, starý a nový prorok, ktorých jasnozrivosť si v ten deň vymenila pochodeň.
Kto bol teda Ezra Pound? Čitateľ si svoj obraz môže utvoriť aj na základe tejto knihy šiestich prekladateľov vrátane Jana Zábranu.
Sobota 22. apríl 2023
Začína sa tá najintenzívnejšia fáza jari a človek cíti, že chce byť pri tom – v záhrade, na svetle, na prechádzkach v blízkosti rozkvitnutých čerešní, vystavený svetu, a aj pre mňa po dlhej tmavej zime nastáva obdobie svetla, potulovanie sa, záhrady. Zároveň uznávam, že aj to šedivé a chladné obdobie stereotypnosti má svoj nesporný prínos, niektoré myšlienky sa zrodia len zo zimnej urputnej chôdze, zo srdnatosti chôdze v chlade, hmle, pustom lese. A chôdza spúšťa prúd myslenia, ako napísal Kierkegaard v jednom zo svojich listov, do svojich najlepších myšlienok vkráčal. Stojím na kopci a rozhliadam sa po krajine pod sebou, po celom páse hôr, a myslím na to, že krajinu človek akosi dostane na starosť, tieto lesy a tieto knihy, a tak sem chodievam, obchádzam si všetky miesta, striedam vrchy a doliny a sledujem aj tieto postupné zmeny, rozvíjajúce sa listy stromov, pribúdajúce rastliny. Byť pri tom.
A myslím aj na to, ako sa takto v prírode človek vždy vracia k jednému svojmu Ja, ktoré žije práve takto, akoby vždy znova nadväzoval niť a bol opäť tam, kde naposledy prestal. Toto naše Ja žije v perspektíve samoty. Jeho úlohou je zostupovať čo najhlbšie do seba, lebo to je spôsob, ako byť čo najviac so svetom. A platí to aj opačne – čím hlbšie vchádzame do sveta, tým hlbšie smerujeme do svojho vnútra. Kedysi som nechcel oveľa viac – žiť osamote, tráviť čas v prírode, čítať a písať. Bol by to nevyhnutne skromný a možno biedny dom a život na okraji; najviac sa tomu podobali prvé roky v tomto dome, ktorý síce nie je lesnou samotou a stojí v dedine, ale do lesov to nie je ďaleko. Prerábal som ho, nasťahovali sme sa doň, narodila sa nám dcéra, a ja som nikde nepracoval, veľa som chodil, čítal a tak podobne, lenže na to, aby som vydával knihy alebo časopis alebo niečo podobné som nebol dostatočne Donom Quijotom, pretože moje pravé meno znie Sancho Quijote. Predovšetkým som vedel, že nechcem zvádzať ponižujúci boj s veternými mlynmi dotácií a grantov, a tak som si svoje knihy a preklady vydával samizdatovo, bez reklamy, bez vydavateľstiev, bez siete, do ktorej sa treba priviazať. A začal som žiť súbežne svoje životy: cez deň som bol Sanchom v zamestnaní, ale nie Panzom, stále Sanchom Quijotom, takže som napríklad nikdy nepostavil prácu nad ľudí a možno práve preto je väčšina veľkých šéfov dávno preč, kým ja som stále tu; Quijotom som bol azda najviac pre svoje deti, a potom bol ešte tretí, tichý a skrytý život za stolom.
A keď som teraz kráčal okolo rozkvitnutých stromov a zbieral prvé bylinky na čaj, myslel som na to, že vždy boli v mojej chôdzi obe cesty a vtedy, keď som najväčšmi žil v súlade s prvou cestou, v podstate mimo sveta peňazí, zamestnaní, postavenia a všetkého ostatného, možno som si toho ani nebol celkom vedomý; vtedy som ale premýšľal nad budúcnosťou, mala svoju podobu a dalo sa do nej vojsť, paradoxne sú niektoré veci skutočné vtedy, keď si ich len projektujeme a predstavujeme, keď tu nie sú, keď nie sú skamenené do takzvanej reality. Preto je pre mňa dnes úplne zreteľná dvojitá podoba mojich krokov, alternatíva dvoch ciest, ktoré vidím jasne preto, že sú len predstavou; dnes už nemám nejasnú budúcnosť so všetkými svojimi možnosťami, mám len prítomnosť a jej pokračovanie. Nemám pred sebou hranicu iného sveta, ako všetci obyvatelia vnútrozemia.
„Nech sa teda každý, kto chce vidieť boha a krásu, stane najprv bohu podobným a krásnym.“ (Plotínos, Enneady)
Nedeľa 23. apríl 2023
V nedeľu nemá nič silu a autenticitu, je to deň konca a zmaru, v ktorý sa nič skutočné nepodarí uskutočniť. Aj preto výlety do parku alebo do cukrárne, všetko je už totiž vopred poznačené atmosférou zániku a neambicióznosti. Preto má nedeľa aj svoju vlastnú depresívnosť, ktorá o nás niečo hovorí – v strede týždňa môžeme byť unavení alebo preťažení, nestíhame a ubíjajú nás povinnosti, ale to ešte nie je ten skutočný dôvod zúfalstva a prázdnoty; ten sa nás zmocní až vtedy, keď na nás dýchne ničotou náš voľný deň.
V lese nejestvujú životné križovatky.
Streda 26. apríl 2023
Pri pohľade na našu civilizáciu už len z malého odstupu prichádza otázka: kam smeruje všetka tá energia výkonného a vysoko efektívneho stroja? Ľudia už dávno nepracujú len preto, aby prežili a zariadili sa vo svete. Zhromažďujú čoraz viac síl a energie, produkujú stále viac zásob, stávajú sa stále funkčnejším a silnejším strojom.
Veľké a vznešené ideológie kladú na ľudstvo úlohu cieľa, nabádajú k sebaprekročeniu až k sebaobetovaniu, a spravidla k prekonaniu konkurenčných princípov, ktoré spolu s ich nositeľmi označujú za nepriateľa. Takto postavené ideológie, navyše ostro vymedzené a nekompromisne nasmerované, majú azda len dve možnosti: zlyhať alebo rozvrátiť svet.
To, čo nazývame úpadkovou konzumnou spoločnosťou západnej civilizácie, je umne pracujúci mechanizmus, ktorý výsledky svojej práce a neustáleho rastu investuje do zábavy a nie do vojen. Vo svojej podstate je neideologický a preto je tak intenzívne atakovaný ideológiami sprava aj zľava. Sám sebe ponúka pokušenia a ochotne im podlieha. Sám seba zamestnáva, zabáva a drží v napätí. Obrazom takéhoto človeka je zamestnanec, ktorý po práci smeruje do fitnescentra, kde investuje svoju mzdu, čas a námahu do neproduktívnej práce; šliape na stacionárnom bicykli, dvíha závažia, beží na protichodne bežiacom páse. Môžeme to nazvať vykastrovanou prácou, ktorá neprináša nijakú pridanú hodnotu. Iným obrazom je človek, hľadiaci na monitor televízie, počítača alebo mobilu. Títo ľudia fyzicky aj duševne reprezentujú uroborosa, hada požierajúceho svoj chvost. Takto do seba zavinutý had pokúša sám seba, v biblickom zmysle nepokúša iných, nerúca svety, nie je príčinou skazy.
Pozorovaním jednotlivcov si vieme predstaviť obraz celku. Dnešný človek je vyťažený v zamestnaní, po ňom sa zapája do súkolesia internetu, televízie a sociálnych sietí. Predstava, že voľný čas ho oslobodí a privedie k napĺňaniu vyšších cieľov a ambícií je však naivná – voľný čas väčšinu ľudí zneisťuje, paralyzuje a v konečnom dôsledku mnohých zničí – celebrity možno považovať za obete nekonečného víkendu. Uroboros je had v neprestajnom kruhovom pohybe. Ak ho zastavíme, najprirodzenejším dôsledkom bude, že zožerie sám seba. Ideológie predpokladajú, že oslobodený had sa dobrovoľne vydá do sveta tým správnym smerom, ale väčšina oslobodených uroborosov v skutočnosti zožerie seba alebo iných.
Štvrtok 27. apríl 2023
Človek je šíriteľ a zmnožovateľ posvätna. Vo všetkých príbehoch sa pôvodná posvätnosť osoby alebo skutku – napríklad Ježiša – šíri do všetkých strán ako kruhy na vode a premieňa osoby, predmety a miesta na objekty kultu. Relikvie, rituály, apokryfy a uctievanie nie sú vlastné len náboženstvu; Proustovi obdivovatelia uctievajú miesta, predmety a dokonca koláčiky. Ceníme si podpisy slávnych, spoločné fotografie, podanie ruky; zbierame predmety, pietne navštevujeme miesta a cintoríny. Nevysielame do okolia posvätno, ale evidentne v sebe máme radar, ktorý jeho žiarenie neomylne zachytáva v predmetoch, slovách a veciach; sme zberatelia, oddaní fanúšikovia, pietni uctievači, ale predovšetkým tí, čo materiálny svet premieňajú na posvätný časopriestor, zažínajúc vo veciach okolo seba božské iskry.
Piatok 28. apríl 2023
Každá možnosť komunikácie znamená príležitosť zamerať sa na podstatné, vyjadriť to najdôležitejšie a vyhnúť sa táraniu. Ale aj táto metóda môže veľmi ľahko skĺznuť do tárania. Tie najdôležitejšie výpovede, ktoré si dodnes opakujeme a stále si získavajú našu pozornosť, hovoria zdanlivo o niečom inom, a nie sú snahou vypovedať v troch vetách podstatu bytia. Umenie vytvára ornament, do ktorého je votkaný hlbší zmysel; a tie najznámejšie rozprávania nám akoby okľukou hovorili alebo ukazovali niečo podstatné. Alebo akoby v nás niečo odomykali – a ornament reprezentuje špecifickosť kľúča. Prečo je to tak? Za prvé preto, že diel dokáže ak nie zastúpiť, tak výborne ilustrovať celok; a teda prostredníctvom konkrétnych vecí okolo nás dokážeme názorne preniknúť k hlbšej podstate, ktorú inak filozofi konštatujú v abstraktnejších a univerzálnejších pravdách. Za druhé, umenie okrem svojho obsahu komunikuje aj svojím štýlom, a tak nás opis jednej prechádzky v lese, alebo výhľadu z kuchynského okna dokáže zaujať a naučiť nás pozornosti, vďaka ktorej môžeme objavovať sami seba vo veciach okolo nás. Znamená to naučiť sa rozpoznávať význam vo vlastnej každodennosti, učiť sa inšpiráciou, objavovať nové svety. Umenie neponúka interpretáciu, ale vedie nás k schopnosti interpretovať – hoci aj reklamy, nábytok, ľudí alebo seba. Ornament ponúka sofistikovanú formu, do ktorej odlievame pôvodný výkrik, a tým ho premieňame na vzdych. Vytvárame tak čiernu skrinku, ktorá premieňa naše vnemy a pocity, transformátor sveta. Na rozdiel od zvierat, ktorých pozornosť a myslenie sú závislé od bezprostredného prostredia, naše myslenie je vlákno, ktoré môže smerovať v ktorýkoľvek okamih ľubovoľným smerom, do neprítomných miest skutočného sveta, ale aj do zákutí neskutočných svetov. Naša sloboda spočíva v odpútanosti od toho, čo je, v pozornosti voči tomu, čo si sami zvolíme, a čo si nevolí nás. Myslím, teda som slobodný.
(Ilustrácie: David Popa)
Dalfar 
Pridaj komentár