Večný návrat citu

(Interstellar, 2014)

Film Interstellar bratov Nolanovcov ponúka okrem niekoľkých rovín príbehu aj myšlienku záchrany ľudstva sebou samým tým, že naše poznanie jedného dňa prekročí limitujúci rozmer času a vďaka kontaktu s našimi potomkami zachránime svoje prítomné a tým aj ich budúce bytie. Film sa odohráva v neďalekej budúcnosti, zem trápia ekologické problémy, mračná prachu likvidujú úrodu a ľudstvo žije v stand-by móde. Hlavný hrdina je muž menom Cooper, ktorý opúšťa rodinu, aby s malým vedeckým tímom hľadal vo vesmíre možnosť záchrany, keďže najlepším riešením sa zdá byť kolonizovanie niektorej z obývateľných planét. Misia je splnená, aj keď nie očakávaným spôsobom. Ktosi, komu sa hovorí len „oni”, najprv nenápadne, potom však čoraz dôslednejšie pomáha ľudstvu, presnejšie Cooperovi a jeho dcére Murph. Celá Cooperova cesta sa ukáže byť pripravená a umožnená práve „nimi” a hoci sa nedozvieme, kto presne to je, Cooper si uvedomí, že je to jednak on sám a najmä za ním stojaci ľudia budúcnosti. Tým vedecko-fantastickým kľúčom je v tomto príbehu premena času na jeden z rozmerov priestoru, vďaka čomu sa Cooper ocitá vo vnútri budovy, ktorej izby tvoria okamihy jeho života a života jeho dcéry. Prostredníctvom gravitácie, ktorá presahuje časopriestor, je schopný jednosmernej komunikácie so svojím minulým životom a vďaka takto vysielaným posolstvám môže navigovať dcéru a seba samého k riešeniu svojej misie.

Hoci sa s určitosťou nedozvieme, kto presne sú „oni”, Nolanovci pracujú s teóriou, v ktorej ľudstvo na svojej ceste časom stretne samo seba ako svojho záchrancu a možno aj pôvodcu. Kľúčom je vystúpiť z prúdu času, ktorý podľa teórie relativity nie je absolútny. Ľudia sa tak ocitnú v nadčasovom bode, z ktorého môžu vnímať celok dejín ako interaktívny príbeh. Naša najosobnejšia prítomnosť má svedkov: ľudí budúcnosti. Sme protagonisti na monitore Nietzscheho Večného návratu. To, čo sa práve deje, je potvrdené vôľou iných ľudí. Je možné, že náš svet je len jednou z iterácií ľudského príbehu, tou, ktorá spoľahlivo vedie k záchrane, presnejšie k prežitiu. Všetko dobro a zlo má svoj význam a svoje miesto. Je možné, že zásah do udalostí, ktorý by zrušil utrpenie druhej svetovej vojny, ponúkol by liek na rakovinu už ľuďom v stredoveku alebo by zmenil udalosti v živote hoci len jedného človeka, by viedol k neúspešnej iterácii s ešte horším priebehom dejín. Ako účastníci tejto línie príbehu nevieme, k čomu horšiemu by mohlo dôjsť, ak by sme spätne zabránili Hitlerovi dostať sa k moci. Zároveň však nie sme zbavení vlastných etických dilem, pretože naša verzia sveta sa musí odohrať aj so všetkými správnymi rozhodnutiami, ktoré sa od nás čakajú.

Ľudia Večného návratu čelia novej morálke, rozhodujú o dobre a zle, potvrdzujú smrť a utrpenie, dívajú sa so stoickou nevyhnutnosťou na vlastnú minulosť a potvrdzujú Nietzscheho výrok: ak povieš svoje plné áno jedinému okamihu, vyslovuješ svoje áno celému bytiu. Domyslením Nolanovho konceptu ľudstvo vystupuje zo svojho príbehu, a za kulisami neuvidí tvár Boha, ale vlastnú tvár v zrkadle. (To však nevylučuje, že za zrkadlom je Boh.) Slučkou Večného návratu je možné v časovom paradoxe dať do pohybu celé naše dejiny, stať sa Adamom a Evou, spustiť život na Zemi, spustiť Veľký tresk, a povedať tak dejinám svoje áno. Ľudstvo Večného návratu má totiž etiku založenú v prvom rade na vyslovení svojho áno a nie. Schopenhauer tvrdil, že bytiu, ktorého sme súčasťou, máme povedať nie; niečo podobné tvrdil aj Ivan Karamazov, pretože jediná slza dieťaťa preváži celý zmysel bytia. Nevieme, či by Schopenhauer ako pán matrixu svoje nihilistické nie skutočne potvrdil, ale film Interstellar sa venuje našemu áno v dvoch spojených rovinách: sú nimi pud sebazáchovy a láska, ako metafyzická a fyzická podoba inštinktu, ktorým pritakávame bytiu. A to aj napriek všetkému utrpeniu, zlu, strachu a smrti. Táto otázka je vo filme vedecky aktualizovaná a zasadená je do kontextu životného príbehu Coopera, takže sledujeme aj ľudský rozmer jeho rozhodovania a motivácií. Táto otázka je tu však s nami už dlho, napríklad v podobe, ako rozhodnúť o biblickej udalosti prvotného pádu – máme chcieť Adamovu poslušnosť a tým anihiláciu celých ľudských dejín so všetkým dobrom a zlom, Kainom a Ábelom, Shakespearom a Hitlerom? Je lepšie, ak existuje niečo, alebo nič? Máme bytiu povedať svoje áno, alebo si zvoliť budhistické a schopenhauerovské nie? Nietzsche nás v tejto otázke zbavoval opory Božej vôle – túto otázku adresuje ľudstvo zrkadlu, sami za seba rozhodujeme o tom, či potvrdzuje vlastné dejiny, svoj osobný príbeh a bytie osebe. Film Interstellar len naznačuje, kto sú „oni” a rovnako len naznačuje možnosť nekonečnej slučky bytia v časovom paradoxe. A zároveň rozpráva konkrétny príbeh z perspektívy západnej civilizácie, v ktorom je Cooper typom amerického priekopníka a objaviteľa, je citovo zaangažovaným otcom dvoch detí a má ďaleko od budhistu, ktorý zvažuje nirvánu vyhasínania a odosobnene medituje nad schopenhauerovskou možnosťou bytia a nebytia. Je to západná, faustovská verzia príbehu zvedavosti, pokroku, skúmania a zároveň aj inštinktu prežitia a potvrdenia bytia aj za cenu emočnej závislosti na prežití svojom, svojich blízkych aj širšieho spoločenstva. Ak aj Nolanove postavy vystupujú z prúdu času, po celý čas sa nechávajú unášať dravým prúdom lásky v jej rôznych podobách, ako to dokumentujú mikropríbehy troch astronautov Coopera, Brand a doktora Manna, ktorých poháňajú rôzne sebecké podoby tohto ľudského, príliš ľudského citu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: