Kruhový denník: december 2021

(Ilustrácie: Charles Pétillon)

Štvrtok 2. december 2021

Je v nás archetypálna predstava, podľa ktorej večnosť znamená chladný, odcudzený, odťažitý život, predstava, podľa ktorej voľba večného života znamená vzdať sa niečoho vitálneho, výmena, v ktorej nesmrteľnosť meníme za niečo esenciálne: za srdce. Táto voľba býva prinajmenšom od čias gréckych mýtov obojstranná: ľudia si volia neľudské bytie večnosti, bohovia si volia pozemský život a smrť, a cenou vždy býva láska. Tisícky príbehov obmieňajú tento motív v podobe bájí, rozprávok, upírskych legiend, božských vtelení. V tejto voľbe premýšľame o niečom podstatnom v nás, o stovkách iných, menších, menej zásadných každodenných rozhodnutí.

Predstavme si možnosť stať sa nesmrteľným, ktorú máme po celý život, stačí sa rozhodnúť – výmenou však stratíme city, zostaneme len chladnou rozumnou bytosťou (a neprežijeme už svoju budúcnosť). Preto s voľbou váhame – len ako starnúci smrteľníci vieme milovať, preciťovať život, písať básne, romány, skladať a počúvať hudbu; keď sa napokon rozhodneme zvečniť sa a stať sa vlastným čiernobielym klonom, po tom, čo sme už dávno dospelí, začneme ľutovať: sme pristarí, večnosť nás už vlastne nudí a odpudzuje, azda až desí, mali sme to spraviť skôr, v sedemnástich, vtedy by nás večnosť neprestala baviť; alebo možno v piatich rokoch, v banalite detstva…

O sebe predpokladám, že by som bol v pokušení prijať chladnú večnosť; a takmer s istotou viem, že by som sa večnosti nevzdal výmenou za pozemskú smrteľnosť, ako to spravil anjel v Nebi nad Berlínom.

Piatok 3. december 2021

Niektoré nočné precitnutia prinášajú celkom zreteľnú správu o tom, v akom druhom, snovom svete žijeme a vďaka tomu, že dvere na chvíľu zostanú otvorené dokorán, konfrontujú sa tieto dva svety bdelého vedomia a snenia, svetlo a teplo cítiť cez dvere až sem na chodbu, kým sa dvere opäť nezabuchnú a my zostaneme stáť vo večnom šere tohto prechodného, nevlastného priestoru.

Dnes v noci som si takto priniesol spomienku na tento svoj utajený život: bol som vo veľkom, šerom svete prítmia, všetky vzdialenosti a rozmery boli veľké, a ja som bol hráčom akéhosi veľkého futbalu, v ktorom bola samotná krajina ihriskom. Mal som prekopnúť loptu cez priestor medzi domom a obrovským stromom, poslať ju cez túto štrbinu kdesi ďaleko, a bol som malou jednotkou akejsi veľkej nadosobnej hry, ktorej ďalších hráčov som nevidel, len tušil.

Piatok 10. december 2021

V tieto dni a týždne sa zaoberám každodennosťou, tou statickou maskou plynúcich dní, nádobou času, ktorá sa zhmotňuje ako viditeľný objekt uprostred amorfnej premenlivosti času až pri istom zaostrení, alebo naopak rozostrení pohľadu, a vtedy ju uvidíme presne uprostred všetkého plynutia, nehybnú os našich dní. Na starých fotografiách sa v pozadí vynára ten istý tieň, archetyp, duch istej časti dňa.

Každý deň po dobu jedného týždňa sem zapíšem jeden citát zo svojich zápisníkov, z rovnakého dňa, ale spred niekoľkých rokov. Dnes dopoludnia som sa na chvíľu ocitol mimo svojich vychodených koľají a počas niekoľkých minút – bola to vlastne len cesta autom, chôdza cez zasnežený park tam a späť a potom opäť jazda autom – sa vo mne odohralo niekoľko vecí, okrem iného mnou prebehla myšlienka na dlhoročné písanie denníka, obskúrnu činnosť, pri ktorej hodiny a dni venujeme písaniu pre nikoho.

„Náhla otázka, ktorá nás prekvapí, lebo hoci už dlho nepoznáme odpoveď, uvedomíme si to až teraz.“ (10.12.2006)

Sobota 11. december 2021

„Nik z nás netúžil po normálnosti, v ktorej si neskôr všetci tak pekne žijeme.“ (11.12.2007)

Koľko zo svojej minulosti púšťame do svojho tu a teraz? Aj týmto sa líšime, každý z nás má iný pomer minulosti a budúcnosti vo svojom teraz, často bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Nedeľa 12. december 2021

„Do samoty sa vstupuje, sme v nej hosťami.“ (12.12.2004)

Pondelok 13. december 2021

„Čo najviac byť tam, kde nie som.“ (13.12.2005)

Utorok 14. december 2021

„Namiesto vykladačov snov vykladači reality.“ (14.12.2002)

Streda 15. december 2021

„Bez jazyka by medzi prítomným, existujúcim a neprítomným bytím bola neprekonateľná priepasť.“ (15.12.2008)

Štvrtok 16. december 2021

„Z čoho je utkaný náš domov?“ (16.12.2007)

Sobota 18. december 2021

Život je cesta textom – nemusíme byť veriaci, pre každého z nás je napísaný určitý cestovný poriadok – a preto stojí za to kráčať krajinou textu vlastnou, nevyšľapanou cestou, už len pre pôžitok z čistého snehu.

Piatok 24. december 2021

Stefan Zweig výnimočne presne a citlivo vystihuje Dostojevského a cez jeho postavy aj povahu Rusov. Správne hovorí, že Dostojevského postavy nezaujíma šťastie, tak ako ich nezaujíma majetok. Chcú všetko, napnuté do krajností, túžia po absolútne, ktoré nie je z tohto sveta, trpia a túžia po utrpení, preto sa navyše s takým perverzným blahom spovedajú z tých najčernejších vín. Dostojevskij pohŕdal sporiadaným meštiakom, človek so zdravými názormi je u neho vždy zavrhnutiahodná postavička, a ako dodáva Zweig, Dostojevskij žil niekoľko rokov na západe medzi ľuďmi, ktorým nerozumel a o ktorých nič nevedel, no to mu nebránilo pohŕdať nimi. Dostojevského hrdinovia stelesňujú Rusov, ktorí v devätnástom storočí spálili svoje drevené chyže, ale nové domy si ešte nepostavili; ocitli sa uprostred civilizácie plní barbarskej energie, ale nevedeli, čo si s ňou počať. Ich túžba po absolútne velila zbúrať, čo našli, a pokúsiť sa o niečo úplne nové – preto sa Rusko napriek Marxovým predpokladom s barbarským nadšením vrhlo do komunistického experimentu, ktorý najlepšie vyhovoval ich neobmedzeným ambíciám. Títo Dostojevského fanatici života pohŕdali šťastím a majetkom, pozemskou usporiadanosťou meštiakov a demokratov, ich nadšenie búrať a stavať sa nijako nestretávalo s možnosťou sporiadane obývať – to je, na rozdiel od Angličanov, pre ruskú dušu pritesné. Angličanov dom tu stojí už desaťročia a nezriedka storočia, je to postupne kultivovaná tradícia podobne ako trávnik v záhrade a politický systém; pomalé zmeny a trpezlivé udržiavanie s cieľom odovzdať svojim deťom dedičstvo v čo najlepšom stave. Oproti tomu Rus, ako sme uviedli, práve spálil svoj starý dom a nový ešte len ide postaviť s nadšením ničiteľa.

Dostojevskij naozaj opisoval fanatikov, jednotlivcov, ktorí nemôžu a nechcú jestvovať v spoločnosti. Sú to ťažko pochopiteľné a akceptovateľné individuality, výnimky, ľudia neznesiteľných protikladov. Kladú si otázky s naliehavosťou dospievajúcich mladíkov a s rovnakou netrpezlivosťou sa dožadujú odpovedí za každú cenu – pripomeňme aspoň Ivana Karamazova. Dospelý človek nemôže týmto adolescentom odporučiť nič iné než skutočnosť, že žiť musíme bez ohľadu na nezodpovedané otázky. To, v čom vidíme stoickú zrelosť, by Dostojevského hrdinovia videli meštiacku lenivosť. Ale ľudský život nemôže závisieť od zodpovedaných otázok, lebo vždy tu budú otázky bez odpovedí, morálne problémy, paradoxy, nevysvetliteľnosť utrpenia a smrteľnosti, nespravodlivosť. Zrelosť hovorí, že svoju existenciu nemožno nijako odvodzovať od zodpovedaných otázok, lebo vždy tu budú otázky bez odpovedí a otázky s nesprávnymi odpoveďami.

To je individuálny život a osobná vyrovnanosť, ktorá nikdy nespočíva na utópii odpovedí a riešení. V spoločenskej rovine to znamená hľadať taký spoločenský život, ktorý počíta s rôznorodými paralelnými názormi a postojmi. Lebo ruská duša tu opäť predpokladá jednomyseľnosť a zjednotenie, veď je len jediná pravda, jeden národ a jedna cesta. A v tomto bode si pripomeňme skutočnosť, že práve tu sme sa ocitli v kultúrnej vojne alebo v akejkoľvek inej celospoločenskej vojne, ktorej bojovníci nevedia žiť s predstavou oponenta. Vo vojne jestvuje víťazstvo alebo prehra, dve ostro vymedzené strany a ich boj – predstava spoločného vzájomného jestvovania zaniká. Je tu vášeň a odhodlanie, nasadenie a odvaha – ale úplne absentuje zmierlivá, stoická predstava koexistencie, plán na spolužitie v pestrosti názorov. Oponenta možno len poraziť, alebo ešte lepšie presvedčiť, zlomiť silou argumentov a pravdy, ktorá je evidentne na našej strane. Každá vojna ráta s víťazstvom, nič iné sa nepripúšťa. Všetko ostatné je vlastizrada. Preto u bojovníkov kultúrnej vojny nenájdeme cnosť sebakritiky a kritiky vlastných radov – to je v čase vojny hriech a neodpustiteľná slabosť. Všetky granáty smerujú za nepriateľskú líniu. Texty týchto bojovníkov sú vždy namierené do opačného tábora; ak predsa len smerujú k vlastným radom, potom kritizujú slabosť, ústupčivosť alebo chýbajúce nasadenie vlažných spolubojovníkov.

V tomto je nespochybniteľné dedičstvo Dostojevského: absolutizácia ľudskej povahy, taká výnimočná, ak zostane záležitosťou jednotlivca, individuálneho spytovania do seba namierenej reflexie. Akonáhle sa stáva záležitosťou spoločenského života, hovoríme o utopických revolucionároch, pohŕdajúcich zvyškom spoločnosti a ľahostajných k smiešnym malým životom, k zdraviu, morálke, pravidlám, majetku.

Posledné dni pred vianočnými sviatkami majú každý rok čosi spoločné, svoje vlastné rituály a svojské čaro. Všetko sa schyľuje k dlhému voľnu, k vypnutiu, k prechodu na inú koľaj. Opakujú sa dopoludnia so spolužiakmi alebo kolegami v už uvoľnených debatách, každý si už v sebe nesie čosi z Vianoc a zároveň práve teraz vidieť, ako všetci patríme spolu, ku kolektívu, ktorý svoje hranice ukazuje akurát teraz, keď sa v jeho plote otvárajú tieto doposiaľ uzamknuté prázdninové dvierka. A sú tu aj popoludnia, v ktorých sneží a ktoré trávime v meste, na posledných nákupoch a zháňaniach a vybavovaniach, aby sa to všetko ako svojrázna obeta zlomilo v konkrétny okamih pod vianočným stromčekom a preklopilo do druhej polovice sviatočného života. Dva posledné dni som úmyselne zaparkoval ďalej od cieľa svojej cesty, aby som si predĺžil a užil túto predsviatočnú skutočnosť – kráčal som ulicami a vnímal všetky záhyby reality, domy a dvory, prístavby a zákutia, chodcov a výklady, život mesta, o ktorý sa po zvyšok roka ochudobňujem.

Nedeľa 26. december 2021

Dnes rozhovor s mojou dobrou známou, zdravotnou sestrou, o situácii s covidom a zdravotníctvom. Najťažšie prípady ventilácií a úmrtí majú spoločného menovateľa nezaočkovanosť, potom nadváhu a diagnózy, ale nie nutne vek. Zaočkovaní sa v ťažkých situáciách ocitajú v špeciálnych prípadoch, po transplantáciách, s diagnózami. Veľa ťažkých prípadov v kategórii 40-60 rokov, niekedy úplne zdraví ľudia a pri sile, ale nezaočkovaní.

Prípady: šesťdesiatnička V., odmietala očkovanie, prevezená s covidom v zlom stave, porucha dýchania, neokysličovanie orgánov, z posledných síl dokázala zašepkať, že ju nesmú zaočkovať, momentálne osemnásť dní na ventilácii, sčerneté prsty, ktoré jej amputujú, ak prežije, perspektíva prežitia nízka.

Nezaočkovaný 39-ročný muž, dva týždne ležal na covid oddelení, kde mu lekári denne odporúčali ventiláciu. Odmietal do poslednej chvíle, súhlasil príliš neskoro, na ventilácii zomrel.

Napriek takýmto každodenným prípadom je len ťažké zmeniť presvedčenie ľudí o očkovaní, postoj menia skôr príbuzní pacientov a zosnulých, ale ani všetkých zdravotníkov to nepresvedčí o tom, aby sa dali zaočkovať. Názor je príliš silná veličina, v týchto prípadoch stojí nad všetkým ostatným. Konštatujem, že slovenská spoločnosť je nevyspelá dlhodobo, akurát v dnešnej situácii ľudia za svoju hlúposť platia životmi. Podľa štatistík nikdy nezomrelo na Slovensku viac ľudí, tento rok prekoná v počte mŕtvych zatiaľ najhorší rok 1945.

Tieto sviatočné dni ukazujú okrem iného aj naše neviditeľné záväzky a putá – nie sú to voľné dni slobodnej neviazanosti, ten skutočne voľný čas, s ktorým môžeme naložiť podľa vlastných predstáv, si treba hľadať a vytvárať a možno ho za uplynulé dni rátať na hodiny. Vždy je to tak, akurát na to zvykneme zabúdať; sú tu návštevy, záväzky a povinnosti voči rodine, nevyhnutné nákupy a cesty, úrady, domáce práce a démoni neočakávaných okolností. Treba ozdobiť stromček a zabezpečiť všetko možné na stôl, treba vybaviť blahoželania a telefonáty, a vo všetkých týchto „treba“ možno odčítať mieru našich záväzkov, mieru našich obetí, lebo všetky by sa dali zrušiť, keby sme naozaj chceli; avšak slová „váš poklad je tam, kde je vaše srdce“ sú príliš prísne, lebo nielen pokladom a nielen srdcom je náš život, sú tu aj povinnosti, príkazy a zákazy, slušnosť a ohľady, záväzky a iné orgány než srdce. Ale vždy sa možno obzrieť a vnímať, a skutočnosť, ktorú nemôžeme alebo nechceme zmeniť, môžeme aspoň pozorovať a vziať na vedomie ako vlastným intelektom sformulovaný fakt.

Piatok 31. december 2021

Zostať sám sebou vo svete plnom ľudí znamená priznať si bremeno.

V ktoromkoľvek okamihu si na teba môže robiť oprávnený nárok spoločenstvo: rodina, národ, predkovia alebo potomkovia, autori a čitatelia, kritici a politici, cirkev a humanisti.

Ten nárok môže veľmi správne spočívať v tom, aby si nezaberal miesto; tvoje dieťa, tvoj partner, tvoj šéf alebo tvoj Boh ťa poklepú po pleci a tebe, ochotnému zapojiť sa, oznámia, aby si sa stiahol a nezavadzal.

Opis duševných defektov sa mi vždy zdal ako popis chvályhodných, zrozumiteľných postojov, ako tajné žmurknutie sprisahancov. Ako je možné nepochybovať o sebe a nepreceňovať sa, nevedieť, ako ma vnímajú ostatní, necítiť vinu a necítiť vlastnú nedokonalosť? Niekedy sa zdá, že sa chceme vyliečiť z náboženstva a umenia, z cítenia seba a sveta, z duševného zraku a detstva.

O čo ti dnes išlo? O čo najpravdivejšie a najintenzívnejšie prežitie života, o to, aby si autenticky zakúsil vlastnú existenciu a bytie sveta. Veríš, že skutočne žiť znamená modliť sa. A podávať o tom šifrované správy.

(Ilustrácie: Charles Pétillon)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: