Kruhový denník: december 2022

(Mattias Adolfsson)

Pondelok 5. december 2022

Najsilnejšia motivácia pri pohľade na ľudské dejiny – túžba po pravde, tak sa to aspoň javí mne. Ako napísal Kafka, skúšať sa máme na ľudstve – optimistu naplní nádejou, skeptika sklamaním. Niekto by povedal túžba po Bohu – to mohla byť základná, hlboká motivácia, ale v každodennom konaní, v našej potrebe rozprávať, presviedčať, putovať a skúmať je prítomnejšia potreba pravdy. Je tu aj túžba po uznaní a množstvo ďalších, čiastkových túžob a potrieb. Ale zo všetkých najviac vidím práve túžbu po pravde, ktorá poháňa vedu, cestovanie, komunikáciu, filozofiu a umenie.

V prípade túžby platí zákon nedostatku, ktorý je dôležitý katalyzátor nášho chcenia; tak ako potrebujeme luxusné tovary, pretože by nás neuspokojovalo mať len to, čo ostatní, pre isté veci vyžadujeme ich nedostatok, o čom vedia všetci zberatelia. Zberateľ si nemôže kúpiť svoju zbierku a nebude zbierať to, čo sa dá kedykoľvek kúpiť; potrebuje hľadať, usilovať sa, pátrať a spoliehať sa aj na šťastnú náhodu a okolnosti. Platí to pre lovcov a objaviteľov každého druhu – neuspokoja ich plné regály v obchodoch. Ekonómia túžby a obete je kľúčová pre pochopenie toho, kým sme.

Sobota 10. december 2022

Autori púšťajú svojich čitateľov rôzne ďaleko – niektoré príbehy nám nepatria, sú to objekty, ku ktorým musíme zaujať postoj, odohrávajú sa pred našimi očami, ale postavy a deje nás nepustia k sebe – také bývajú napríklad mýty. Zo slovenských spisovateľov si k sebe veľmi blízko pripúšťal čitateľov Pavel Vilikovský, jeho štýl bol priamo postavený na gestách irónie, sarkazmu, na vnútorných monológoch plných postojov a komentárov, ktoré čitateľovi detailne sprostredkovali postoje (nie príbeh) rozprávača. Nedá sa povedať, ktorý postup je lepší alebo plodnejší, sú príbehy – tajomstvá, ktoré nám odolávajú a neprestávajú nás fascinovať, a sú príbehy – otvorené knihy, v ktorých nás autori doslova držia za ruku a prezradia všetky, aj tie najtajnejšie myšlienky – to je štýl presadzujúci sa od 19. storočia a Proust preň vykonal veľa. Je až zarážajúce pre čitateľov dnešných čias, že z Evanjelií sa nedozvieme vôbec nič o Ježišovom vzhľade, tak veľmi sa menia štýly, žánre a postupy.

Moje smerovanie: na vrchol kopca, preč od ľudí; vďaka ľudskej prirodzenosti tieto dva smery splývajú.

Ľudské šťastie. Jeho hodnota – pre mladých ľudí nie vysoká, pre autorov ako Dostojevskij alebo Nietzsche je to skôr meštiacka pseudohodnota (kým súboj, utrpenie a obeť sú tým, čo stojí neporovnateľne vyššie).

Šťastie naberá na hodnote a viditeľnosti, čo spolu súvisí, s vekom. A najmä šťastie nie ako malomeštiacka idyla, ale ako sprievodný jav dobrého života, ako mu rozumejú veriaci, mystici, ľudia prijímajúci bytie ako vyššiu hodnotu od vlastného ja.

Utorok 13. december 2022

Zrejme existuje aj prirodzená cesta duchovnosti, kanonizovaná všetkými veľkými náboženstvami, ale môj duchovný život spočíva v zaujatom skúmaní bočných chodníčkov, na ktoré sústavne schádzam z hlavnej trasy.

Utorok 20. december 2022

Obraz, ktorý ma svojou nevšednou krásou zaujal už vo sne: za mnou požiar, predo mnou hviezdne nebo nad tmavým obrysom lesa pred brieždením.

Temnou chodbou schádzať k Vianociam. Do ktorých vkladáme všetko to, čo si teraz ešte odopierame: čas, knihy, oddych, uvoľnenosť, nádych.

Štvrtok 22. december 2022

Chápať pominuteľné a nadčasové neznamená čo najpresnejšie ich oddeľovať, ale porozumieť ich prepojenosti.

Nejde o to, mať pravdu, ale získať odstup od seba; nenazerať okolie z pevného bodu v sebe, ale pozerať sa na seba z okolitého prázdna.

Piatok 23. december 2022

Ohmatávam brehy novej pevniny, aj keď sedím stále vo vlastnom dome. Včera popoludní som sa odrazil od temného brehu práce a cez hmlisté more som sa vydal k tušeným brehom vianočných ostrovov. Bedničky s knihami, platňami a mapy plánov som poslal vopred. A tak som tu; na novom kontinente vo vlastnej izbe, a píšem si pozdravnú pohľadnicu. Na známke sa kolíšu palmy v rytme mora.

Pondelok 26. december 2022

Každý z nás chce uspieť a byť na strane víťazov, preto si vyberáme, v čom súťažíme a aké sú pravidlá. Ak nie sme dosť šikovní, bohatí alebo slávni, stále môžeme byť na strane skromných, múdrych alebo zbožných. Ako líška z Ezopovej bájky prisaháme presne na to hrozno, na ktoré dočiahneme. Takto fungujú kolektívne identity – dokážeme sa definovať cez príslušnosť k tým, ktorí sa považujú za „víťazov dejín“, nech už je to príslušnosť k národu, politickej strane alebo cirkvi. Víťazstvo býva najčastejšie morálne, presne v intenciách voľby pravidiel, ktoré nás dekorujú – to súčasne umožní združovať všetkých nespokojných, frustrovaných ľudí do masového hnutia, pretože síce neuspeli vo formálnych bitkách parlamentnej demokracie, ale pravda je na ich strane.

Tento rok dominovali verejnej diskusii tri hlavné témy. Prvou je ruská agresia na Ukrajine a pravda je tu úplne jednoduchá a preto ju podľa mňa netreba rozmieňať, nasvecovať z iných uhlov, pátrať po detailoch a alternatívnych pohľadoch. Rusko sa dopustilo agresie a je našou povinnosťou podporiť Ukrajinu. Do zátvorky môžeme dať všetky ostatné sekundárne faktory – dôvody agresie, protiruské postoje, možné riešenia – na nich sa už nezhodneme.

Druhou témou bol covid a mne sa stále zdá byť otázka a jej uhol pohľadu nesprávny. Perspektíva debaty je totiž tá, ako sa (ne)poškodili naše práva. Ale tá otázka nemá smerovať na ja alebo my, ale opačne – ako môžem ja pomôcť a prispieť ostatným a spoločnosti. Preto aj rúška, respirátory a očkovanie môžeme považovať za spôsob, akým ja chránim ostatných okolo seba. Namiesto toho počujem hlasy, ktoré sa bránia očkovaniu seba alebo svojich detí, hlasy brániace svoju slobodu prejavu, počujem veriacich, ktorí protestujú, že zatvorili ich kostoly a porušili ich práva, princípy a tradície. Vždy je lepšie, ak bránime niečie práva, nie svoje; nie ostatní dlžia niečo nám, ale my dlžíme niečo ostatným. Preto by podľa mňa v Pride pochode mali pochodovať heterosexuáli, veriaci a rodiny – a dať najavo svoju podporu istej komunite. Je našou hanbou, ak necháme svoje menšiny – Rómov, Židov, homosexuálov alebo psychicky chorých – protestovať vo svojom mene.

A to súvisí aj s treťou témou kultúrnych vojen. Otázka je jednoduchá – ak tu máme spolu žiť, dokonca spokojne a úspešne, musíme nájsť spôsob, ako na to spolu. Táto otázka znamená, kto spája a kto rozdeľuje; kto hľadá „spolu“ a kto „my a vy.“ Slovenskou fotografiou tohto roka je pre mňa Zuzana Čaputová a Roman Samotný. Je až banálne písať to, ale pravda nie je vopred fixovaný zápis, ktorý spochybní všetko ostatné a ostatných; pravda je v situácii, v konaní, v postoji, v podstate tu ešte nie je – to my ju môžeme priniesť a uskutočniť. Pravda je v prítomnosti alebo v budúcnosti, nie v minulosti. Nedá sa vykopať v záhrade.

Najťažšie to teda majú menšiny, za ktoré nemá kto iný hovoriť a ktorých práva neuznávame, a všetci tí, ktorí nemajú kolektívne identity víťazov – napríklad umelci, ktorých identita je individuálna a jediné víťazstvo je to, o ktoré sa zaslúžia sami, a ktoré sami spochybňujú nárokmi, aké na seba kladú.

Štvrtok 29. december 2022

Nevinnosť, vieme si ju predstaviť a chceme ju vôbec? Spájame si ju s naivitou, obmedzenosťou, idealizáciou. Vieme ju pripísať ľuďom, ktorých by sme si vážili a v ktorých vidíme určitý vzor? Myslím si, že proti predstave nevinnosti bojoval Milan Kundera. Bola pre neho súčasťou gýča, opakom reálneho sveta, inteligencie, skúsenosti, vkusu. V niekoľkých pasážach, napríklad o ostrove obývanom deťmi, bojoval proti idealizácii nevinnosti v deťoch – videl v nich skôr nedovyvinuté ľudské bytosti s prirodzenou, ešte neobmedzovanou krutosťou, než „anjelikov“ neschopných zla.

Nevinnosť sa vo svojich postavách snažil kriesiť Dostojevskij, s rozpačitým výsledkom. Nejde len o Myškina, ktorý je skôr prírodný úkaz než ľudský typ, a ktorého nechá autor napokon deklarovať protizápadné a protikatolícke súdy, ale najmä o všetkých hriešnikov, v ktorých Dostojevskij vždy znovu kriesi nevinnú ruskú dušu, ktorá v tom istom tele žije vedľa hriechu, pádu a hlúposti v čudesnom zväzku, vezmime si Nastasiu Filippovnu z Idiota, u ktorej sa nevinnosť bičuje hriechom a naopak.

Vieme spojiť nevinnosť a inteligenciu, prípadne múdrosť, skúsenosť a vzdelanosť? Nie som si istý, nakoľko nejde len o mýtus, o našu vlastnú projekciu nevinnosti do postáv, akými boli Solovjov, Weilová, Buber. A opäť, nakoľko boli typmi, ktoré možno nasledovať. Vedeli by sme pripísať nevinnosť spisovateľom? Prichádzajú mi na um presne opačné príklady. Vrátane spomenutého Dostojevského.

Nevinnosť patrí svätcom, a tí, podľa mňa, nie sú reálnymi príkladmi pre naše životy. Sú to excentrici, ktorých sa navyše dotkla vyššia milosť. Blahoslavení chudobní duchom, ktorým náleží kráľovstvo nebeské, ale nie pozemské.

Spomínam si na Štrpkovu komplikovanú odpoveď na otázku o Bohu; rozprával, koktal a zamotával sa pomerne dlho bez toho, aby niečo povedal. Možno toto je moderná poézia: koktanie o Bohu, rozvláčne pojednanie s nasadením všetkých síl a schopností o niečom, v čom mával prostý duch jasno.

Sobota 31. december 2022

Želať si niečo pre iných, nie pre seba, to by mohlo byť poznanie z tohto roka: želať si niečo pre Ukrajincov, pre tých, ktorých sa týka covid viac než nás, pre tých, ktorí pocítia väčšmi každú krízu. Konečne si všimnúť všetkých, ktorým je horšie ako nám, by mohlo byť po tomto roku ľahšie. Ostatné je skôr nedôstojná sebaľútosť.

„Je toto sen a celý svet sa mi zdá?“ pýtame sa neskromne, lebo skromnejšia verzia tejto otázky znie: som len postavou v sne niekoho iného?

Mýliť sa možno na veľa spôsobov, niektoré sú správnejšie, skromnejšie a užitočnejšie než iné, a práve tak možno mať pravdu rôznym spôsobom; či už máme pravdu alebo sa mýlime, záleží len na nás, čo s tým spravíme.

Dokázať byť pre druhých tajomstvom.

(Zápisníky: Mattias Adolfsson)

Advertisement

5 komentárov to “Kruhový denník: december 2022”

  1. Rado Says:

    Tak nakoniec sa aj z Vás stal kazateľ…všetko dobré Vám prajem.

    • dalfar Says:

      Prečo nakoniec? Ešte nie je nakoniec… Ďakujem, nech sa Vám darí.

      • Rado Says:

        Len v kratkosti odpoviem: nakoniec preto, ze kázanie sa stalo abolutnou dominantou vsetkych textov ktore vznikaju. Vlastne je to jedina tema od pandemie; na vsetkych weboch,vo vsetkych knihach sa pise len o jednom: ako by sa mali ludia zmenit, co by mali robit…nakoniec, z mojho sveta pravidelneho citania, o tom pisete aj Vy.

      • dalfar Says:

        Ďakujem, rozumiem. Kázanie asi nie je sympatické slovo, okrem toho imanentného imperatívu asi ani nevie byť originálne, ale dospieva vždy k niekoľkým frázam. A stavia kazateľa nad ostatných, ktorým sa káže. Čím nechcem kázať proti kazateľstvu. Dám si pozor.

  2. l...k Says:

    Veľte pohov!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: