Na margo flanérstva

Flanér – Vilikovský – Briškár – Hevier

Existujú dva základné druhy chôdze: chôdza prírodou a mestom. V prípade potuliek prírodou je nepokoj, ktorý nás ženie, nazývaný romantickým pojmom Sehnsucht – jeho pôvodcom je Goethe a ako spisovateľ stojaci na pomedzí klasicizmu a romantizmu ho do literatúry uviedol, ale považoval ho za negatívum. Romantici tento pojem rehabilitovali a preklasifikovali Seshnsucht na pozitívnu túžbu, ktorá pútnika ženie preč z civilizácie a robí z neho hľadača absolútna. Nepokoj ako zdroj nášho pohybu robí z chôdze útek, pretože či už hľadáme stratený raj minulosti alebo utopickú budúcnosť, unikáme zo svojho tu a teraz. Pri chôdzi mestom tomu nie je inak, ale mesto tento útek tlmí a vo svojom labyrinte ho premieňa na tanec. Flanér uniká pred mestom a pritom ho nikdy neopúšťa, a z toho pramení aj jeho neustály odstup. Flanér je bez domova a odstup ironika spôsobuje, že mesto nestráca z očí, na rozdiel od ostatných, ktorí si miesta osvojujú zvykom a premieňajú ich na svoju každodennosť. A preto nestráca zo zreteľa ani sám seba ako pozorovateľa. Vie o sebe, že je flanérom. Nie je chodcom a nie je súčasťou davu; je davom, ktorý sa poznáva a toto sebavedomie ho vyčleňuje. Na rozdiel od ľudí, ktorí kráčajú do práce, na nákup, za konkrétnou úlohou, nemá jeho chôdza praktický cieľ. Nie je ani turistom, ani obyvateľom mesta na prechádzke – lebo tí splývajú v idylickosti, na rozdiel od flanéra, ktorý neprestáva byť kritický ku všetkému, čo vidí. Keďže však uniká pred mestom a zároveň v ňom ostáva, keďže jeho nekonečná chôdza nemá nijaký cieľ a vráti sa vždy v každodennej slučke do východzieho bodu v sizyfovskom osude, je flanér zároveň sebaironický. Jeho doménou sú gestá, pretože neprestajne vyjadruje postoj. Voči spoločnosti je podvratným ironikom, človekom odstupu, ktorý nielenže neplní nijakú funkciu, ale netvorí ani súčasť davu, a napokon ako ironik ani nemá nijaké hodnoty, ktoré by mohol hlásať, ak nimi nie sú gestá. Vo všetkom je vykorenený. Mesto nie je jeho domovom a mesto ani neposkytuje pôdu na zakorenenie – to azda dokáže príroda, na ktorú flanér rezignoval. Ak má prírodná krajina svoju hudobnú kvalitu, svoju melódiu, ktorej pôvod pritom nevieme určiť, potom flanérovi zostáva nanajvýš šum mesta. Sú aj mestá s melódiou, aj keď arteficiálnou, pretože komponované mestá môžu mať svojich skladateľov a svoje štýly, tie však patria turistom; flanér sa nepoddáva podmanivej hudbe idylickosti, vo svojich dojmoch je vždy jednotlivcom, osobnosťou, re-kompozítorom spoločnej skutočnosti do jedinečnej mozaiky či koláže. V tomto všetkom pripomína spisovateľa, ktorý takisto nemá daný cieľ a zámer, ale musí si ich sám vytvárať ad hoc, neprestajne s prázdnym papierom pred sebou. Flanér i spisovateľ predstavujú rozvrat, preformulovanie doterajšej skutočnosti, nevyhnutný odpor k tomu, čo bolo doposiaľ – ani jeden z nich nemôže deklamovať to, čo bolo, alebo čo si myslia ostatní – v takom prípade prestávajú byť flanérom a spisovateľom a stali by sa chodcom, masou, ideológom, publicistom. Gestom flanéra je komentár k tomu, čo okolo seba vidí, teda individuálny postoj. Popisuje svoje okolie, reaguje naň. Nevyberá si pritom pamätihodnosti mesta, idylické štvrte, klasifikované objekty. Vyberá si, rovnako ako spisovateľ, všedný a pre väčšinu neviditeľný život mesta, realitu ulice, reč každodennosti. Viac než knihy ho zaujímajú plagáty, nápisy vo výkladoch, graffity, programy kín. Namiesto umenia vystaveného pre turistov ho zaujímajú zväzky káblov, zátišia na balkónoch, vzhľad verejných toaliet a podchodov, pach krčiem. A zaujíma ho večná prítomnosť, duch doby vpísaný do znakov všednosti. Je v neprestajnom pohybe, pretože chôdza je to, čo dáva do pohybu príbeh. Alebo aj: chôdza je príbeh. Keď flanér vníma ľudí okolo seba, číta príbeh ich chôdze, začiatok a koniec, hybnú ideu, zápletky a peripetie. To je zmyslom a cieľom jeho chôdze: pozorovanie chôdze iných a zaujímanie postoja k nim. Putuje labyrintom, v ktorom nejde o to nájsť a dosiahnuť cieľ, ale prečítať ho.

V prírode by na seba flanér mohol ľahko zabudnúť, nemal by sa v nej voči čomu vymedzovať. V polis je jeho postoj politický, kým príroda láka k idylickosti; mohol by sa v nej cítiť ako workoholik na dovolenke.

K dokonalým textom flanérstva môžeme zaradiť myšlienku Waltera Benjamina vytvoriť knihu, ktorá by pozostávala len z citátov (útržky rozhovorov, heslá z plagátov, reklamy, titulky novín), cez ktoré by doba vyslovila samu seba. Zostaviť takúto knihu znamená prečítať dobu cez znaky, ktoré rozpoznáme v zdanlivej všednosti, podčiarknuť si v meste to, čo je podstatné a pritom nerozpoznané. Inou verziou je kniha Rad Vladimíra Sorokina, ktorá pozostáva len z replík ľudí, čakajúcich v dlhom ruskom socialistickom rade.

Flanérskym typom spisovateľa s ironickým gestom je Pavel Vilikovský, chodec a pozorovateľ, ktorého hodnotami sú gestá a postoje k tomu, čo je. Vždy si originálne vyberal všednosť, a ak si predsa len všímal niečo veľké – dejiny, osobnosti, hnutia – tak zásadne v štýle paródie ako zosilnenej irónie. Bol to pozorovateľ mesta, ktorý na prírodu a s ňou spojené nadčasové či filozofické témy nesiahal. Rozbíjač mýtov, svedok každodennosti, ktorého zaujímala predmetnosť a konkrétnosť mesta a miesta, šedivá nevzrušivosť života. V Poslednom koni Pompejí bol flanérom azda najdôslednejšie, v Pešom príbehu najdoslovnejšie. Vždy pozorný k prostrediu, v ktorom vedel čítať ako detektív stopy ducha doby (a jeho prízemných zločinov), ktorý nás privádzal na originálne miesta našej každodennej reality – odpočívadlá na diaľnici, Jánošíkove izby, Vráble. Vilikovského ambície nespočívajú v tom, nezľaknúť sa veľkých tém, ale naopak, trúfnuť si na všednosť a banalitu, spraviť tému z provinčnosti, vysloviť niečo zaujímavé o každodennosti a neuhnúť pred ňou. Práve vďaka Vilikovskému máme pozoruhodné záznamy o socialistickej realite, bezduchosti a malosti, poctivo si ju prešiel a neodbáčal k pamätihodnostiam a potemkinovským fasádam. Aj preto sa jeho texty nedajú prerozprávať (napríklad médiom filmu), ich podstata je v rozprávačovom postoji, v gestách jeho pozornosti a odtieňoch irónie; nie v tom, čo vidí, ale čo o videnom poznamená. Tým hlavným gestom je úškrn, ktorý ale znamená veľmi veľa – zachováva dôstojnosť tým, že sa od povahy skutočnosti dištancuje, hoci ju zároveň berie na vedomie. Úškrn je vysporiadaním sa s vonkajším svetom, ale aj so sebou, s vlastnou malosťou, funguje ako povzdych, ako gesto odstupu, súkromného protestu a pritom pochopenia a líši sa od hlasných protestov, skandovania hesiel, rezolútneho odmietnutia, a na druhej strane od súhlasu, splynutia, blahosklonného zatvárania očí. Priam programové sú Vilikovského detektívne texty, v ktorých vyšetrovateľ dospieva pozorným čítaním reality a lúštením jej znakov k banálnosti a absurdite. Úškrn je ospravedlňujúcim gestom, že reč bude predsa len o ďalšej z radu všedností, ktoré možno ani nestoja za reč. Úškrn Vilikovského flanéra hovorí: toto je náš svet, v ktorom musíme žiť, všímam si ho a beriem na vedomie, myslím si o ňom svoje a toto mi na ňom nesedí.

Juraj Briškár vo svojej tvorbe a predovšetkým v knihe Sprievodca nezrozumiteľnosťou rozvíja flanérsky motív odstupu. Ulice, domy, výjavy a ľudia technikou takéhoto nazerania „premietajú“ svojho pozorovateľa za hranice bežne uvažovanej psychologickej osobnosti, takže ani stostranový text nám o ňom nepovie nič z toho, čo bežne považujeme za súbor osobnostných vlastností. Pozorovateľ a súčasne narátor (to, čo vidí, premieňa na komentár) sa tu rodí z pôvodnej osobnosti špecifickým spôsobom nazerania. Technika odstupu znamená vzdať sa množiny obvyklých porozumení, vystúpiť mimo nej do sféry neporozumenia či nezrozumiteľnosti. Tá však nie je amorfnou a bezobsažnou oblasťou rezignácie, v Briškárovom prípade ide o špecifické, autorské neporozumenie, alebo znovuporozumenie, ktoré ponúka originálny pohľad na všednosť. Mesto predstavuje overené civilizačné praktiky, po ktorých význame a interpretácii sa tu pátra očami odcudzeného pozorovateľa, do ktorého pozície býva v literatúre kvôli nastaveniu radikálneho odstupu obsadzované dieťa, príslušník exotickej kultúry alebo mimozemšťan. Odstránením zvyku sa aj tie najvšednejšie veci javia byť zvláštne a naplnené obsahom. Otázkou je, ktorá z týchto dvoch optík – porozumenia a neporozumenia – je väčšmi deformovaná a ktorá z nich si zaslúži väčšie úvodzovky. Briškárov flanér nám ukazuje, že porozumenie znamená nerozumieť, pretože sila zvyku nám umožňuje ignorovať veci a javy a neklásť si už žiadne otázky. Nerozumieť naopak znamená zapnutie pozornosti, zvedavosti a tvorivosti. Keď sa ocitneme v neznámom prostredí, naša pozornosť sa koncentruje na veci okolo nás, skúmame ich a pripisujeme im význam – na rozdiel od dôverne známeho prostredia, v ktorom používame autopilota pozornosti. Briškárov sprievodca nezrozumiteľnosťou nám predvádza, že na to, aby sme sa ocitli v exotickej krajine, nemusíme meniť prostredie, stačí zmeniť vlastné nastavenie. Neporozumieť najsamozrejmejším kódom znamená premýšľať nad nimi, lúštiť ich, obísť všeobecne známu mienku a interpretovať veci znova a sám za seba. Ak by toto urobili aj ostatní ľudia, všetci by sa stali umelcami a filozofmi – stačí, aby boli ochotní nerozumieť. A tak ako dnes chodia do kina kvôli tomu, aby uvideli niečo nové a nezvyčajné, stačilo by vyjsť na ulicu. Briškárov flanér je tak ten, kto vykročí mimo sféry všeobecne akceptovaného významu vecí a trúfa si čeliť mestu aj na potulkách temnými ulicami bez umelého osvetlenia verejnou interpretáciou.

Daniel Hevier tematizuje inú flanérsku tému – hru. V románe Kniha, ktorá sa stane prostredníctvom postavy Figuru systematicky mapuje témy flanérstva. Taxikár, ktorý príde o auto a ocitne sa uprostred Bratislavy v pre neho neznámej pozícii chodca, objavuje a mapuje zvuky mesta, rozpletá a interpretuje každodenný pouličný šum. Následne skúma geometriu mesta, vytvára si systém, podľa ktorého prechádza všetkými ulicami a pritom číta poznávacie značky áut, ktoré stretne. Rozpoznáva syntax zdanlivej náhody a neusporiadanosti, učí sa čítať to, čo je skryté pre ľudí pohrúžených do praktického zhonu. Aj medzi nimi však rozpoznáva kategórie ľudí ulice – dílerov a detektívov, bezdomovcov a nosičov letákov, anketárov a kazateľov. Sleduje ľudí, a iní sledujú jeho. Vrhá sa do chaosu a rozpoznáva v ňom kozmos, ale namiesto k symetrickej rigidnosti dospieva k niečomu inému, k špecifickému poznaniu flanéra. Stáva sa súčasťou organizmu mesta, napojí sa na jeho inštinkty, stane sa vedomou súčasťou celku. „Čím menej všetkému rozumie, tým viac sa mu začína otvárať veľké tajomstvo.“ Zaniká hranica medzi myslením a chôdzou, medzi telom a dušou, mestom a chodcom. „Už nehľadal stratené či ukradnuté auto, už dokonca nehľadal ani mládenčeka, ktorý mu onoho času vyrozprával svoj i jeho príbeh, už hľadal samo hľadanie, to, čo sa nedá pohľadať inak, iba tak, že sa rozpustíte v hlasoch a šumoch ulíc, že sa stanete sami tkanivom mesta, jeho živou vlásočnicou, bunkou, ktorá vo svojom miniatúrnom rozmere preciťuje všetky deje odohrávajúce sa v celom organizme.“ Stáva sa ideálnym flanérom.

(Ilustrácie: Giacometti, Briškár, Magritte)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: