Malé historky veľkej histórie

Florian Illies: 1913. Léto jednoho století; 1913. Co jsem ještě chtěl vyprávět

1913. Der Sommer des Jahrhunderts (2012)

1913. Was ich unbedingt noch erzählen wollte (2018)

Host 2013, 2021, preložil Tomáš Dimter

Nemecký autor Florian Illies si pre svoju knižnú koláž vybral rok 1913 – dnes už vieme, že to bol rok elektrizujúcej atmosféry tesne pred výbuchom, kulminujúceho rastu krátko pred zlomením, rok civilizačnej križovatky v tieni veľkej vojny. Ale aj rok avantgardy, boja synov proti otcom, psychoanalýzy, rušnej križovatky dvoch epoch a storočí. Illies sa zameriava na príbehy umelcov a chronologicky, od rána prvého januára až po silvestrovský večer, nám rozpráva udalosti a historky zo života priekopníkov, pretože ak mala vtedajšia kultúra nejaké heslo, tak ním bolo „Vpred“. Dejiny odnepamäti personifikujeme do niekoľkých význačných postáv a ich príbehy zhusťujeme do historiek. Illies odhŕňa oponu a pozýva nás do intímneho sveta Franza Kafku, Marcela Prousta, Thomasa Manna, Arthura Schnitzlera, Pabla Picassa, Reinera Maria Rilkeho, Elsy Lasker-Schülerovej a mnohých ďalších. Niektorí protagonisti sa v knihe len mihnú, iných sledujeme vytrvalo po celý rok. Práve metóda je pre túto knihu kľúčová a zabezpečila jej štatút bestselleru – Illies dávkuje pikantné a vtipné historky v malých dávkach, ktoré čitateľa bavia a nezaťažujú, a lákajú ho čítať ďalej a ďalej. Ľahkou a vtipnou formou sa dozvieme veľa zo života vtedajšej bohémy a zároveň sa v nás skladá pestrofarebný obraz daného roku. V tom zároveň ležia limity textu – Illies je nesmierne erudovaný rozprávač, no preda len ho najviac zaujímajú pikantnosti a škandály, sklony velikánov k malichernostiam a zlyhaniam. Najpresnejší je vtedy, keď ako kolážista pracuje so strihom a necháva jednotlivé príbehy navzájom reagovať a zrkadliť sa. Miestami však neodolá pokušeniu dopovedávať pointy a ironicky podfarbovať skutočnosť (najväčšiu dávku irónie vyhradil Rilkemu), vtedy nepracuje už len nožnicami, ale koláže vlastnoručne dokresľuje a koloruje. Dobrý rozprávač anekdot je lakonický a prezentuje sa údernosťou a štýlom, menej už komentárom – vtipná má byť historka, nie rozprávač. Najmä v pokračovaní (1913 – Co jsem ještě chtěl vyprávět) už text pôsobí mierne únavne vyčerpaním metódy. Avšak možno práve preto sú tieto knihy také úspešné – sotva si možno predstaviť inú knihu o roku 1913, ktorú by si prečítalo toľko rôznorodých ľudí – a vo výsledku platí, že Illiesove písanie prináša viac pozitív než negatív.

V prvom rade, Illies ako kolážista má svoju epochu perfektne načítanú a evidentne má z čoho vystrihovať, vďaka tomu pre nás povyberal málo známe skutočnosti s veľmi precíznymi detailmi každodenného života svojich protagonistov. Zároveň vie vystihnúť ich hlavné črty niekoľkými ťahmi, veľmi dobre rozumie ich charakterom a umeleckým snahám, čo je podmienkou dobrého karikaturistu. A aj keď vie byť ostro ironický k slabostiam slávnych, nijako neznižuje ich dielo a najmä maliarstvo glosuje so zjavným citom a porozumením. To je ďalšia nesporná prednosť textu – vie v nás vzbudiť hlbší záujem nielen o svojich protagonistov, ale aj o ich diela a privádza nás späť k podstate – k maliarskym, hudobným a knižným dielam roku 1913.

Ak Illiesov koncept porovnáme s Benjaminovým zámerom prerozprávania epochy jej vlastnými slovami kolážou citátov, potom sa v Illiesovej metóde zrkadlí aj niečo z povahy dnešnej doby, keďže sa strihá najmä v bulvárnych rubrikách klebetníkov a pohybujeme sa zhruba v rovnakom pomere v ateliéroch a spálňach. A ak Illiesov text porovnáme s Ouředníkovou knihou Europeana, potom nám neunikne, že Ouředníkov lakonický rozprávač prenechal razantnejšiu, originálnejšiu a ostrejšiu intenciu samotnému textu, ktorý funguje ako paródia k naratívu západnej civilizácie – takéto zásadné textové gesto v Illiesovej kronike nenájdeme.

Ak si teda položíme otázku, či sa oplatí čítať Illiesovu pikantnú kunsthistorickú mozaiku, odpoveď znie rozhodne áno. V konečnom dôsledku autorovi nejde o to, ukázať významných a oceňovaných tvorcov ako banálne, hriešne a sebecké bytosti, ale o dopovedanie kontextu k ich umeleckej tvorbe, ktorá je dôvodom, prečo o nich vlastne hovoríme. Táto kniha nám tiež ukazuje, že podstatu veľkej histórie dokážu odzrkadliť aj drobné historky, najmä ak sa týkajú tých najsenzitívnejších ľudí, vystavujúcich sa pôžitkom i utrpeniu bezprostrednejšie než my ostatní.

A napokon ide o text, ktorý kladie otázku nad samotný príbeh dejín. Ako prerozprávať dejiny? Z akých výstrižkov zostaviť kroniku určitej epochy? Ako súvisí naratív žijúcich aktérov s naratívom ich ironických potomkov, ktorí už poznajú aj dôsledky, váhu a trvanie skutkov svojich predchodcov? Je možné či vhodné prerozprávať momentky extázy ironickým komentárom k ich pozemským tvorcom? Aj po sto rokoch čítame kroniku roku 1913 so zaujatím a bude to najmä tým, že v jej aktéroch cítime bezprostrednú spojitosť s našim vlastným príbehom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: