Kruhový denník: júl 2021

(Adelina Gareeva)

Piatok 2. júl 2021

Zozbierať momenty osvietenia v životoch rôznych ľudí. Niečo celkom iné pre pastiera, veriacu ženičku a intelektuála. Táto zbierka by mala ukázať, že pre každého z nás je osvietenie možné, a to kedykoľvek, hneď teraz – rozriešenie dlho prežúvaného problému, objavenie vlastného talentu alebo aspoň koníčka, kniha, ktorá bola napísaná presne pre nás, lekárska diagnóza, sen alebo spomienka. Moment, ktorý nás premení.

Spomenul som si na človeka, ktorý raz v noci nemohol zaspať a začal myslieť na ľudí, ktorých pozná. Začal si toto dedinské spoločenstvo usporadúvať podľa rodinných väzieb a čoskoro si do zošita zapisoval kroniku obce, ktorá vo svojej precíznosti nemala páru. Chronológia, príbehy, spomienky, ktoré začal aktívne vyhľadávať a zapisovať. Osvietenie: svetlo, ktoré dokáže roznietiť iskra jediného momentu.

(Emma Willard)

Vystavujeme sa silným vplyvom, v určitých obdobiach sa priam túžime odovzdať vyšším silám, splynúť s nimi a nechať sa podmaniť a presmerovať, a len výnimočne si uvedomujeme, že tou najmocnejšou, najvplyvnejšou a vždy po ruke stojacou silou je hriech.

V 19. a definitívne v 20. storočí sa zrodil nový typ človeka – intelektuál. Mnohokrát to nevidíme, ale je to človek odstrihnutý od viacerých prirodzených väzieb; tak ako je vykorenený mestský človek, o čom sa hovorí veľa, je intelektuál ešte znásobeným mestským obyvateľom, o čom sa hovorí menej. Ak si vezmeme ako príklady Waltera Benjamina, človeka s jeseňou v srdci, a Franza Kafku, zreteľnejšie uvidíme neprirodzenosť takéhoto papierového života. Kafka sa napríklad prihlásil u zeleninára Dvorského v pražských Nuslích, aby tam v roku 1913 plel záhony, a neskôr s Dorou Diamantovou reštauroval práve tie chýbajúce väzby a vzťahy, ktoré bol schopný rozpoznať ako biele miesta vo svojom odcudzení, ako neprirodzenosť intelektuála, človeka, ktorý stratil pevný rám dňa, času, prospešnosti, pôdy a prírody, úlohy a poslania, vzťahov v spoločnosti, ak chceme, tak aj viery – intelektuál nie je len „človek, ktorý sa zaujíma o veci iných, hoci by ho nemuseli zaujímať,“ ako to povedala Hannah Arendtová, ale aj, a možno v prvom rade, je to človek umiestnený do prázdneho priestoru, ktorý on sám prehlbuje (svojim váhaním) do sterilnosti vákua. Taká je prinajmenšom realita intelektuála v západnom svete 19. a 20. storočia. Intelektuál západného sveta znamená rozum oddelený od spoločnosti; neutrálny, chladný, neovplyvňovaný rozum. Takýto intelektuál má prinášať spoločnosti nielen pravdu, ale aj novú pravdu, niečo, čo tu nebolo, nové slová; intelektuál je súčasťou avantgardy. Vezmime si príklad angažovaného intelektuála – ako veľmi sa zdiskreditoval niekto, kto chcel narušiť vyššie uvedenú definíciu intelektuála nezávislého od spoločnosti. A vezmime si niekoho ukotveného v tradícii, napríklad vo viere – aj to je dnes väčšmi než inokedy problémom, priam narušením statusu intelektuála; viera a tradícia sú bremenom, kainovým znamením, veľkým otáznikom.

Zrodil sa teda intelektuál a nezabúdajme, že je to bledý človek mimo slnečného svitu, človek oddelený od mnohých prirodzených vecí a väzieb, Kafkovými slovami „mŕtvy človek“ a „obetný baránok ľudstva“, je to teda aj deformácia, choroba, prekliatie a ak na to nezabudneme, nadobudneme aj my ako spoločnosť triezvejší a realistickejší vzťah k intelektuálom.

(Nikki Rosato)

Sobota 3. júl 2021

Opýtať sa ľudí, aké majú tajomstvá – veľké alebo banálne, tajomstvá, ktoré by kohokoľvek zaujímali, alebo by vyvolali nanajvýš úškrn – aj to je spôsob, ako sa definovať. Aj tým, ako rýchlo a pohotovo by sme svoje tajomstvá vedeli vysloviť a vymenovať.

Písať vždy znamená: otočiť sa čelom k jedným a chrbtom k druhým. Pre ostatných to znamená: otočiť sa čelom alebo chrbtom k napísanému.

(Ed Fairburn)

Nedeľa 4. júl 2021

„Všechny ženy, s nimiž jsem v životě spal, jsou ještě naživu. Ale některé z nich už nejsou nejmladší.“ (Jan Zábrana: Celý život, 1978)

Presťahoval som sa z portugalského do talianskeho zápisníka. Hľadal som kvety lipy. Našiel som skupinu Minami Deutsch z Japonska, ktorá má okrem iného skladbu Sunrise, Sunset, čo by mohla byť hudba k japonskej vlajke, pričom dnes som bol pri oboch, pri východe i západe slnka. Dočítal som knihu Vražda v Slopnej, poctu detektívkam, ktorým na rozdiel napríklad od vyššie citovaného Zábranu alebo Daniela Heviera, ktorý považuje detektívku za vrcholný žáner, neholdujem. V rámci zápiskov, čo je činnosť príjemná – len tak si niečo zapisovať – som spravil heslo Chytrý do Slovníka chýbajúcich slov a heslo Refaat Ismail do Encyklopédie fiktívnych postáv. Ostrihal som kríky a rozmiestňoval skaly v záhradnom chodníku. Hľadel som na letnú krajinu v slnečnej bezstarostnosti a myslel na to, ako som vždy všetko v živote prijal a niesol, hoci mi nebolo nadelené nič obzvlášť ťažké – ale aj tak bol vo mne vždy imperatív zmieriť sa a zniesť všetko ako samozrejmosť, nech už išlo o čokoľvek vrátane čudesných zamestnaní alebo akýchkoľvek životných okolností vrátane extrémnej samoty, ktorá mi svojím spôsobom vyhovuje, pretože ma vždy negatívne vyrušovali vzťahy s ľuďmi a nikdy vzťah so svetom.

„Vítězům je milejší sen než skutečnost. Ale mečem donutí snít své sny i všechny přemožené. Vítěz žije vlastním snem, poražený žije snem cizím.“ (Simone Weilová: Zachráněné Benátky)

„Kafkova představivost se živila šťávou záhadných historek – a historku lze nanejvýš trochu vyjasnit světlem jiné historky, ale nikdy interpretovat.“ (Gustaw Herling-Grudziński: Stránky z Deníku psaného v noci)

Knihy, ktoré sme nečítali, sľubujú veľa, a dobrému čitateľovi vždy sľubujú viac, než napokon znamenajú.

(Benjamin Sacks)

Piatok 9. júl 2021

Písať sa dá mohutne a intenzívne, vojsť do ľubovoľnej štrbiny dňa a prenikať ďalej a hlbšie a priestor vypĺňať jemnou pavučinou textu, bezozvyšku, precízne, nekonečne expandovať ako Proust, ktorý tkal závratné pavučiny okamihu vedúce do iných chvíľ, časov a epoch, a namiesto korektúr, ktoré spočívajú v škrtaní a nahrádzaní, dopisoval a znásoboval svoje texty, ovíjal ich ďalšími pavučinami doplnkov, rozšírení a komentárov vo forme donekonečna sa vetviacich fraktálov.

Alebo písať vo forme znakov, ohraničených na bielej ploche, symbolov umiestňovaných do prázdna: písanie fragmentov, ktorých zmysel spočíva v ich taoistickom „je“ aj „nie je“ ako v prázdnom priestore džbánov, kolies a izieb, ktorý poslúži čitateľovi podľa vlastného uváženia.

Tajomstvo je pravda zvinutá do špirály.

Každý deň má človek možnosť stať sa božstvom: napríklad mravcov, ktorí sa tmolia v kuchyni, alebo pracovného kolektívu, svojich detí, svojej krčmy alebo seba samého. Malé, kruté, rozmarné božstvo (Gréci ako príbeh emancipácie božstva, a teda seba: snaha povýšiť svojich bohov z rozmarných pánov na nedosiahnuteľné princípy nepodliehajúce psychológii a vôbec ľudskému chápaniu). A každý deň možnosť odmietnuť byť malicherným božstvom z tých najlepších príčin.

Dejiny preškrtnutých možností. Antológia škrtov: príbeh toho, čo sme (ne)dobrovoľne vylúčili, popreli, nahradili, z vlastnej alebo cudzej vôle. Slová, vety, knihy. Životy.

(Claire Brewster)

Sobota 10. júl 2021

Cesta hlavná a cesty vedľajšie, ako znie názov jedného obrazu Paula Kleea. Odbočenia z hlavnej cesty – v detstve sú prejavom odvahy a zvedavosti, ak si to predstavíme doslova, potom schopnosť dieťaťa preskúmať vedľajšie ulice a uličky, nazrieť do dvorov, vedieť, čo je mimo hlavnej trasy zo školy a čo je za koncom dedinských dvorov – táto schopnosť je podstatou detstva a esenciou jeho poznania, už len preto, lebo kráčať výhradne po hlavnej trase znamená neschopnosť vnímať a vôbec vytvoriť si mapu svojho sveta a poznať tak jeho súvislosti, jeho rozmer.

Neskôr sa bočné cesty stávajú takmer našou podstatou, odcudzujeme sa oficiálnemu svetu rodičov a ich hlavných ciest, žijeme v tajnom svete skrytých dvorov, ukrytí pred nepozvanými, hlavná trasa je pre nás vedľajšou, kto kráča len po nej bez odbočenia, je čudný alebo smiešny, a vlastne – outsider a avantgardista. A pritom hlavná trasa má v sebe veľa zmyslu, akokoľvek je sprofanovaný a zosmiešňovaný.

A napokon je tu fáza dospelosti a my sa ocitáme v meste ľudí na hlavných alebo vedľajších cestách a ešte raz prehodnocujeme svoj vzťah k nim. Kráčam disciplinovane rovno, alebo zabočím, najprv raz a potom znova, riskujem na jednej strane strnulosť a obmedzenosť, rigidnosť a nudu, na druhej strane sú úzke tmavé uličky niekedy až príliš nebezpečné a už sa v nich zabývame. A životy v nich sú biedne, ich čaro platí len pre návštevníkov, nie pre ich stálych obyvateľov.

Aj ja sa teraz uprostred noci vydávam na obvyklé odbočky od hlavnej trasy a na rozdiel od počestných občanov nespím a kľukatím sa nočnými chodníkmi, ktoré ma vydeľujú a umožňujú mi vidieť veci inak a po svojom, klásť si hoci aj nebezpečné otázky a pod ich vplyvom odbočiť do štvrtí, kam slušní ľudia nechodia. Zvedavosť sa musí spájať so zásadovosťou, inak je nebezpečná – kto sa púšťa na vedľajšie cestičky, mal by mať kompas a znalosť mapy, aby sa dokázal bezpečne vrátiť.

Rozhovory s dcérou: rozhovory so sebou iným, mladším, lepším.

(Nikki Rosato)

Štvrtok 15. júl 2021

„Ľudská duša je špinavá, a môžeme byť radi, že nemá nijaký pach.“ (Fernando Pessoa: Manželia)

(Ed Fairburn)

Piatok 16. júl 2021

Výber z Pessoových próz (Bankár anarchista a iné prózy) postupuje zaujímavo a jednoducho – radí Pessoove texty chronologicky podľa dátumu vzniku od roku 1907 (to mal Pessoa 19 rokov) až po rok 1934. Vtedy Pessoa napísal najzaujímavejší text vo výbere – Diablovu hodinu (A Hora da Diablo). Práve tento text je Pessoovým najvlastnejším, teda paradoxným zrkadlom, v ktorom zrkadlí svoje prázdno; alebo aspoň, v Magrittovom podaní, svoju nedostižnú tvár.

Je to tým, že diabolská téma najlepšie odzrkadľuje Pessoovu metódu písania, jeho najvlastnejšiu podstatu. Po obsahovej stránke je to metafyzika, schopnosť pozrieť sa na podstatu jestvovania v jedinom okamihu, uzrieť ničotu v kvapke rosy; formálne je to schopnosť paradoxu. V postave, myslení a slovách Diabla našiel Pessoa najvlastnejší výraz seba samého – obraz ako pravdivejšie zrkadlo, klamstvo ako možnosť vyššej pravdy, hra ako spôsob vyslovenia závažného. Nie je ťažké uvidieť, ako Diablova metafyzika Pessou baví, ako ľahko sa vteľuje do slov a pocitov ducha irónie, ktorý je tým, čím nie je. Celé Pessoove písanie smeruje k tomuto zrkadlu – Pessoov Diabol je stelesnením jeho estetiky a metafyziky. Diabol je Pessoovou najcharakteristickejšou postavou, ďalej sa nedá ísť. Ten zo zrkadla si nás premeriava – to je pre Pessou podstata umenia.

Ak budeme postupovať textom, začneme s obsažnými myšlienkami a dostaneme sa až k vetám, ktoré svoju podstatu zrkadlia štýlom; od predmetu zrkadlenia postupujeme k paradoxnej podstate zrkadla samotného. „Divoch hľadí na búrku rovnako ako Žid na Jahveho, a na slnko rovnako ako kresťan na Krista.“ Toto sú vety inteligencie, ale Pessoova výnimočnosť je v tom, že nevŕši schody intelektu ako ostatní veľkí duchovia, ale že padá do prázdna. Dvojitá negácia, sebairónia irónie, planéta obiehajúca okolo nejestvujúceho stredu – to je paradoxná identita Fernanda Pessou a v tomto texte ju dostaneme v tom najdoslovnejšom vyjadrení. „Som duch, ktorý tvorí bez toho, aby niečo vytvoril,“ hovorí o sebe Pessoov Diabol; „to, čo tvorím, ostáva v duši – vo svete pre to niet miesto.“ Čím presnejšie sa charakterizuje, tým väčšmi v jeho slovách poznávame princíp Pessoovej tvorby, to, o čo mu v jeho diele išlo: paradoxné ohraničenie toho ústredného prázdna v srdci všetkého. „Nachádzam sa mimo Stvorenia. Som boh svetov, ktoré existovali pred svetom – ako králi, ktorí panovali v Edónsku, prv než mali kráľa Izraeliti. V tomto vesmíre som nepozvaným hosťom. Nesiem so sebou spomienky na to, čo sa nestalo, ale sa stať malo.“ V tomto finálnom rozprávaní postupujeme rovnako nezvratným smerom ako v celom Pessoovom diele – prenikanie k podstate vecí značí odkrývanie čoraz priezračnejšieho prázdna. „Som absolútnou ničotou, stelesnením nebytia. Túžba, ktorá sa nedá dosiahnuť, sen, ktorý sa nemôže uskutočniť – v tom spočíva moje neexistujúce kráľovstvo, tam stojí trón, ktorý mi nebol daný. To, čo by mohlo byť, čo by som mohol vlastniť, čo mi zákon či šťastena odopreli – tým všetkým som plnými priehrštiami zasypal ľudskú dušu a ona sa rozrušila, keď pocítila, aké živé je to, čo neexistuje.“ Ak Edgar Allan Poe odhalil tajomstvo tmavej nočnej oblohy, temnoty medzi izolovaným svetlom hviezd, Fernando Pessoa predpovedal existenciu čiernych dier, neviditeľných gravitačných centier, riadiacich pohyb viditeľných telies. „Človek sa od zvieraťa líši len tým, že vie, že ním nie je. To je prvý náznak svetla, no zatiaľ to nie je nič iné než viditeľná temnota. Je to začiatok, pretože vidieť temnotu znamená uvedomovať si ju. Je to aj koniec, pretože je to zrakom sprostredkované vedomie, že sme sa narodili slepí. Tak sa zviera stáva človekom prostredníctvom nevedomosti, ktorá sa v ňom zrodí. Veky striedali veky, obdobia nasledovali obdobia, a stále sa krútime po obvode kruhu, hoci pravda je v jeho strede.“

Pessoa a Kafka sú najdôslednejším vyjadrením literatúry 20. storočia, pretože dokázali vyjadriť našu nevyjadriteľnosť, najdokonalejšie stelesnili našu odcudzenosť. U oboch možno pozorovať, z dvoch rôznych pólov, ten istý trend: dôležitosť diela nezávislého od ich osoby. Obaja sa dokázali stelesniť v odosobnenosti. Obaja neúnavne pracovali na vlastnom spochybnení a ich literatúra je vytrvalým vyvracaním seba samého – u Kafku spochybnením, u Pessou istotou. Ich dielo je zrkadlom nás všetkých tým, že zakrýva, popiera rysy osobnosti. Práve tým najlepšie zrkadlí našu najvlastnejšiu podstatu.

(JaeCheol Park)

Nedeľa 18. júl 2021

V niektorých vzácnych okamihoch celkom zreteľne cítime, že sme precitli a bdieme, a že náš doterajší stav, napriek akejkoľvek snahe a aktivite, bol spánok, driemoty otupenej duše. Sme spánkom tej bytosti, ktorou by sme mohli byť, ale nestali sme sa ňou; sme únavným snom toho, kým nie sme, vyššej bytosti a možno božstva, a nech sa akokoľvek snažíme pochopiť kto sme a kým máme byť, uniká nám to najpodstatnejšie, čo nám môže byť len zjavené s ľubovoľnosťou sna – povaha sveta i povaha nás samých je utkaná z vidín odpočívajúcej mysle, ktorá sníva zo seba o sebe samej a preto sa nemôže nahmatať inak, než precitnutím do svojho pôvodného života. Vedomia jednotlivých úrovní akoby boli poschodiami snov, matrioškami vloženými do sna snívajúcej bytosti, takže postupne precitajúca myseľ zo sna vo sne prenikne až do plného vedomia absolútnej bytosti, ktorá vo svojom nebdení stvorila celé svety a postupnosť bytostí v nich.

(Adelina Gareeva)

Na horskej chate, kam som chodil od najranejšieho detstva, teraz s vlastnými deťmi. Ponad hrebene vrchov sa prevaľujú biele oblaky ako lavína v nekonečnej slučke – prúdia do údolia, ale na hranici lesa sa rozplývajú, neustála vlna pripomína optický klam, vždy v pohybe, nikdy v cieli. Čas tu plynie inak, deň je zorganizovaný odlišne; ale nedá sa jednoducho skonštatovať, že času je tu viac – je skôr iný, inej konzistencie. Aj tu sa človek má čím zaoberať, chystá drevo, prikladá, hreje vodu, pripravuje čaj, každú chvíľu sa k niečomu dvíham a odoberám, ale tieto činnosti sú späté s priestorom, so starostlivosťou o základné funkcie obydlia. A do toho celkom organicky zapadá to, čo nazývame voľným časom, akoby sa tieto časové sekvencie spájali bez ostrých prechodov, lebo všetko je tu vlastne prelievajúcim sa, plynulým časom dňa, ako oblaky nad hrebeňom vrchov – práca s nožíkom, prechádzka, čítanie kníh, popíjanie čaju, rozhovor. Na pokračovanie predčítam Chamissov Podivný príbeh Petra Schlemihla, muža bez tône. Potvrdzuje sa mi to, čo som predpokladal pri uvažovaní o denníku písanom v rôznych prostrediach: nepôjde o zmenu miesta, ale o zmenu času a jeho vnímania. (Písané: na drevenej lavici pred zrubom, dopoludnia, v šumení vetra, s otvoreným výhľadom na tri svetové strany.)

(Guy Laramée)

Pondelok 19. júl 2021

Pokrok ako čisto psychologická, osobnostná kategória – niektorí ľudia sa vymaňujú zo svojho prostredia a nachádzajú sami seba v tom, kam idú, sami za seba; s ľahkosťou opúšťajú svoju provinčnú minulosť, ktorá obsahuje len nedokonalú verziu ich dnešného Ja – takýto ľudia veria budúcnosti a nijako sa neviažu na minulosť, ktorá je pre nich len chladnou horninou.

Oproti nim existuje iný typ, ktorý poznáva sám seba v minulosti, tá je pre neho živá a otvorená a dokonca je s ňou schopný byť previazaný stále hlbšie, vedomejšie, organickejšie. Takýto človek udržiava minulosť živú, je pre neho domom, ktorý nedá s ľahkým srdcom zbúrať, pretože v ňom stále žije – všade okolo seba vidí minulosť a každý deň ju prehlbuje.

(Ed Fairburn)

Ako veci vládnu nám a ako my vládneme veciam. V detstve sa nám veci zjavujú vo svojej absolútnosti, ak napríklad pribudne do domácnosti nejaký predmet, dieťa ho prijme celý, aký je, ako manifestáciu určitého objektívneho sveta, ktorý jestvuje niekde tam von, a tento predmet a tento svet nemožno spochybniť. Predmet sa možno dieťaťu nepáči, ale toto je nanajvýš akási pociťovaná, podprahová myšlienka, ktorá ešte nie je vkusom, teda plnohodnotným uvažovaním o kvalite veci a jej možnostiach; vkus, ktorý prichádza až neskôr, je práve nadobudnutím moci nad vecami, keď sa stávame ich sudcami. Veci sú nám v detstve zjavené, sme im vydaní napospas a vyrovnávame sa s nimi detskými mytologickými operáciami – príbehmi, predstavami, rituálmi. Hoci tento vzťah k predmetom nie je natoľko vedomý ako v dospelosti, je intenzívnejší; ako deti sme so svetom svojho bytu v omnoho užšom vzťahu. A keďže to nie je obojstranne vyrovnaný vzťah, môže sa stať toxickým; v istom zmysle sa musíme emancipovať, možno v logike mýtov, ktorými sme s nimi previazaní. Zostať bývať v rodičovskom dome, pod nadvládou vecí a vzťahov, ľudí a zvykov, môže byť pre niekoho na podvedomej úrovni ničivé. Je v tom určitá zákonitosť: stať sa rodičom, nakupovať vlastné veci, a hoci aj úplne ľahostajne o nich rozhodovať, no byť voči nim nezávislý, byť ich neformálnym, zhovievavým, no predovšetkým pánom, nemusieť ako v detstve lúštiť ich význam, prispôsobovať mu svoje interpretácie, rešpektovať pritom aj ich vek, tú bájnu minulosť pred svojím zrodom. V dospelosti veciam prinavraciame ich vecný význam. Pripomína to situáciu archeológa, ktorý hrniec na masť alebo nočník vystavuje v múzeu, interpretuje ich, ritualizuje ich – potrebuje opäť vo svojom civilnom živote nadobudnúť hrniec na masť alebo nočník, ktorý nebude ničím iným ako nočníkom.

To, čo platí v predmetnom svete, platí aj o duchovnom svete, o hodnotách, slovách, názoroch a štýloch. Každý z nás sa musí predovšetkým oslobodiť. Vždy tu budú posvätné predmety a posvätné náuky – ale ich posvätnosť si musíme uvedomiť ako slobodné bytosti takpovediac ešte raz. Lebo existuje posvätnosť slobodnej viery a neslobodnej mytológie.

Niečo podobné možno povedať aj o štýloch. Zožltnuté štýly prichádzajúce z minulosti so svedectvom módy svojej epochy ma vždy vyrušovali, hľadal som čistý a jasný štýl osobnosti, nie veku – na štýle je vždy niečo rýdze a nadčasové a potom ornament, čipka, ktorá nesie znaky doby a starne. Vždy som preferoval diela jasnosti, ktoré sa nezdržiavali s náhodnosťou módy svojej doby, a ktoré komunikujú bezprostredne s jednotlivcom, s vnútornou pravdou jednotlivého čitateľa, a neobracajú sa na davy.

(Ed Fairburn)

Utorok 20. júl 2021

Každý deň sa môžeme dať prekvapiť a vyrušiť novou pravdou, pre ktorú sme boli až doteraz slepí a necitliví. Vziať ju na vedomie ako existenciu živočícha, ktorý až doteraz nebol súčasťou nášho obmedzeného, úzkeho sveta, alebo človeka, o ktorom sme netušili, ale teraz jeho život spočíva pred nami vo svojej úplnosti. Pravda je spôsob, ako nezotrvávať vo sne vlastnej osobnosti, oslobodzovať sa od toho, kým sme boli včera.

Ego ako spánok duše, uviaznutie v úlohe, ktorú každý deň verne hráme so všetkými chybami charakteru a nedokážeme sa z nej prebudiť. Vždy ma zaujímali cesty von zo svojej dočasnej podoby, otvorené dvere z miestnosti, ktorou je naše včerajšie Ja.

(Benjamin Sacks)

Piatok 23. júl 2021

Premeny času a vnímania času pri presunoch v priestore – dnes po týždni doma a čas pozostáva z iných kryštálov ako pri pretočení krasohľadu – z tých istých prvkov sa vyskladá odlišná mozaika celku, jednotlivé sekvencie sa preskupia a zmenia svoju veľkosť. V tomto zmysle sú zaujímavé všetky tie podružné činnosti, stratený čas, ktorý obklopuje naše hlavné aktivity; na každom mieste strácame čas inak. Ale aj naše hlavné činnosti prebiehajú inak – v inú dennú dobu píšeme, otvárame knihu, čítame dlhšie alebo kratšie bez prerušenia, systematickosť a okamžitosť získavajú iné proporcie. Doma obetujeme čas iným božstvám ako na cestách a v dočasných domovoch.

(Guy Laramée)

Nedeľa 25. júl 2021

Filozofia znamená poznávať (milovať) svet; viera je byť dokonale poznaný (milovaný) Bohom.

Filozofia vedie k akceptovaniu sveta; viera k tomu, byť akceptovaný (Bohom).

(Katrin Rodegast)


Streda 28. júl 2021

Orava. Rána: za stiahnutými žalúziami do tmavej, drevom obloženej izby doliehajú zvuky prechádzajúcich áut ako chtonické božstvá, krátke, šošovkovité zvukové útvary približujúceho sa a opäť zanikajúceho šumu, akési zvukové kapsuly odmeriavajúce človeku v posteli čas prvého vedomia, skôr než príde svetlo, priestor s tvarmi, plné vedomie a myšlienky. Svet prichádza v podobe zvukových útvarov, opakujúcich sa, ladiacich rozmanité autá a v nich trasy, ľudí a ciele do jedného súvisiaceho celku – intervaly zvukov prichádzajúce spoza hranice šera izby. Zvuky nahrádzajú zrak, robia ho zbytočným; rozvíjajú jeho snovú podstatu, využívajú jeho zvyšky v pamäti podobne ako sen na materiál obrazov, vidín, predstáv, zrak spodnej strany viečok.

Stále veľa dreveníc a starších domov, pričom väčšina z nich je neobývaná so zarastenými dvormi a vyhasnutými oknami, alebo obývané starými ľuďmi. Obdĺžnikový pôdorys domov, ktoré spravidla pokračujú hospodárskymi prístavbami, postupne degradujúc materiálom, vzhľadom i výškou. Takže prekvapujúco stále veľa dreveníc čakajúcich na svoju renesanciu mestskými ľuďmi, ktorí z nich vytvoria víkendové domy alebo apartmány.

Na Orave myslím aj na Johanidesa; na jednom mieste sa mi presne vybaví historická scéna prepadu z Najsmutnejšej oravskej balady, stretol som to miesto ako svoju vlastnú čitateľskú predstavu.

Po celý čas vnímam Oravu ako perifériu, ten pocit je tu so mnou na všetkých miestach, pričom periférnosť nevnímam negatívne – vždy musíme povedať, voči čomu je niečo okrajom, a čo patrí k centru a k margu. Napokon, aj ľudia pôsobiaci v centre si väčšinou cenia niečo dôležité z okraja, z ticha a koncentrácie, z poctivosti, ktorú museli obetovať tomu, aby sa dostali do stredu pozornosti. Vnímame to v geografickom zmysle – mýtus vidieka, prírody, lesa, horskej chaty atď. je súčasťou imidžu každého centra, ale aj v ľudskom zmysle – skutočné elity sú u nás takmer vždy mimo hlavnej pozornosti, vnímania, chápania a mimo väčšiny. To hlavné, písal Johanides, je niečo trochu vedľa, akoby optickým zákonom vždy mimo ohniska našej pozornosti, takže to uzrieme kútikom oka, mimo bodu, na ktorý upierame zrak – je to vec periférneho videnia. To hlavné na Johanidesovi, a napokon aj sám Johanides, je tiež na okraji.

(Mark Powell)

Sobota 31. júl 2021

V rámci súkromného výskumu obdobia Veľkej vojny som si pozrel Koniec prehliadky, Stoppardovu adaptáciu románu Forda Madoxa Forda. To, čo ma na tom zaujalo, je rozdelenie spoločenských princípov do jednotlivých postáv, ktoré sa rozchádzajú, stretávajú a zrážajú urýchlené divergentnou energiou moderny, ktorá Európe 19. storočia vložila do rúk moc a silu novej epochy. Rozum a cit tu nachádzajú svoje stelesnenie v mužovi a žene, ktorí k sebe nevedia nájsť cestu; je tu tradícia a modernosť, umenie a politika, lojalita a egoizmus, generácia otcov a synov – a to všetko personalizované v panoptiku postáv a postavičiek, ktoré k sebe nevedia nájsť cestu, a ak áno – ako v prípade Christophera a Valentine – ukazuje sa tým vnútorná príbuznosť dvoch napohľad odlišných ciest, konzervativizmu a dobového feminizmu, ak vyrastajú z vernosti princípom a úprimného hľadania zmyslu, a nie sú len prevzatými gestami dobových póz. Postavy reprezentujú vlastnosti, idey, princípy, alebo ak chceme typy, ale nie strojovo a umelo, a skladajú tak interaktívnu mozaiku jednej doby, ktorá znamenala turbulentný prerod dvoch rôznych epoch. A je zaujímavé sledovať, ako rôzne princípy reagujú na príchod novej doby, a to najmä v podobe svetovej vojny, v ktorej cieľ a víťazstvo boli na počudovanie abstraktné a nedefinovateľné pre azda všetky bojujúce strany, ako to býva v situáciách, keď nič netušíme o druhom brehu, okrem toho, že ho buď zúfalo chceme, alebo musíme dosiahnuť.

(JaeCheol Park)

2 komentáre to “Kruhový denník: júl 2021”

  1. Anonym Says:

    Johanides bol nedocenený. Je nedocenený a je na periférii. Hoc dnes sa stal stredobodom. Fajn myšlienky. Kubínčan

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: