Kruhový denník: september 2021

(Fotografie: Brendon Burton)

Piatok 3. september 2021

Zanechávame nielen uhlíkovú, ale aj informačnú stopu; vyžarujeme svoju existenciu, registrujeme sa, komunikujeme, odpovedáme na výzvy. Denník je v dnešnej zautomatizovanej dobe informácií disidentskou činnosťou, tieňom subjektu v prúde dát, autentickým hlasom, nech je akokoľvek neautentický – stále je to gesto samovoľného emitovania mikroinformácií, samomluva, jazyk obrátený mimo zrkadlových senzorov metainformačného sveta. Takmer všetky dáta okolo nás sú súčasťou informačného metabolizmu, konzumované, spotrebované, vylúčené; aké potešujúce je vytvárať neužitočné, nespotrebovateľné informácie nepretekajúce potrubím systému a možno práve preto jediné stráviteľné informácie, ktoré sa v niekom inom – možno ich je desať, možno len jeden-jediný – zachytia, pretrvajú a transformujú do novej informácie. Denník: tieň v systéme užitočných pretekajúcich informácií.

Sobota 4. september 2021

„Na tomto místě jsem ještě nikdy nebyl: jinak se tu dýchá, vedle slunce mnohem oslnivěji září hvězda.” (Franz Kafka)

Tradičný naratív interpretuje kultúru ako svetlo, avšak otázka môže stáť presne naopak, či dnes slobodný tvorivý postoj nie je tieňom v systéme, prerušením plynulého toku, do seba uzavretou chybou homogénnej štruktúry. Väčšinu 20. storočia prežila kultúra v podzemí, všetky neľútostne fungujúce systémy odkázali to pravé a podstatné do ilegality a skrytosti, a všetko z povrchu a svetla si so sebou naopak nieslo stigmu kolaborácie a falošnosti. A toto disidentstvo a ilegalita, spochybnenie otvoreného, fungujúceho, hladko plynúceho stroja systému, je možno podstatou kultúry aj dnes.

Ak hovoríme o tieni, otázkou je aj povaha svetla. Tieň vrháme aj na slnku a človek revoltujúci, ktorý si kladie otázky o povahe bytia, utrpenia, smrti a nedokonalosti, je príznačný pre celé dejiny filozofie a literatúry, ale aj náboženstva. Stále viac však narastá rola umelého osvetlenia, ktoré ovládlo náš priestor cez blikanie obrazoviek, monitorov a displejov. Kultúra sa javí byť tieňom práve v tomto svetle, ako gestá nevyužitej šance zažiariť, nestáť vo svetle reflektorov a nebyť na výslní. Autenticita postojov ako základ kultúry si nevyžaduje nutne odmietanie systému, ale celkom určite určitú nezúčastnenosť a nezávislosť, ktorá niekedy získava podobu ignorancie. Svetlo hviezd z Kafkovho fragmentu je tým jediným, v ktorom nevrháme tieň.

Jasné dni na rozhraní leta a jesene vyplnené prácou, dnes celý deň maľovanie, ktoré ako väčšina prác spočíva v maľovaní len menšou časťou, lebo to podstatné je príprava – každopádne istá forma meditácie, prekrývať bielu bielou, hľadieť hodiny na stenu, premýšľať s bielou pred očami, na čerstvom vzduchu, vystúpať stovky výškových metrov na rebrík a späť, takže celé to pripomína zimný výstup na vrchol hory, deň na vzduchu a na slnku, obrátený k múru, k domu, k bielemu monitoru s tichými posolstvami.

Denník: úryvky z nekonečného cyklu.

Utorok 14. september 2021

Skryté víťazstvo: prázdny tichý deň, za oknami prší, nik sa nedíva.

Piatok 17. september 2021

Neporiadok, svedectvo lásky.

V tajomstve sveta rozpoznáš vlastné tajomstvo, neznáme zrkadlí neznáme.

Štvrtok 23. september 2021

Jeseň začala rozviatymi snami, možno poslednými z leta, takými, ktoré nás na chvíľu vytrhnú z behu času a postavia nás mimo neho, ako keď srdce každodennosti prestane biť a v prestávke medzi údermi sa ocitneme v nadčasovom tichu, v ktorom sme už boli, kedysi dávno, a z tohto ticha sa náhle vidíme akoby zhora a celkom potichu ako z medzery medzi domami, z tichej škáry, odkiaľ nevidení vidíme vlastný dom a záhradu aj so svojou rodinou a nik o nás nevie. Niekedy ticho trvá pridlho a začneme v ňom žiť, ale ako vždy, keď sa pýtame, aký zmysel má pokračovať, položím si otázku, aký zmysel by malo skončiť a keďže nevidím odpoveď, pokračujem ďalej, zo snov zostanú len fragmenty, hoci v polospánku sa zdali byť úplne zreteľné a celistvé, kým sme sa z nich nevynorili ako z vody, aby na nás vyschli skôr, než si to uvedomíme. Vody ticha, v ktorých možno len mlčať, a ostrovy slov, trochu vymyslené a vybájené, na ktorých ťa drží len viera v ich skutočnosť, akoby jazyk, to čosi, čo nám bolo dané rovnako nejasne ako život alebo ako sen, na začiatok ktorého sa nikdy nepamätáme, bolo jedinou pravou skutočnosťou, postavenou na základoch fikcie.

Piatok 24. september 2021

Dá sa to povedať aj takto: čas je pre teba ulita, ktorej závitmi cez deň mieriš von, do stále väčšmi sa roztvárajúceho sveta svetla, a v noci v nej cúvaš stále hlbšie, či už sa začítaš alebo zapozeráš, uzatváraš za sebou viečkami svet a zaujíma ťa stále užšia, osobnejšia cesta k akejsi hmatateľnejšej pravde zužujúcej sa chodby a tušenému koncu a stredu všetkého. Cez deň smeruješ do čoraz otvorenejšieho priestoru svetla v znamení neurčitého nekonečna, v noci sa ponáraš do intímnej uzavretosti definovanej konečným číslom jeden.

Sobota 25. september 2021

Jedna z otázok identity znie, kam mizneš (nie kto si) – kam sa vytrácaš, do akého druhu raja alebo pekla, prázdna a nirvány, zabudnutia alebo nepresnej slávy. Do akej formy sa prevteľuje to, čo si – do frázy alebo mlčania?

To, čo nás učí odstúpiť od seba, napríklad vkus alebo náboženstvo: teda cit pre pravdu, ktorej podvoľujeme svoje Ja ako niečo sekundárne. To, čo nás naopak vracia do svojho Ja a vedie nás k tomu, aby sme sa na svet pozerali cez jeho priezor, subjektívnym pohľadom: emócie, vášne, zištnosť, ale aj bolesť a utrpenie.

Čítanie sveta v detstve sa odohráva v kruhoch či zónach; prvým kruhom je naše vlastné telo, cez ktoré do nás vstupuje svet. Spomínam si napríklad, ako som si cez prižmúrené viečka rozkladal slnečné svetlo na spektrum na svojich mihalniciach a ako sa tieto hry s dúhou stávali rituálom, keďže niečo takéto vidí dieťa len samo, bez ostatných, alebo ešte presnejšie: samo uprostred ostatných. Podobne som si na prstoch rátal hlásky, deliac ich do dvoch skupín podľa pravej a ľavej ruky. Potom jazyk a zuby a základné opozitá hore a dole, vpravo a vľavo. Kľúč tela delil všetky veci do binárnych opozícií, čo je nepochybne svet mýtov, štruktúra, ktorú zdieľajú určité kultúry s univerzálnou kultúrou detí. Keď sa malé deti učia, ktorá je pravá a ktorá ľavá ruka, nepochybne si pomáhajú telom a jeho anomáliami – tvarom zubov, zlomeným palcom na ľavej ruke, kde necht už nikdy nebude taký ako predtým, alebo odlišným reliéfom bruška ukazováka.

A druhým kruhom sveta je domov, zato doň sa dieťaťu zmestí vlastne všetko to, čo dospelý človek vníma ako zemeguľu; aj byt má svoje chladné a teplé, svetlé a tmavé časti, sú v ňom všetky svetové strany, topografia, ktorá ľubovoľne malý priestor rozčlení na zóny.

Valér Mikula napísal esej o Tatarkovi s názvom Kúpeľňa a veľmi presne v nej analyzuje autorove postoje cez pojem „hygienickej lásky”. V krátkej poznámke pod čiarou uvádza podobný vzťah ku kúpeľniam v dielach Jána Števčeka a Jána Johanidesa. Každá esenciálna národná literatúra, teda taká, ktorá sa zaoberá kultúrou národa a spoločenskými premenami, narazí na otázku obydlia a jeho častí; môže to byť aj kúpeľňa. V novele Ešte s vami pobudnúť sa Tatarka venuje celému pôdorysu domu vrátane záhrady, prasknutej omietky, „základov domu” v prenesenom zmysle jeho prenájmu a nevlastnenia, čo matka hlavnému protagonistovi vytkne, a v interiéri napríklad prázdnej, nezariadenej izbe, ktorá rodinu usvedčuje z toho, že spolu nebýva, ale v dome len prespáva a dni prežíva každý osve. Mikula si všíma scénu umývania matky v kúpeľni a obrátenú pietu jej nesenia ako mýtotvorné obrazy Tatarku aj vzhľadom na jeho spisovateľskú genézu.

Viaceré aspekty obydlia by sa dali vztiahnuť na rôzne roviny literatúry a kultúry, napríklad pri vytrhávaní buriny sa mi opakovane pripletú určité úvahy, napríklad o tom, čo je to burina a ako ju definujeme. Medzi kríkmi a kvetinami napríklad nechávam rásť všetko, čo kvitne alebo vôbec rastie, pokiaľ nemá monokratické ambície ovládnuť priestor na úkor ostatných rastlín; prečo vytrhávať kvitnúce rastliny a nahrádzať ich inými, väčšinou neduživejšími kvitnúcimi rastlinami, zakúpenými v obchode? Nie som zástancom monotónnych, na krátko strihaných homogénnych trávnikov, ktoré potláčajú akékoľvek geografické a kultúrne odlišnosti, a nie som ani zástancom absolútnej ľudskej dominancie v priestore záhrady. Rešpektujem rôznorodosť a patrím k tolerantným záhradníkom, ktorí nevyháňajú hlodavce a nekántria krtkov, mravce ani slimáky, pokiaľ nejde priamo o život stromu. A pri pohľade na záhrady väčšiny ľudí si hovorím, že preberajú všeobecnú módu rovnako ako všetky ostatné módy nekriticky, bez otázky, prečo vlastne a čo na to ich osobný vkus. Domy a záhrady svedčia o našej vykorenenosti a potvrdzujú spoločenskú Gaussovu krivku tak ako všetky ostatné, možno menej viditeľné parametre, napríklad hudba, ktorá sa v záhradách našej krajinky rozlieha. A myslím aj na to, že to, čo môžem spraviť, je spravovať svoju záhradu ako trochu odlišný príklad a rešpektovať záhrady ostatných, tak ako vo všetkých ostatných otázkach vkusu vrátane hudby a literatúry.

Občas natrafíme na debatu o hodnote intelektuálov a prakticky zameraných profesií, v čom je význam napríklad ľudí zaoberajúcich sa literatúrou a ako sa obhája pred manuálne pracujúcimi. Túto otázku možno otočiť – nakoľko sú a môžu byť takzvaní pracujúci nezávislí od intelektuálnych profesií? Ak si vezmeme obdobie komunizmu ako vládnucej proletárskej triedy, zistíme, že pracujúci ľud vtedy slúžil skôr ako emblém moci, ale v skutočnosti rozhodovala úplne neľútostne úzka vrstva intelektuálov, napríklad o tom, že najdôležitejší je proletariát. Boli to intelektuáli, kto definoval výlučnosť socialistického realizmu v umení a kultúre. Skutočnú moc dostal proletariát až po páde proletárskeho režimu. V dnešnej dobe pracujúci rozhoduje úplne o všetkom: o povahe verejného vkusu, o knihe, ktorú bude či nebude čítať, o hudbe, aká sa hrá v rádiách, o úrovni televíznej zábavy a aj o politickom vedení krajiny. Nik nemá dosah na jeho vkus a voľby. Naopak, svet sa až servilne uchádza o pozornosť obyčajného pracujúceho a podriaďuje sa jeho názorom; až kapitalizmus priniesol faktické víťazstvo ľudu.

Štvrtok 30. september 2021

Vôňa schnúcich topoľových listov: popoludnia na septembrových futbalových ihriskách, žltá jeseň unikajúceho pocitu, medziobdobie medzipriestoru.

Skúmanie racionality nás zákonite privádza k iracionalite našej povahy, k poznaniu, že rozum je nanajvýš ostrovom v mori iných motivácií, nech ich už nazveme pocitmi, telesnosťou, chémiou, inštinktom alebo nevedomím: všetky základné vnemy života, radosť z toho, čo robíme, motivácia, aby sme vôbec niečo robili, to všetko nezáleží od toho, čo nazývame našim vedomým Ja. Môžem sa rozhodnúť čítať – ale bez toho, aby som pociťoval pôžitok, nemá čítanie zmysel a knihu možno po chvíli odložím ako jedlo bez chuti. Všetko, čo robíme, si vyžaduje inšpiráciu, základnú naladenosť, vyrastá z neurčitého pozadia našej mysle – to, čo robíme a vnímame je ako jedlo v ústach: nemáme dosah na to, či nám chutí alebo nie. Sú v nás hlbšie a staršie vrstvy, než je jazykom pretkaný rozum, a stále tvoria väčšiu časť toho, kým sme, a to predovšetkým v malých každodenných činnostiach, v záľubách a náklonnostiach, v pocitoch a vnemoch. Všednosť: more nášho neznámeho, nepochopeného, neuvedomovaného Ja.

(Fotografie: Brendon Burton)

2 komentáre to “Kruhový denník: september 2021”

  1. Anonym Says:

    tu čitateľ, hoci nad niektorými miestami krútim hlavou, vždy dočítam a som rád
    tu napríklad za postreh o víťazstve proletariátu a ostrov racionality

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: