Kruhový denník: júl 2022

Zápisníky: José Naranja

Piatok 1. júl 2022

Prázdniny obracajú perspektívu, akou vnímame svet – deti náhle kolonizujú rozľahlé priestranstvá času, aké už dospelí nepoznajú, hľadia na svet z tichých dopoludňajších záhrad, z tieňa kôlní, z prehriatych prašných povál, z burinou zarastených riečnych brehov. Presťahovali sa na periférie bytia, osídlili mĺkvu stranu času, prevrátili rytmus dňa. Prázdniny sú samostatné ročné obdobie, o ktoré sme už prišli; deti a dospelí majú teraz iný kalendár a iné časové pásmo.

Dráždivo otupné priestranstvá nudy. Ľudia sú dravce striehnuce na pravdu alebo zábavu – každý z nás loví trochu odlišnú korisť, podľa schopností a chutí. Vkus hovorí o tom, čo chutí nášmu duchu. Nuda je dravec odpočívajúci uprostred pustiny – mechanizmus tiká, všetky pružiny sú napnuté, stroj beží naprázdno, ale okolo nie je nijaký predmet, nijaká korisť, iba celkom zreteľné, hmatateľné prázdno.

(José Naranja)

Jedno zo zásadných, vždyprítomných kritérií, cez ktoré vnímam každé dielo: či je v ňom prítomná základná energia duše, ktorú pociťujeme, keď sa dotýkame sveta ako tajomstva, či v ňom vanie tento duch najhlbšej túžby, nech už ide o báseň, hudbu, filozofické skúmanie alebo denníkové útržky na okraji disciplinovaných spisov. Toto ma vždy zaujíma a pritom to nezaujíma väčšinu ľudí, väčšinu kritikov a ani väčšinu tvorcov. Našťastie pre to nemáme ani zreteľné slovo (lebo jazyk je najlepším spôsobom, ako skúmať nepomenované). Johanides spomína jasnocitnosť. Mystici siahajú po nepriamych označeniach. Používajú sa symboly, ornamenty alebo šokujúca priamočiarosť, adresát v každom prípade okamžite rozumie, o čom je reč, ako sprisahanec, ktorý narazil na posolstvo určené práve jemu. Číta vlastné slová, ktoré nikdy nevyslovil. Má závrat nejaký obsah? V prípade extázy hovoríme radšej o posolstve než o význame. Hovorme o energii, ktorá evidentne pôsobí, rozhýbe prijímateľa, ale skutky a pohyby sú už na ňom – energiu artikulujeme po svojom, nedokážeme vysloviť jej obsah či význam. Naplní nás, prebudí, oživí a rozhýbe. Energia duše: to je to, čo hľadám, nie je nás veľa, kto ju vedome a priznane hľadá a cíti.

Úpadok náboženstva: keď sa rozhovor človeka s Bohom stáva rozhovorom ľudí s ľuďmi.

Entropia: energia vyprchá, a nielen to: spôsobuje rozptýlenie a rozpad, nezvratnosť zmeny. Inými slovami každá informácia, ktorú dostanem z vonkajšieho prostredia, ma nenávratne zmení a presmeruje, a to smerom von zo spoločenstva, čiže: individualizujem sa. Moje kroky smerujú do prázdna. Prázdno je moja budúcnosť, skúmam ho a prehlbujem.

(José Naranja)

Sobota 9. júl 2022

Kubrickov film Barry Lyndon. Thackerayov román som samozrejme nečítal, Kubrick mu prepísal koniec, ale zmysluplne, a záverečným súbojom navyše vytvoril scénu, v ktorej film vrcholí. Film je pre mňa úvahou o vplyve spoločnosti na jednotlivca, o ich neprestajnom živom vzťahu v dobrom i zlom. Úvahou napríklad aj o tom, ktoré zlé skutky v nás brzdí spoločnosť a ktoré my sami, lebo nikto z nás si nevystačí s vlastným svedomím na zlo, ktoré v sebe nosíme. Barry Lyndon je človek s dobrými i zlými vlastnosťami a necháva na okolnostiach, ktoré sa rozvinú; dalo by sa povedať, že má slabú vôľu, lebo takmer vo všetkom necháva o sebe rozhodovať vôľu spoločnosti, prípadne vlastný pôžitok. Ukazuje sa, že nevlastní peniaze, postavenie, rolu, ale je nimi vlastnený a unášaný; kdekoľvek sa ocitne, strháva ho prúd, či už je to pôžitok, vyššia spoločnosť, alkohol, čo napokon dokumentuje jeho neschopnosť odstrihnúť sa od matky. Je to svojim spôsobom nadčasový portrét človeka, lebo Berryho Lyndona si môžeme predstaviť v rôznych okolnostiach, prostrediach, osudoch – všade by zohral svoju rolu, a všade by bol niekým iným, azda aj lepším. Na Kubrickov film sa tak dá pozerať dvojakou optikou – ako na kritiku spoločnosti, establišmentu, armády, vyššej triedy, puritánstva, lebo to všetko protagonistu deformuje a ničí. Druhý pohľad je kritikou slabého jednotlivca, Barryho Lyndona, ktorý sa spoločnosťou necháva unášať ako všetko prázdne, duté a slabé a nech by sme ho teda postavili do ktorejkoľvek doby a spoločenskej triedy, bez odporu by sa nechal pokaziť a stiahnuť na dno.

(José Naranja)

Politika mi prišla vždy ako niečo nezaujímavé na hlbšie rozoberanie, pretože sa mi zdá byť ľahká a priehľadná, v slovenských pomeroch redukovateľná na otázku, koho nevoliť. A to nám bolo jasné už od detstva, bez politologických analýz. Ešte je tu druhá vec, ako presvedčiť ostatných, aby nevolili zle – až to je výzva.

Prirodzený inštinkt človeka – pobúrenie, keď sa deformuje pravda, keď niekto pred našimi očami prekrúca skutočnosť. Pocit nespravodlivosti, sprevádzaný priam posvätným hnevom. Bolo by zaujímavé pátrať po koreňoch tohto citu, ktorý je zrejme prítomný v úplne každej ľudskej bytosti.

Hodnotovo, vkusom, nábožensky môžeme byť orientovaní inak, ale schopnosť férovo diskutovať, s úctou k pravde, nie akejsi vyššej fixnej pravde, ale k pravde diskusie, k pravde odohrávajúcej sa a vznikajúcej v diskusii, to je kritérium, ktoré možno hodnotiť, či už ide o diskusie hodnotové, politické alebo umelecké.

Ku každému človeku by bolo možné zostaviť duchovnú mapu, prázdnu alebo husto popísanú, zobrazujúcu náš pohyb, ktorý je pre niekoho esenciálnym pocitom, že žije, kým iným je ľahostajný; táto mapa nás špecifickým spôsobom charakterizuje, pričom sami rozhodujeme o tom, koľko z tohto najvnútornejšieho života zverejníme pre ostatných.

(José Naranja)

Sobota 16. júl 2022

Nežijeme napokon sen o sebe? Ale koho sen?

Letné čítanie: Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty. Vševedúci a všemocný rozprávač, ktorý sa dokáže premiestňovať v čase i v priestore a v ceste mu nestoja zákony logiky ani pravdepodobnosti, má ešte jeden božský atribút: milosrdenstvo, s ktorým pred čitateľom vysvetlí a obháji akékoľvek temné stránky Buendíovcov. To, čo sa javí ako hriech, vystopuje až do temných hlbín osamelého srdca a ukáže nám, že ide o zranenie, z ktorého úzky prúd krvi ústi do sveta a spôsobuje nové a stále krutejšie rany – avšak vždy je nám dané pochopiť, že ide o zranenie jedného srdca, zranenie pochádzajúce z vonkajšieho sveta. A tak sú láska i nenávisť ako dve strany tej istej mince, a s nimi vášeň a násilie, vojna a pokrok vysvetlené a zdôvodnené, zaradené do kategórií človečenstva, a teda aj pochopené a prijaté. V Márquezovom románe nie je hriech, prinajmenšom nie ako niečo izolované, na čo sa dá ukázať prstom a odsúdiť to; všetko patrí k neskrotnosti srdca, do ktorého ktosi v jeho tichej samote zabodáva ihly. A Buendíovci ako námesačníci túžby slepo nasledujú trajektóriu svojho srdca, zvieratka uväzneného v klietke hrudného koša, ktoré nás inštinktívne vedie do temnej priepasti, z ktorej všetci pochádzame. Úrsula, pramatka rodu, si všimne tento opakujúci sa let nočného motýľa okolo plameňa sviece a nadobudne presvedčenie, že čas sa opakuje v kruhoch. V kruhoch vyznačených zaslepenosťou túžby.

Čo robí tento román výnimočným? Márquezova zdržanlivosť – jeho odhodlanie rozprávať nám len príbeh a nič viac. Nezdržuje sa pri detailoch, nič nerozvádza, ani na okamih nás nezačne nudiť, nevkladá vysvetlenia, opisy, úvahy. Svedomito pokračuje ďalej, načúva tlkotu príbehu, rešpektuje jeho rytmus. Všetky jeho pozastavenia, metafory, zvláštne spojenia slov pozbieral a rozvinul Pavić a v Chazarskom slovníku ich rozvinul k dokonalosti bez akejkoľvek okázalosti, ktorej sa už neskôr nedokázal vyvarovať; Pavić je veľký a oprávnený dedič Márqueza, tak ako Grass, a potom s menšou zásluhou ďalší – Rushdie alebo Jaroš.

Odlišnosť od ostatných nás uspokojuje, podobnosť znesieme a vyžadujeme len od vlastných detí.

Nedeľa 17. júl 2022

Znovu sa venujem Alfredovi Kubinovi, čítam si jeho vydarené texty, akýsi vlastný životopis, výber z korešpondencie a zápisky. A pozrel som si Traumstadt, film inšpirovaný jeho jediným románom Die Andere Seite (Země snivců). Kubin ho napísal počas dvanástich týždňov, ďalšie štyri týždne vznikali ilustrácie, a vyrovnáva sa v ňom so smrťou otca a tvorivou krízou. Podľa vlastných slov sa nikdy necítil byť spisovateľom a dokonca sa obával, či text nezničí jeho reputáciu umelca, a preto zavážilo hodnotenie jeho švagra, ktorý text schválil a umelecky obhájil pred samotným autorom. Nedá sa preto povedať, že Kubin v tomto jungovskom tvarovaní nevedomých obsahov premýšľa o povahe snov a že z románu možno vyabstrahovať akúsi teóriu – ale z textu i z filmového spracovania sa dá o snoch veľa vypozorovať. V súvislosti s Váchalom Kubin píše, že oceňuje mystiku s nespochybniteľnou pečaťou opravdivosti, a jeho vlastné dielo možno hodnotiť rovnako – je v ňom základná autenticita zážitku, vízie, ktoré nie sú vykonštruované, ale hlbinne prežité. A hoci filmové spracovanie sa drží pôvodného textu skôr voľne, zdá sa mi, že mu nechýba pochopenie sna s jeho univerzálnymi víziami.

Vezmime si sexualitu. Zdalo by sa, že vo sne je dovolené všetko a že tomu tak bude aj v snovom meste, ale Kubinova ríša je temná, napätá, traumatizovaná. Vo sne sa ukazuje, že naše hlbinné vnímanie sexuality nie je vôbec telesné, ale práve naopak, čím hlbšie ideme, tým je psychickejšie, vrátane fóbií, tráum, symbolov. Vo filme nevidíme nijakú erotickú neviazanosť, žiadne orgie telesnosti – hrdina sa v objatí ženy príznačne najčastejšie rozvzlyká, jeho naplnením je plač. Zostupom do seba hustne tabu, jeho zákony a moc nad nami naberajú na sile.

Z toho vyplýva ešte niečo: vo sne sa nemôže všetko. Atmosféra Kubinovej snovej ríše je napätá, zväzujúca; platia tu pravidlá a zákonitosti, sme s nimi úzko a intuitívne prepojení, ale nevládneme im. Naše ego sa tu krčí; vášeň počúva isté pravidlá a vnucuje nám ich – aké a koho sú to pravidlá? Zobrazuje ich najvernejšie mýtus? Vášeň nie je bezuzdnosť, ale diktát; nie sloboda, ale úzkostná bezmocnosť. Kto tvrdí, že chce uniknúť zo železných zákonov racionality do slobodného sveta snenia, klame sám seba.

Napokon je zaujímavá ešte jedna vec: kolektívne snenie, súčasný sen niekoľkých ľudí a ich interakcia. Vo vlastnom sne spravidla nemôžeme zomrieť, ale žijeme vo vlastnom sne? V koho sne sme, kto má nad nami moc, ktorá sa prejavuje všetkými nemožnosťami, obmedzeniami, všetkými nehodami, ktoré nám zatvárajú dvere pred dosiahnutím cieľa? Sny sú dané všetkým ľuďom a nadanie snívať a sila nevedomia nezávisia od nášho postavenia alebo majetku. Zostup do seba je možný dvojako: do chodieb nevedomia, v ktorých strácame vôľu, slobodu a svetlo, a do sféry ducha či duše, kde naopak slobodu, vznešenosť a svetlo získavame. Kubin ako životný pesimista vidí svet v obraze mesta nevedomia, a mnohé jeho apokalyptické výjavy, podobne ako Kafkove, možno odčítať v temných dejinách Európy dvadsiateho storočia.

(José Naranja)

Sobota 23. júl 2022

Počas niekoľkých posledných dní na cestách som písal len málo, dodržiaval som prinajmenšom jednu vetu denne, do ktorej sa snažím vložiť hlavný dojem z dňa. Na začiatku boli Dolomity, kde som viac-menej kráčal po svojich starých stopách, aj keď pamäť, našťastie, po rokoch mnohé stratila a zmenila. Rásť môžeme len v tom, čo nemáme, sme utkaní z ticha reči práve tak ako zo slov, jediná predstaviteľná stránka ľudskej knihy má medzery medzi slovami a riadkami a obsahuje práve toľko prázdneho priestoru, aby v ňom boli všetky znaky čitateľné a mohli rásť a navzájom sa dotýkať.

Krása Dolomitov tkvie predovšetkým v troch veciach: v nezvyčajných skalných útvaroch impozantných tvarov; v otvorenom priestore, ktorý poskytuje široký výhľad na celé reťaze hôr, zalesnené údolia s jazerami, a to všetko vo veľkorysom priestore bez najmenšej stiesnenosti; a napokon je to zvláštna farba skál, ktoré akoby boli pokryté jemným prachom, pripomínajúcim poprašok snehu alebo mesačný prach.

Ten veľkorysý priestor mi pripomenul Bruegelove obrazy, o ktorých sa právom hovorí, že predstavujú azda poslednú veľkú syntézu sveta ako harmonického celku. Možno podobne ako Bachova hudba. Čas polyhistorov je len v dobách skromného poznania – akonáhle prehĺbime svoje majstrovstvo v jednotlivých oboroch, tie sa od seba vzďaľujú a prehlbujú priepasť medzi sebou, trhajú celok, čoraz jasnejšie vidíme, že vieme len toto a ostatné nie, a s pokorou rezignujeme na dojem celku ako na naivnú predstavu niekdajšej detskej nevinnosti a neskoršej mladíckej domýšľavosti. Len s ich prázdnom a zabudnutím sme celí – s prebudením presnej pamäti sa utvrdzujeme vo fragmentárnosti seba a sveta.

(José Naranja)

Pôžitok z poznávania nových miest, vojsť do ulíc a nechať sa viesť, pred sebou len neznámo; listovať v nich ako v knihách, v tých základných, posvätných textoch každej kultúry, ktorá knihu napísala a ktorá je ňou písaná. Všímať si detaily a špecifické znaky, napríklad komíny, nápisy na stenách, štýl kostolov, tovar v obchodoch. V Bergame som si fotil kamenné beštiárium z kostolov a fasád budov, ale aj vodovodné rozvody, viditeľne umiestnené na fasádach, vďaka čomu sa z miestnych inštalatérov stáva druh umelcov – futuristov, vytvárajúce diela zodpovedajúce niekdajším maliarom fresiek.

A napokon porovnávanie miest medzi sebou – Benátky, Florencia, Siena, Pisa, Bergamo, Piacenza, Janov – vtedy si zreteľne uvedomujem metódu Itala Calvina pri vytváraní Neviditeľných miest. Každé z týchto miest je nielen iné, ale aj hromadí a priťahuje iné prvky a má odlišnú povahu práve tak ako ľudia alebo živočíšne druhy. Talianske mestá sú doslova extravagantné v tom, ako sa líšia, ako si sami zo seba vytvárajú úplne nové pravidlá a smelo sa šplhajú do kopcov a skál, alebo sa rovno rozložia na vode. Vezmime si tichú eleganciu skromnej sympatickosti takého Bergama a plebejskosť Janova, ktorý nechal vyrásť svoje mohutné paláce a vysoké robustné budovy, aby sa medzi nimi tiahli uzučké, tmavé, močom, rybami a chudobou páchnuce uličky. Janov nepochybne vytiahol z mora rozprávkové bohatstvo, ale zároveň zostal mestom prístavných robotníkov a pochybných námorníkov, pirátov a privandrovalcov; starý prístav dnes obývajú imigranti, ktorí možno ešte netušia, že im patrí celá pobrežná časť mesta a že oni patria jej. Calvino má pravdu – ku každému z týchto miest patrí rozprávka, príbehy, ktoré môžu spolu susediť tak ako rozprávania Tisíc a jednej noci alebo knihy Milión Marca Pola. Každá z týchto rozprávok má iných hrdinov, iné morálne ponaučenia a celkom iné kulisy: raz je to svet chudobných rybárov, inokedy svet kupcov, kniežat alebo palácov.

A znova som tu natrafil na to koncentrované ticho uprostred poludňajšieho mesta, keď sa nad vyľudnenými ulicami rozžiari modré nebo hlbokým a tajomným prázdnom bytia a na tom najvlastnejšom území ľudí ich umlčí a prehluší svojím tichom; každý jazyk a krajina má svoje vlastné ticho a toto talianske mestské ticho koncentrovanej melanchólie najlepšie zobrazil de Chirico.

(José Naranja)

Štvrtok 28. júl 2022

Odsudzovať niečo – to je vždy ľahké, je to prvotný inštinkt davu, na ktorom je založený bulvár. Pochopiť, porozumieť, akceptovať, tolerovať – to si už vyžaduje námahu a energiu, už preto je to hodnotnejší a ľudskejší postoj.

Ivan Sergejevič Turgenev – jeho osudy boli podobné ako Dostojevského, ale každý z nich sa v živote a v literatúre zariadil úplne inak. Aj Turgenev mal problém s cenzúrou, väzením a cárom, ale na rozdiel od Dostojevského si udržal kritický odstup, racionálny pohľad bez nacionalizmu, iracionálnej viery a ideologického zápalu. Obaja žili istý čas v cudzine, ich stretnutie v Baden-Badene opísal Leonid Cypkin, pričom Dostojevskij si ponechal a vypestoval k domácim pohŕdanie a odpor, nebolo ťažké vidieť meštiacku kultúru a stotožniť si ju s Nemcami alebo rovno so Západom; Cypkinovi sa podarilo vykresliť odlišnosť ich charakterov, spočívajúcu v pokojnom a triezvom odstupe staršieho a v tom čase slávnejšieho Turgeneva, a v nepokojnom, cez filter ostrého subjektivizmu vedeného pohľadu hazardného hráča Dostojevského, ktorý do všetkého a všetkých premietal zmes svojich pocitov, kombinujúcich presvedčenie o svojej výnimočnosti so sebapohŕdaním, otvorenosť a nadšenie s podozrievavosťou a ješitnosťou, odsudzovanie s bezbrehým chápaním a odpúšťaním. Tieto podstatné rozdiely nájdeme aj v ich dielach, tak podobných a tak odlišných.

Všimnime si len jeden príbeh s Turgenevových Poľovníkových zápiskov, rozprávanie o Petrovi Petrovičovi Karatajevovi. Rozprávač ho stretáva najprv na stanici, kde obaja čakajú na kone a krátia si dlhú chvíľu rozhovorom pri samovare. Peter Petrovič odchádza do Moskvy, aby začal odznova; zlomila ho nešťastná láska k nevoľníčke zo susednej dediny, ktorú jej stará majiteľka odmieta prepustiť. Druhýkrát sa náhodne strtnú v Moskve; Peter Petrovič je tu tým dobre známym Dostojevského hrdinom na spôsob Rogožina, ktorý za vonkajším bohémstvom a cynizmom ukrýva citlivé, poranené vnútro. Kým Dostojevského fascinuje hĺbka takejto duše, vymeriavaná vášňou, Turgenev sa uberá iným smerom. Karatajev upadá v Moskve, štýlovo a rusky, ale triezvy, vecný a chápavý rozprávač Zápiskov ho nenasleduje do hĺbok jeho exaltovaného zúfalstva. Turgenevov príbeh konštatuje len nasledovné: Peter Petrovič Karajev, druh z čeľade ruských zbytočných ľudí, hýri v Moskve a spaľuje tak v sebe nevydarenú lásku z minulosti. Príčina je celkom prostá: statkárka, stará, ruská, necitlivá žena, ctiteľka zabehaných spôsobov a zásad, odmietne vykúpiť nevoľníčku, a nedá sa obmäkčiť. Rusko, jeho ľudia, jeho spôsoby, nevoľníctvo – Turgenev nepotrebuje glorifikovať utrpenie, hľadať jeho šírky a hĺbky, nepresviedča nás o nadradenosti ruskej trpiacej duše v kontraste s meštiackou spokojnosťou západného človeka, to prenechá Dostojevskému. Turgenev je vecný rozprávač, ktorý vidí a popíše konkrétne nešťastie a nehľadá jeho presahy, metafyzické a osudové projekcie – nevoľníctvo, neúcta, necitlivosť, jasné a konkrétne kontúry zla.

(José Naranja)

Nad všetkými rozhovormi o práci a peniazoch, o užitočných a pragmatických veciach tohto sveta, je otázka, čo robí človek vo svojom voľnom čase, čomu sa venuje po práci – teda otázka kultúry. Túto otázku som si kládol na svojich posledných cestách, aby som si priznal, že zrejme neviem, kto sú obyvatelia Švajčiarska a Lichtenštajnska, a predbežne som si ju zodpovedal pri talianoch a Rakúšanoch. Pravdaže, túto otázku sa patrí mať zodpovedanú doma, o svojom spoločenstve a o sebe samom. Otázka o kultúre je otázkou o cieľoch. Pričom je to otázka skôr rafinovaná, keďže sa pýta na voľný čas, teda na čas po dosiahnutí cieľov. Je to skôr otázka o hľadaní než o nachádzaní – čo robiť, keď môžeme konečne robiť čokoľvek, keď sme vyriešili problémy a peniaze, keď je slovami Georga Trakla dom dobre opatrený a my nemusíme kývnuť na nijakú vonkajšiu požiadavku. Zažil som dobu a ľudí, ktorí sa po dlhých a plných dňoch práce ocitali vo voľných dňoch slobody s kŕčom roztvorenej dlane, o ktorom hovoril Ivan Štrpka – zmocňoval sa ich strach z prázdna slobody. Čo chcieť? Čo si počať v Stalkerovej komnate želaní, keď konečne uplynie strastiplná cesta k nej? Na čo myslieť, keď nemusíme myslieť na nič? Kto sme, keď nemusíme nič predstierať?

(José Naranja)

Piatok 29. júl 2022

Vždy je dobré poznať svoj cieľ, konečné štádium myšlienky, predstavu uskutočnenia. Pri návšteve Salzburgu sa mi vrátil pocit zo Schönbrunnu, že cieľ rakúskej kultúry je idyla, ktorú tak dobre stelesňuje šláger: spokojnosť ako najvyšší stav, zreštaurovanie fiktívnej idylickosti minulosti, trvalý pocit nedele, oblečený kroj, obnovená fasáda tradičného domu, prechádzka skanzenom, radosť z nemennosti.

Trasa: Taliansko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Rakúsko. Taliani sa mi javia byť národom, ktorý podobne ako Francúzi uvažuje nad pojmom umenie života – Taliani nežijú povinnosťami, prácou ani nečinnosťou, ale vedomou kombináciou všetkých týchto prvkov, majú cit pre prácu a voľný čas, do oboch vložili istú rezervovanosť a odstup; čašník, predavač, úradník nás nikdy neobslúži s tou bezvýhradnou oddanosťou ako inde, s predstieraním, že je len a výhradne čašníkom, predavačom alebo úradníkom – vždy si ponechá niečo zo seba, niečo z identity svojho slobodného života a dá nám to pocítiť. Aj preto majú Taliani štýl, či už je nám sympatický alebo nie, preto majú cit pre módu, kávu a voľný čas, tak ako Francúzi pre myslenie a umenie.

O Švajčiaroch a Lichtenštajncoch si netrúfam hovoriť nič.

Rakúsko predstavuje návrat do Strednej Európy, rozumiem mu a orientujem sa v ňom, pretože ono je model, ktorý posledných tridsať rokov nasledujeme. Viem, kde čo nájdem, rozumiem obchodom a uliciam, parkovaniu a organizácii mesta, cenám, vkusu a nevkusu.

(José Naranja)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: