Kruhový denník: apríl 2022

(Ilustrácie: Kate Kato)

Piatok 1. apríl 2022

Minúť sa s vlastným nešťastím.

Po včerajšom daždi prišlo ochladenie a typická jar, ako ju poznám: zamračený, veterný, odťažitý deň, chladný a bez blízkosti, ako všetko, čo sa odohráva za oknom medzi človekom a prírodou; nahé stromy, v ktorých prúdi neviditeľný život, ktorý nám teraz aspoň neposkytuje ilúziu, že sa ho môžeme dotknúť v podobe listov, alebo sa ním kochať v podobe kvetov, čím imitujeme porozumenie (ako napísal Mark Twain v Tomovi Sawyerovi, spôsob, ako porozumieť vtákom, je zabiť ich čo najviac).

Štvrtok 7. apríl 2022

Uvádzať stále ďalšie a ďalšie nuansy k celkovému obrazu, pripomínať konkrétne jednotlivosti a vyvažovať pravdu dnes najčastejšie nie je obrazom intelektuálnej poctivosti, ale jej presného opaku.

Sobota 9. apríl 2022

Mám rád pozorovanie príchodu jari, ten postupný a len pozvoľný prechod nie od zimy, ale od neurčitého, prázdneho, temného obdobia bez života, pribúdanie zelenej farby, tepla a vôní, som rád pri tom, keď si každodenne s uspokojením prehliadam spoľahlivú prácu prírody a nezadržateľnú cestu k teplej sviežosti sýtej jari a skorého leta.

Rád si vyberám čaj, ktorý si pripravím, najmä ak mám tak ako teraz veľký výber veľmi dobrých čajov; ešte radšej ochutnávam nové čaje, ak sú k dispozícii, a dopĺňam si mapu chutí. Mám rád prvý zber byliniek, keď ich tak ako dnes prinesiem z prechádzky, rozložím na papiere na kartónové vrchnáky z krabíc prvosienky a pľúcnik a ich jemná vôňa sa šíri domom. Mám rád víkendovú slobodu a dlhé voľné noci.

Mám rád pocit, keď sa začítam do novej knihy, často je to ako vojsť do nového, samostatného sveta, tak ako včera pri knihe D. F. Wallacea Zapomnění.

Mám rád dobrý rozpozeraný seriál, keď sa človek teší na každý ďalší diel a keď v ňom nie sú žiadne prázdne, hluché pasáže alebo dejové línie, ktoré by ho nebavili.

Mám rád drobné práce a pocit, keď niečo človek dokončí, naplnil vlastne len povinnosť, pričom splnil akési vlastné očakávania na to, aby to spravil naozaj poctivo a dotiahol to do úplného konca.

Rád realizujem svoj entuziazmus, napríklad v tom, že každý deň cvičím a že to robím s nečakanou radosťou namiesto predpokladaného odporu zmiešaného s netrpezlivosťou a nechuťou. Alebo rozhovory, ktoré robím pre Kabinet pomalosti s pôžitkom amatéra. Neustále hľadanie novej hudby, kníh, filmov, trvalé nadšenie z čajov, energický optimizmus a nadšené popisovanie krásy sveta za oknom auta napriek zdvihnutému obočiu rodiny, skrátka všetky ritualizované formy entuziazmu, ktoré stále predvádzam s entuziazmom.

Rád dostávam poštu, tú inštitucializovanú v podobe predplatených literárnych časopisov, ale najmä osobnú, najčastejšie mailom.

A veci, ktoré nás iritujú, hnevajú, odpudzujú, ktoré sú nám cudzie, nepríjemné, odporné, proti srsti.

Irituje ma, keď ľudia bezozvyšku prevezmú kolektívne presvedčenie, komplexnú vieru, keď sa dobrovoľne zbavia svojho práva a najmä povinnosti individuality a s gestom pokory sa podriadia všetkým požiadavkám takejto viery – napríklad slovenského katolicizmu, v ktorom je obsiahnutá aj zmes pribalených tradícií, povier, politických a kultúrnych presvedčení, súborov úcty a odmietania, záujmov a ignorancií.

Každý deň nájsť a sformulovať vlastný skrytý odpor k určitej veci, ako forma spovede.

Proroctvá vyrieknuté z detských snov.

Utorok 12. apríl 2022

Dva mladé, ešte neoperené drozdy od včera zmizli z hniezda – aj toto je možné mať na pamäti, že príroda okolo nás je v každej chvíli plná vzájomného požierania.

Štvrtok 14. apríl 2022

Sympaticky malá a skromná, a predsa sledovaná a dôležitá knižka Skoro modlitby – teda pasáže z diela Karla Čapka na motívy náboženské, vybraté a roztriedené a stručne okomentované Martinom C. Putnom. Knižka zrejme v českej tradícii venovaná neveriacim, ale tu na Slovensku by sme to mohli obrátiť a venovať ju práve veriacim ako svedectvo poctivosti, skromnosti a – ako opakovane konštatuje zostavovateľ a glosátor – cudnosti vo veciach Božských. Na myseľ nám totiž môže prísť Simone Weilová a jej presvedčenie, že o Bohu je lepšie nehovoriť, ako hovoriť dohady, neautentické správy z druhej ruky alebo dokonca vlastné sugestívne predstavy, do ktorých premietame tiaž svojho ega. Hovoriť o Bohu chce čistotu – tak ako mlčať. Čapek náboženstvo nezdedil ako veľká väčšina katolíkov, ale zostal mu otvorený so všetkou svojou poctivosťou. Po celý čas má otvorené oči a uši, myseľ a srdce. Hovorí vždy len toľko, koľko toho vie, aj vo veciach viery je poctivý ako pri všetkom ostatnom, nikdy nemáva vlajkami, ktoré mu dávajú do rúk iní; ak už sú tu veľké mýty a idey presahujúce jednotlivca, potom k nim Čapek vždy zaujme vlastný postoj a jasne ho prezentuje. Preto je pre neho veľká a iracionálna vec viery celoživotným skúšobným kameňom, na ktorom si zuby nevyláme, ale skôr nabrúsi. Akoby zvládol a obsiahol všetko ostatné, ale na tajomstvo viery je prikrátky, poctivo to priznáva, azda aj s uspokojujúcim pocitom, že niečo nedozierne ho presahuje. Z takejto knižky nás môžu zaujať konkrétne vety, ale aj celkové nasmerovanie konzistentného myslenia, cítenia a písania. Je zaujímavé vidieť Karla Čapka ešte raz cez to, čo si v jeho rozsiahlom diele podčiarkol Putna. Je to nový náboženský pohľad na Čapka, a nový čapkovský pohľad na náboženstvo.

Celkom iná je kniha Tři kapitoly Daniela Hradeckého – fanfarónska, hravá, predstieraná. Je to kniha Robinsona, píšuceho z ostrovov abstinencie obklopených morom alkoholu. Zvitky uzatvára do vypitých fliaš a píše v nich o leptavej slanosti morskej vlhkosti, ktorá preniká všade a všetkým. samotné súostrovie sa javí byť atolmi vystavanými z prázdnych fliaš, suchými rokmi vybudovanými poctivým vyprázdňovaním fliaš, ktorých džin je úplne v rukách autora, počúva na slovo a pred našimi očami vŕši bláznivé svety z odpadkov, zvyškov a trosiek. Hradecký veľmi dobre vie, že hrá proti sebe samému, že jeho súper je inteligentný a prefíkaný a že sa navzájom veľmi dobre poznajú. Ako každý Robinson je zvrchovaným vládcom svojho sveta, všetci Piatkovia sú len vedľajšími aktérmi, cudzincami vo svojej vlasti, avšak všetci títo samovládcovia trpia samomluvou a delia sa o moc s vlastným tieňom.

Nedeľa 17. apríl 2022

Každý z nás má svoje dôležité miesta, ktoré nie sú na žiadnej mape.

Sobota 23. apríl 2022

Kunderova Nevedomosť, román, v ktorom rozpoznávame jeho autora, na rozdiel od Sviatku bezvýznamnosti, v ktorom bolo všetko mdlé, bezmyšlienkovité, bez farby, chuti a akéhokoľvek ostria. Základný dojem z Nevedomosti je však podobne bezvýrazný, ten román ma ani nenadchol, ani neiritoval, zostáva vo mne len veľmi slabá stopa. Kundera ho nenapísal zle, ale stále sa vracia otázka: je toto naozaj všetko, čo sa dá o téme emigrácie napísať, alebo prinajmenšom, je to to podstatné? Lebo potom naberajú na význame všetky utrúsené banality, ktoré nemá čo vyvážiť. Poďme postupne. V románe takmer úplne absentuje vzťah ku krajine, ku všetkým tým dojmom, ktoré dýchame doslova ako vzduch, a cez ktoré si rozumieme nielen so svetom, ale aj s vlastnou minulosťou. Návraty Kunderových hrdinov sa však týkajú len ľudí, a aj to v dosť povrchnej a odcudzenej forme. Tak je to v prípade Ireny, ktorá sa ocitne v kruhu žien, s ktorými sa kedysi poznala. Sklamalo ju, že sa nik nezaujíma o jej dvadsaťročný život v cudzine, ale vôbec si neuvedomí, že ani ju nezaujímajú príbehy ostatných, prinajmenšom nám to Kundera nijako nezmieni – ale v tejto knihe akoby príbehy nezaujímali ani jeho, sú tu len hrany, okamihy dotykov, konfrontácií – odniekiaľ sa odchádza, niekde sa prichádza, ľudia sa stretnú, ale chýba tu kontinuita príbehu, charakteru; kontinuita pravdy. Ako uvažuje autor prostredníctvom Josefa: keďže nepoznáme budúcnosť, nemôžeme poznať ani prítomnosť a rozumieť jej, nedokážeme posúdiť, či je dobrá alebo zlá, či si zaslúži náš súhlas, nedôveru alebo nenávisť. Áno, ďalšia Kunderova relativizácia a viacerí kritici si všimli, že emigrant Kundera spravidla relativizuje oblasti, v ktorých sám zlyháva. V záhrade u N. sa Josef rozpráva so svojím niekdajším známym a zaznejú akurát takéto vety: dnešné národy Strednej Európy sú menej slobodné než za komunizmu, lebo dnes si nemôžu vybrať ani svoju ekonomiku, zahraničnú politiku, dokonca ani svoje reklamné slogany. Presne takto, cez reklamné slogany, popisuje Kundera realitu; Praha je pre neho olepená reklamami, dejiny sa scvrkávajú do novinových titulkov, komunizmus a liberálna demokracia sú komentované banálnymi maximami ako v záhrade s N. Telo reality tu chýba, nemá sa nás čo dotknúť, zapôsobiť, prekvapiť, alebo hoci aj znechutiť. Román je plný bezvýrazných sloganov, napísaný je s citom a kultivovane, ale neviem sa zbaviť dojmu, že si z neho nič neodnášam, neukázal mi nič nové, nič, čo sa skrýva za sloganmi. Nie som dobrý čitateľ posledných Kunderových románov, nič ma nenaučili, k ničomu ma nepriviedli, nič vo mne nevyvolali.

Ilustrácie: Kate Kato

6 komentárov to “Kruhový denník: apríl 2022”

  1. kobrakkt Says:

    Ktoreho Kunderu mate najradsej?
    Budu aj postrehy o Wallaceovi?

  2. Martin Pavelka Says:

    apríl bol nejaký stručný a ešte k tomu nedokončený: )

  3. Vožik Says:

    prosím Vás a kde v Tomovi Sawyerovi to Mark Twain o tých vtákoch napísal?

    • dalfar Says:

      Mark Twain: Tom Sawyer Abroad: “You see, he had killed hundreds and hundreds of them, and that’s the way to find out about birds.” Tá veta je o Jimovi.

      • Vožik Says:

        Tak už rozumiem, Tom Sawyer abroad je novela, ktorá vyšla až po knihe Tom Sawyer, knihu Tom Sawyer poznám skoro spamäti, Tom Sawyer Abroad som čítal len raz.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: