Kruhový denník: august 2021

(Alexander Korzer-Robinson)

Utorok 3. august 2021

Apokalyptickí pesimisti sa buďto roky vytrvalo mýlia, alebo majú po celý čas pravdu.

Poznámka ku Kunderovej udavačskej afére: je zaujímavé, ak niektorí obhajcovia Kunderu hovoria, že je to jedno, či a ako sa udiala, pretože sa ráta len jeho dielo. Ak by to bol môj skutočne obľúbený autor, jeden z tých najzásadnejších, k akým nás púta aj zvláštna sympatia (Mitana: „inteligentný čitateľ považuje autora za svojho kamaráta“), neviem si predstaviť, že by ma nezaujímali takéto zásadné veci v jeho postojoch. Prečo nám toľkí autori hovoria o hodnotách, angažovanosti, kultúre a ideách, ak sa ráta len dielo, a ešte aj to zbavené politických či ideových odkazov? (Príklad z druhej strany: publicisti brániaci Elfriede Jelinek pred ideologickou interpretáciou, akoby sama Jelinek škrtala vlastnú angažovanosť v prospech umenia pre umenie.)

(Stephen Doyle)

Piatok 6. august 2021

Pravda: najprv spôsob, akým sa k nej dostať; potom otázka, čo si s ňou počať a ako s ňou naložiť.

Tieto dva kroky sú navzájom prepojené, súvisia s našou vlastnou povahou a s povahou pravdy, ktorú sme získali.

To prvé by malo byť akousi cestou cnosti a azda námahy. Dokonca ani pravda, ak je získaná zadarmo, nemá cenu. Spôsob, akým získavame pravdu, „svoju pravdu“, ovplyvňuje aj spôsob, ako s ňou naložíme.

Čapek v Továrni na absolútno nechá na ľudí vplývať božieho ducha, ktorý sa uvoľňuje ako vedľajší produkt z hmoty pri získavaní energie. Ľudia sú bez zásluhy zasiahnutí božím duchom, absolútnom, ale stále zostávajú ľuďmi. Po kolapse hospodárstva v dôsledku toho, že všetkého je veľa a že všetci aplikujú učenie Sv. Františka a rozdajú, čo majú, je rozpútaná svetová vojna medzi náboženstvami a konfesiami. Ľudstvo nezvládne ducha absolútna, ktorý naň dýchol „len tak“. Človek, ktorý vlastní pravdu, hovorí sa v románe, bojuje proti pravde, ktorá má inú továrenskú značku. A v závere zaznie myšlienka, že takto zjavený Boh je pre človeka priveľký – každý si z neho vymeria len svoj kus a bojuje proti tým, ktorým sa ušiel iný úsek Boha. Lacno získaná pravda slúži človeku na to, aby ňou druhých ovalil po hlave.

Nie pravda je rozhodujúca; v prípade bytosti prírodnej a psychologickej a duševne zamotanej, akou je človek, sú vždy rozhodujúce okolnosti: kto a ako pravdu získal. Pretože to ľuďom nikdy nestačí. S pravdou prikazujú a zakazujú, obracajú a aplikujú.

Skeptický Čapek v roku 1921 hovorí zhruba toto: ak majú dvaja ľudia v rukách zbraň, pozerajú na seba podozrievavo; ak majú dvaja ľudia v rukách pravdu, je to to isté. Preto je dôležité veriť v človeka. Veriť v blížneho svojho ako v seba samého.

Ľudia často chcú „nechať pravdu zažiariť“, povýšiť ju a slúžiť jej. Podľahnú ilúzii, že vo svojich rukách nesú ostatným pravdu, aby zažiarila a neuvedomujú si, že sú to v skutočnosti ich ruky, ktoré pravdu nesú, ukazujú, odovzdávajú ako čosi aktívne a subjektívne, čo pravdu drží ako pasívny nástroj.

(Stephen Doyle)

Sobota 7. august 2021

Projekt: vymenovať ľudské túžby. Predpokladáme nekonečnú úlohu, ktorá sa však čoskoro pozoruhodne scvrkne aj kvôli tomu, že pôjde o konečné vektory túžby, stojace za rôzne vtelenými a neuvedomenými náklonnosťami.

Túžba odbočiť, stratiť sa v húští vedľa jasne narysovaného chodníka svojej identity, potreba zabudnúť na seba a byť niekým iným – aj to je len transformácia nejakej inej túžby, ktorú musí každý identifikovať sám za seba.

„Od Lúkiana ze Samosaty v této souvislosti víme, že profanace mystérií, k níž občas docházelo, nespočívala v tom, že by se jejich tajemství vyslovovalo, nýbrž vytancovávalo (exorcheisthai).“

(Josef Kružík: Bohyně hledící upřeně k moři: eleusinský motiv v Cantos E. Pounda)

(Camille Kachani)

Streda 11. august 2021

V neveľkej dedine uprostred prázdneho augustového poludnia malé bacuľaté dievča v okuliaroch s bicyklom – dokonalý obraz prázdnin; súhlasne som si pomyslel, že to malé dievča robí všetko správne, že práve takto, na svojom malom bicykli, krúžiac po tichých uliciach, slávi skrytý, intuitívny rituál dlhých letných prázdninových dní. Sama pre seba, odnikiaľ nikam, dookola, bez otázok a odpovedí, v tichom skrytom šťastí posvätnej každodennosti.

Každoročné augustové prázdno, ktoré si užívam, tak ako si užívam monotónny zvuk cvrčkov. Ako človek, pre ktorého je každý deň iný, s pocitom, že nestíham a svoje povinnosti si nesiem pred sebou, ale vlečiem ich aj za sebou a v sebe, mám predstavu každodennosti ako exotiky a preto po nej môžem túžiť, ako vždy márne túžime po tom, čo nemáme a čo tým pádom nemôžeme mať. Exotika je to, čím nie sme a čím nemôžeme byť; deti túžia po dospelosti a dospelí po detstve a ja si môžem predstavovať monotónne, priestranné, stojaté dni plné tichej nudy, vyplnené len rytmickým, tajomným cvrlikaním a vôňou leta.

Aké to je, byť niekým iným; v rozochvených rokoch neskorého detstva a dospievania sa nám často stáva, že túžime byť niekým iným a na bytie iných hľadíme s istou závisťou; neskôr sa zmierujeme s tým, kým sme, až sa napokon stotožníme so svojím Ja a už sa ho so stareckou zarputilosťou a nadutosťou nechceme vzdať. Spomínam si, ako som si niekedy v 21 rokoch jasne uvedomil, že ak by som mal zajtra zomrieť, som spokojný so svojím životom, naplnený ako štedro obdarovaný a nasýtený človek; a pamätám si ten okamih aj pre jeho nesamozrejmosť, pre vyrovnanosť práve toho zmierenia sa s tým, kým som len sám pre seba, bez potreby vonkajšieho sveta.

Po rokoch si opäť prechádzam denníkmi Virginie Woolfovej a opäť s uvedomením si dvoch základných vecí: ako ťažko a poctivo písala, čeliac tomu vnútornému protivníkovi, nazývanému raz temnota a inokedy biela prázdnota čistého papiera; a toho, ako veľmi jej záležalo na tom, ako jej písanie vnímajú iní. Neskôr sa prepracovala ku konštatovaniu, že to, ako ju čítajú ostatní, je vec povrchná, zatiaľ čo písanie je to najhlbšie, čo v živote máme. Jej denník je vďačným médiom pre literárnu históriu, keďže vlastne vypĺňa priestor medzi jej románmi; zaznamenáva si, kedy a ako ich písala, ako sa do nich púšťa a ako jej rukopisy vnímali priatelia. Zároveň je zaujímavé, že mala vždy hotový a nemenný názov, od autorského zámeru až po dopísanie finálnej verzie (azda s výnimkou Vĺn, o ktorých spočiatku písala ako o Morách). Nevstupuje pritom do svojich románov, z denníka nevieme nič o tom, o čom pojednávajú, ako sa vyvíjajú; komentuje len proces písania a recepciu, vrátane recenzií. Celkovo v jej denníkoch veľa vecí nie je. Napriek tomu sa dá povedať, že je v nich ona, ako spisovateľka, ako tá, ktorá napísala svoje romány. More textu vypĺňajúce priestor medzi ostrovmi románov, ktoré sa ostro dvíhajú z hladiny. Takýto výrazný prechod medzi žánrami písania nenájdeme u Pessou alebo u Kafku, u ktorého denníky, zápisníky, náčrty, listy a hotové diela plynulo prechádzajú jedno do druhého.

(Rich McCor)

Štvrtok 12. august 2021

August má v sebe únavu z leta, ten druh vyprázdnenosti, keď niečo trvá dlho a stratilo to už sviežu chuť nového začiatku a energiu snenia. Takmer nič nerobím a do ničoho sa nepúšťam, dopriavam si striedmu radosť z posedávania v záhrade a čítania Ishigurových poviedok z knihy Nokturná a práce o Kierkegaardovej filozofii. Každý večer ma tešia cvrčky, ktorých čarovná monotónnosť vystihuje túto časť roka vzácnej, prehliadanej plnosti.

(Thomas Allen)

Piatok 13. august 2021

Vyrážam von s nevyslovenou otázkou, ako niekto môže tráviť takýto deň zavretý v interiéri s televíziou alebo hoci aj knihami a pohrdnúť tým, čo nám prichystá jasný augustový deň. V krajine sa človek ihneď nadýchne očami, potrebujem práve toto, pravidelne si prechádzať svoju krajinu, vidieť jej premeny, stav stromov a trávy, ale ešte aj čosi navyše: farby a svetlo, stav neba, to všetko, čo na hranici neviditeľnosti dotvára krajinu. Potrebujem si takto pravidelne obísť svoje miesta, aby som im porozumel a takto mi mohli patriť; nehovorím o vlastnení kúpou, lebo to nič neznamená, skutočne si privlastňujeme pochopením, takto nadobúdame miesta a krajiny, ale aj obrazy, knihy a skladby, takto si možno nahonobiť celé svety a legitímne ich vlastniť. Možno preto ma odjakživa tak fascinovali všetky náboženstvá a filozofie a všetky cesty, ako porozumieť. Zostať sedieť v miestnosti v takýto augustový deň znamená nechať si pretekať bohatstvo pomedzi prsty, keď je svet v každej chvíli pripravený nechať sa pochopiť.

Podvečerné, zlatisté svetlo v lese. Sadám si na suché lístie pod stromy. Je to iné, keď krajina okolo nás plynie a keď zostane stáť, iné je naše vnímanie a naše myšlienky, nalaďujeme sa na ne ako citlivé prístroje. Mám rád, keď sa mi podarí naladiť a ako rádio k sebe začnem v duchu rozprávať, nie je to len myslenie (nikdy len nemyslíme), ale aj veľký podiel naladenosti, pocitovosti v tom, čo sa v nás vnútorne odohráva, nechávame sa vtiahnuť krajinou do kontemplatívneho stavu, v ktorom sú otvorené všetky otázky a prístupné všetky odpovede. Teraz prenikáme dovnútra a poznanie sa v nás odohráva ako ten najosobnejší príbeh, v ktorom je zároveň prítomný vonkajší svet a takéto prekrytie vonkajšieho, objektívneho s najvnútornejším a najosobnejším svetom nazývame mystickým.

Pri návrate sa zastavím na lúke pod vyschnutým orechom a na chvíľu si sadám. Zlatistý podvečer sa o chvíľu zmení, z viacerých strán postupne dolieha šum, v hustom poraste vŕb sa rozškrieka vták, čosi zlovestné dosadá ako tieň, niečo sa mení, nehmatateľné a neviditeľné, znepokojivé a citeľné. Nedokážem na to ukázať prstom a o to zreteľnejšie vnímam, že to prichádza. Možno je to tieň noci, melancholický závan minutého dňa, keď sa zatvoria dvere a spustia rolety a už sa nedá nič kúpiť a nič sa neudeje, čas odchodov. V skutočnosti je pre literatúru a maliarstvo, pre umenie všeobecne dôležité toto: vidieť neviditeľné.

Cesta nadol dá opäť do pohybu myslenie. Je dôležité rozprávať sa, dialóg udržuje život, rozprávať sa so sebou a s druhým, len tak je vzťah živý a má budúcnosť, pri tomto neprestajnom rozhovore (v ktorom môže byť využité aj ticho) sa stáva, že napätie prerastie do hádky, každopádne sa udržiava dynamika vzťahu ako jediná záruka živosti, príbehu, ktorý pokračuje. Sú aj ľudia, ktorí nevedia viesť rozhovor, vzťah si predstavujú ako idylické mlčanie šťastnej fotografie, ktorej umelé trvanie sa mení na kŕč, ľudia, ktorí nevedú rozhovor s druhým, lebo ho nevedú so svetom a ani so sebou. Dialóg je neistota, vďaka ktorej nevedia, čo sa stane a odhalí o chvíľu – preto uprednostňujú monologické mlčanie, svet sa stáva istotou, fotkou zo sociálnej siete, obrázkom z katalógu, zamrznutým úsmevom, škrtnutím premien.

V istom veku by sme už nemali poznávať, ale vedieť a zužitkovávať to, čo sme sa naučili. Každá veta už vrhá tieň: ako to, že ju píšeš až dnes, a nie pred desiatimi rokmi?

(Guy Laramee)

Sobota 14. august 2021

Denníky je možné charakterizovať a triediť tým, čo v nich nie je, čo všetko vynechávajú a obchádzajú, o čom vytrvalo a systematicky, niekedy ťaživo a s vypätím mlčia. To všetko je dôležité a nadobúda svoj význam prostredníctvom toho napísaného, každé slovo v denníku presnejšie a pevnejšie opisuje prázdno, okolo ktorého sa obtáčajú vety textu, tajomstvo, ktorého náznaky sú o to presnejšie, zaujímavejšie a kľúčovejšie, lebo čím presnejšie a ostrejšie sú kontúry telesa, tým presnejšie vieme určiť jeho ťažisko.

Pochopiť znamená získať, zmocniť sa, teda stať sa pánom.

Ak A pochopí B, plne mu rozumie, zatiaľ čo B nevie pochopiť A a preniknúť do neho, vzniká vzťah nadradenosti. Aj preto predpokladáme Boha, ktorý nás pozná lepšie než sa poznáme sami, zatiaľ čo On pre nás zostáva nedostupne nepochopiteľný.

Vlastniť obraz znamená pochopiť ho, nie zaplatiť zaň určitý obnos peňazí. To isté platí o všetkom ostatnom – o krajinách a mestách, knihách a hudbe. Túžba po poznaní, ktorá poháňa vedu a filozofiu, je mocenským pudom.

Elita a masa sa odlišujú v prvom rade stupňom porozumenia.

John Lurie. Odkiaľ ho poznám? Najskôr od S., z čias Jarmuschových filmov, v ktorých hral nielen ako herec, ale aj ako hudobník a autor hudby. Jeho album Queen of All Ears so skupinou The Lounge Lizzards, v ktorej hral s bratom evanom, si pustím ešte aj dnes. Bol pre mňa hudobníkom a najmä súčasťou tej veľkej siete newyorskej avantgardy, ktorá produkovala hudbu, filmy, maľby a príbehy, kontext určitého života a doby a napokon aj kontext nášho vlastného života, v ktorom sa stále objavujú mená, ktoré s Johnom Luriem súvisia: Jim Jarmusch, John Zorn, Medeski, Martin & Wood, Marc Ribot a ďalší. Od S. som napokon počul, že Lurie zmizol, keďže mal akúsi zvláštnu chorobu, s ktorou si lekári nevedeli rady – aj v tom bolo niečo z jeho excentrickej exkluzivity a ďalší príbeh alebo historka akoby vystrihnutá z Jarmuschovho filmu. A napokon to bol opäť S., ktorý mi poslal Johna Lurieho – objavuje sa na karibskom ostrove v sérii Painting With John, maľuje akvarely a rozpráva historky, príbehy a lekcie svojho života. Jeho zmiznutia sú rovnako nepravdepodobné ako jeho objavovania sa na nepredvídateľných miestach, jeho historky alternujú histórii, pretože veľké sa zdá byť malé a naopak, jeho svojský svet outsiderstva je osviežujúci, akoby bol postavou z Brautiganových melancholických fragmentov, vedľajšou postavou, ktorá nenapodobiteľne ozvláštňuje predvídateľný tok našich životov.

Príliš často sa pýtame spôsobom: čo chceš? Čo chceš dosiahnuť, ukázať, získať; ale veľa ľudí a vo veľa situáciách my všetci musíme odpovedať – nič nechceme, nič si nežiadame, nič neplánujeme, práve teraz nie je nič utilitárne, cielené a plánované v tom, čo robíme. A bývame aj skutočne skromní – naozaj nič nechceme. Sme tu a uvidíme. Tento prístup patrí aj k denníkom. A možno dospejeme až k prehláseniu – čo chceme? Nič nechcieť, alebo prinajmenšom nechcieť pre seba nič určité.

(Susanna Hesselberg)

Štvrtok 19. august 2021

Sediac s knihou v záhrade som si vypočul, ako sa k večernému zvoneniu pridal cvrček, a posledný úder zvona sa pretiahol do tiahleho zvuku vzdialeného vysávača, ktorý sa medzitým rozozvučal v pozadí. Na stene susedného domu sa zjavilo písmeno S zo sýtooranžových bodov posledného svetla, prechádzajúceho hustými korunami stromov. Z jablone sa zniesol k zemi žltý list.

Hoci sme si to vždy neuvedomovali, po celý čas bol v strede všetkého obyčajný deň, ktorý nás priťahoval, pretože pokus o dokonalý deň je snahou o jeho dosiahnutie v každodennosti domáceho prostredia, v najzákladnejšom bode toho, kým sme. Áno, všednosť je téma, ktorá ma zaujíma stále viac, pretože sme si možno mysleli, že cieľom je odchádzať z nej na stále zaujímavejšie a nevšednejšie miesta, ale v skutočnosti bolo pre nás podstatné môcť sa do nej vracať. Všetko zvláštne a exotické nám ponúka pohľad na významy, ktorých sa možno dotknúť, no len v prázdnej stálosti všednosti možno významy vytvoriť a vypestovať.

(Rune Guneriussen)

Sobota 21. august 2021

Túžba chytiť sa ceruzky a písať spočíva asi zo všetkého najviac v existenciálnej potrebe tu a teraz ostrým nožom prenikať do skutočnosti a zistiť a vidieť a cítiť, čo je pod povrchom, pod šupkou, pod škrupinou. Motivácie písať sú rôznorodé, líšia sa podľa intencie textu aj podľa intencií autorov, ale denníkové písanie je z najväčšej miery práve týmto zachytávaním večného v plynúcom čase, inštinktom dotknúť sa pravdy, položiť tú správnu otázku. Ešte skôr než otázkou pravdy je to vec pravdivosti – nájsť to správne zrkadlo a nastaviť ho tak, aby sme v ňom videli všetko to, čo chceme uvidieť. Predmet záujmu a zrkadlo.

V panteóne bohov hľadať boha každodennosti. Polyteizmy vyhradili miesta pôsobenia rôznym bohom, ale ja skúsim nájsť boha všednosti, prázdnych chvíľ, obyčajnosti, nevzrušivých momentov a prízemnosti, boha pre všetky tie priestory, ktoré nemajú božstvá.

(Rich McCor)

Štvrtok 26. august 2021

Veľa sa hovorí o váhe slov a myslia sa tým slová prednesené v správny čas a správnymi ľuďmi, ale svoju váhu majú aj slová, ktoré nezaznejú, slová, ktoré si v istej chvíli prednesieme len pre seba, a svoj zmysel a údernosť nadobudnú uprostred nášho mlčania, obrátené dovnútra.

(Stephen Doyle)

Piatok 27. august 2021

Hory a údolia pred sebou formujeme my sami.

Na rozdiel od zvierat máme možnosť zažiť všetky tie vrchy a oblaky, ku ktorým sme nevykročili, prežiť všetko neskutočné a neprežité a ponoriť sa do nebytia ako ten, koho Ja znamená nemusieť byť Ja.

(Stephen Doyle)

Sobota 28. august 2021

Opäť kolobeh prízemných chorôb, všetky tie nádchy a črevné chrípky, ktoré postihujú ľudí okolo mňa, medzi ktorými sa previnilo a nesolidárne pohybujem s rúškom na tvári, odstupom a večne umývanými rukami. Čo nám chcú tieto choroby povedať? Na biologickej úrovni prinajmenšom to, že žijeme uprostred živých systémov, veľkých a malých, viditeľných a neviditeľných, a choroby sú daňou za to, že aj všetky tie malé biosystémy sú nažive a majú sa k svetu a na to potrebujú prejsť našim respiračným či tráviacim traktom. Aby som preukázal pocit pokory pred týmto biologickým božstvom, píšem tieto riadky – lekciu pokory, zvláštnej banality a smrteľnosti si uvedomujem a prijímam aj bez toho, aby som s ponižujúcimi príznakmi klesol do postele.

Jedným zo sprievodných javov takzvanej kultúrnej vojny je deformácia jazyka a prostredníctvom neho aj nášho myslenia. Vidieť to už v takmer každom článku konzervatívnych médií, to falošné a zavádzajúce označenie „liberálny“ – najnovšie „Orbána kritizujú liberálne médiá,“ hoci v skutočnosti ho kritizujú z pozície demokracie, nie domnelého liberalizmu, takže sa podsúva obraz, že Orbána kritizujú za jeho konzervatívne postoje, pričom kritika mieri na jeho autoritatívne mocenské sklony popierajúce základnú férovosť a kritizovať ho môžu práve tak maďarskí konzervatívci s elementárnym citom pre spravodlivosť. Táto optika je scestná – Mečiara predsa nikto nekritizoval ako konzervatívca či liberála a táto deliaca línia je falošná pre väčšinu javov v politike, nota bene slovenskej. Kultúrne vojny sú, okrem nenávisti obsiahnutej v slove vojna, predovšetkým vojnami voči pravde a rozumu.

(Raul Lemesoff)

Utorok 31. august 2021

Aké uspokojivé je môcť hovoriť len sám za seba! Každý deň stretávam hovorcov národov, cirkví a Boha, ľudí, ktorí vedia, kto bude a nebude spasený a v ktorej cirkvi pre to treba byť. Ja si na to našťastie netrúfam, nemusím hovoriť v nikoho mene, a keď sa aj vyjadrím o niečom natoľko závažnom a pritom neznámom, robím to opäť len sám za seba, napríklad pri spochybňovaní takýchto neochvejných prorokov.

Boccacciov Dekameron by sa dal odsúdiť ako vulgárna kniha, ale jedno treba jej autorovi priznať – jeho pohoršujúce rozprávania v sebe nesú určitú gráciu a vtip, takže nás postupne namiesto pohoršenia začnú baviť, ich protagonisti sa nám stávajú sympatickí a dvíhajú nám kútiky úst, takže je to Boccaccio, nie morálka, kto rozhoduje o tom, komu držíme palce a na čej strane sme.

(Stephen Doyle)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: