Štýlová oslava štýlu

(Alebo ako sa píše zľava do Práva)

Všechno nejlepší, ed. Zbyněk Vlasák a Štěpán Kučera, Druhé město 2018

Dvadsať rokov a tisíc čísel Salónu Práva si zaslúži oslavu a darček. Je ním kniha, ktorá rekapituluje sto najlepších textov vo výbere redakcie. Sú to prevažne eseje, ale aj rozhovory, poviedky, reportáže a stĺpčeky. A trocha poézie. Názov Všechno nejlepší tak odkazuje na gratuláciu i povahu výberu. Je to skvelý projekt, ktorý opätovne zozbieral a pripomenul texty, ľudí i témy roztratené behom času. Takýto darček by si mohli dať viaceré redakcie, ktoré prinášajú texty s istým nadčasovým presahom. Vlastne práve takáto rekapitulácia overí, či je po rokoch stále čo čítať.

Pri pohľade zo Slovenska sa rozmazáva pôvodný časopisecký a spoločenský kontext, o to ostrejšie sa rysuje kniha. Predpokladám, že denník Právo, transformovaný z Rudého Práva, si so sebou niesol istý kontext (stigmu) a povedzme ľavicové smerovanie. Na knižnom výbere to poznať, ale nie je to dominantný rys. Tým je autorská pestrosť, kultivovanie esejistického žánru a zreteľný pocit slobody – písať o čomkoľvek, uvažovať ktorýmkoľvek smerom, byť hoci aj kontroverzný a provokatívny, najmä však byť podnetný.

Niekoľko subjektívnych postrehov: viackrát sa v textoch vyskytne výraz „hysterický antikomunizmus,“ čo si osobne prekladám ako pokusy rehabilitovať ľavicové myslenie a myšlienky socializmu, často však zrejme proti tým, ktorí komunizmus zažili a vedia o ňom svoje. Bol by hysterickým antikomunistom Jan Zábrana? Osobne mi prekáža aj mýtus uvedomelého občana a potreba dať čo najviac moci a kompetencií. Parlamentná demokracia, našťastie, funguje prostredníctvom volených zástupcov a byrokratického aparátu – predstavme si, že by sa v našich zemepisných šírkach hlasovalo o zásadných témach referendami, predstavme si, ako naši občania tvoria zákony, zahraničnopolitickú orientáciu, prípadne reformy. Ľud dostáva čoraz viac kompetencií a napríklad v hlasovaniach v otázkach vkusu dokazuje svoju nekompetentnosť dostatočne. Ak dáte o smerovaní firmy hlasovať v Googli, môže to byť príležitosť; ak v bežnej fabrike, do roka skrachuje. Nerozumiem ani fenoménu Václav Bělohradský – mimoriadny mi nepríde ani obsah, ani štýl. Rozhovor s Egonom Bondym o politickej situácii vo svete treba čítať tak, že si každú jeho odpoveď otočíte viac-menej o 180 stupňov.

A čo ma zaujalo najviac: Stanislav Komárek v eseji Bylo to velkolepé. Děkuji rekapituluje éru Václava Havla originálne, vtipne, jasnozrivo a veľkodušne. Blumfeld, S. M. píše precízne o pomalosti v ére zvyšujúcej sa rýchlosti. Tomáš Halík objasňuje niečo z vianočného mystéria a Daniel Prokop vysvetľuje, že experti v médiách sa delia na ježkov a líšky, pričom ježkom pri predpovedaní budúcnosti neverte. Z reportáží spomeniem aspoň tú z holandského Haarlemu od Terezy Šimůnkovej. Zaujímavé sú rozhovory s Johnom Updikom, Yuvalom Hararim, Janom Balabánom, Jáchymom Topolom či Andrzejom Wajdom. Zo slovenských autorov je tu Michaela Rosová s vydarenou poviedkou O lodi. A veľa iného na takmer šesťsto stranách, takže niečo si tu nájde každý premýšľajúci čitateľ.

Salón ponúka priestor kultivujúci žáner eseje, s evidentnou snahou diskutovať a premýšľať súvislosti. Čo je dôležité, príjemne a inšpiratívne sa tu budú cítiť aj prípadní oponenti, a to je na tom všetkom asi to najlepšie.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: