Kruhový denník: október 2021

(Fotografie: Christoffer Relander)

Sobota 2. október 2021

Archívy, zhmotňovanie spomienok, a potom práca s nimi – pridaná hodnota dodatočnej inventúry pamäti. Napríklad filmy, ktoré si pozrieme, uložiť a po rokoch hľadať jeden z filmov, kvôli čomu si kľakneme k archívu a prehrabávame sa v dévedéčkach. Dôležité je už to, že film sa nedarí nájsť a tak si prejdeme celú zbierku – na prvom mieste je údiv nad tým, koľko filmov sme vlastne videli, celý ľadovec aj s časťou ukrytou pod hladinou nám náhle prejde cez ruky aj cez myseľ. Hodiny a hodiny pozerania, dni a roky dojmov a zážitkov, obdobia, preferencie, vývinové cesty. Zaujímavé je aj triedenie filmových titulov – väčšina je rýchla jasná spomienka, pri niektorých tituloch pamäť potrebuje niekoľko sekúnd na priradenie pojmu, a niektoré názvy sú hádankou: čo to vlastne bolo? A napokon prichádza výsledok triedenia, celkový dojem z vlastného vkusu a zo sveta filmu, ako ho vidíme v jeden večer z vlastného bytu. Napríklad sa nám kinematografia rozčlení na Ameriku, Západnú a Východnú Európu a Áziu, pričom Západná Európa vzbudzuje dojem preceňovanej povrchnosti, v ktorej marketing nadobúda priam manifestačný kultúrny rozmer, zatiaľ čo Východná Európa predstavuje svoju vlastnú a často, vo svojich vrcholných dielach, omnoho poctivejšiu a avantgardnejšiu estetiku, čo kopíruje aj dojem z literatúry.

To podstatné je fyzický neporiadok, hromadenie a prehrabávanie sa, nečakané a neplánované zastavenie sa pri kope kníh, filmov, oblečenia alebo zápiskov, aby sme si mohli spraviť rekapituláciu nahromadeného času, ktorý možno triediť a kategorizovať, lebo poriadok je skratka, pre ktorú minieme niečo podstatné, čo zostáva za nami. Rekapitulácia má svoj vlastný zmysel, kvalitu, s ktorou prichádzame do styku až s fyzickou nedokonalosťou vecí.

Piatok 8. október 2021

Podvečerná prechádzka jesennou krajinou s tichým západom slnka, ružové nebo s nafialovelými oblakmi, jemnožltá tráva pod matnejúcimi farebnými stromami, všetko tiché a elegantné, v temnejúcej diaľke sa porozžínali svetlá, nad mrakmi sa objavila prvá hviezda. Priestor sa roztvára do priateľského nekonečna, chôdza pripomína striedmu slávnosť, rozvážny pokoj všade okolo evokuje zo všetkého ľudského najviac meditáciu, naladené splynutie. Tá zosúladenosť vyplýva aj z toho, že do času treba vždy vkráčať, aby sa medzi časom a priestorom obnovila pôvodná jednota – v piatok popoludní treba napríklad takto prejsť do ticha víkendu. Pútnik, na rozdiel od turistu, rešpektuje priestor a jeho čas, podvolí sa mu, tak ako keď pri vstupe do nízkych dverí starých kostolov skláňame hlavu.

Na jednej strane hranica vypovedateľného (expanzia), na druhej strane hranica mlčania, ktorú strážiš – napätie balansovania, udržiavanie vonkajších a vnútorných hraníc, vedomie, že môžeš prekročiť obe každým pohybom, každým slovom, ako v rozohratej šachovej partii. Dionýzovská estetika prekračovania, apolónska estetika udržiavania hraníc.

Sobota 9. október 2021

Začína sa farebné obdobie jesene, dnes jasný, čistý deň, v lese vzájomné pozorovanie sa so srnami, zreteľný dojem ticha, ktoré sálalo z lesov pri pohľade do dlhej doliny osvetlenej popoludňajším slnkom.

Denník sa môže (a nemusí) skladať z malých príbehov, ale napokon vždy vytvára svoj vlastný, veľký príbeh na pozadí, nech už jeho oblúk pozostáva z akéhokoľvek materiálu – z faktov, pozorovaní, úvah, nápadov.

Časopis – aké krásne, výstižné a nedocenené slovo, prekrývajúce sa s obsahom slova denník. Áno, popisovanie času sa zdá byť menejcenné v porovnaní s nadčasovosťou kníh, ale obe metódy súvisia, podporujú sa a tvoria symbiózu – časopisy bývajú zárodkami kníh a zároveň k nim vedú čitateľov, reagujú na ne, dopĺňajú ich. A kým kniha je samotárskym projektom pre autora aj čitateľa, časopis vytvára kontinuum spoločenstva, vpisuje solitérnych autorov do zosynchronizovaného času.

A tak trochu časopísania: dopozeral som seriál Queen´s Gambit a začínam Underworld Railroad. Dámsky gambit je sedemdielny seriál o šachu a šachistoch natočený podľa románu Waltera Tevisa, autora, ktorý sa situoval (a hodí sa napísať vrhal svoj tieň) do svojich antihrdinov a mal na to svoj dôvod – alkohol. Mal som svoje skeptické očakávania a vďaka nim som si seriál užil, je totiž oveľa lepší, než som sa obával a preto môžem spomenúť tieto „body zvratu“, miesta, ktoré odbočili od pádu do predvídateľnosti. Napríklad úvodná scéna predznamenávajúca koniec a spúšťajúca retrospektívne rozprávanie napokon nie je finálnou, ale odohrá sa v predposlednej časti, takže nás čaká odlišný epilóg. Alebo scéna s Townesom, ktorá nevyústi do očakávaní hrdinky i divákov. Scéna s Harrym Beltikom – keď mu nenaštartuje auto, zdá sa, že sa predvídateľne vráti k Beth, ale hneď vzápätí motor nabehne a on odchádza – a jeho auto dostane odlišný význam, tak ako práca autorov s diváckymi očakávaniami. Dalo by sa písať o všeličom, ale pre mňa je práve táto niekoľkosekundová sekvencia stelesnením celého seriálu – nie je to to, čo sa ti zdá, dostaneš niečo lepšie a skutočnejšie.

Na stole sa mi po mojej ľavej ruke striedajú knihy a časopisy, navŕšené v dvoch kôpkach mimo políc. Začnime časopismi – jedna z mojich foriem podpory kultúry je predplatné časopisov a ich následné čítanie, ako niekdajší chudobný študent splácam čoby zarábajúci pracujúci svoj pomyselný dlh kupovaním kníh a predplatením časopisov a v každom tomto geste, hoci trvá len sekundy v kníhkupectve, so odohráva retrospektívny príbeh ako potenciálny námet na esej – ako a prečo si kupujeme práve túto knihu (podobne ako by sa dal opísať výber priateľov, zamestnaní, partnerov alebo domov). V tieto dni spracúvam Host, A2, Souvislosti a Analogon. Kde a ako končia časopisy? Knihy končia v Borgesovej metafyzickej knižnici, časopisy vo fyzickom komposte – ale z tohto kompostu klíčia nové knihy a tie staré čerpajú živiny pre svoj rast a vplyv: vyživujeme totiž tie najlepšie rastliny, nie burinu medzi nimi.

Hudba: tieto dni počúvam a cvičím, hľadám a analyzujem, listujem verziami a notami, spoluprekladám a komentujem texty, nedodržiavam prstoklady, pátram po pozadí a kontextoch skladieb. A tak sa určitá skladba usádza v hlave a sprevádza liturgiu každodennosti, či už ide o utieranie prachu alebo prechádzku so psom.

A napokon písanie: vrátil som sa k projektu kľúčových slov, na každé písmeno abecedy jedno zvolené slovo a text o ňom, sebadefinovanie výberom – slov, ktoré sú nám blízke, ale zároveň nesamozrejme podnetné, zaujímavé tým, že provokujú k uvažovaniu. Pod P nemám Písanie, ale Pravdu, pod F nie je Filozofia, ale Film.

Nedeľa 10. október 2021

Čo všetko je ukryté v geste písania: napríklad tvoje ľudstvo, postupovanie vpred s ostatnými za chrbtom, zvedavosť a potreba preskúmať neznáme územie v mene ostatných – v tvojich očiach sú aj pohľady iných, v tvojich krokoch nohy ostatných. V písaní, napriek zdaniu samoty a jedinečnosti, sa zmnožujeme a spájame. A zároveň sú v geste písania podvedome prítomné všetky vlastné fixácie a určenia, osobné hranice a štýl, ochota alebo neschopnosť provokovať a narúšať tabu, sloboda a zdržanlivosť. Každý, kto píše, postupuje za hranicu doposiaľ známeho zo svojho miesta a zároveň spolu s ostatnými.

Streda 13. október 2021

Až strojová výroba dodala hodnotu ručnej práci.

Rozumiem jej, ale vôbec nezdieľam hystériu pri spoločenských témach, to dramatické moralizovanie pri každodennej politike. Načo tá vášnivá skepsa pri prostom pohľade do zrkadla?

Štvrtok 14. október 2021

Iní básnici v Štrpkovi, napríklad Válek. Okrem Nového vzývania, ktoré je priamym odkazom a „prevrátením“ Válkovej Ódy na boha zvierat, je viacero motívov, ktoré nájdeme u oboch. Toto je pasáž z Válkovej básne Len tak:

„Keď pijem čaj

a meliem kávu,

keď sa bojím,

aj keď si kabát obliekam,

ustavične mám v hlave

to tvoje: ›A kam?‹“

U Štrpku nájdeme tieto dve pasáže:

„Keď otváram oči, keď ich zatváram,

keď mlčím, keď milujem, keď spím,

bežím na sever,

stále na sever.“ (Nové dieťa)

„Kam, vlastne, kam?

Kam, vlastne, kam.

Tak často hovoríš: Odíďme,

odíďme, chcela by som odísť

do iného mesta.“ (Dnes v noci)

Obe básne, Válkova Len tak aj Štrpkova Dnes v noci, sa končia dažďom ako symbolom zmierenia a spojenia vo vyústení mužsko-ženského dialógu „Kam? Ktoviekam“ (Válek) respektíve Štrpkovho „Kam, vlastne, kam? Len tu,“ pričom dážď ako symbol mužsko-ženského splynutia je základným symbolom klasickej čínskej poézie. Ale aj to celkom malé, okrúhle slovíčko „Ó“, ktoré nájdeme početne zastúpené u Válka i Osamelých bežcov, nehovoriac už o Štrpkovom slimákovi, ktorý sa prvýkrát objaví vo Válkovej Óde: „modli sa, slimák, / oroduj za nás, / prechovávač kostolného striebra.“

Aj čitateľská priazeň je vec komplikovaná a mnohostranná. Je veľa autorov, ktorých uznávame, ale nemáme ich celkom radi – čítame ich aj pre tie zadierania o kožu, pre dráždivé disonancie, ktoré v nás vyvolávajú myšlienky ako triesky sporu. Potom sú aj autori, ktorí sú nám sympatickí a ktorým prajeme, ale nie je to láska a ani vášeň a obdiv. Tie máme vyhradené len pre niekoľko málo, často len vysnívaných autorov, lebo takýto vzťah je podriadením sa – možno práve preto Woolfová tak nerada čítala Prousta, lebo ničil a škrtal jej vlastné dielo, popieral ho tým, ako mu bol blízko.

Piatok 15. október 2021

Som z rodu prírodných chodcov, myšlienky sa vo mne spúšťajú v lese, na kopci, stúpajúc nahor, v ľahkej radosti bežkovania, pri kĺzaní sa svetom. Som ľahostajný k ornamentu parkov, k lesu v kvetináči; potrebujem korene. Možno sa myšlienky dajú aj vysedieť, ale asi som to nikdy nevydržal do konca. Aj preto si zapisujem tak často v piatky a soboty, po ceste lesom, na ceste do noci.

Časočítanie: znovu prečítaná knižka Valéra Mikulu Démoni súhlasu i nesúhlasu, dvojportrét Tatarku a Válka. Je to presné, obsažné a má to štýl; a má to kritický štýl, alebo štýlovú kritiku, lebo ide o Valéra Mikulu, a tak vôbec neruší, že jednotlivé texty sú zozbierané a pochádzajú z rôznych zdrojov a motívov. Dokonca naopak – autor tu uverejňuje svoj doslov k Válkovmu Básnickému dielu a vzápätí ostrú polemiku s Eduardom Chmelárom o povahe tohto doslovu, a práve vďaka tomu sa na tému pozrieme z viacerých strán. Z textu cítiť zaujatie, teda skutočnosť, že Mikula Tatarku uznáva a kritizuje, a v prípade Válka ide dokonca zrejme o ešte intímnejší, hlbší čitateľský vzťah; spôsob jeho básnenia akoby bol pre kritika tým pravým a nebyť komunizmu a básnikovho príklonu k nemu, mohol byť Válek pre Mikulu ideálnym čítaním. Možno preto to Mikula nedaruje komunizmu hneď dvakrát, pretože mu navyše zničil obľúbeného básnika a odklonil jeho poéziu na slepú koľaj doby. A možno preto ho vie čítať tak presne, chirurgicky oddeľujúc pôvodnú vrstvu poézie od vzorcov poplatných ideológii, pričom svoj rez vedie aj jednotlivými básňami, pomedzi verše. A keď to Chmelár s pohľadom rozostretým dojatím nepochopí a prihlási sa o slovo, odslabikuje mu to ešte raz, ako to robí učiteľ, keď ho vyprovokuje zvlášť nechápavý, no o to suverénnejší študent – takýto výstup býva predstavením pre celú triedu, pretože teraz sa dozvedia niečo viac a zásadnejšie nielen o téme, ale aj o vyprovokovanom učiteľovi.

Zaujímavosti? Mikula v texte Démon pátosu vypátral dve verzie toho istého príbehu – v prvej Tatarka povie pravdu o surovosti sovietskeho vojaka, v druhej je to už oslavný príbeh jeho bratskej pomoci. Pričom konštatuje, že „Tatarka nebol realistický spisovateľ – pred vernosťou faktom dával prednosť hľadaniu „vyššej pravdy“; (…) Obrazotvornosť však vždy prezradí o autorovi viac ako jeho doktrína.“ (43) Na Tatarkovi si tak cení najviac čosi autentické, čo z hľadiska autorského zámeru možno vnímať ako chybu, ako nedôslednosť: „každé učenie má svoje „diery“ umožňujúce obyčajným smrteľníkom aj normálne žiť.“ (44) Nebude náhoda, že presne toto isté charakterizuje jeho vzťah k Válkovi – ten pre neho nadobúda význam a zaujímavosť tam, kde sa odovzdá svojmu hlbšiemu, spodnému prúdu akoby sebe navzdory, a naopak sklame ho vtedy, keď má svoju báseň a všetky jej vrstvy plne vo vlastnej moci. Zaujímavosť druhá, vyňatá z Edičnej poznámky: pasáž o Válkovom postoji k sviečkovej demonštrácii bola z Doslovu k jeho Básnickému dielu vyňatá („vyhodená“) na žiadosť jeho dcéry, hoci jej okrem pripomenutia faktov niet čo vytknúť. Mikula ustúpil, aby sa vo vlastnej knihe pripomenul – publikuje tu pôvodnú verziu, obohatenú navyše o túto pichľavú poznámku (155). Vystihuje to, podobne ako pri Chmelárovi, jeho postoj kritika: literatúra je triedením hodnôt, a literárna kritika sa preto netýka len písmeniek, ale najmä dobových a spoločenských kontextov.

Nedeľa 17. október 2021

Časočítanie: Jozef Bžoch a jeho Literárne štvrtky (2001 – 2005), Kalligram 2006, čiže zozbierané texty, ktoré autor písal pre denník SME. Takto spolu tie texty dávajú zmysel, pretože reprezentujú kontinuitu rozprávania o literatúre, a dávajú aj obraz o tom, aké knihy vychádzali a čo z nich si pre seba vybral čítajúci kritik, lebo Bžochov záber bol široký – okrem slovenskej prózy a poézie to boli aj diela svetovej beletrie, ale aj memoáre, rozhovory, biografie a knihy z literárneho diania. Inšpiratívny je už výber kníh, ale aj spôsob Bžochovho písania pre noviny – tieto texty sú naozaj pútavé, dobre a ľahko sa čítajú a dnes už pôsobia takmer luxusným dojmom – v SME napríklad takýto kompetentný a pravidelný pohľad na literatúru nie je. Na druhej strane na textoch cítiť, že boli písané pre noviny; to, čo na nich obstojí, je základný vkus, lebo Bžoch nikde netrafí vedľa, zároveň však formát nedáva šancu ísť hlbšie, venovať sa dielu detailnejšie a objavnejšie. Napriek tomu sa niekoľko šikovných postrehov podarí aj v rozsahu jedinej vety. Bžoch je evidentne žičlivý recenzent, prípadné výhrady vždy zdôvodní; svoj názor má v poézii, kde priznáva, že Rúfus je mu bližší než Štrpka, ale zároveň si všíma a číta aj Habaja, Kucbelovú či Ferenčuhovú. Má schopnosť všimnúť si a spomenúť to podstatné, čo vyšlo, stačí sa pozrieť na menný zoznam osobností, ktoré sa v priebehu piatich rokov vďaka nemu objavili v dennej tlači (od Adamca po Žuchovú), ale vie vyloviť aj menej známych autorov skôr z okrajov žánrov i našej pozornosti. Vo finále tak držíme v rukách ucelený, kultivovaný prehľad päťročnej literárnej prevádzky na Slovensku od píšuceho čitateľa.

Štvrtok 21. október 2021

V predhovore k proustovskej biografii nám Jean-Yves Tadié povie niečo zásadné, aj keď vlastne ešte nehovorí o Marcelovi Proustovi. „Proč další životopis Prousta? Jako bychom se ptali malíře: proč další zátiší? nač další portréty?“ Tadié hovorí o význame biografie, o svojej koncepcii tohto žánru, inými slovami obhajuje svoje rozhodnutie napísať a čitateľove rozhodnutie prečítať si 500-stranový prvý zväzok veľkého podujatia. Biografia je v jeho poňatí príbehom tvorivosti – nemá prerozprávať dielo, ale ukázať, ako mohlo vzniknúť; biografista sa teda nachádza na hranici medzi životom a dielom, ukazuje, ako druhé vyrastá z prvého, fakty života ho zaujímajú potiaľ, nakoľko sa transformujú do príbehu, postáv a štýlu. Život sa stal románom a román životom; „biografie velkého spisovatele není biografií muže z vysoké společnosti, muže perverzního nebo nemocného: je to biografie člověka, který svou velikost těží z toho, co píše, neboť tomu zasvětil všechno, včetně své malichernosti.“ Alebo ešte poetickejšie vystihuje objekt a metódu svojej knihy nasledovne: „A nakonec je tu odvaha a touha muže, jehož oblíbenou maximou byl úryvek z evangelia, v něž nevěřil: ›Pracujte, pokud máte světlo.‹ Hle, historie této práce a tohoto světla.“

To, čo nám Tadié sprostredkúva, je prístup, metóda, uchopenie žánru – rozhovor čitateľa s autorom, spôsob, ako vnímať umelecké dielo. „Chvíle objevování nových forem umění se pro vás v životě stanou těmi nejdůležitějšími – pokud jste takovým intelektuálem, jakým byl on,“ píše Proust o Ruskinovi a Tadié ho cituje v mene všetkých Proustových čitateľov. Sám si vytýčil úlohu nájsť priestor prerodu života na dielo a zachytiť tento proces; v Proustovom prípade treba ísť hlboko a pokryť nielen konkrétne hodiny či roky písania, ale skutočne celý priestor jedného života vrátane genealógie a geografie, pretože rozprávač Hľadania pracuje s mytológiu detstva i s mytológiou predkov a jeho košaté rozprávanie je pevne zsasadené do konkrétneho priestoru a konkrétnej doby. Pretože „pravdivým životopisom spisovateľa a umelca je životopis jeho diela – a ten sa predsa nekončí smrťou autora.“

A čo sa dozvedáme z článku Veroniky Šikulovej v Rozume (5/2021) o Proustovi, avizovanom spisovateľovým portrétom na obálke? Predovšetkým fakt, že autorka je jeho nadšeným čitateľom od svojej mladosti, inšpirovaná svojim otcom a jeho priateľmi. Text sa začína nájdením a vzápätí opisom krátkeho filmového záznamu na internete, kde sa objaví Marcel Proust. Hneď prvé meno jeho postavy (Robert de Saint-Loup) je uvedené nesprávne, vzápätí aj tretie (Vileparissis čiže Villeparisis), a na konci opisu tohto filmového záberu z roku 1904 nám ešte autorka oznamuje, že „v tom čase Proust písal Hľadanie strateného času,“ čo však zhodou okolností nie je pravda. V čom teda spočíva čitateľská láska autorky, ak to nie je práve neúprosná faktografická presnosť Tadiého? Zarazí nás napríklad táto pasáž: „Na inom mieste je to práve bolesť, čo posilňuje myseľ, akokoľvek je šťastie prospešné ľudskému telu, a človek, v románe tuším Albertina, no v skutočnosti asi muž, ktorého potrebujeme (…)“ – čo tam robí to „tuším“, aký čitateľ tu píše o svojom obľúbenom autorovi, keď nás zneisťuje aj pri mene kľúčovej postavy? V texte sú aj čitateľské postrehy, avšak tie veľmi skoro odhalíme ako prevzaté. Počnúc Fabergého vajíčkami, čo je obrat, ktorý o Proustovi koluje, alebo hneď vzápätí celá pasáž o najdlhšej Proustovej vete, takmer od slova do slova prevzatá odinakiaľ. „Všetky Dostojevského romány by sa mohli volať Zločin a trest (ako všetky Flaubertove, a najmä Pani Bovaryová, Citová výchova)“ je originálny postreh, a teda opäť skrytý citát, alebo povedzme parafráza samotného Prousta z eseje o Dostojevskom. Uchopiť Prousta cez výnimočnosť čitateľského zážitku je legitímna metóda, avšak takto kostrbato („klebeta je metódou“ – ale čoho; je to ďalší, zle vystrihnutý citát?), to by ospravedlňoval len žáner príležitostného časopiseckého článku. Dozvedáme sa však, že tento text je esejou, ktorá dokonca prepožičiava názov celej knihe: Radosti a dni. Dobrou redakčnou prácou sa žiaľ nemôže pýšiť ani české vydanie Tadiého biografie (chyby, nejasnosti prekladu, a najmä úvodzovky) – dúfajme teda, že sa ujde Šikulovej esejám ešte pred ich knižným vydaním. Aby to napokon nebolo tým hlavným, čo by tieto dva úplne odlišné texty spájalo.

Piatok 22. október 2021

Tieň a jas jazyka. Slová nepochybne používame k osvetleniu vecí, k spriehľadneniu sveta, objasňujeme druhým, čo cítime; a predsa si ľudia všimli aj tiene slov a ich zvláštnu príťažlivosť, celé lesy tieňov a svetiel, ktoré nutne neponúkajú zmysluplné ciele, ale magickú radosť chôdze a strácania sa v hĺbkach. A ak v novoveku stáli vedci a básnici zdanlivo na odlišných stranách svetlého a temného jazyka, dnes sú filozofi, vedci i básnici zmierení s tým, že všetky objasňujúce, kľúčové pojmy vrhajú dlhé tiene neznáma.

Asi vždy budú ľudia (vždy iní a vždy tí istí?), ktorí veria v jednoduchosť a nekomplikovanosť pravdy, v jasný a prostý jazyk, v pravdu bez tieňov. Kto sú to? V minulom režime to bol socializmus a jeho ľudia; možno zo všetkého najviac práve táto priezračná, dôveryhodná jasnosť jazyka najväčšmi priťahovala ľudí, ktorí nechceli lúštiť tiene a brať na vedomie temné miesta: temnota sú tí druhí. Socializmus ponúkal jasnú cestu k jasným zajtrajškom, jasnú hierarchiu a jasné rozlíšenie dobrého a zlého, bol to priehľadný socialistický realizmus a aj poézia bola zrozumiteľná, Karel Gott spieval oslňujúco pôvabne a bez falošných tónov avantgárd. Istota je svetlo bez tieňov.

A dnes? Nesnaží sa o jasný jazyk náboženstvo, prinajmenšom jeho časť, o priezračne jasný a príjemne svetlý jazyk zrozumiteľnosti, ktorý bez ohľadu na teologické odlišnosti spája Svedkov Jehovových, Adventistov a veľkú časť úprimne a dobromyseľne veriacich kresťanov katolíckeho vyznania, pričom ak ich nazveme naivnými, musíme vziať do úvahy oba významy tohto slova, pretože naivitu nikdy nemožno odmietnuť, jedine z pozície hrubého cynizmu.

Druhý jazyk priezračnosti: médiá, splošťujúci jazyk banálnej kultúry, či už talk show, youtuberov, gýča alebo červenej knižnice, nadobúdajúce substanciálnosť v reklame, ktorá je koncentrovaným princípom lacnej kultúry, totiž reklamou na Ja (a preto má toľko spoločného s politikou čoby marketingom v priestore moci).

Moc a noc: jedna čiarka, ktorú človek prikreslil k neznámu.

Priestor noci a priestor moci: aký priepastný rozdiel v hĺbke, ktorú ľudská čiarka neobsiahne.

Dvere vnímania: keby Huxley tušil, že sa zmenia na okná (zízania).

Sobota 23. október 2021

Patrím k ľuďom, ktorí v určitý čas neobsedia doma (Laučík: deň strávený v interiéri možno považovať za stratený), a mesto je pre nich takisto len rozšíreným interiérom, civilizačnou zónou, ktorá je ohraničená konečnosťou a budí silnú potrebu preliezť plot, za ktorým sa rozprestiera oslobodzujúce nekonečno. Nie je to len útek z niečoho a pred niečím, lebo hoci naozaj len výnimočne mierime na špecifické miesto a najčastejšie proste potrebujeme byť kdekoľvek v prírodnom nekonečne, to hlavné je stretnúť sa so sebou, s tou vzácnou podobou svojho Ja, ktorá sa vymyká občianskemu, spoločenskému, ale aj každodennému Ja. A toto nepokojné, pátrajúce a hľadajúce Ja, to, čo nás najviac charakterizuje a nie sme to my, môže aj za moju neschopnosť ukončiť deň a ísť si ľahnúť do postele, za tú zvláštnu neschopnosť zmieriť sa s rezignáciou, neschopnosť uspokojiť sa, ktorá nemá názov a predsa postihuje jednotlivcov izolovaných vo vlastnom bdení bez prístrešia jednotiaceho pojmu a diagnózy.

Štvrtok 28. október 2021

Hmlisté ráno, jasný deň, hviezdnatá noc.

Vôňa jesene v nočnom vzduchu: chlad s prímesou dymu, vlhká zhnednutá tráva, mĺkva temná zem, kryštály mrazu.

Tenká hranica medzi snahou nevyzerať lepší, než sme, a nesnažiť sa byť lepší. Vo výsledku najčastejšie autenticita priemernosti, narcistické predvádzanie vlastných chýb. To najautentickejšie však nie je rozprávanie, ale mlčanie; zámlky, priestory ticha sú tým najdôležitejším v každej výpovedi o sebe, pretože ponechávajú priestor transcendencii. Ak veríme, že človeka nemožno ohraničiť, potom nemôžeme len rozprávať, pretože všetko vyslovené je hranicou, a nutne banálnou a nízkou, v ktorej reč prezrádza táranie. Neohraničenosť ponúka len prázdno ticha, medzera človeka.

Každý z nás si vie predstaviť dejiny svojho nemlčania, veci, o ktorých s odstupom času vie, že ich nemal hovoriť, a často si to uvedomí už v tej chvíli, keď ich hovorí. Pri pohľade späť sa ukazujú veci, o ktorých by sme nikomu nepovedali, pretože na nich leží večný tieň tabu, a na druhej strane sú veci, s ktorými sme sa zdôverili, hoci nám možno škodia a ubližujú viac než tie prvé. O čom teda nevieme mlčať? Čo nás zvádza k dôvernostiam, aký démon, ktorého tak často vykresľoval Dostojevskij vo svojich najúbohejších, ale zároveň autorom najviac milovaných (akoby čitateľovi napriek) postavách?

O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať, znie známa Wittgensteinova veta, ktorú pokladal za svoju poslednú. Dala by sa obrátiť (O čom sa nedá mlčať, o tom treba hovoriť), ale aj preformulovať: O čom nevieme mlčať (hoci by sme azda mali)? Nie sú to len veci osobnej povahy; azda prekračujeme túto hranicu mlčania aj v náboženstve a vo vede, v literatúre a v psychoanalýze. Azda len filozofia nepozná príkaz mlčania: básnik by nemal rozprávať priveľa, ani prorok a kazateľ, ale filozof, toho si za mlčanie neceníme, filozof nepozná tabu jazyka, myslenia a predstavivosti, filozof nepozná úctu a zdržanlivosť pred hranicou, lebo filozofia je pohľadom na hranicu z druhej strany, inak nemá opodstatnenie, lebo len reprodukuje pohľad ostatných. Filozof má, povedané opäť Wittgensteinovými slovami, vyjsť dverami a opísať nám dom, v ktorom sme všetci uzavretí, tak ako vyzerá z vonkajšej strany. Čo je zároveň Platónov obraz jaskyne. Wittgenstein nás upozorňuje na to, že dvere boli po celý čas otvorené (hoci my sme sa pokúšali dostať von cez komín), lebo rozpoznať ich ako dvere znamená uvažovať o tom, že majú druhú stranu, myslene cez ne prejsť, odhaliť možnosť prekročiť prah: vtedy uvidíme dvere v tom, v čom ich ostatní nevidia.

Sobota 30. október 2021

Malý, nenápadný pôžitok baliť sa na krátku cestu, napríklad na víkend – vziať si všetko podstatné do malej batožiny, vybrať si čaje, obligátny zápisník s ceruzkou, vybrať si z kôpky kníh tie definitívne dva-tri zväzky, pokiaľ možno univerzálne oblečenie a topánky. V týchto pár veciach narysovať budúce udalosti nadchádzajúcich dní a ohraničiť si, kým som. Pobaliť svoju identitu a niesť ju všade so sebou.

Cesta za mŕtvymi. Vziať svoje deti a ukázať im svojich a ich mŕtvych, odovzdať im ich ako dedičstvo, ktoré sme kedysi zdedili my. A mŕtvym prísť ukázať svojich živých. Každý má pri hrobe svoju formu rituálu – prihovárať sa k mŕtvym, prihovárať sa k Bohu, spomínať, sceliť tok času. Ale nik celkom neakceptuje možnosť, že by viac mŕtvi neboli, že sa prepadli do prázdna; pre každého nejakým spôsobom trvajú a pôsobia. Nad nami, pred nami alebo v nás. A takto, keď k nim doputujeme jesennou krajinou, spájajú sa nám aj s istou krajinou, s miestom svojho života, ktorým sa od nás líšia. V mojom prírodnom barbarskom vedomí je to tak správne.

Dnes si myslím, že je správne odísť z domu a že táto cesta nám hovorí veľa o tom, kým sa stávame, definuje náš potenciál, naše stávanie sa. A takisto je dobré môcť sa domov vrátiť, a táto cesta nám ukazuje, kto sme, oživuje našu minulosť, ktorá by inak zostávala priehľadná a mĺkva. Keď takto prekonávam priestor a s ním aj celé vrstvy času, rozvíja sa vo mne príbeh, rozprávanie o tom, kým som bol a kým som sa stával. Cesta domov je cesta k sebe.

Nedeľa 31. október 2021

Aktuálny Tvar (17/2021) ukazuje prednosť časopisov, ktorou je synergický efekt kolektívu – téma Bondy je pokrytá z viacerých zaujímavých strán. Spomína sa na Bondyho básnika, filozofa, prozaika, človeka, ale aj udavača. Slovo dostane aj jeho syn, básnik Zbyněk Fišer, aj vnuk Jakub Fišer, ktorý o ňom pripravuje film. A okrem nich viacero básnikov a spisovateľov v dlhších a kratších príspevkoch, zo Slovenska je zastúpený Michal Hvorecký, ktorý spomína na Egona Bondyho v Bratislave.

Najzaujímavejším príspevkom je ukážka z pripravovanej knihy Petra Placáka, v ktorej spomína na svoje päťročné stretávanie sa s Bondym v Prahe, a na troch stranách vytvára zaujímavý a komplexný portrét svojrázneho, rozporuplného a premenlivého človeka, ktorý zaujímavo stelesňuje 20. storočie českej kultúry vo všetkých jej aspektoch, žánroch a podobách.

Petr Placák je postava u nás pomerne neznáma – je to novinár, spisovateľ, historik, ale aj hudobník (v rokoch 1982 – 86 pôsobil v Plastic People ako hráč na klarinet). V knihe Fízl zhrnul svoje skúsenosti s Štb, pričom text koncipoval ako chronologický príbeh svojho disidentstva s množstvom faktografického materiálu, ale aj s autobiografickými historkami a jasnozrivými úvahami o povahe režimu. Kniha zaujímavo nasvecuje dejiny českého disentu a komunizmu, pričom bojuje s množstvom všeobecne tradovaných mýtov. Placák je neúprosne otvorený k sebe aj iným, vždy udáva plné mená a pokiaľ možno aj priame charakteristiky dotyčných ľudí. Je to kniha o živote v bývalom režime a o fungovaní Štb, ale zároveň je to omnoho univerzálnejší text o tom, ako statočne, autenticky a slobodne žiť uprostred akejkoľvek spoločnosti, ktorá si od nás žiada daň konformizmu, poslušnosti a neautentickosti. Placák je pre mňa autorská osobnosť, ktorá nech píše o čomkoľvek, je to zaujímavé a podnetné. Kniha Fízl býva označovaná za knižnú esej a platí o nej charakteristika Waltera Benjamina, ktorú vyslovil v súvislosti Proustom: každé veľké dielo ruší nejaký žáner a zakladá nový, inými slovami, predstavuje zvláštny prípad. Napriek tejto špecifickej povahe získala táto kniha, napísaná s nezvyčajne dlhým odstupom od roku 1989, cenu Magnesia Litera v roku 2008. Sám autor ju pre nás v závere zhrnul nasledovne:

„Tento esej má však především klást otázku, která je obecně platná: Jak může jedinec, se svým individuálním vědomím a svědomím obstát v konfrontaci s právě platným řádem, s dobovým společenským územ, normalitou či konsensem, aniž by se musel vzdát své vlastní důstojnosti? Je možné toto dilema řešit, aniž by se z člověka stal asociál, egoista nebo konformní člověk? Není tento problém aktuální v diktatuře stejně jako v tzv. otevřené společnosti, kde formy nátlaku na jedince nemají primitivní formu fyzického násilí či hrubého psychického tlaku, ale kde je člověk vystaven mnohem sofistikovanějšímu předivu nátlaku systémového, který je právě díky tomu záludnější, má mnoho podob a tváří a dá se proti němu hůře bránit?

Ať už je odpověď jakákoli, rozpor mezi osobní svobodou jedince a nárokem kolektivu může uspokojivě řešit jen theologie: Jsem součástí lidské společnosti, sám o sobě, a přitom to mé samo o sobě není výraz egoismu, který by mě zotročoval, uzavíral do sebe sama, a činil mě tak zranitelným, ale vychází z něčeho, co nás přesahuje a osvobozuje individualismus z osidel sebestřednosti. „Já“, které je pro lidskou svobodu nebezpečnější než jakýkoli společenský systém, překonává, dává ho do služeb něčemu vyššímu, aniž by člověka činil společensky aktuálním či jinak využitelným či zneužitelným, činí ho společenským, ale zároveň ho před společností chrání, odlidšťuje ho, aby ho naplnil člověčenstvím.

Tento protiklad nedokáže úspěšně překlenout žádný abstraktní filosofický systém, ale jedině Bůh, který je živý, tedy nezávislý na rozmarech lidí, a přitom hluboce zainteresovaný na jejich osudech. Živý Bůh tohoto paradoxu je zdrojem komunikace se světem, která není servilní ani egoistická, je založena mimo hmotný svět, a přitom je jeho nejvlastnější součástí. Živý Bůh milosrdenství, které je i není z tohoto světa, je nejhlubší zdroj svobody a důstojnosti každého jednotlivého člověka, od početí až za hrob, a jeho nejvyšší možné odpovědnosti, bez které svoboda neexistuje.“

(Fotografie: Christoffer Relander)

Jedna odpoveď to “Kruhový denník: október 2021”

  1. Ján Says:

    Výjsť von a pozrieť sa z druhej strany, z vonku, spoza dverí, to je moja najväčšia túžba. Vďaka za zrkadlo.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: