(Ilustrácie: Mark Powell)
Piatok 3. február 2023
Koláž dnešných prečítaných viet:
Viedeň bola, ako vieme, pôžitkárske mesto, ale vari kultúra znamená niečo iné ako umením a láskou odlákať hrubej matérii života jej najjemnejšiu, najnežnejšiu a najsubtílnejšiu podstatu? K přežití je podstatné porozumět hierarchii zmaru. Zlý obsah knižky môže rozširovať nebezpečnú duševnú nákazu a svojím nemravným príkladom dráždi čitateľa a budí v ňom túžbu po dobrodružstvách, seje zmätok. Prekvapí ma, vzruší pergamen, hladký, vyhladený belaso presvitajúci kus kože z ovce, ktorej ustrihli hlavu, nohy, chvost, práve formát 50×20 cm. Tato skutečnost byla pro mne po celé následující odpoledne až do večera podnětem k přemýšlení.
Sobota 4. február 2023
Po včerajšom snežení sa zdvihol silný vietor voňajúci mokrou zimou, vietor olizujúci sneh z ciest, mokrej trávy a z dreva pred domom, ktoré mi teraz bude prúdiť cez ruky ako každý rok, ponamáha moje ruky, chrbát, pretečie mnou citeľne kus lesa, aby budúce zimy zase vyhrial vzduch domu a osvetlil kúsky noci pred zaspatím.
Stefan Zweig, Svet včerajška – mám tohto autora rád, jeho úprimnú, priamu reč klasika, jeho schopnosť nadchnúť sa, žičlivé pochopenie iných, ktorým vo svojich textoch slúžil a stal sa ich zasväteným vykladačom, lebo ich pochopil zvnútra a svoje nadšenie, pocity a vzruchy nesebecky venoval ich dielu a ich hlasu, Balzacovi, Hofmannsthalovi, Dostojevskému; a okrem toho má vzácnu vlastnosť neupadať do banality, opakovania, hluchých miest – každá jeho veta je dôležitá, naplnená obsahom, nedá sa preskočiť (napriek tomu, že istú naivitu mu zrejme pripísať môžeme). Zweig mi v tejto knihe pripomína Máraia, ďalšieho veľkého, pozorného a rozvážneho svedka, ktorý sa takisto vedel nadchnúť, formulovať, zachytávať bežný život i ducha čias a generácií, klasika, ktorý písal tak, ako rozprávame, plynulo, zrozumiteľne, univerzálne. A keďže knihy spolu súvisia a vedia sa stretávať, zhodou okolností si pri čítaní Zweigovu knihu zaťažujem iným presvedčeným Viedenčanom, Thomasom Bernhardom, ktorý patrí k dialogickým, nie monologickým autorom, potrebuje dráždiť a provokovať, potrebuje reakciu, najlepšie nesúhlasnú, sú ľudia postihnutí chorobou dráždiť, vyžiadať si nesúhlas, stretneme ich nielen v Dostojevského románoch, ale aj v bežnom živote (možno máva každý z nás občas túto chorobu), iritujúce postavy žijúce z nesúhlasu; Bernhard je v istom zmysle negáciou Zweiga, hovorí svoje ušomrané, subjektívne, teatrálne „nie“ svetu, ktorý Zweig opisuje vyvážene a spravodlivo, ako zostarnuté dieťa a dospelý muž z toho istého mesta a z dvoch rôznych generácií.
Storočie konca Daniela Heviera, pásmo, ktoré testuje možnosti koláže pre zachytenie začiatku 21. storočia, teda sto rokov od svojho uvedenia na scénu – po moderne sa koláž testuje aj v (post)postmoderne. Ako to býva, niektoré pasáže zasvietia, iné recyklujú, mení a vytvára sa, pulzuje kontext, v ktorom sa stretávajú obrazy, prelínajú, väzbia sa a interferujú, próza, poézia, obrazy, výstrižky, myšlienky, sentencie – tak trochu apokalypsa, tak trochu denná tlač, navyše s ilustráciami, a obrazy gravitačne pôsobia na text, ktorý okolo nich prúdi, zakrivenie významu a obraznosti je niekedy zrejmé, inokedy tušené, autorove obrázkové koláže generujú obrazy a štartujú predstavivosť, takže za textom je cítiť metódu, ktorú autor priznáva pri svojich prózach, a naznačuje ju aj v tomto poetickom pásme: „táto kniha bude mať 96 strán / je to tak rozvrhnuté.“ Áno, je to prúd, blikanie obrazovky so zostrihanými sekvenciami, preklikávanie internetom, ktorý zobrazuje to najlepšie a najhoršie z nás, bez hore a dolu, vpravo a vľavo, v celkom novom ne-priestore. Hevier nám vie dať význam, ktorý si z jeho textu vytvoríme a vezmeme sami. Strihá, lepí a prelína, a to isté robí čitateľ v obojstrannej živej koláži. Prichádzajú dni plné zeleného slnka, ostáva nevydopovedané.
Piatok 10. február 2023
Mapa vkusu, napríklad spôsob, akým počúvame hudbu. V záplave mien je niekoľko veľkých hlavných miest, ktoré zostávajú napísané veľkými písmenami – stále pre nás veľa znamenajú, zvyčajne sa k nim vraciame, umiestnili sme do nich veľa hudobného významu. Okolo nich sú menšie mená, ktoré nejako súvisia – odbočili sme k nim, alebo sme si ich takto zatriedili, v týchto menších mestách sme strávili menej času, navštívili sme ich a to stačí, pridali sme si ich na zoznam. Potom sú tu miesta, kde sme nikdy nevkročili a ani sa tam nechystáme, každý z nás má biele miesta rozličnej veľkosti a z rôznych dôvodov: lenivosť cestovať, ignorancia, averzia, pohodlnosť, vernosť známemu prostrediu a domovu.
Iné sú mapy a iní sú ich používatelia. Niekto je nomád, putuje od skladby k skladbe, od mena k menu a zo žiadneho si nespraví domov a hlavný stan. Sú snobi, ktorí navštevujú len turistické destinácie a nikdy nevkročia do hôr a na púšte. Potom sú obyvatelia metropol, ktorí nevidia dôvod, aby opustili New York alebo Viedeň. Mešťania, turisti, objavitelia, lesní ľudia.
Sobota 11. február 2023
Keď hovoríme, že nestíhame, máme tým na mysli, že toho stíhame až priveľa. Prázdne dni v tomto denníku znamenajú, že píšem inde a mám plné ruky práce, takže tie prázdne miesta sú vlastne najplnšie, najrušnejšie a najživšie. Roky, ktoré sa venujem tomuto projektu, svedčia o nenaplnenosti, nedostatku inej, zmysluplnejšej práce, tak ako je každý z nás svedectvom o absencii svojho lepšieho Ja.
Otázka nie je, či sme v labyrinte – aj na tej najotvorenejšej rovine naša chôdza vytvorí labyrint.
Utorok 14. február 2023
Mäkká vlhkosť stúpajúca zo záhrady, snežienky.
Svet k nám prehovára, ale jeho jazyk k nám neprehovára bezprostredne – kmitá v slovách, pulzuje v hudbe, šumí v uliciach, máva podoby ľudí a krajín, preto nadobúda podoby doby, prízvuk epochy, sfarbenie filtrov. Čo nezachytíme, to zostáva v podobe bieleho, neviditeľného svetla, ktoré zachytila na svojom optickom hranole minulosť alebo ho raz uvidí a preloží budúcnosť. Kultúra každej doby je špecifickou sieťou, ktorá zachytí a prepustí iné druhy signálov.
Piatok 17. február 2023
Popoludní až do súmraku na bežkách v mokrom snehu, v bielom tichu s rýchlo prúdiacou hmlou, akú sme vo filmoch v detstve vždy odmietli ako filmovú a umelú, a mali sme pravdu; studený silný vietor, obrysy stromov a vysokej mĺkvej veže vysielača sa menili, mizli a vynárali v prúdení hmly. Dole pod úrovňou oblakov riedky dážď v tmavej krajine.
Jemný cinkot rozpálenej pahreby v krbe, keď do nej pustíme vzduch – ani tento zvuk nemá svoje meno.
Pri prechádzaní jednou moravskou dedinou sa oproti sebe na dvoch stranách cesty ocitnú dva relikty minulosti – na ľavo malé, oblé prikrčené pivnice v svahu, na pravo polorozpadnuté budovy družstva. Názorný príklad toho, že kultúry a štýly sa nelíšia len svojimi vrcholnými podobami, ale aj ruinami – niektoré vedia zostarnúť a schátrať s noblesou, takže vďaka tomu dodnes navštevujeme romantické ruiny kláštorov a chrámov takého Melrose Abbey. Komunistické družstvo, pyšne nahrádzajúce skromné pivničky gazdov, v sebe nikdy nepredpokladalo budúcu ruinu, svedectvo nedôstojného krachu, a o to škaredšie a nepatričnejšie pôsobí – ako predčasne schátraný, nedôstojne zostarnutý človek.
Chute duše. Niekto si skutočne vychutná horor, podobne ako si vychutnávame pikantné jedlá. Ale väčšina ľudí, myslím si, si vychutnáva krásu, dobro, a zo všetkého najviac tajomstvo. Stretnutie s tajomstvom, jasné vedomie, že existuje a že zastrešuje našu existenciu, je možno tým najsilnejším pocitom, vyšším, než je poznanie, „odhalenie“ pravdy. Vedomie faktu stojí nižšie než bázeň pred tajomstvom – skutočne? A ak áno, prečo – prečo tak volíme?
Telo a duch, medzi nimi je duša a tá má svoje chute – a ak si duch trúfa, kráča po ich stopách.
Sobota 18. február 2023
Vymyslené – tým, že je intencionálne a eliminuje vplyv náhody – je skutočnejšie než skutočné.
Sobota 25. február 2023
Niekedy nás veľmi presne charakterizuje to, čo nie sme schopní pochopiť. Slepé škvrny rozumu, vnímania, citovosti. To, čo nám uniká, čo prepláva okami našej siete. To, s čím tým pádom nemusíme bojovať, čo nás nezraní.
Koláž dnešných prečítaných viet:
V Hľadaní nie je ani stratený, ani nájdený čas, je tam iba čas bez minulosti i budúcnosti, čas vlastný umeleckej tvorbe. Blues má mnoho ľudských tvárí, prázdnych náručí i zaťatých pästí. Keď hovoríš o maľbe, spomeň, že dvadsaťštyri písmen abecedy slúži na vytvorenie našich myšlienok rovnako ako črty ľudského tela slúžia na vyjadrenie rozličných vášní duše, odkrývajúc to, čo sa odohráva v duchu. V okamihoch inšpirácie mala jeho démonicky bdelá pamäť všetko na dosah ruky, každú prečítanú knihu, každý dôverne známy obraz, každú krajinu; metafory sa spájali prirodzene ako ruka s rukou, za zdanlivo konečným horizontom sa dvíhali sťa kulisy ďalšie obzory – v spomenutej prednáške som po prvý raz živo pocítil, a neskôr aj pri osobných stretnutiach, ako z neho vychádza flatus, oživujúci, nadchýnajúci, s ničím neporovnateľný závan, ktorý sa nedal úplne pochopiť rozumom.
Utorok 28. február 2023
Wrocław, pôsobivé, sebavedomé mesto, v ktorom som na pár dní len bežným turistom, ktorý sa túla ulicami a kaviarňami pomedzi početné kostoly a historické budovy. Cítiť tu cit pre mesto, pre verejný priestor, viac než u nás – rešpektuje sa tu štýl, ulice sú útulné, budovy nekričia a nevyčnievajú. Je tu veľa kaviarní a malých barov a reštaurácií, na úkor obchodov, aké bežne stretávame u nás. Mesto plne integrovalo rieku s ostrovmi a nábrežiami, mosty sú predĺžením ulíc, niečo, čo pozná aj Praha, ale nie Bratislava. Myslia tu aj na cyklistov a chodcov, na stenách svietia maľby, ktoré mestu prospievajú a nie sú anarchistickým výkrikom sebectva ako u nás, áut nie je nikde priveľa, človek si tu všimne najmä niekdajší veľkorysý štýl – investovať do fasády, aj keď to robím pre iných a nie pre seba, pridať miniatúrnu vežičku, z ktorej niet veľkého úžitku, ale akosi to patrí k veci – za uplynulých sto rokov sme postavili nanajvýš vzácne výnimky, ktoré si zaslúžia pozornosť, niekoľko stavieb, ktoré sú dobré len preto, lebo nevyčnievajú a nepútajú pozornosť, inak ide z veľkej väčšiny o nevkusné, pominuteľné stavby, ktoré sú nemoderné už pár rokov po svojom vzniku – naša architektúra svojou obmedzenosťou, sebectvom, šetrením, nedostatkom veľkorysosti, myšlienky a vkusu nevie konkurovať bežnej architektúre minulosti.
Čítam si vo Wrocławi Zweigov Svet včerajška, knihu, ktorá pripomína veľkú zmenu dvoch storočí a dvoch historických epoch. Pripomína zásadný prechod od úzkych elít, ktoré rozhodovali o všetkých spoločenských otázkach vrátane politiky a umenia, k všeobecnej demokracii más, ktoré si začali voliť svojich zástupcov a priviedli k moci dva desivé režimy, a začali rozhodovať aj o vkuse, morálke, pravidlách a hodnotách. Zweig to pripomína, ale nehodnotí, je mu bližšia francúzska rovnosť než nemecká výlučnosť, odmieta zošnurovanú pokryteckú morálku Rakúska, je liberál a bonviván, hoci ho vlastne nepoznám a netrúfam si ho posudzovať ani charakterizovať – ale ako svedok nám pripomína korene kríz, ktoré Európu priviedli k tomu, čím je dnes, napríklad k nevkusnej architektúre a nevkusnej politike, k pozoruhodnej a nevyhnutnej rovnosti ľudí, ktorí sa dnes obliekajú rovnako, ale zároveň rovnako rozhodujú o hudbe, filmoch a knihách. Stefan Zweig vo februári 1942 dobrovoľne zomrel, pretože masy si vybrali Hitlera ako reprezentanta toho najhoršieho , čo Zweig na nemectve nemal rád, a spoločne ničili všetko, čo na Európe miloval. Wrocław bolo nemecké mesto, po vojne vysídlené, osídlené pre zmenu obyvateľstvom z východnej časti Poľska, ktorá pripadla Stalinovi – to všetko sú už dejiny vykorenenosti, opaku toho, v čo Zweig veril a o čo sa usiloval.
(Ilustrácie: Mark Powell)
Dalfar 
Pridaj komentár