Verbum 1/2021

Prečo čítať Verbum

Verbum, časopis pre kresťanskú kultúru, prevzalo v jeho novodobom 32. ročníku Spoločenstvo Ladislava Hanusa na čele s Jurajom Šústom. Témou aktuálneho čísla je katolicizmus a otázka, čo o ňom vypovedá posledný koronový rok. Takýto projekt si možno predstaviť ako písanie v pohraničných územiach svojej definovanej identity, kde sa skúmajú otázky položené z oboch strán hranice a poctivo sa na ne hľadajú argumenty a odpovede, alebo sa skúmajú a prehodnocujú otázky a spory, ktoré prebiehajú vo vnútri vlastného spoločenstva. Aj vzhľadom na to je téma katolicizmus, jeho stav a situácia, postavená veľmi dobre ako reprezentatívna téma vlastnej identity. Čítať Verbum má preto zmysel jednak pre členov kresťanského (katolíckeho) spoločenstva, ktorých zaujíma obsah a zmysel základných postojov a názorov, ale aj pre ľudí zvon, ktorí tak majú príležitosť vypočuť si definíciu identity a názorov takzvaného konzervatívneho spektra priamo z jeho radov, aj vzhľadom na prebiehajúce polemiky a takzvané kultúrne vojny. Ako v Úvodníku píše šéfredaktor Juraj Šúst, kritika a reakcie sú vítané, preto niekoľko stručných čitateľských poznámok k vybraným textom. Nehodnotím obsah textov, ale spôsob argumentácie a vedenia polemiky ako filozofickej disciplíny, v ktorej sa snažíme nezaujato skúmať a potvrdzovať určité tvrdenia.

Text Halíkovský moment cirkvi Juraja Šústa ukazuje problematickosť konzervatívneho uvažovania a diskutovania (nielen) na Slovensku. Šúst vlastne s Halíkom nediskutuje, nehľadá a nespresňuje odpovede na ním položené otázky, nepolemizuje s jeho argumentmi – dodajme však, že to napokon dôslednejšie spraví v recenznej časti v polemike s Halíkovou knihou Čas prázdných kostelů. Autor v texte nehľadá pravdu argumentáciou, ale prezentuje svoj názor, vedie paralelný monológ k Halíkovi a ponúka svoj pohľad na vybrané momenty halíkovského uvažovania. Tie si vyberá a kombinuje, pričom sa napríklad venuje liturgickému rozmeru a zamieňa ho za spoločenský či kultúrny, navodzuje a vzápätí rozhoduje vlastné dilemy a otázky, ktorými nahrádza tie pôvodné, inými slovami: potvrdzuje svoj vopred vytvorený názor a snaží sa o ňom presvedčiť ostatných. Je to v podstate politický alebo ideologický spôsob vedenia diskusie. Toto Šústove základné diskusné gesto možno vidieť napríklad v diskusii Michala Magušina s Matúšom Sitárom (práve ten podľa mňa vystupuje v diskusii ako hľadač pravdy), kde Šúst použije ako argumenty pre obhajobu určitých skupín agresivitu sociálnych sietí alebo efekt ľudí zahnaných do kúta, pričom v skutočnosti sú podľa neho dotyční ľudia bezproblémoví, čo sú argumenty obhajujúce nedospelé a nezrelé správanie, aké by inak určite nepoužil alebo priamo kritizoval. Juraj Šúst pravdaže rozumie Halíkovi a v konečnom dôsledku reaguje na jeho koncepciu tým, že sa jej dôsledkov obáva a ponúka vlastnú alternatívu – prehliada však množstvo konkrétnych otázok a výziev najmä v kultúrnej a spoločenskej sfére. A práve tie bezprostredne súvisia so spôsobom čítania skutočnosti a so spôsobom vedenia diskusie, čo v určitých oblastiach nie sú sekundárne, ale práve základné veci. Uveďme príklad: ak Vladimír Palko (alebo Jaroslav Daniška) diskutuje s Petrom Schutzom a stáva sa obhajcom Ruska a kritikom Spojených Štátov, ale predovšetkým niekým, kto ohýba, selektuje a prispôsobuje si realitu, nezaujíma nás jeho vzťah k liturgii, ale skutočnosť, že jeho politické a spoločenské názory bezprostredne vyplývajú z účasti na kultúrnej vojne, v ktorej mu stratégia velí rozdeľovať všetky subjekty striktne na dve bojujúce strany, takže Putin alebo Orbán sú slovenskými konzervatívcami akceptovaní a následne obhajovaní ako spojenci. Okruh otázok možno rozšíriť: postoj ku covidu a očkovaniu, preferencia Šefčoviča pred Čaputovou, podpora Trumpa, postoje k migrantom, nepochopenie iniciatívy Za slušné Slovensko, úroveň diskusií, filozofické a umelecké vákuum súčasného slovenského konzervativizmu, osobné animozity, rozdrobenosť a neschopnosť spolupráce nielen v politickom, ale aj v kultúrnom a mediálnom priestore, nevyjasnený vzťah k vlastným dejinám a najmä ich temnejším stránkam, úporné používanie výrazu „liberálny“ ako pejoratíva bez ohľadu na kontext, a tak ďalej. Tá zásadná otázka znie takto: ako brať vážne úsudok a rozlišovaciu schopnosť ľudí, ktorých úsudok v konkrétnych otázkach je prinajmenšom otázny a niekedy evidentne chybný? A ako viesť dialóg, keď odpovede a pravdy sú vopred rozhodnuté a už ich netreba hľadať, keď sa skôr ideologicky volia a nie filozoficky hľadajú? Na začiatok je dobré vyjasniť si túto situáciu, aby sa v priestore filozofickej debaty hľadajúcej pravdu nevyskytovali iné formy diskusie, ktoré sú legitímne, avšak ako jasne pomenované a nemaskované za niečo iné, pretože inak ide o argumentačné fauly. Šúst sa ich dopúšťa vo svojom texte toľko (tým čo píše, ako veci pospája a podfarbí, ako aj tým, čo naopak nenapíše), že pre snahu o stručnosť nemá význam vymenovávať ich. Ideologický postoj a osobná voľba hodnôt je v poriadku, Dostojevského výrok, že pred pravdou by dal prednosť Kristovi, môžeme aplikovať takmer neobmedzene bez ohľadu na logiku a argumenty, ak volíme hodnotovo – no v priestore diskusie nesmieme ohýbať zákony rozumu podľa príkazov srdca a následne to maskovať.

Ukážka z textu Scotta Hahna Bojovníci za pokrok sa týka otázky kremácie, na jej pozadí však vystupuje univerzálnejší spor medzi tradičnou a modernou kultúrou. Základné Hahnove argumenty sú známe a používané (čo samo osebe nevadí) – ľudstvo si namiesto Boha postavilo do centra všetkého človeka, materializmus prevážil nad duchovnosťou, smrť odsúvame do úzadia, pretože sa jej desíme, a desíme sa jej preto, lebo sme prišli o Boha a posmrtný život. Keď si však jednotlivé tvrdenia rozoberieme, ich jednoznačnosť sa ukáže problematickejšia. Scott Hahn napríklad tvrdí: „keď sa deti začali vnímať ako bremená a komodity, nie požehnania, rodiny sa začali scvrkávať.“ Dovolím si tvrdiť opak: deti sa nikdy nemali lepšie ako dnes, nikdy predtým im rodičia nevenovali toľko pozornosti, energie a nepostavili ich natoľko do centra svojho života. Pre porovnanie: priemerný vek vo Viktoriánskom Anglicku, v ktorom deti začali pracovať, bol desať rokov; pokrokový („progresívny“?) The Factory Act z roku 1833 stanovil spodnú hranicu pracujúcich na deväť rokov a limitoval pracovnú dobu detí na desať hodín denne. Uviesť by sme mohli mnohé ďalšie skutočnosti (napríklad detskú úmrtnosť, situáciu opustených či osirelých detí); čo sa javí ako častý omyl nielen Hahna, ale mnohých autorov kritizujúcich súčasnosť, je vytvorenie zidealizovanej predstavy minulosti, akéhosi zlatého veku, ktorým potom kriticky premeriavajú súčasnosť a z nej navrhujú návrat k utopickému, nikdy nejestvujúcemu modelu. Myslím si, že ak by sme Hahna poslali strojom času do stredovekej, viktoriánskej alebo inej reality, takéto s ľahkosťou trúsené konštatovania by sa rozpadli na prach. Konzervativizmu (nielen náboženskému, ale napríklad aj environmentálnemu) možno odporučiť, aby svoje riešenia hľadal vždy v budúcnosti, nie v minulosti, teda tak, že výzvam súčasnosti bude aktívne čeliť, nie ich rezistentne odmietať. Ľudstvo nikdy nejde vzad a neviem si spomenúť na jediný príklad, kedy by sa podarilo zakázať či vrátiť späť akýkoľvek aspekt modernosti. Veci nezmiznú tým, že ich dáme na index. (Podobne sa ukazuje, že len vedecká kreativita si vie poradiť s vedeckými problémami – ak by sme napríklad kvôli ochrane životného prostredia zmrazili výskum a vývoj a konzervovali stav v 80-tych rokoch, bola by naša environmentálna situácia i perspektíva nepomerne horšia než dnes.)

Naopak, za vydarený text považujem esej Slovenský katolicizmus je na tom skvele! Samuela Trizuljaka, ktorý pomenováva a charakterizuje tri hlavné prúdy katolicizmu: tradicionalistov, konzervatívcov a progresívcov. Ponúka prehľad, argumenty aj výzvy, a poctivo reflektuje otázky z prostredia katolicizmu (slovenského aj európskeho) i z prostredia mimo neho.

František Mikloško dlhodobo reprezentuje tú diskutujúcu, argumentujúcu i načúvajúcu časť konzervativizmu; v texte Slovenský príbeh stelesnený v jednotlivcoch prináša tri portréty (Tiso, Husák, Krčméry), na ktorých ilustruje osud slovenského národa. Prístup je to trochu provokatívny, stelesniť národ do jednotlivca je vec ošemetne schematická, ale Mikloško sa predovšetkým drží faktov a vie z nich podčiarknuť zaujímavé skutočnosti, ktoré vystihujú hlavné vektory osobného, ale aj spoločenského pohybu.

Napokon spomeniem ešte jeden text, Chvály špatných věcí od českého kňaza a spisovateľa Štěpána Smolena, na ktorého osobnosť a dielo sa viacerí autori Verbumu odvolávajú. Jedna vec je jeho nesporný talent, ale rovnako dôležitý je autorský prístup – Smolenove texty nie sú opakovaním banálnych fráz a teoretizovaním, pretože všetky otázky si vyskúšal na sebe a táto skúsenosť s vystavením sa skutočnému svetu triedi ich dôležitosť, náročnosť a praktické dopady. To, čo Smolen (poctivo a hlboko) premýšľa, sú autentické otázky ako lepšie žiť; viera je pre neho práca na sebe, náročnosť voči sebe samému a v konečnom dôsledku inšpiratívny spôsob, akým rásť. Možno je to práve tým, že Smolen sa k svojim záverom naozaj „premyslel“ a nemal ich stanovené vopred, aby k nim len dodatočne racionalizoval cestu – to prvé generuje inšpiráciu, to druhé spravidla frázy.

Verbum ponúka 160 strán kratších i dlhších textov, ktoré možno považovať za aktuálnu mapu kresťanstva na Slovensku. Je to podnetné a zaujímavé čítanie, ktoré nám svojimi témami, ale aj ich spracovaním ukazuje, o čom a aká je slovenská kresťanská kultúra, v rozpätí od cností po nedostatky. Liberáli a konzervatívci by sa mali navzájom čítať, aby dokázali preklenúť v mnohom povrchnú a zacyklenú polemiku v bežných printových médiách a na sociálnych sieťach. Namiesto monológov by mala prísť na rad diskusia založená na spoločných otázkach a upresňovaní argumentov druhej strany. Pre liberálov môže byť zaujímavé aj poznávanie kritiky a polemík, ktoré sa vedú vnútri konzervatívneho tábora, ako ich reprezentujú napríklad texty Juraja Šústa, Samuela Trizuljaka, Timoteja Križku, Petra Šajdu alebo Františka Mikloška. Verbum je inšpiratívne čítanie, ktoré už len vďaka pestrosti publikovaných autorov a textov nechce vyvolávať súhlas, ale polemiku, a prostredníctvom nej hľadať a ponúkať inšpirácie a riešenia pre dnešnú dobu.

PS Tip na záver: prenechať určitý priestor (alebo možno celé jedno číslo) nekatolíckym (liberálnym, židovským, protestantským…) autorom – napíšte, ako nás vidíte, ako vnímate dedičstvo, ku ktorému sa hlásime a ako si podľa vás máme voliť svoju budúcu cestu. Povedzte, čo na nás oceňujete a čo vám na nás vadí. Buďte u nás hosťom, cíťte sa slobodne. Osobná návšteva je najlepšou prevenciou pred susedskými spormi a prekrikovaním sa ponad vysoký neprehliadný plot. A niečo podobné robiť aj opačným smerom, pretože azda s výnimkou spomenutého Františka Mikloška zaznieva v mainstreamových médiách hlas autentického konzervativizmu veľmi málo.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: