Kruhový denník: máj 2021

(Ilustrácie: Ememem)

Utorok 4. máj 2021

Zdá sa, že keď sa hladina príbehov, rozprávaní, psychológie a spomienok upokojí, ukáže sa obraz mýtu, ktorý je na dne toho, čo sme prežili. Alebo presnejšie: ukáže sa akási archetypálna forma, ktorú Gréci prerozprávali ako príbehy svojich mýtov, uzretých na hladine vlastnej kultúry. Na dne Biblie spočívajú mýty, tak ako je tomu v každom náboženstve – vrstvy príbehov naukladaných na seba vytvoria temnú vodnú hlbinu aj v tom najpriezračnejšom jazere. Sklá naukladané na seba potemnejú, tak ako sa stmieva v hĺbke zrkadiel postavených oproti sebe. V navrstvených príbehoch sa ukazuje mandala, obrazec opakujúci sa vo všetkých ľudských kultúrach.

Miesto a úloha kresťanstva po príchode mimozemšťanov.

Sobota 8. máj 2021

Detstvo je inkubátor našej citlivosti. Na jednej strane je deklamácia: jasný a zreteľný hlas o tom, čo je áno a nie, čo je pekné a dobré, zaujímavé a pozoruhodné. Hovorí ním svet v zastúpení ostatných, dospelých aj detí. Okrem tohto vysloveného hlasu je tu ešte jeden. Je dôležité, že tento hlas nemá hlas. Prehovára k nám potichu, bezhlaso, a my ho registrujeme, ale nikdy nezaznie. Nechávame ho v paralelnej, latentnej existencii ako plán, tušenie, neuskutočnenú alternatívu, a aj to je dôležité. Až neskôr ho uchopíme ako zdroj. Bruno Schulz, Marcel Proust a Franz Kafka sú príkladmi autorov, ktorí z tohto bezhlasého hlasu spravili ústredný motív svojho diela. Pričom len Proust mu nastavil zrkadlo a pýtal sa, odkiaľ sa vzal, aký je jeho pôvod a okrem toho, čo hovoril, pátral po jeho neviditeľných ústach. Je to hlas intimity, po celý čas sme ho ponechávali bokom od deklamácií, a vďaka tomu sa mohol stať našim autentickým hlasom. A zároveň alternatívnym hlasom. On hovoril, kým sme, čo sa nám skutočne páči a čo nás skutočne zaujíma. Nesmeli sme ho premeniť na skutky a slová, skreslili by sme ho, zbavili by sme ho tajomstva nadčasovosti a výlučnosti. A nesmel k nám prísť od iných, nepochádza z ľudských úst. Bol posolstvom určeným len nám. Postupne sme z neho vytvorili svoje skutočné, pre ostatných ukryté Ja. Až neskôr sme ho mohli zakódovať do mýtických obrazov, zjavení a legiend. To, čo zaznelo, sa neráta. Počítajú sa len hlasy v tichu, zámlky, to, čo nevidel nik iný než my, obrazy pod vyvrátenými kameňmi, sny a predstavy, ktoré nevybledli na svetle sveta. Píš len o tom, o čom nik okrem teba nevie, vyvolávaj vety v tmavej komore, kop do zeme smerom ku koreňom a kostiam. Intimita nie v zmysle k sebe, ale k svetu.

Dni plné práce, nezostáva ti nič iné, len to obrátiť na zmysel, mať ešte jeden zrak, ktorý vidí cez únavu a zodpovednosť, rozoznať ešte čosi, ešte jednu vrstvu. Napríklad audity, zvykol si si, že do vašej stredoeurópskej firmy chodia na audity zákazníci zo západnej Európy. Audítor v mene zákazníka – to je vlastne mytologická postava poloboha, niekto, kto prichádza ozbrojený všetkými kompetenciami a obdarený všetkou mocou systému, v ktorom sa táto hra odohráva, božská moc je vtelená do konkrétnej postavy a to je na tom to zaujímavé (analógiou je vysoká hodnosť v armádnom systéme, ktorá sa z rakúsko-uhorskej monarchie prevtelila v rakúsko-uhorskom kapitalizme do postavy audítora, člena dozornej rady, manažmentu a podobne). Prichádzajú k tebe audítori. Majú svoju ľudskú podobu, ktorú skúmaš najmä v neoficiálnej časti programu: kto to je a čo robí, čo si myslí a čím žije, pričom neodmysliteľnou súčasťou je práve skutočnosť, že oni prichádzajú zo Západu, kým ty si na Východe a medzi vami je tak hranica, ktorú si možno predstaviť ako schod, ako rozdiel v nadmorskej výške. Neoficiálna časť, to je najmä privítanie, rozlúčka, spoločný obed, prípadne večera a prestávky. Sleduješ a skúmaš so zaujatím poľovníka alebo amatérskeho detektíva. Vždy k človeku priraďuješ aj jeho prostredie, firmu a krajinu, jeho miesto v nich. Predstavuješ si zároveň neoficiálnu, mimopracovnú časť obrazu; kto to je, s kým žije, ako sa správa, keď nepracuje. Tento človek na teba – na tvoju firmu – teraz dozerá ako svedomie, vyšetrovateľ, poloboh. A Sauronovo oko systému vidí vás oboch.

Rozumieť si sám so sebou, aj v tom je veľká úloha života. Byť so sebou priateľom; na jednej strane nekritická zamilovanosť, na druhej strane nepriateľstvo predstavujú extrémy, ktoré robia zo života prehlbujúci sa omyl. Priateľstvo je najzdravší vzťah k sebe aj k svetu a slovo, ktoré k nemu pasuje, je veľkodušnosť.

Nedeľa 9. máj 2021

Jazyk prírody – z pozorovania a skúmania sa snažíme odvodiť zámer, skrytú vôľu, „program” prírody. Či už prírodu viac alebo menej stotožňujeme s Bohom, vytvorili sme niekoľko čítaní toho, čo a ako príroda robí a ak hovoríme o jazyku, máme tým na mysli vnútorný obsah i vonkajší prejav. Napríklad Vilém Flusser podáva lakonické vysvetlenie: príroda sa usiluje rozšíriť a volí pre to nasledujúcu stratégiu: často sa množiť a rýchlo zomrieť. Organizmus potrebuje modifikovať genetickú informáciu a potom uvoľniť miesto novej generácii; čím rýchlejšie sa cyklus opakuje, tým životaschopnejší je život. Jednotlivec sa rozmnoží a umiera rýchlo, aby poslúžil veľkému plánu celku (poznamenajme, že človek sa to snaží robiť opačne). Okrem toho existujú samozrejme mnohé iné gramatiky prírodného jazyka, od predsokratikov cez Akvinského a Darwina po Schopenhauera. Okrem účelu je tu aj otázka krásy – prečo jestvujú také rozmanité kresby motýlích krídel – a odpoveďou býva, že aj príroda pozná čosi ako manifestáciu bytia, a teda povedzme že hodnotu, nielen účel.

Toto všetko je však viac-menej statický jazyk prírody. Učíme sa jeho nuansy, objavujeme nové súvislosti, no stále vychádzame z toho, že tento jazyk je daný a príroda hrá podľa jeho pravidiel. Ale čo ak sa príroda zmení vo svojom smerovaní, čo ak sa zmení jej kód, jej vôľa, jej cieľ? Nie je to pri všetkej variabilite prírody pravdepodobné? A nejestvuje už teraz niekde vo vesmíre iná verzia prírodného života, s iným jazykom a stratégiou?

Tieto otázky a možné odpovede nadhadzuje asi najdôslednejšie žáner sci-fi, naposledy vo filme Annihilation, ktorému možno rozumieť rôzne, ale ja som ho vnímal práve takto – ako ukážku nového kódu prírodného sveta, ako ešte jeden jazyk, iný, než sme poznali doposiaľ.

Sobota 15. máj 2021

Sobota v sebe nesie zdanlivú nekonečnosť otvoreného času, nedeľa koncentruje všetku melanchóliu jeho nevyhnutného konca. Je len pochopiteľné, že najviac samovrážd páchajú ľudia v nedeľu a pondelok a najmenej v piatok; to, čo nás ovplyvňuje, je budúcnosť a pocit z nej, nie minulosť.

Kalendár: esencia mája v niekoľkých dňoch, teplých, vlhkých a voňavých, hustnúca tráva, vo vzduchu jemná zmes kvitnúcich stromov, jabloní a orgovánu, žiariaci lastovičník, zeleň stúpajúca do vrchov, teplé voňavé súmraky s bielo žiariacimi mohutnými oblakmi, niekoľko dní už aj hlas kukučky a dnes večer v rieke plávajúci bobor. A ešte meniace sa druhy byliniek: tento rok kvôli chladu takmer absentujúci podbeľ, potom jemná, oblačná vôňa prvosienok, teraz už jahodové listy a kvitnúce hlohy. Čítanie v záhrade, pri ktorom sa podvedome otáčam smerom k stromom a kríkom a nanajvýš k starej, ošumelej omietke susedného záhradného domčeka, a chrbtom vždy k žiarivej omietke druhého suseda – akoby si gesto čítania samo vypýtalo akúsi prapôvodnú prirodzenosť, ku ktorej priateľskému chaosu sa obraciame tvárou, zatiaľ čo sa chrbtom otáčame k presne definovanej civilizácii s jej jasne definovanými tvarmi (na stene veselo oranžového domu sú najprijateľnejšie podvečerné abstraktné tiene stromov, tak ako na murovanom plote vedľa brečtanové húštie). Akoby chaos i kozmos – dve veci hodné skutočného čítania – boli možné len vo svete prírody a my ich vo svojej civilizácii nahrádzame niečím tretím, čo vymazáva a nahrádza obe.

Snaha byť dobrý, vždy nesebecká, lebo inak škrtajúca samu seba. Táto snaha vždy smeruje mimo nás; dobro je altruistickým vzdaním sa seba samého.

Sobota 22. máj 2021

Klerikalizmus je pochybný vždy vtedy, keď pravdu podmieňuje výlučnou príslušnosťou k vlastnej cirkvi. Na druhej strane je pochopiteľný, keď hovorí: to, čo sa od teba čaká, je viera a služba, a v ich dôslednosti, v presvedčení a konaní, tvoje kroky nutne povedú do cirkvi. Môže to byť táto alebo iná cirkev; ale zostať mimo znamená neurobiť kroky, nebyť dôsledný, len zostať pasívne stáť.

A tak to, čo sa vzhľadom ku kritike klerikalizmu ukazovalo byť jediným správnym miestom – zostať v neutralite mimo akejkoľvek cirkvi – napokon neobstojí pred vlastným vnútorným imperatívom aktívnej viery, ktorá vystúpi z komfortnej zóny ľahostajnosti.

Nedeľa 23. máj 2021

Dal by sa zostaviť celý zoznam verejne kolujúcich mýtov, ktoré takmer nik nespochybňuje a pritom sú prinajmenšom pochybné – politické, kultúrne, environmentálne. Každý si môže zozbierať tie svoje, dala by sa s nimi zahrať hra, podobná vymenovávaniu kníh, ktoré sme neprečítali. V tej hre sa získavajú body za každú všeobecne známu knihu, ktorú ostatní hráči takisto neprečítali a cieľom je preto nájsť toľko diskutované, a pritom nikým nečítané diela. V hre so stereotypmi by sa zbierali body za spochybnenie najvšeobecnejšie prijímaných tvrdení.

Len krátko príklady:

Škatuľkovanie do hudby nepatrí, je to len umelý zvyk publicistov (v zosilnenej verzii: „hudba je len jedna”). Pojmy do jazyka patria, či už hovoríme o hudbe alebo o čomkoľvek inom a žánre, prípadne príbuznosti, umožňujú situovať dielo na mapu a pomôcť čitateľovi v orientácii. Proti škatuľkovaniu najčastejšie protestujú tvorcovia, ktorí sa v skutočnosti pohybujú v žánri, akurát by radi prezentovali vyššie ambície; prípadne poslucháči, ktorí radi budia dojem znalcov a priaznivcov umeleckejšej tvorby, pričom sa pohybujú len v alternatívnejších prúdoch mainstreamu.

Slovensko nemá byť montážnou halou Európy a od automobilového priemyslu by sme sa mali posunúť k inováciám. (Zosilnená verzia: v aktuálnej Knižnej Revue kvituje Peter Macsovszky myšlienku Rutgera Bregmana (resp. ním citovaného Jos de Bloka), že manažovanie je zbytočné a bez neho by práca pokračovala tak ako dovtedy, a možno aj lepšie.) Kto aspoň trochu pracoval, snažil sa niečo vyrobiť a to niečo aj predať, ten rozumie, že manažovanie je nevyhnutnosť a nie každý je ho schopný. Zahraničné firmy na Slovensku zmenili veľmi veľa, predovšetkým prístup k práci, jej organizáciu, prístup ku kvalite; dokázať niečo s partiou slovenských robotníkov, ktorí poznali len socialistickú výrobu alebo sú produktom nášho školstva, to chce naozaj dobrý systém riadenia. To opovrhované montovanie áut nie je vôbec také jednoduché a banálne, to za prvé; za druhé pomohlo viac, než sa zdá – rozvojom celej siete dodávateľov, dobre platenými pracovnými miestami a najmä implementáciou systému výroby na slovenskú mentálnu zelenú lúku – just in time, regulačné diagramy, kaizen, nástroje kvality – o tom slovenský pracujúci nemal poňatia. Kým sa nezmeníme na národ géniov, bude to pre nás až-až a pritom takmer bez vlastného pričinenia.

Všeobecne rozšírené je aj presvedčenie, že peniaze treba minúť, ak nám ich niekto poskytne – štát alebo EÚ – a ak to nespravíme, tieto peniaze prepadnú (stratia sa). Tento názor predpokladá, že peniaze sa niekde zjavia; a keď už sa zjavili, treba ich minúť (nie investovať, ale minúť – ani tohto rozlíšenia nebol schopný toľko vyzdvihovaný ekonóm, akým bol Filko), inak peniaze zmiznú. Kvôli tomuto presvedčeniu sa stavajú pozlátené lavičky v parku (univerzálnym heslom je informatizácia alebo infraštruktúra), rozmáha sa korupcia pri dotáciách a popiera sa elementárna logika a morálka šetrenia, racionalizácie, efektivity – keďže peniaze narástli a ak ich rýchlo neminieme, zhnijú.

A napokon všeobecné ponosy na to, že dnes každý píše a vydáva knihy, celebrity a herci, kuchári a športovci. Ja si naopak myslím, že písať by mal každý; a prečo nie práve tí, ktorých elitársky označujeme za menej kultúrnych? Písať by mali všetci, zapísať by sa malo všetko, a ideálne, hoci nerealizovateľné, by bolo všetko aj prečítať. Kto a ako nakreslí hranicu, od ktorej sa nemá písať? A kto si trúfa udeliť toto privilégium sebe a uprieť ho iným – trúfame si pridať seba k Proustovi, Dostojevskému a sv. Pavlovi a veriť, že oni by toto členstvo pririekli akurát nám? A najmä, nepíše sa doba rovnako intenzívne na steny záchodov, na stránky novín a do súkromných listov, ako na stránky najkultivovanejších románov a zbierok básní? Možno práve tí najmenej kultivovaní a najmenej estétski autori dokážu vysloviť niečo podstatné, nenadnesené o tom, čo skutočne žijeme a kým všetkým sme.

Pondelok 24. máj 2021

Knihy sú rastliny, ktorých telá a kvety sú nad zemou, ale korene sa rozvetvujú hlboko pod povrchom. Úlohou kritika je pomenovať práve tieto zdroje, z ktorých dielo čerpá, a nájsť väzby a prepojenia s inými dielami, napájanými z tých istých zdrojov, ktorými bývajú mýty, filozofie, doba a predsudky. Takéto čítanie pomenúva samotnú dobu a nadčasové aspekty, ktoré sú hlbšie, staršie a neviditeľné vo svojej nepomenovanosti. Každá rastlina má nielen svoje viditeľné znaky, ale aj svoju genézu a skrytý život. A niekedy aj plody a semená, patriace budúcnosti. Kritické čítanie preto presahuje prítomnosť a smeruje do minulosti aj budúcnosti. Z botaniky vieme, že mozgom rastliny sú korene, zatiaľ čo kvety sú pohlavné orgány vystavené pozornosti hmyzu a romantikov.

Dnešná cesta do lesa – na najvyššom kopci čakajúci srnec, albín, ako živý symbol správnosti neobyčajného. Oblaky sa rozostúpili vo vetre, odkrývajúc výhľady na obe strany, stromy sa tu ešte len olisťujú, pod nimi zelené koberce rastlín s prísunom svetla. Spomalená jar vo výškach, ešte stále prvosienky a pľúcnik vedľa kvitnúcaj púpavy. Prázdne lesy, závoje oblačnosti, vlhko a vietor, tichá samota.

Utorok 25. máj 2021

Znovu som si pozrel Interstellar, film, v ktorom sa toho dá prečítať viac, ale mňa teraz zaujíma najmä jedna jeho línia – predstava, že ľudstvo jedného dňa rozlúskne otázku relativity času a dokáže komunikovať so svojou minulosťou tak, že sa postaví mimo prúdu času. V tomto filme hľadá ľudstvo záchranu zo svojej neutešenej ekologickej situácie a na pomoc mu prídu neznámi „oni”, čo sú s najväčšou pravdepodobnosťou ľudia z budúcnosti. Ak je to tak, potom Interstellar ukazuje Nietzscheho Večný návrat v praxi. Ľudia v ňom dodatočne potvrdzujú svoje dejiny, uskutočňujú vlastnú minulosť – tá tvár, ktorú cítime nad naším životom, patrí ľuďom. Ľudia Večného návratu hovoria svojmu životu áno alebo nie, to je základná otázka ich etiky. A dokonca môžu vo večnej slučke spúšťať svoj vlastný príbeh – stačí, aby sa pár z budúcnosti stal prvým ľudským párom, priviezol na neobývanú Zem zárodok života, alebo umožnil Veľký tresk. Ľudstvo ako Uroborors, ktorý si vystačí sám so sebou, ako príbeh odohrávajúci sa pred zrkadlom. Tá hlavná etická otázka znie, či má stroj bytia bežať, či povieme svoje áno našim dejinám. Kritériom sa stáva otázka prežitia, nech ju už pomenujeme láskou alebo pudom sebazáchovy.

Predstavme si situáciu, že jedinou šancou, ako môže ľudstvo prežiť a udržať cyklus Večného návratu v chode, je práve táto minulosť, so všetkým utrpením, vojnami a chybami. Máme si zvoliť ničotu alebo tieto dejiny tak, ako sa odohrali? Slovami Nietzscheho: „Predpokladajme, že jednému jedinému okamihu vyslovíme svoje áno a vtedy sme vyslovili svoje áno všetkému bytiu.” V Nietzscheho poňatí mŕtveho Boha ľudstvo súdi svoj osud. Keď Simone Weilová formuluje svoj koncept poslušnosti a Božej vôle, keď interpretuje vety Otčenáša ako akceptovanie minulosti v tom, že ju pripustil Boh a preto sa so všetkým dobrom i zlom zmierujeme my sami, opiera sa o Božiu vôľu, s ktorou stačí súhlasiť alebo nesúhlasiť. V Nietzscheho filozofii koncept Božej vôle zaniká – jestvuje len naša vôľa, ktorá hovorí svoje áno a nie všetkému dobru a zlu, svojmu osobnému príbehu i celku ľudských dejín. Schopenhauer navrhoval bytiu povedať nie, tak ako Ivan Karamazov a mnohí ďalší. Christopher a Jonathan Nolanovci filmovo aktualizovali Nietzscheho koncept Večného návratu, no neriešia jeho etické dilemy. V ich filme ľudia vystúpia z časovej línie svojho príbehu, aby zistili, že to vševidiace oko nad vlastným bytím patrí zrkadlu – ale neodpovedajú na otázku, či za zrkadlom je alebo nie je Boh.

O čosi konkrétnejšou, takpovediac „menšou” či každodennejšou etikou vlastnej osudovosti sa zaoberá aj fascinujúci nemecký seriál Dark. Neobyčajne prepracovaný a rozvetvený časový strom tohto diela kladie otázky hodné gréckych drám a poukazuje na pohyb v čase ako na prekliatie, ktoré z nás robí páchateľov a navyše – na rozdiel od filmu Interstellar – aj svojich vlastných nepriateľov. Čo je zaujímavé, etiku vo vzťahu k času a k možnosti ovplyvňovať vlastnú minulosť rieši každý z filmov na túto tému (spomeňme ešte napríklad Primer) z iného uhla pohľadu. Interstellar je zaujímavý aj v tom, že do svojho príbehu dokázal presvedčivo zakomponovať aj tento veľký filozofický náhľad.

Občas sa spomenie, že ľudia príliš nestoja o slobodu, pretože pre nich predstavuje bremeno, ale takmer výlučne sa to myslí ako kritický komentár, ktorý nepokračuje ďalej. Je však naozaj ťažké a deprimujúce stať sa sám sebe mierou všetkých vecí, postaviť zmysel a z neho vyplývajúcu spokojnosť len na sebe a vlastných výkonoch. Dnes som čítal v Čičmancovi (Z večerných kontemplácií) zásadu nepostaviť sa do šíku armády a nestať sa otrokom, čím sa v širšom kontexte myslí nezačleniť sa do mašinérie kapitalizmu. Lenže aké neľahké je stráviť hoci len týždeň alebo deň sám so sebou a na konci dňa byť so sebou spokojný a s čistým svedomím si povedať, že moje ambície boli naplnené. Ľudská prirodzenosť si vyžaduje byť užitočný a úprimne vedieť, že úlohy sú splnené – a o čo samozrejmejšie je dosiahnuť to v klasickom zamestnaní, odchádzať z práce s čistým štítom a vedieť, že spoločnosť dostala to, čo odo mňa chcela: hoci len odučiť hodinu podľa jasnej osnovy, pokosiť trávnik, zmontovať diely podľa dennej normy. Aj preto sme tak fixovaní na peniaze: nie pre svoju hrabivosť, ale pre jednoduchú matematiku prostých čísel, do ktorých sa premieta náš čas a náš cieľ.

Neuvedomujeme si, aké ťažké je byť napríklad spisovateľom na voľnej nohe. Pripomíname si autorov pre ich veľké diela, ale len výnimočne berieme do úvahy prázdne miesta medzi nimi, celé týždne bez inšpirácie, bez chuti písať, bez energie dosahovať tú najvyššiu latku, ktorú si tí najväčší (ale nielen oni) stanovujú. Spisovateľ má doslova z ničoho, len z prázdnej strany papiera, vytvoriť niečo originálne a podstatné. Aké ťažké bolo byť Kafkom, ktorý vlastne nepredal takmer žiadne svoje knihy, Dostojevským, ktorý narážal na nepochopenie a ostré kritiky. Pokiaľ viem, všetci čelili depresiám: Kafka, Dostojevskij, Woolfová, Mitana, Nietzsche, Márai, Salinger, Tolstoj… Nabádame ich, aby od seba chceli maximum, aby sa neuspokojili, a všímame si len ich najlepšie napísané stránky, ale nevnímame prázdno medzi nimi. Spisovateľ ako obetný baránok ľudstva, poznačil si Kafka.

Spisovatelia to poznajú veľmi dobre, tú úľavu odskočiť si k prekladaniu, k čítaniu, alebo hoci len povysávať byt. Dostať raz jasne stanovenú úlohu a dokázať ju splniť. Namiesto toho len prázdna stránka, a za ňou ďalšia a ďalšia.

Pripomína to veriaceho človeka, ktorý chce obstáť pred Bohom. Každodenný márny boj o poslanie, dokonalosť a absolútno. Každý svätec nosí tieň zlyhania a zúfalstva, ale ten na ikonách so zlatým pozadím nevidieť. Svätožiara nevrhá tieň. A my zabúdame na to, že svätožiaru nosia svätci len na obrazoch – v skutočnom, telesnom svete so sebou vláčia len svoj dlhý temný tieň.

Streda 26. máj 2021

Možnože jednoduchým pomenovaním problému dnešných generácií je slovo rozmaznanosť. Ak si vezmeme tých najúspešnejších ľudí podľa kánonu súčasného života – teda celebrity – uvidíme, aké problémy prináša úspech a aké nesamozrejmé je spojiť úspech a šťastie. Ak je jedným z najvypuklejších problémov nefunkčnosť partnerských vzťahov, možno za tým vidieť neochotu niesť zodpovednosť, absenciu trpezlivosti a neochotu prispôsobiť sa v kombinácii s priveľkou slobodou a možnosťami. Nesieme si so sebou rozmaznanosť detstva aj do dospelosti, priveľmi pripomíname ľudí víkendu, nie pracovného dňa. Tí najúspešnejší sú ľudia permanentného víkendu a končia s problémami vyplývajúcimi z neobmedzených možností a z absencie tlaku zodpovednosti a rutiny pracovného dňa.

Ľudia by si mali osvojiť zvyk uvádzať pri každej kritike návrh, ako by to malo byť podľa nich (a najlepšie to aj praktizovať). Kritika bez uvedenia zlepšenia je bezcenná.

Štvrtok 27. máj 2021

Cesta, ktorú podnikneme, dokáže z amorfného dňa vytvoriť ostro tvarovanú skulptúru, ktorú si dokážeme prezerať ešte celé roky. Niečo podobné dokáže aj práca: premenu neforemného času na precízne formy ľudského diela.

Knihy delíme na typy často podvedome, a občas toto triedenie vyjde na povrch, napríklad keď si berieme čítanie na svoje výpravy. Existuje typ slávnostných kníh, ktoré si so sebou berieme na vrchol brala, do jaskyne alebo do najstarších útrob lesa.

Chceme byť tam, kde sa niečo deje. A v tom sa líšime – pre niekoho sa dejú veci už v najbližšom lese, rovnako vzrušujúce ako v exotickej krajine, pretože v oboch prípadoch ide o to isté – dozvedieť sa čosi o sebe. Robert Louis Stevenson napísal esej o radosti z nepríjemných miest, v ktorej hovorí o vlastných skúsenostiach s napohľad nezaujímavou krajinou, ktorá v ňom dokázala vyvolať jemnejšie odtiene porozumenia než na prvý pohľad príjemná krajina, a preto ho aj viac naučila – napohľad banálne miesta si vyžadujú viac od nás, alebo parafrázujúc Marcela Prousta: pôvabné krajiny prenechajme ľuďom bez fantázie. Práve Proust dokázal vo svojom diele vyťažiť rovnako veľa z dôverne známej krajiny detstva ako z exotiky nenavštívených miest, keď v oboch dokázal odhaliť špecifickú mytológiu detstva. Je dobré mať krajinu nasýtenú spomienkami z detstva, ktoré sú vlastne mytologickou vrstvou našej proto-skúsenosti so svetom. Roland Barthes v Mytológiách píše o tom, že spisovateľ nie je nikdy na dovolenke, pretože neustále zbiera a vyhodnocuje podnety, vždy s bielou stránkou, ktorú prikladá ako zrkadlo k svetu. Pre spisovateľa sa stále niečo deje v nepokojnom pohraničí seba a sveta, známeho a neznámeho, stačí si vyjsť do záhrady alebo pokojne zostať sedieť za svojím stolom, s ranným slnkom nad strechou susedného domu.

Základné delenie slov: míňať a investovať. Každý deň hádžeš svoju mincu do stroja života, ale táto minca, ktorou platíš za všetko a platíš sám sebou, pre teba znamená dve veci – míňaš ju, alebo ju investuješ, minca mizne v nenávratnej minulosti, alebo ňou podporuješ svoju budúcnosť. Každé náboženstvo v ľuďoch podporuje ekonóma a radí všetko investovať do posmrtného fondu. Skóre môžu dokonca vylepšovať pozostalí, najmä ak nebožtík uviazne v druhej triede.

Dlhy voči minulosti, dlhy voči budúcnosti.

Piatok 28. máj 2021

Sú cesty, z ktorých nevieme zísť. Dobré aj zlé.

Preto sú v rozprávkach tak častým symbolom krížne cesty (v ktorých sa spája kríž aj križovatka).

Ilustrácie: Ememem

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: