Strach

(Ilustrácie: Henry Fuseli)

Jedna z bezpečných ciest do pravej budúcnosti (lebo sú aj falošné budúcnosti) je ísť smerom, ktorým rastie tvoj strach.

(Milorad Pavić: Chazarský slovník, str. 68)

Ako všetky negatívne pocity, aj strach je niečo, čo nemožno ignorovať a musíme sa s ním vyrovnať, pretože ovláda naše vnímanie podobne ako bolesť alebo utrpenie. Vedieť s ním žiť znamená nepodľahnúť mu, ale nechať sa ním viesť: zostruje naše zmysly, núti nás uvažovať a plánovať, otvára nám dvere, do ktorých by sme inak nevstúpili a možno ani nechceli vstúpiť. Strach sprítomňuje neviditeľné. Nemá zmysel potláčať ho, môžeme sa od neho veľa naučiť, patrí k tým nepríjemným ostriam, ktoré z nás môžu vykresať niečo lepšie a vznešenejšie, ak nezarežú príliš hlboko.

Človek je malá bytosť medzi dvoma nekonečnami, medzi nekonečne malým priestorom s rýchlym časom a nekonečne veľkým priestorom s lenivým časom kozmického prázdna. Sme malé bytosti v neobsiahnuteľnom bytí a v tomto veľkom tmavom dome sme odsúdení na strach: strach zo zániku, z vlastnej nepatrnosti, z nepoznaných tmavých kútov, do ktorých nikdy nedovidíme. Strach zo smrti je prvotným strachom, z ktorého klíčia ostatné, je inštinktom, ktorý zdieľame so zvieratami a medzičasom sme ho rozmnožili a vyšľachtili z neho rôzne druhy strachov, hrôz, fóbií a obáv.

Strach z pána, nech je ním Boh, smrť, chaos, ničota, absencia zmyslu: prvotný strach pred tým, čo nás má vo svojej moci, čo o nás rozhoduje, nie o treste, ale o našom osude. S týmto strachom žijeme, pracujeme, premieňame ho podľa toho, v kom alebo v čom vidíme svojho pána a ako uznávame jeho autoritu a jej imperatív. Náboženstvo hovorí o pánovi ako o otcovi a nazýva tento strach bázňou. Možno ho nazvať rádom, prírodou, všeobjímajúcou ničotou, prapodstatou, osudom: a zmieriť sa s nimi bez strachu a odporu. A možno v ňom vidieť nepriateľa a nenávidieť ho.

(Henry Fuseli: Tri dievčatá)

Strach zo sveta, stelesnený v detstve v chladných, temných ránach, keď som musel vstať a vydať sa niekam z čírej povinnosti. Neskôr sa tento pocit ešte veľakrát opakoval v rôznom veku a za rôznych okolností, potvrdzujúc tak spoľahlivé fungovanie tohto mechanizmu, ktorý ma napriek vlastnej vôli a odporu vždy spoľahlivo vytiahol do hmlistého mrazivého rána a doviedol až na to miesto vo svete, kam som práve nechcel ísť. Tento strach zo sveta sa v detstve spájal aj so strachom z ľudí, z cudzích ľudí, s ktorými sme boli nútení socializovať sa, a s odstupom času nadobúdal komické podoby. Moja sestra si spomína, ako sa v aute, keď sme išli na návštevu k niektorým zo známych našich rodičov, modlila, aby nikto nebol doma a my sme sa mohli vrátiť domov. (V Japonsku existuje slovo irusu – niekto zvoní pri dverách a vy neotvoríte, pretože ho nechcete stretnúť.)

Ten niekdajší strach z cudzieho prostredia a odpor k odchodu z domu, s ktorým vždy opúšťame aj svoje najvlastnejšie ja, sa dodnes vracia v rána, keď niekam idem a nemám strach, čo je pocit, ktorý si zreteľne uvedomujem a sám sebe adresujem ako nesamozrejmú vec: dnes nemám strach, bez odporu kráčam cudzím svetom cudzích ľudí, nič ma tu nedesí na rozdiel od toľkých mrazivých rán s potlačeným strachom v duši.

Napriek tomu som nebol úzkostné dieťa, mal som svoj tichý strach, ktorý sa patrilo potlačiť a prekonať, ale neboli to záchvaty hrôzy, nebol to strach, ktorý by nebolo možné prekonať a ticho ho v sebe niesť. Nedesila ma smrť ani neprítomnosť rodičov, neprenasledovali ma utkvelé predstavy, neplakal som od hrôzy; moja citlivosť ústila skôr do melanchólie, do samotárskeho rozhovoru so sebou samým o svojom vlastnom smútku v cudzom svete.

Strach, ako toľko iných pojmov, by bolo možné rozložiť do množstva slov s rôznymi odtieňmi, intenzitou a významom. Psychológia a psychoanalýza hľadá v našich strachoch iné, hlbšie príčiny, korene iného, pôvodnejšieho strachu. Akoby existovali hlboké, archetypálne strachy, často maskované do povrchnejších, znesiteľnejších, hoci často agresívnejších strachov, obáv a fóbií.

Máme strach o seba a o iných. Strach zo seba a z iných. Strach zo zlyhania, z nenaplnenosti, strach z odhalenia. Prežívame metafyzický strach, fyziologickú hrôzu pri sledovaní hororu, fóbiu, trému, des uprostred nočného lesa, bývame vystrašení, vyplašení, vystresovaní a plní obáv, predtúch a neistôt.

(Henry Fuseli: Šialená Kate)

K., ktorá zvykne zatelefonovať spravidla o tretej-štvrtej nadránom, vydesená zo snov s panickým strachom zo smrti. Úzkostlivá veriaca, v ktorej strach z vlastnej smrti spúšťajú zdanlivo pozitívne udalosti: zmienky o Kristovom víťazstve nad smrťou, sviatky určitých svätých. Jej úzkosti sa spustili po tom, čo jej niekto povedal, že taká dobrá osoba pôjde určite priamo do neba.

Strach z nepochopenia (neodhalia moje prednosti); strach z pochopenia (odhalia moje slabiny). Strach z bezvýznamnosti.

Ritualizácia a zaklínanie strachu. Rozvíjanie náboženských predstáv pekla, trestu, zatratenia, vlastnej hriešnosti a ničoty. Moderná ritualizácia strachu v žánri hororu: dobrovoľné zakúšanie extrémnych podôb hrôzy, ktorá mi evokuje obľubu v pikantných jedlách.

(Henry Fuseli: Macbeth)

Strach vie byť nepochybne aj dráždivým korením pre zmysly, vzrušujúcou triaškou, jedným z tých pachov, ku ktorým zvedavo a s tajomnou túžbou privoniavame, ak zacítime vo vzduchu ich letmý závan. V detstve ozvláštňovali starú budovu našej školy strašidelné historky o tajných chodbách a kostre na veľkej, zaprášenej povale, ktorá priťahovala našu pozornosť. A potom starý opustený dom, ktorý mali čoskoro zbúrať, aby uvoľnil miesto novostavbe domu smútku – stal sa miestom našich vzrušujúcich detských výprav, keď sme za súmraku vchádzali dnu a pátrali po zvyškoch niekdajšieho života; ako vzácnu relikviu sme ukoristili ruženec. Romantický strach z tajomného priestranstva, ktorý mala vyplniť naša predstavivosť, nahradil iný, nepríjemnejší strach, keď na nás nakričala stará pani z neďalekého domu, šípiaca za našimi nevinnými výpravami nekalé úmysly – presne tento nanútený, tvrdý spoločenský strach sa mal stať pečaťou, ktorá bude poznačovať naše životy.

Nebáli sme sa, a podľa všetkého sa nebáli ani naši rodičia, množstva iných vecí, nepredstaviteľných pre generáciu dnešných rodičov; výpravy popri potoku, do ktorého sa z času na čas namočil každý; výroba najrôznejších výbušnín a horľavín (väčšinou nevinné recepty naivných nechemikov); hry v rozostavaných budovách (predovšetkým dlhé roky pomaly postupujúca labyrintická stavba areálu futbalových šatní, miestností pre rozhodcov a funkcionárov, posilňovní a skladov); rôzne boje a šarvátky, v ktorých sa objavili aj kamene; rôzne kúsky na bicykloch, ale aj na saniach; skoky, preliezanie, akrobacia preliezok – naozaj sme sa nebáli života, ale ľudí.

Dávkovanie strachu, toho archaického pocitu, ktorý vystihujú zimomriavky, objavujúce sa na našej koži pri tých nepríjemných ale aj tých najpríjemnejších pocitoch podráždenia – stačí les alebo tma, základné, univerzálne situácie. Kráčať sám, na zotmení, ako hlboko chceme, nevydaní napospas, len dávkujúci ten vzrušujúci pocit v hrudi, podnecovaný hrou vlastnej predstavivosti. Hra so sebou, chôdza po hranici, jej skusmé, hravé prekračovanie – z tohto pochádza aj záľuba v strašidelných historkách. Nepoznám skutočne strašidelné knihy, tento druh textov pôsobí skôr ako kuriozita, ale filmy dotiahli strašidelný žáner k neznesiteľnej dokonalosti. Strach a erotika stratili s prechodom z literatúry do filmu svoju nevinnosť.

(Henry Fuseli: Ariadna pozoruje súboj Persea s Minotaurom)

Zvieratá poznajú strach a len čiastočne hrôzu, v miere, v akej dokážu anticipovať budúcnosť. Človek vďaka jazyku a odomknutiu budúcnosti pre našu predstavivosť je schopný zažívať takmer neobmedzenú hrôzu, čiže tušenie utrpenia, ohrozenia, trestu a bolesti. Preto je pre nás tma priestorom strachu, a pre zvieratá nie. To, čo nie je prítomné, čo v nás vzbudzuje strach, ohrozenie číhajúce kdesi v tme a v budúcnosti, vie byť vždy horšie, než je práve prítomná bolesť. Čosi, čo nevidíme, čosi, čo na nás striehne, vie byť horšie a strašnejšie než čokoľvek, čo spočíva pred nami. Tma, budúcnosť a smrť sú preto priestorom potenciálne nekonečnej hrôzy.

Jestvuje preto dobrý dôvod domnievať sa, že práve jazyk, ktorým sa líšime od zvierat, je zdrojom hrôzy. Jazyk sprítomňuje to, čo nie je bezprostredne prítomné a roztvára v nás perspektívu troch časových pásiem (minulosti, prítomnosti a budúcnosti), kondicionálov a paralelných skutočností, funguje ako generátor abstrakcií, nejasností, náznakov a tušení, v ktorých tieňoch sa môžu dobre uživiť všetky bytosti, vyvolávajúce v nás strach. Môcť si predstavovať vždy tú horšiu možnosť, preniesť všetky nezdary minulosti aj do potenciálnej budúcnosti, roztvárať pred sebou nekonečný labyrint s tmavými kútmi, v ktorých striehne tušený Minotaurus – to všetko dáva neobmedzené možnosti strachu.

Druhy strachu: zvierací a ľudský, detský a dospelý, mužský a ženský, chvíľkový a celoživotný, spoločný a svoj vlastný jedinečný strach.

Podľa všetkého jestvuje individuálny strach, akokoľvek archetypálny, ale patriaci jednotlivcovi, a okrem toho aj kolektívny, spoločenský strach, ktorý zdieľajú, posilňujú a šíria ľudia medzi sebou. Kolektívne obavy, atmosféra strachu, zomkýnajúce sa stádo a postupne slová a činy vyvolané vplyvom tohto spoločne prežívaného pocitu ohrozenia. Strach spája. Telá sa približujú, opierajú sa o seba, kryjú si chrbát, spoločne čelia číhajúcej hrozbe. Dieťa sa pritisne k rodičom, súrodenci sa pritlačia k sebe, ľudia sa zomkýnajú, mysle synchronizuje spoločný pocit strachu.

(Henry Fuseli: Hamlet)

Nie som si istý, či sa to v detektívkach dostatočne jasne konštatuje, ale ten najväčší strach, strach z odhalenia,  prežíva páchateľ.

Spôsob, akým čelíme strachu. Možno sa mu postaviť čelom a rozhodnúť sa s ním vyrovnať, alebo ho vytesňovať, transformovať ho, často na nevedomej báze, a tieto mechanizmy úniku sú nepochybne zaujímavé. Napokon: ako sa všetci tí ľudia okolo nás vyrovnali so smrťou, s vedomím vlastnej smrteľnosti a smrteľnosti najbližších? Ako to, že svet okolo nás sa javí byť tak dokonale zmierený so smrťou?

Čo je to vlastne strach? Odpor a nesúhlas k niečomu, rastúci úmerne s tým, ako nezvratne sa táto vec blíži, ako narastá jej nadvláda nad nami a zároveň naše vedomie, alebo aspoň tušenie, tejto nadvlády. Blížiace sa ohrozenie, nezvratný fakt toho, čo považujeme za to najhoršie, umocňovaný našim odporom k faktickému chladu, s akým sa táto nezvratnosť uskutočňuje, zhrozenie nad ľahostajnosťou – sveta? Boha? – k tomu, že sa nám to napriek nášmu odporu, napriek našej enormnej vôli deje.

Z prirodzenosti vecí vyplýva, že konečným bodom nášho strachu je smrť, vedomie nášho nezvratného zániku. Ale keďže svet ľudí nie je prirodzený a nevyhnutný, keďže v ňom platia iné (nekonečne iné) zákonitosti, v našom subjektívnom a slobodnom prežívaní to veľmi často nie je smrť, čo v nás vzbudzuje najväčší odpor a strach.

(Henry Fuseli: Pastierov sen)

Dejiny strachu. Osobné dejiny strachu.

Personifikácie strachu, napríklad v podobe sfingy, ktorá stráži miesta prechodu. Strach ako strážca úzkych miest, kľúčových dierok a strmých chodníkov, ktoré vedú k iným podobám našich Ja, k paralelným budúcnostiam a utopickým priestorom, k sféram pravdy, ktorá vytvára nové, nepoznané krajiny, ku ktorým sa musíme odhodlať. Osloviť určitú osobu, rozhodnúť sa pre niečo, nazrieť do zakázaných priestorov, vykročiť z komfortnej zóny, položiť zásadnú otázku a trvať na odpovedi – čeliť plamennému meču anjela, ktorý stráži prechod zo všednosti, z bezpečia minulosti, riskovať pád do priepasti. Prekonať túto úžinu raz a navždy, alebo vždy znova prekračovať rubikon, prípadne sa na to nikdy neodhodlať a naveky rozvíjať fantázie o druhej strane. Tento motív nájdeme zašifrovaný v množstve mýtov, rozprávok a podobenstiev. Cez štrbiny zostupujeme hlbšie do svojho vnútra. Pravda leží hlboko v nás samých, cesta k nej vedie cez zrkadlo. Oidipus sa cezeň predieral, aby sa napokon, keď uvidel pravdu, zbavil zraku a vynútil si tak návrat pred zrkadlo.

Strach ako znamenie úzkych miest, ktorými prechádzame k pravde o nás samých. Stať sa tým, kým mám byť, znamená čeliť strachu: zo zlyhania, z priznania vlastnej slabosti, z výzvy, ktorou môže byť dielo – až ono potvrdí, či som tým, za koho sa považujem. Tento strach spôsobuje, že prechod sprevádza vedomie viny a hriechu. Písanie denníka je prekračovaním takejto hranice: každý deň sa stávať sebou a konfrontovať sa s tým, kým som na druhej strane hranice. Bláznom, slabochom, neinšpirovaným a netalentovaným, hriešnym a podvádzajúcim – ale stáť na druhej strane, na vlastnom území, svedčiť vo vlastnom procese, prevziať zodpovednosť.

Tým konečným prechodom cez úzke miesto strážené sfingou strachu je smrť. Sfinga stelesňuje neúprosnú pravdu a strach z nej.

(Henry Fuseli: Kain a Ábel)

Strach ako základný inštinkt evolúcie; predstavujem si výbežky, ktoré sa pri dotyku s niečím nebezpečným stiahnu späť zo svojho hladného ohmatávania sveta; reakcia na dotyk, spätný pohyb, zmrštenie do seba; neskôr vycítenie tohto nebezpečenstva ešte pred dotykom samotným, opatrnosť a predvídanie – strach ako učenie sa nebezpečenstvu. Dodnes sú všetky fyzické reakcie na strach spojené s prípravou organizmu na dvojakú funkciu: útek alebo útok. Prehĺbenie dychu na zásobenie svalstva kyslíkom, potenie ako ochladenie svalstva, zvýšený tep ako predpoklad fyzickej námahy, ku ktorej čoskoro dôjde. Psychologicky zostríme zmysly, číhame, zbystríme pozornosť, načúvame – napíname sa ako tetiva pred výstrelom. Aj preto vraj psy cítia náš strach ako agresivitu: je to ten istý spúšťač, tá istá reakcia nášho organizmu, strach napína svaly a tasí zbrane.

Strach okolo nás kreslí hranicu, v živočíšnom svete sa nazýva hranicou úniku – zvieratá buď utečú, ak sa objekt strachu približuje, alebo sa bránia, ak je táto hranica prekročená.

Strach z prichytenia, z toho, že niekto odhalí naše previnenie, pud svedomia, ktorý u ľudí prerastá až do vedomia hriešnosti, takže napokon sa po celý život podvedome obávame toho, že niekto odhalí náš podvod, strhne nám masku a dokonca aj my sami užasneme nad tým, čo uvidíme. Kafka je prípad autora, pre ktorého bol tento pocit kľúčový pre celé dielo a nájdeme ho rozpracovaný aj v denníkoch, a to už pri spomienkach na detstvo. Strach z odhalenia; strach z toho, čo bude odhalené.

Tento strach musel prejsť transformáciou, ako ňou prešla naša viera v Boha. Stredoveký človek sa bál zatratenia a Božieho hnevu. Zmenil sa strach z boha na strach, že boha niet? Strach z odhalenia na strach z toho, že v skutočnosti nás nik nevidí a nevníma? Nie je horror vacui predtuchou smrti boha?

(Henry Fuseli: Lady Macbeth)

Svedomie je generátorom strachu; je to preto, že sa bojíme zlyhania a v takom prípade tento strach prežíva bez ohľadu na to, či veríme alebo neveríme v Boha? Zlyhanie predpokladá autoritu, voči ktorej sa previníme, ideál, ktorý môžeme mať v sebe, alebo ho vnímame ako božstvo.

Strach v našom živote veľa vecí spôsobí, a ešte viac nespôsobí: zanecháva za sebou fantómové životy, paralelné vetvy našich osudov, ktoré sa neodohrali, pretože sme sa neosmelili: nikdy sme neoslovili určité ženy, neriskovali sme zmenu zamestnania, neodhodlali sme sa na cestu, nezrealizovali sme množstvo detských a dospelých snov: strach z masívu našich možných Ja vytesal práve túto aktuálnu podobu, sme dielom svojho strachu.

Odveký symbol strachu: ľudská (nie zvieracia) kostra; niečo, čo všetci nosíme v sebe a čo nevidíme, čo stelesňuje smrť, tieň, ktorý nosíme vždy verne so sebou, to skryté, čo sa zrazu pripomína – kostra je nepriznávaným zrkadlovým obrazom, lebo je to naša smrť, ktorú zosobňuje. Ako to už býva, kostra je súčasne komickou redukciou človeka: symbol strachu je vždy aj symbolom komiky, je to zákon uvoľňovania napätia.

Strach zo strachu.

Nie každý strach sme ochotní priznať a analyzovať. V tomto zmysle sa zdá byť Freud jedným z najodvážnejších ľudí, ktorí sa nebáli čeliť podstate našich strachov. Incestné, sexuálne, mocenské túžby, túžba po smrti rodičov – na dne pandorinej skrinky našich fóbií  a strachov videl Freud najtemnejšie pudy a nebál sa o nich hovoriť. Veľký Proustov biografista Jean-Yves Tadié napísal aj rozsahom menšie dielo Neznáme jazero, v ktorom porovnáva Marcela Prousta a Sigmunda Freuda. Pri freudovskej analýze snov, ktoré Proust pripisuje svojim postavám v Hľadaní strateného času, sa Tadié dotýka práve oblasti najhlbších strachov. Strach z odhalenia homosexuality. Strach z toho, že na dne vlastnej duše je túžba po smrti najmilovanejších. To, čo nosí masku strachu, môže byť ešte hrozivejšie než strach samotný. Freud sa postavil obom vrstvám strachu – jeho prejavom a úzkostiam, aj ich príčinám.

(Henry Fuseli: Odysseus a Skylla)

Dva základné a protichodné mechanizmy strachu: strach zo zmeny, z toho, že všetko, čo je, pominie – a strach z toho, že prítomný stav sa nezmení a potrvá. V absolútnej mierke strach zo smrti a strach z agónie.

Strach je jeden z primárnych pocitov. Ak je jeho protikladom odvaha, potvrdzuje sa tým jeho pôvodnosť – odvaha je potlačením, ovládnutím strachu. Človeka bez strachu, Nebojsu, sme si museli vytvoriť v rozprávke.

Strach zo smrti. Je to konečný, najväčší strach, ktorý vrhá svoj dlhý a temný tieň a cítime ho tak v množstve iných strachov a pocitov? Alebo nie je konečným strachom a je vysvetliteľný inými druhmi strachu, ktoré v ňom sídlia a ktorých je tieňom?

Ak hovoríme o strachu zo smrti, máme na mysli jednak živočíšny pud sebazáchovy, ktorý rozpoznávame aj u zvierat, a na druhej strane špecificky ľudský strach, ktorý však evokuje skôr nepríjemné pomyslenie na vlastný zánik, nechuť ku svojej ďalšej neexistencii, teda čosi racionálne zdôvodniteľné.

Máme k dispozícii príbehy ľudí, ktorí sa viac než faktu svojej smrti báli niečoho iného: straty blízkych, morálnej poškvrny, straty hrdosti. Morálne a náboženské ukotvenie človeka dokáže presiahnuť smrť. Vidíme, že nejestvuje jediná, nemenná smrť, ale že existuje mnoho smrtí, daných okolnosťami. Zomrieť nie je pre hlboko veriaceho človeka tou najväčšou traumou alebo nešťastím, takýto človek sa často pýta skôr na to, aký bude jeho osud po smrti; alebo by sme mohli povedať: pre mnohých ľudí je kľúčová otázka, či jestvuje posmrtný život, či jestvuje Boh – a toto môžu byť otázky obsiahnuté v podstate ich strachu. Neznámo za hranicou, osud a podstata tohto sveta za hranicou – nie už len smerovanie vlastnej existencie. Strachom je tu teda strach z neznáma, strach z prázdna, strach z absencie zmyslu, strach zo sveta bez Boha, strach z ničoty.

(Henry Fuseli: Macbeth)

„Ničoho sa človek nebojí viac, ako keď sa ho dotkne niečo neznáme.“ Touto vetou začína Elias Canetti svoje celoživotné dielo Masa a moc a definuje v nej strach ako funkciu neznámeho, náhleho a fyzicky bezprostredného. Hovorí o situácii, keď sa nás v tme niečo dotkne – je to vždy horšie, tvrdí, ako keď vidíme, čo sa nás ide dotknúť, keď to poznáme a máme to zaradené; za dňa, keď sa k nám niečo približuje, je naša situácia úplne iná; a napokon vnímame inak, ak ide o odstup, vzdialenosť a pohľad, nie o dotyk. Táto veta stojí na počiatku uvažovania o strachu ako o politickom pojme. Strach nás privádza ku konaniu, mysleniu, spájaniu sa, organizovanosti, k rituálom a zvykom, k úteku alebo útoku, k panike, mase, davovému šialenstvu, k vytvoreniu spoločenskej organizácie, v ktorej základoch je strach.

O tejto Canettiho vete som viackrát uvažoval a písal, je to neuspokojivá, iritujúca veta, či už s ňou budeme súhlasiť, alebo nie – v tom prvom prípade nám o nej autor hovorí príliš málo, nevracia sa k nej, rozvíja ju akoby stavaním ďalších a ďalších schodov, ale nikdy nezostúpi na schodíky pod ňu, do podzemia, nevráti sa k tme, z ktorej toto konštatovanie vystúpilo. A ak nám na tejto vete niečo nesedí, možno aj toto: chceme naozaj žiť len vo svete známeho a zatriedeného? Chceme žiť len vo svete svetla? A netúžime v skutočnosti po dotyku neznámeho, napríklad v prípade viery?

Elias Canetti tridsať rokov písal svoje veľké dielo o mase, nebol však prvý ani posledný, kto sa zaoberal masou ako politickým fenoménom. Masa sa rodí zo strachu a masa následne koná; dvadsiate storočie nemožno interpretovať bez masových hnutí, masovej kultúry, masových akcií a revolúcií, bez masového, vykoreneného človeka, ktorý reaguje a koná v dôsledku strachu. Gustave le Bon rozpracoval túto tému ako výsostne modernú pred Canettim a Eric Hoffer po ňom.

V dvadsiatom prvom storočí je táto téma stále aktuálna. Strach z environmentálnej katastrofy, strach z imigrantov, strach z rozvratu tradičných hodnôt, strach zo susedných národov, strach z iného, strach z konzervatívcov a strach z liberálov, strach z koronavírusu a strach z iných, ešte horších vírusov – tieto témy sa prekvapujúco ukázali byť kľúčovými politickými motívmi doby. Strach masy a strach z masy.

Ak populistická politika bývala definovaná ako tá, ktorá nahlas artikuluje nízke túžby ľudí namiesto toho, aby tieto nízke túžby kultivovala alebo popierala, tak dnes je možné definovať ju ako politiku, ktorá nahlas artikuluje strach ľudí a ťaží z neho. Tento strach tu bol vždy, ale rozmach populistickej politiky z neho robí kľúčové motívy nášho konania a rozhodovania, základ našich hodnôt a boja. Namiesto toho, aby sa tento strach liečil, vyvracal, transformoval alebo prekonával, stáva sa rozhodujúcim faktorom verejného života. Svoje strany majú tí, ktorí sa boja utečencov, očkovania, moslimov, homosexuálov, ateistov, veriacich, slobody, susedných národov, Rómov, politiky. Rôzne druhy strachu majú svoje vlastné politické programy, heslá, strany a vlády. Strach masy je prítomný na najvyšších poschodiach politiky a tá ho rozvíja, podporuje a rozširuje.

Strach má svoje žánre, média či nosiče emócie. Knihy sa mi vždy zdali byť nositeľmi strachu v prirodzenej ľudskej mierke, strach tu bol zaodetý do slov a príbehov, čo je najpôvodnejší a najtradičnejší druh pamäti a myšlienky. Pre knihy sa mi nehodí označenie horor – toto slovo patrí až filmovému žánru, ktorý dokázal znásobiť možnosti strachu oproti literatúre. Ak textu patrí pamäť a myšlienka, filmu patrí primárny vnem: obraz a zvuk a k nim náležiaca bezprostrednosť. Filmový horor mi pripomína príliš pikantné jedlo, synteticky vyrobenú pikantnú chuť – a aj syntetickú konzumáciu, pretože v čom spočíva chuť a pôžitok zo sledovania hororov, dobrovoľné odovzdanie sa fyzickému desu?

Kniha nás nikdy fyzicky nevydesí tak, ako to dokáže film, obrazovo, hudobne a strihovo skomponovaný tak, aby v nás nechal vyrastať fyzický pocit strachu. Knihy však nie sú len krotkejším, komornejším, menej bezprostredným fungovaním strachu, evokovaným sprostredkovane, bez priameho zmyslového vnemu, len cez slová, z ktorých si v mysli skladáme príslušné predstavy. Knihy pôsobia ešte aj na metafyzickej úrovni. Náboženské texty sú schopné vyvolať v ľuďoch strach a chvenie, bázeň a posvätnú hrôzu, obavy a pochybnosti, ktoré menia smerovanie životov a vháňajú do očí slzy.

Texty a filmy pôsobia na rôznych poschodiach duše, pokiaľ ide o strach: vystrašia v nás niečo celkom iné. Ak si dušu predstavíme ako organizmus, ako niečo, čo má ešte svoje úrovne vnímania, potom rôzne druhy strachu sa týkajú jej zmyslov, jej zmýšľania, jej mysle a srdca. Niektorý strach je preto záležitosťou sekúnd, hodín, alebo celého života – dušu možno vydesiť na celý život, alebo len na sekundu úľaku.

(Henry Fuseli: Friar Puck)

Dva krásne príklady textov o strachu: Maupassantove poviedky Horla a Strach. Horla je v kontexte Maupassantovej tvorby prekvapivým textom, tento realista náhle na sklonku života, hoci len 36-ročný, napísal excelentnú fantastickú poviedku, ktorá sa vymyká jeho predchádzajúcej tvorbe, ale v istom zmysle aj literárnej tradícii. Aký text môžeme pokladať za jej predchodcu, vplyv, inšpiráciu? Dokonca aj slovo Horla je neologizmom so zaujímavým výkladom Charlotte Mandellovej – francúzske slová hors (von) a là (tam) evokujú význam „ten (alebo to) zvonku“. Táto brilantná poviedka s desivým tajomstvom však ponúka aj druhý pohľad, v ktorom k svojmu autorovi organicky, hoci tajomne patrí.

Za prvé, Guy de Maupassant strach tematizoval aj predtým, hoci v žánri realistických poviedok. Keď sa pozrieme na jeho tvorbu optikou strachu, potom dokonca rozpoznáme túto tému ako červenú niť, tiahnucu sa jeho textami. Svedomie je priam „švantnerovská“ poviedka viny a trestu, hrozných vidín a čisto fyziologickej reakcie zločinca, keďže, ako nám autor prezradí, vinník nie je veriaci a v Boha a peklo neverí. Pán hlavný, pivo! je zas príkladom „čapkovského“ (ale tematicky aj mitanovského) príbehu, v ktorom hrozná scéna zmení v dieťati niečo zásadné až tak, že presmeruje celý jeho život. V poviedke Čert je strach kľúčovým prvkom v prekvapujúcej „dahlovskej“ pointe. Poviedky Chata v horách a Utopenec tematizujú fyziologický úľak a poviedka Čo potom? rozvíja motív strachu ako osobnostnej výbavy, vrodenej precitlivenosti, ktorá sa nedokáže vyrovnať s nástrahami pozemskej púte a existenciálnymi, buddhovskými motívmi utrpenia, choroby a smrti. Inými slovami, ak sa pozrieme na genézu Maupassantovej tvorby perspektívou Horly ako exkluzívnej poviedky o strachu, náhle uvidíme, že autor sa tejto téme venoval priam oddane a že práve podoby strachu sú tou existenciálnou témou, ktorá ho zaujímala v jeho žánrových a dobových výjavoch. A že práve vyčnievajúca Horla je tou prózou, cez ktorú nachádzame zjednocujúcu niť organickej genézy v Maupassantovej prozaickej tvorbe.

Ten druhý dôvod je biografický. Horla sa končí zdeseným poznaním rozprávača, že samovražda je jediným riešením, ktoré mu zostáva, pretože smrť nie je tým najhorším, čo človeka môže stretnúť. Maupassant trpel duševnou poruchou, azda v dôsledku syfilisu, o niekoľko rokov neskôr vídal cez okno tajomné zlo, ktoré ho prenasledovalo presne tak, ako hrdinu Horly, najprv strieľal po ňom, neskôr sa pokúsil o samovraždu. Zomrel šesť rokov od napísania Horly v parížskom sanatóriu.

Strach je jednou z pôvabných ukážok Maupassantovho rozprávačského majstrovstva. Takmer ani nejde o poviedku, ale o prosté rozprávanie s rafinovanou jednoduchosťou originálneho majstra. Rozprávač cestuje letnou nocou vo vlaku. Oproti nemu sedí starý pán, za oknami je tma, v kupé je dusno. Náhle na niekoľko sekúnd uzrú zvláštny výjav: uprostred lesa horí veľká vatra a pri nej stoja dve postavy. Tento obraz rozprúdi rozhovor. Starý pán porovnáva niekdajší svet plný nepoznanej a nepreskúmanej tmy obývanej nadprirodzenými bytosťami so súčasnosťou, z ktorej sa vytratil strach, tajomstvo a fantázia. Bojíme sa len toho, čo nechápeme, ukončí svoje rozprávanie.

Rozprávač si spomenie na príbeh, ktorý raz v nedeľu u Flauberta rozprával Turgenev. Ruský spisovateľ raz ešte v mladosti strávil celý deň na poľovačke. Podvečer prišiel na breh rieky a zatúžil si po únavnom dni zaplávať. Nechal sa s pôžitkom unášať prúdom, keď zrazu pocítil na ramene dotyk ruky. Obrátil sa a uvidel čudného tvora so zvráskavenou škľabiacou sa tvárou a pochlpenou hrivou vlasov. Zo všetkých síl plával k brehu, ale smejúci sa tvor bol neustále za ním a dotýkal sa jeho krku, chrbta, nôh. Turgenev doplával k brehu, na šaty a pušku ani nepomyslel a ozlomkrky sa rozbehol do lesa. Čudná bytosť mu bola v pätách a neustále si niečo mrmlala. Mladého poľovníka zachránilo až chlapča pasúce kozy. Šľahajúc bičom zahnalo obludu do lesa; išlo o „šialenú ženu, ktorá už vyše tridsať rokov žila v tom lese z milosrdenstva pastierov a polovicu života trávila v rieke.“ Aj Turgenev svoje rozprávanie zhrnul do vety – naozaj sa bojíme len toho, čo nechápeme.

Maupassantov spolucestujúci vyrozpráva ešte jeden svoj zážitok a potom hovorí o cholere, neviditeľnom, tajomnom nepriateľovi z orientu, ktorý hrozivo obchádza svet ako jeden z „dávnych tajomných géniov zla, ktorých zaklínali barbarskí kňazi…“[1]

(Henry Fuseli: Kriemhilda vidí vo sne mŕtveho Siegfrieda)

Aký by bol svet bez strachu? Neprivolali by sme ho sami? Ako nášho oponenta, stimulátora, motivátora, najväčšieho spojenca? Proti komu?

Čo je opakom alebo nepriateľom strachu? Istota – napríklad v situácii, keď je človek presvedčený, že nezomrie alebo neprehrá (Macbeth), prípadne je presvedčený o svojom posmrtnom osude (viera). S tým súvisiaca idea rádu ako opaku chaosu (spoločnosť). Odvaha ako sebaobetavá schopnosť čeliť strachu (dosiahnuteľná chemicky).

Dalo by sa povedať, že každé náboženstvo a každá kultúra má svoje predstavy strachu a takisto aj mechanizmy jeho prekonania. Môže to byť hrdosť, viera, poznanie; buddhizmus, kresťanstvo i ateistická spoločnosť pracujú s kolektívnymi obrazmi strachu a jeho prekonania. V západnej kultúre sú kráľ, rytier a svätec postavy bez strachu, alebo priamo stelesnením ideálu víťazstva nad strachom.

Protiklady strachu a jeho prekonania sú navzájom zviazané, každá kultúra nachádza svoj vlastný recept na strach, pretože každá má svoj vlastný strach. Hoci je smrť univerzálnym faktom, ľudské spoločnosti poznajú ešte obrazy posmrtného osudu. Kristus a Buddha prinášajú rôzne odpovede na rôzne otázky.

Ak je protivníkom strachu istota, viera alebo odvaha, čoho protivníkom je strach? Ak je odporcom istoty, potom sa ukazuje jeho zmysel – je narušiteľom spánku ducha, otáznikom nad konvenciami, znepokojením nad ustrnutím. Je zárodkom bázne. Hlasom svedomia. Prebúdzaním budúcnosti.

George Steiner poukazuje na súvis jazykových štruktúr s našimi náboženskými a filozofickými predstavami. Ak by nejestvoval budúci čas a podmieňovací spôsob, nevznikli by naše etické a náboženské koncepty. Alebo si vezmime nadávky a kliatby – každý jazyk má množinu slov vyhradenú pre výnimočné, nekaždodenné použitie. Jazyk od jazyka sa nadávky líšia, ale ich funkčné vymedzenie, ich miesto v jazykovej štruktúre je nemenné: tieto slová čakajú na výnimočnú príležitosť a tým, že ich na niekoho použijeme, potupíme ho, ponoríme ho do stoky, stiahneme ho do tohto hodnotového suterénu, kam inak nevstupujeme. Preto sa nadávky nemôžu používať často, inak prestanú byť nadávkami, slovami šetrenými na výnimočnú príležitosť.

Čo v lingvistických štruktúrach teda zodpovedá strachu? Zdá sa, že to isté, čo Steiner uvádza pri viere: podmieňovací spôsob a budúci čas, teda naša schopnosť anticipovať budúcnosť a vytvárať jej varianty – domýšľať si zlé scenáre, predstavovať si fakt vlastnej smrti, obavy z nezdaru, choroby, utrpenia a zlyhania. Strach a viera, bázeň a nádej sú navzájom prepletené, tak ako nebo a peklo, ako dve strany mince, ktorú si v duchu hádžeme ako veštbu osudu. Jedno je odpoveďou na to druhé.

Náboženstvo nie je len produktom strachu, je aj výrazom obdivu, uchvátenia a krásy, ale je nepochybné, že prvé náboženstvá – tak ako najstaršie umelecké prejavy – súvisia so smrťou a pohrebnými rituálmi. Smrť je najdôležitejšia minca, na jej strany sa v minulosti razili strach a viera (dnes máme tendenciu nahrádzať vieru vedou ako garantom nesmrteľnosti).

Johan Huizinga na margo stredoveku: „Ľudská reč nedokáže vyjadriť víziu šťastia tak jasne ako víziu hrôzy.“

Stredovek konkretizoval svoj strach a odpor a robil to dokonca s narastajúcou náruživosťou konkretizujúcej obraznosti: peklo, hriech a trest sa stali objektom doslova číselných enumerácií. Stredoveký človek mal svoje strachy veľmi presne pomenované, zobrazené a lokalizované: Peklo bolo precíznou kartografiou strachu a sotva by sme našli podobu strachu, ktorá by na mape stredovekého človeka chýbala.

Po odstránení Pekla a Nietzschem zvestovanej smrti Boha stratil strach svoje presné kontúry. Mapa strachu sa stala bezcennou fantáziou a náš večný strach stratil svoj objekt, akoby sa za oknom, do ktorého smeroval jeho zrak, rozhostila tma. Náš strach smeruje do ničoty. Je to ničota, ktorej sa desíme? Je strašnejšie peklo alebo jeho absencia? Nie je prítomnosť a popularita buddhizmu na Západe vyvolaná práve tým, že buddhisti sa tisíce rokov pred nami naučili s touto prázdnotou za oknom zmieriť a spriateliť?

(Henry Fuseli: Macbeth)

Úľava – tak nazývame pocit, keď sa strach rozplynie alebo ustúpi, čiže vráti sa späť mimo nášho zorného poľa a čaká tam na ďalšiu príležitosť. V našej osobnosti je niekoľko vrstiev a zdrojov, ktorých vek sa líši od toho, ktorý máme uvedený v rodnom liste. Zreteľne sa to ukazuje napríklad na snoch detí, ktoré sú komplexnejšie a hlbinnejšie než je ich vek a bývajú plné archetypov, ktoré v nich pôsobia bez toho, aby ich načerpali z vonkajšieho prostredia. Jedným z temných, hlbinných obyvateľov nášho vnútra je aj strach, starší než naša pamäť, temnejší než náš tieň, skúsenejší než sme my sami. Predstavíme si ho ako vlka? Občas sa mihne na okraji nášho zorného poľa, postaví sa za nás, obtrie sa o nohy. Niekedy vrčí so zaťatými, čoraz viac obnaženými zubami, inokedy počuť jeho zavýjanie v diaľke. A v určitých situáciách nad nami preberá kontrolu, ovládne nás, splýva s nami. Utekáme jeho nohami, sme jeho temnými bezmyšlienkovými inštinktmi. Vzápätí sa ticho vytratí, nechá nás zadýchaných a červených v tvári. Iná predstava: obraz nášho krvného obehu. Do krvi sa v každej chvíli uvoľňujú hormóny. Medzi nimi je aj strach, pripravený v správnej chvíli vylúčiť sa do krvi a zmeniť jej farbu a konzistenciu, zaplaviť naše telo ako bojový plyn, zahaliť nepodstatnú časť skutočnosti sépiovým oblakom a uniknúť v temnom mračne najkratšou cestou bez rozmýšľania, spustiť automatického pilota, ktorý je po celý čas pripravený v našom mozgu.

Táto predstava niekoľkých vrstiev našej osobnosti môže mať dve základné podoby. V tej prvej sme racionálnou bytosťou, v ktorej vedomí fungujú aj malé, záhadné tvory, zodpovedajúce za chod tela, malí autopiloti, ktorí sa len výnimočne prepnú na centrálne riadenie a tým o sebe vlastne dajú vedieť, napríklad v snoch, v chorobe alebo v panickom strachu. V tej druhej predstave sme to my, naše racionálne Ja, to, ktoré má občiansky preukaz, kto je cudzincom v tomto tele, v tom zvláštnom archaickom biologickom stroji, ktorý nevieme do dôsledkov ovládať – a strach je džin, odpočívajúci v malej nádobe, no pripravený kedykoľvek z nej vystúpiť, nadobudnúť neobmedzenú veľkosť a kedykoľvek presiahnuť naše racionálne, vedomé Ja, ovládnuť ho, premôcť ho a zlomiť. Obývame palác zdedený po predkoch aj s duchmi a prízrakmi v hlbokých temných pivniciach.

Pri tom všetkom je zaujímavé uvedomiť si, že strach nie je nikde inde, len vo mne, že len ja sám mám od neho kľúč. Stačí len vypnúť svoju predstavivosť, ten film premietaný na plátno budúcej chvíle; strach a nádej sú priemetom do viac alebo menej vzdialenej budúcnosti. Obávame sa toho, čo sa stane v nasledujúcom okamihu, zajtra alebo o rok, strach je reflektor namierený do tmy pred nami.

Pesimista dokáže popísať dôvody svojho nastavenia adresnejšie než optimista. Naše nádeje a očakávania bývajú málokedy konkrétne, mieria skôr do priestoru zaliateho slnečným svetlom, zatiaľ čo reflektor úzkosti a strachu sa zameriava na predmety, konkrétne body v tme budúcnosti: skúšky, prekážky, zmeny, okamih smrti. Nádej predpokladá, že s blízkou osobou zažijeme niečo nové a prekvapujúce, nedefinovateľné z prítomnosti; strach cieli na to, že táto osoba jedného dňa zomrie. Chesterton spomína dievčatko, ktoré optimistu definovalo ako toho, kto sa díva nahor a pesimistu ako človeka, ktorý hľadí do zeme. Ten prvý vníma prázdny, otvorený priestor neba, ten druhý hmatateľnú, konkrétnu skutočnosť. V Canettiho opise strachu sa neurčitosť temnoty vteľuje do dotyku.

(Henry Fuseli: Lady Macbeth)

Čeliť strachu je spravidla sprevádzané pocitom oslobodenia, úľavou, ktorá evokuje zbavenie sa pripútanosti. „Čeliť“ – postaviť sa čelom, nemať objekt strachu za sebou, v neurčitosti temného priestoru mimo zorného poľa. Strach ako priemet do budúcnosti sa mení na prítomnosť a do jej bezprostrednosti sa strach nezmestí. Je len to, čo je, úloha pohlcuje naše sily a pozornosť, a čím viac sa na ňu sústredíme, tým menší priestor zostáva pre strach. Ten sa rozpína v priestoroch odstupu, v temných kútoch, v neurčitosti prázdna ako tieň vecí a myšlienok, ako prázdny priestor, ktorý okamžite vypĺňa naša predstavivosť. Pre viacerých ľudí je časom strachu nočné bezsenné ležanie v posteli; myseľ začína pracovať a vypĺňať prázdne priestory budúcnosti alebo možnej prítomnosti. Čo sa asi deje s mojimi blízkymi? Čo všetko sa s nimi môže diať? Predstavivosť začne tkať siete v prázdnom priestore okolo myslených objektov. Strach je film, premietaný v prázdnom kine našej mysle. Len čo myseľ stíchne a ponorí sa do šera, spustí sa film. Vpád svetla alebo reálnych objektov pozornosti toto premietanie preruší.

Jeden z najhorších strachov je strach zo seba, strach závislých ľudí z vlastnej slabosti, z nevyhnutnej dráhy závislosti. Neodbytný pot úzkosti. Vedomie, že potrebujeme spojenca proti sebe samému.

Nejestvuje strach z minulosti. Možno zlý pocit, ale nie strach. Ten je vždy priemetom, očakávaním. Dokonca aj keď je prítomnosťou, ide o infinitezimálnu budúcnosť, o anticipovanie dôsledku, obavu z toho, čo sa stane. Kto sa bojí, predstavuje si.

(Henry Fuseli: Ticho)

Horror vacui – horror in vacui. Strach potrebuje prázdny priestor pre svoju projekciu.

Slová úzkosť alebo tieseň svedčia o tom, že príliš malý priestor, úžiny a tiesňavy, na nás pôsobia nepríjemne, zužujú naše možnosti, pripomínajú nám pascu strácaním šancí rozhodovania sa a úniku. (To isté napríklad anglické strait, úžina aj tieseň.) Na druhej strane poznáme aj strach z otvoreného priestoru, strach z prázdna a neobmedzených možností. Sme navyknutí na prirodzenú krajinu umiernenej normálnosti. Ak sa zmení na jeden alebo druhý extrém, namiesto ducha proporcií sa v nej zabývajú démoni strachu.

Je možné, že okrem evidentného, viditeľného, ohraničiteľného strachu, ktorého predmet – smrť, utrpenie, prehru, bolesť, stratu – poznáme, jestvuje aj niekoľko strachov, ktoré sú síce prítomné hlboko v nás, ale sú uložené tak, že nerozlíšiteľne splývajú s našimi inštinktmi, motiváciami, skutkami. Konáme a myslíme tak, že sa nám tento strach ani nevyjaví, nespoznáme ho, chránime sa pred ním. Možnože sa ho skutočne bojíme a ak by sme ho spoznali v jeho hrozbe, v potencialite toho, na čo poukazuje, niečo by nenávratne zmenil. A na druhej strane, ak by sme ho spoznali ako pomenovaný strach, mohol by stratiť svoj vplyv, ktorý má ako anonymný, maskovaný hýbateľ na dne mnohých našich pohnútok. Čo je v hlbinách, má zostať skryté, hovorí Béla Hamvas. Strach, ktorý sa nikdy nevyjaví, ktorý zostane pôsobiaci bez toho, aby sa odhalil ako skrytá motivácia, nestratí svoju moc.

Proti tomuto princípu zdá sa stojí ľudská túžba po poznaní, neodolateľné nutkanie otvárať dvere trinástych komnát a prenikať do tajomstiev Modrofúzovho hradu. Avšak jestvuje aj sila odporu, ktorá nás odrádza, odvádza náš pohľad, núti nás zabúdať, nepriznať si pravdu o tom, čo sme videli, akási milosrdná kamufláž nepríjemnej pravdy. Sú veci, ktoré nechceme vidieť, a keď ich uvidíme, nepriznáme si ich, skĺzneme po nich pohľadom. Vždy budú témy, o ktorých nechceme hovoriť, osobné a spoločenské tabu, ktoré chráni aj oblasti niektorých najhlbších strachov.

(Henry Fuseli: Nočná mora)


[1] Preložila Miroslava Bártová, Bratislava 1973.

2 komentáre to “Strach”

  1. l...k Says:

    To je práca priam na udelenie titulu PhD. Aspoň h.c.
    Ale zaujímavé, že v nej nenachádzame zmienku o Burroughsovych strachoch a Dalfarovi, ktorý ich zaháňal bubnovaním … a ako sa o nich W.S.B. rozprával s D.D. … to by len bolo zaujímavé počítanie. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: