Kruhový denník: máj 2022

(Fotografie: Jonk / Jonathan Jimenez)

Piatok 6. máj 2022

Počas prechádzky si pomyslieť, čo všetko som ešte nespravil; ešte som sa vlastne dôkladne nerozhliadol okolo, bezmyšlienkovite, upreto do hĺbky krajiny; ešte som nezavrel oči a nevnímal len zvuky: cvrlikanie lúčnych koníkov a spev vtákov; nezahľadel som sa uprene do trávy na pobiehajúce mravce a chrobáky. Veľmi dobre už viem, že takýto je ktorýkoľvek okamih v živote – ešte stále som ani len nezačal s množstvom vecí, vnímam všetky tie prázdne množiny okolo seba, definujúce priesečník môjho Ja. Vstupovať do tohto voľného priestoru, cítiť sa slobodne v neznámom.

Pôvab všetkého nového a krása opakovania: dve veľké témy európskej kultúry. Neprestajné variácie týchto dvoch princípov v hudbe, ktorá je príbehom postupného objavovania, aby sa v novom priestore skusmo prenikajúci motív náhle cítil sebaisto a potvrdil svoju sebadôveru opakovaním, refrénovitým potvrdením svojho nároku na pravdu; téma a variácie, skĺbenie opakovania s premenlivosťou, rôznorodosť totožného. Domov a púť, hrdina a drak, dobro a zlo – to všetko sú rozprávania o novom a známom, o potrebe istoty a rizika, o tlkote duše. Galéria s rozmiestnenými obrazmi, so sekvenčne zarámovanými plátnami objavujúcimi pôvodné prázdno. Matéria snov podrobená freudovskými výkladmi vzorcov.

Väčšina ľudí a väčšia časť každého z nás preferuje opakovanie a známy svet zvyku; čím sme starší, tým väčšmi sa náš deň skladá z overených, vyskúšaných činností, zo stereotypov dobrého aj zlého charakteru. Nové a prekvapivé funguje skôr ako korenie, ktoré po štipkách pridávame do svojho života, aby nestratil chuť. Ja som si z čítania a písania spravil povinnosť a v nich obsiahnuté prázdne priestory sú tu so mnou každý deň ako výzva na skúmanie, pravdaže, otázne je, ako ďaleko ma pustí reťaz okolo vlastného krku, avšak to vedomie prázdna, ktoré treba preskúmať, tu so mnou je každý deň a ja som sa naučil vnímať ho ako priateľský, zaujímavý priestor, ako výzvu, z ktorej sa dozvedám, kto som. Zrkadlo otvorené budúcnosti, ktoré nielen odráža, ale aj tvaruje naše vlastné rysy. Prázdno je vedomé, tvárne, inteligentné, na rozdiel od nehybnej, pevnej matérie daného je naplnené duchom, budúcnosťou, možnosťami.

Vlhký, tmavý deň, v ktorom jasne svieti čerstvá zeleň; májové daždivé dni, slimáky, peľ v mlákach, zelené plamene buriny popri cestách, vlhké vône prítmia.

Sobota 7. máj 2022

Stôl v záhrade, na ňom knihy, zápisník a šálka kávy. Práca v záhrade, ktorá nás učí spriateliť sa s plynutím času. Popoludní brúsenie drevených dverí, dlhá práca, ktorá umožňuje premýšľať, a v takomto dlhom premýšľaní sa konfrontovať so sebou: zavádzať myslenie na isté cesty, ako pastier so stádom oviec, ktoré sa chcú túlať alebo naopak príliš monotónne sa točiť v kruhu. Únava po práci, prach v očiach. Podvečerná prechádzka so psom, počas ktorej precitáš k tomu, že si neprebudený, uvedomuješ si nanajvýš to, že tvoj stav bdenia je nedostatočný, že potrebuješ precitnúť z bdenia, ktoré ťa neuspokojuje, do akéhosi vyššieho bdenia, ktoré môže byť aj snom. Po hodinách zízania na obmedzenú drevenú plochu ťa ohromuje pohľad na šíry horizont a otvorenú krajinu.

Nepripraviť sa o možnosti prázdna, vedomie neznalosti, naivnosť objaviteľov.

Čítam knihy o výpravách. Karl Jaspers sa vydáva na výpravu do sveta Plótina. Ivan Štrpka sleduje Hermove kroky tesne nad zemou porastenou trávou. Jiří Peňás dokumentuje výpravy pre starších a pokročilých a vysvetľuje rozdiel medzi výletom a výpravou. Aleš Palán sa vydáva na objaviteľské cesty do svetov osobitých ľudí. Brian Fagan a Nadia Durrani podnikajú výpravu do histórie postele a všetkého, čo v nej ľudstvo robilo. Jan Stern objavuje análne vesmíry, pivničné priestory každého z nás.

Každý text ústi do noci.

Streda 11. máj 2022

Niekedy nejde o to, mať alebo nemať čas, mať ho priveľa alebo primálo, ale je to otázka správneho tempa, vedieť zrýchliť alebo častejšie spomaliť, zladiť sa s plynutím čohosi okolo seba a v sebe, lebo aj na to, aby človek porozumel sám sebe, potrebuje nájsť správnu rýchlosť, inak prehliadne niečo podstatné, signály a znaky, pri ktorých sa treba pristaviť a odbočiť alebo vojsť podľa ich inštrukcie.

Dnes pri práci, keď na človeka prilietajú myšlienky ako vtáci na suchý strom, som si pomyslel, čo to hovorí o našej televízii a o našej krajine, keď v nej majú svoje relácie Havran a Daniška, ale nie Hríb. Lebo hoci Havrana nedokážem pozerať ani čítať, veľmi dobre viem, kým bol: začínal písať pre Týždeň a neskôr v nenávistnom plátku jetotak považoval za úhlavného nepriateľa práve Hríba, ktorého pravidelne parodoval, patril k ľuďom typu Chmelár, s ktorým sa priatelil a spolukandidoval, a jeho evidentným snom bolo moderovať svoju reláciu tak ako Hríb, o čo sa aj pokúšal s nefalšovanou aurou koncentrovaného narcizmu a nevkusu. Tento nevedko, ako ho otituloval Peter Schutz, to s neochvejnou vierou v seba naozaj dotiahol kam chcel, k vlastnej relácii a k tomu, aby ho ľudia akceptovali, čo chce buď slabú pamäť, značnú zhovievavosť, slepotu k morálnemu gýču alebo nevkus. A z druhej strany je tu Jaroslav Daniška, Hríbov kolega z Týždňa, ktorý presedlal ku konzervativizmu Postoja jednoducho preto, lebo Hríbov Týždeň bol príliš tolerantný, aby vzápätí ešte skonzervatívnel a odčlenil sa do Denníka Štandard a dotiahol to na skutočnú úzku názorovú elitu, ktorá sa už nezhodne takmer na ničom s takmer nikým a dopĺňa svoje výhrady k všetkým hlavným naratívom. A tento človek má takisto na rozdiel od Hríba vo verejnoprávnej televízii reláciu, v ktorej sa už nezhodne s nikým príčetnejším, len občas s izolovanými úletmi niektorého z exotickejších hostí, a čoraz zhrozenejšie sleduje, kam sa celý svet, všetci experti a novinári rútia, až zostane na pravdu úplne sám.

Piatok 13. máj 2022

Popoludnia strávené prácou, ktorá tvorí hypnotickú hladinu, nad ktorou sa skláňame, ktorá zrkadlí naše zaujatie, zlietajúce sa myšlienky a fantázie, keď sa mimovoľne zjavuje to druhé, kým sme, podobne ako nad hladinou textu, ktorá odzrkadľuje hlbšie čitateľove Ja v reflexiách, myšlienkach, asociáciách. Všetky naše Ja sú viditeľné v určitom druhu zrkadiel, v iných ľuďoch, v istých situáciách, v prostrediach, v hladinách jazier, morí a riek, alebo v mlákach májových dažďov s kruhmi peľových zrniek. Niektoré naše tváre sú určené len nám, a niektoré sú určené iným a nám nie. A sú aj sny, ktoré si nepamätáme, nočné hladiny, zrkadliace bez svetla. Včerajší rozhovor s psychoterapeutkou o M., a moja otázka, či to s ňou preberie medzi štyrmi očami – nie, pretože to neprijme a nie je pripravená to prijať; skláňame sa nad miskou s obrazom M., a túto misku jej nepodáme. Tí druhí bývajú postavami v našich vlastných príbehoch a my sa stávame ich autormi.

Špecifický čitateľský priečinok vyhradený textom, ktoré nás iritujú. Máme aj priečinok s autormi a textami, ktoré čítať nechceme, obostiera ich mlčanie dôslednej ignorancie; ale v tomto priečinku sú autori, texty, stránky a zdroje, ktoré pravidelne navštevujeme a pravidelne s nimi nesúhlasíme. Číta ich náš kritický duch, polemizuje s nimi, vyhraňujeme sa voči nim, vymeriavame svoj odstup. Tento priečinok má kľučku vyleštenú od našich dotykov a pre niektorých je hlavným zdrojom písania, poznáme ich práve ako prominentných kritikov istého smeru, zmýšľania, prístupu, svoju energiu venujú boju práve s týmto, a nie s iným nepriateľom. Náš osobný nepriateľ, vieme o ňom veľa, nazdávame sa dokonca, že o ňom v určitých oblastiach vieme viac než on sám. Striehneme na každú ďalšiu chybu, sedíme na posede s ďalekohľadom pripnutom k zbrani.

Obvykle býva naša situácia prezentovaná ako bytie uprostred množstva neriešiteľných problémov, ale v skutočnosti pripomíname človeka s naprázdno cvakajúcimi kliešťami, ktorý sa márne obzerá po orechoch na rozlúsknutie.

Pozornosť. Všímame si to, čo zaregistrovala; ale je tu aj druhá strana, veci, ktoré sme si nevšimli a neregistrovali. Tieto tmavé miesta hovoria niečo o našej pozornosti rovnako ako všetky tie, ktoré berieme do úvahy. Jedným z ojedinelých spôsobov, ako mapovať práve tmavé škvrny našej pozornosti, je pozrieť si s odstupom času film alebo seriál a konfrontovať svoj čerstvý pohľad s pamäťou.

Sobota 14. máj 2022

„To úplně nejkrásnější na touze je výraz pro ni.“ (Elias Canetti)

Nedokonalosť býva najcennejšia.

Krása je niečo, čomu nerozumieme, a preto sa jej môžeme donekonečna venovať.

Sme bytosť, ktorá zrkadlí človeka.

Nemožné je stredom nášho života, či už sa naň upneme, alebo ho zo života úplne vylúčime.

Pôvab neporiadku, z ktorého sa dá krásne vyčítať príbeh: zvyšky oslavy, zaujatie domáceho majstra, príprava jedla, balenie na dovolenku. Snažíme sa ho pohoršene upratať, ale mali by sme naň pozerať ako na zátišie pravdy.

Ako hovorí Lao-c´: slová vytvárajú labyrint, ktorého podstatou je jeho „je“, aj jeho „nie je“, pretože podstatou labyrintu je prázdno obklopené stenami a predovšetkým prázdny priestor v jeho srdci.

Piatok 20. máj 2022

Všetky slová sa odkiaľsi vynárajú a kamsi sa ponoria. Našu predstavivosť berú so sebou.

Vo všetkom, čo vidieť, je niečo, čo nevidieť. Zrak nás vedie k neviditeľnému.

Rozdiel medzi ideálom človeka, ako ho uznáva svet, teda v dnešnej dobe svet médií, a ideálom človeka, ako to cítime a definujeme na základe svojich vnútorných, skrytých hodnôt. Tento rozdiel možno pozorovať už v okruhu najbližšej rodiny, kde je vždy v obľube nejaký žoviálny strýko, ktorý dokáže zaujať a baviť spoločnosť na oslave, ale ktorým by sme v hĺbke duše nechceli byť; každá spoločnosť má svoje uznávané a svoje akceptované hviezdy národnej úrovne (v prvej kategórii sú skôr mediálne hviezdy a v tej druhej skôr kultúrne); a napokon je tu mierka sveta a predstava niekoho, komu svet unisono zatlieska. Takmer unisono, lebo z podstaty veci akosi vyplýva, že tí skutoční hrdinovia nikdy nestoja na hlavnom pódiu a nikdy na ňom nie sú oslavovaní. Pódium vytvára, oslavuje a predpokladá svoj typ hrdinov, ale tí nikdy nie sú tými pravými hrdinami, lebo pódium akosi neladí s realitou. Dostojevského Idiot je vlastne pokusným skúmaním stupnice tohto hrdinstva a pódia. Všetky postavy možno premerať dvojitou mierkou: ako sa im darí na pódiu sveta a ako z hľadiska skutočnej ľudskej hodnoty.

Každý deň pozostáva z toho, čo je, a z toho, čo nie je. Obhajujeme sa pred oboma.

Všetci prestupujeme okolo vchodu do jaskyne. Niektorí nemajú odvahu vstúpiť, iní vyšli von a nevedia, čo povedať.

Stratil som niť, hovorilo sa kedysi; hotové nešťastie, ak išlo o Thésea. Dnes má Théseus v ruke celé zamotané klbko nití, ešte než vyjde z domu.

Nedeľa 22. máj 2022

Ľútostivosť Stanislava Rakúsa, päť próz, ktoré vynikajú precíznym, nevzrušivým, trpezlivým rozprávaním. A hoci sú to drobné historky zo života bežných ľudí, je v týchto príbehoch zároveň niečo znepokojujúce, akési tušené tajomstvo, ktoré rozprávač nevysloví. Nie sú to len otvorené konce, je to aj tušený doplnok rozprávania, napríklad absencia psychológie alebo akéhosi dorozumenia. Napríklad Vilikovský dosahoval väčšiu spriaznenosť medzi čitateľom a rozprávačom, išiel hlbšie než Rakús, nadväzoval porozumenie humorom, iróniou, hodnotením vecí a okolností, budoval intelektuálnu spriaznenosť. Rakús je iný typ, zdržanlivejší, skôr pozorovateľ popisujúci vonkajší svet, s poetikou Čechova alebo Raymonda Carvera práve kvôli efektu scudzenia a zároveň napätia z tušeného tajomstva. Je zaujímavé, ako Rakúsove jednoduché, do veľkej miery zrejme reálne historky zo života slovenského malomesta fungujú, a to práve kvôli vypracovanej technike rozprávania. Nie som si istý, či by Ľútostivosť bola pre každého, teda aj pre takzvaného obyčajného človeka. Zrejme nie celkom, ale prvky reálnych životov a klasický spôsob rozprávania približujú túto knihu aj bežnému čitateľovi.

Piatok 27. máj 2022

Písať jednoducho v plynulosti hovorenej reči, alebo zložito a komplikovane v podobe jazyka, ktorý zrodí jedine písanie a ktorý nemá veľa spoločného s rozprávaním? Nájdu sa čitatelia, ktorí prisahajú na to prvé a pre ktorých text ožíva až vtedy, keď sa prednesie nahlas; a na druhej strane sú čitatelia, ktorí tvrdia, že skutočne čítajú až vtedy, keď sa presekávajú húštinou slov a jedna strana textu ich zanecháva unavených, ale bohatších o ťažko nadobudnutý, vzácny a zhustený zmysel. Za seba odpovedám, že nejestvuje pravidlo a voľba a každý nech píše, ako chce a musí; hovoriť, ako majú alebo nemajú iní písať je nielen nezmyselné, ale aj zbytočné. A čo sa kritiky týka, je úplne jedno, či je pozitívna alebo negatívna, rozhodujúce je prečítať text ako nikto iný. Načo písať o knihe niečo, čo o nej môžu napísať druhí, ktorí to navyše aj spravia?

Sú knihy gest. Môžeme zabudnúť dej a myšlienky, po roku už sotva vieme prerozprávať, čo v texte bolo; ale zostáva základná intencia, inšpirácia, celkom zreteľné gesto textu, ktoré v nás zarezonovalo a dodnes sa chveje.

Konflikt blízkosti a pravdy, toho, čo je v nás a vždy poruke, a toho, čo je von, čo nás núti zmeniť perspektívu a pozrieť sa na samého seba zvon.

Máme v sebe všetky svoje iné, alternatívne Ja. Jedno z nich sa prebúdza nadránom; chce vstávať do práce, alebo možno na vzdialené výpravy; zatláčaš ho späť do postele a čakáš na svoj obvyklý budík.

Mansion, Taiwan, 2017

Sobota 28. máj 2022

V túto časť roka sa podvedome snažíme spomaľovať čas a žiarlivo zdržiavať plynúcu krásu.

Svet je našťastie v kríze.

Každý svet má svoj koniec. Slepú cestu, les alebo rieku, pohorie, cez ktoré nevedie asfaltka. Jedným z takýchto koncov je aj dedina L., posledná na konci cesty, za ňou sú už len lesy a kopce. Dnes som sa tam vybral na bicykli, už podvečer, keďže aj tu platí odveká vidiecka rovnica sobota – robota. Auto som zaparkoval pri cintoríne a od neho som pokračoval na bicykli. Aj tu rastú nad hrobmi mohutné lipy, stromy pamäte, a poľná cesta vedie nevedno kam. Okolo čerstvo pokosených lúk som prešiel do lesa so skalnatým hrebeňom, ktorý sa ukazoval ako dobrá voľba na krátke čítanie. Usadil som sa pod vrcholom, lebo od chrbta trochu fúkalo, a čítal som si v Karpatoch Jána Púčeka, ktorý na rozdiel od nás, čo sa len potulujeme, svoje potulky aj spísal ako záznam a poctu krajine, kde sa na niekoľko rokov usadil. Je to pekná knižka, z ktorej som sa naučil slovo huncokár. Na strmom svahu sa otvorený batoh uvoľnil a skotúľal niekoľko metrov, kým ho nezastavil strom; z batoha vyskočila druhá knižka, Život slov Pétera Esterházyho. Celý Esterházy, pomyslel som si, ešte aj peňaženka zostala v batohu, ale jeho knižka robí v lese premety. Potom brešúci srnec, niekoľko sŕn, jedna celkom mladá, a laň. Dnes prvýkrát letná vôňa lopúchov. A neskôr, keď som sa vracal k autu, pach roztopeného asfaltu, ktorý ma okamžite preniesol do letných prázdnin u starej mamy, kde sa stará cesta, po ktorej sme chodievali do obchodu, topila a najmä na jednom úseku sa v lete vytvárali tekuté tmavé škvrny. Práve tam sa mi táto vôňa spojila navždy s ešte jednou. V jedno leto začal práve tento úsek páchnuť, a zo dňa na deň väčšmi; po niekoľkých dňoch sme sa dozvedeli, že v stodole bol zaparkovaný nabúraný kamión, ktorý prevážal vajcia. Ten pach skazených porozbíjaných vajec v letnej horúčave som už nikdy nezacítil, ale vedie k nemu v čase cesta cez pach roztopeného letného asfaltu.

Každý koniec má svoj svet.

Fotografie: Jonk (Jonathan Jimenez)

Jedna odpoveď to “Kruhový denník: máj 2022”

  1. kobrakkt Says:

    Načo písať o knihe niečo, čo o nej môžu napísať druhí, ktorí to navyše aj spravia?

    Super postreh!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: