Kruhový denník: marec 2021

(Ilustrácie: Scott Hazard)

Pondelok 1. marec 2021

Ako využiť neprečítané knihy.

Ako využiť knihy, ktoré ešte neboli napísané.

Ako využiť veci, ktoré si nevieš predstaviť.

Ako písať o tom, o čom nikdy nenapíšeš.

Piatok 5. marec 2021

Autor denníka: niekto, kto vytrvalo vedie dlhé rozhovory so sebou samým.

Ako majú takéto rozhovory vyzerať? Je prirodzené skĺznuť do pritakávania, ktoré sa môže prejaviť v sebaľútosti a vo vyrovnávaní si účtov s ostatnými. Môže to byť dialóg vyšetrovateľa, v ktorom sa pisateľ vystavuje otázkam, sám zvedavý na odpovede. Rozhovor musí mať úroveň a napätie, aby bavil čitateľa – ale vlastne aj pisateľa. Elias Canetti preto definoval denník ako rozhovor s nepriateľom, neľútostný súboj so sebou samým. A dodáva, že takýto zápas nemá mať svedkov, písať sa musí len pre seba, v najhlbšej intimite a najväčšej otvorenosti. Kto podľa neho píše denník s postrannou myšlienkou na čitateľa, podvádza.

Denník: rozšafná možnosť plytvať tým najlepším zo seba v ktorúkoľvek chvíľu, nekomponovať a nearanžovať hodnotu a nepremieňať ju tak na cenu v obchodníckom zmysle. Je v tom veľká sloboda bezprostrednosti – nemusieť veci aranžovať vo výklade, označovať ich cenovkou a apelovať na zákazníkov.

Všímať si, ako veľmi ľudia bojujú nie proti tým, ktorí predstavujú ich priamych antagonistov, ale proti tým, ktorí ich iritujú. Nevadia im nepriatelia, ale sokovia alebo zradcovia, tí, ktorí sú im podobní. Nemáme radi úspešnejších sokov, svedkov našich zlyhaní, zrkadlá našich chýb, ľudí, ktorí kráčali s nami, ale na určitej križovatke odbočili inde – a správnejšie! – vadia nám viac než tí, ktorí kráčali po celý čas opačným smerom.

Vidíme to denne v politike, animozity dotknutých a urazených. V každom tábore sa nájdu ľudia, ktorí majú viac alebo menej skryté averzie voči podobným. Tieto animozity by sa dali dlho analyzovať, ale spomeňme aspoň niekoľko prípadov: averzia voči Havlovi, averzia voči pápežovi, averzia voči židom.

Všímať si a vedieť, prečo niekoho nemám rád (kto a prečo nemá rád mňa).

Jedným z najľahších spôsobov, ako napísať knihu, je rozhovor. Voči tejto forme som obozretný; chýba jej ponorenie sa do ticha písania, do osamelosti. Publicistu od spisovateľa odlišuje spôsob kladenia otázok; publicista reaguje na otázky položené dianím v spoločnosti, alebo na odpovede, ktoré už v spoločnosti zazneli, kým spisovateľ si otázky kladie sám. Kafka je príkladom autora, ktorý kladenie vlastných otázok problematizoval, pretože to pokladal za trúfalosť a nepatričnosť. Avšak u skutočných spisovateľov, nie publicistov, oceňujeme otázky, ktoré vytušili a položili si ich aj za nás; odpovede sú u nich vedľajšie, na rozdiel od publicistov. Poézia je nevynútená, na jej počiatku nie je žiadna verejná otázka, žiadna výzva na odpoveď, len čistá nepodmienenosť.

Sobota 6. marec 2021

Prechádzka je jedným z mála spôsobov, akým sa dokážem spomaliť na prirodzenú rýchlosť duše, a navyše v tejto rýchlosti chôdze dokážem vnímať svoj život ako krajinu pri výhľade z vrcholu kopca, získavať vhľad do toho, čo sa vlastne udialo v posledných týždňoch či mesiacoch a aký to má súvis so mnou a mojou prítomnosťou. Je to ako s chôdzou popri plote – až v istej rýchlosti sa medzery spoja a my sme schopní uzrieť svet za plotom.

Dnes som sa bol prejsť v lese a pozorovať ten nenápadný, pomalý a úplne pozvoľný príchod jari. Život sa každoročne rozvíja takto potichu a postupne, až neskôr naberajú zmeny rýchlosť, ale teraz na jar sa ten veľký mechanizmus prírody len nebadane rozbieha, kdesi spod zeme počujeme jemné ťuknutia ozubených koliesok, decentný bzukot jemných prevodov, prípravu na postupné uvedenie do chodu.

Konkrétne: zatiaľ len puky, ktoré už ale prezrádzajú žlté kvety drienok, niekoľko stebiel tráv, osamelé lístky a sýtomodré nebo medzi korunami stromov. V jednej chvíli som zamieril ku skalám na vrchole kopca, takéto skaly vždy k sebe priťahujú, býva v nich jaskyňa alebo aspoň nora, priťahujú pohľad a dobrý výhľad býva aj z nich, na dôležitosti a príťažlivosti takýchto skál sa zhodnú zvieratá i ľudia. V týchto boli dutiny, kýmsi určite obývané, a hneď vedľa skalných otvorov bol starý dutý strom s pravidelným kruhovým vstupom veľkosti tenisovej loptičky (k čomu by sme prirovnávali túto veľkosť, nebyť tenisu? – najskôr k jablku) – tieto otvory hneď vedľa seba vytvárali goldsworthyovské kvality priestoru. Sediac na vrchole skál – hneď vedľa mňa bolo ležovisko zveri, zrejme nejakého šéfa tohto územia – som si vyslal krátky pozdrav do budúcnosti, do letného dňa, kedy sa sem vrátim s nejakým textom na čítanie.

Ale dnes som vlastne nešiel do lesa s nijakým účelom, len s budhistickým vystavením sa otvorenému neznámu tu a teraz. A rozhliadajúc sa z plošiny na skalnatých vežiach som premýšľal, ako sa snažíme uniknúť tejto chvíli a jej prchavosti a prepojiť ju v čase s inými chvíľami, dať jej týmto prepojením zmysel, zapojiť ju do systému, do celku – inak zostane rozochveným obrazom a zanikne. Všetko, čo je jedinečné, je pre nás príliš krehké, neurčité a smrteľné. Celok, ktorý ako rám prepožičiavame ľubovoľnej chvíli, pritom môže byť prirodzený – svet prírody napríklad – alebo metafyzický, k čomu dospieva západná kultúra (ale nielen ona, hoci toto gesto si privlastnila v najrozhodujúcejšej miere). Naša kultúra verí na svet ideí až natoľko, že tento svet a my v ňom, teda napríklad ja v túto chvíľu na skalách v chladnom jasnom dni, sme len ilúziou, blikotajúcim prejavom skutočného sveta, ktorý leží mimo behu času. Večnosť a Boh sú pre európsku metafyziku natoľko pevnou skutočnosťou, že všetko ostatné, čo prežívame, je len emanáciou tejto pra-skutočnosti; a aj vo mne je skutočná duša ako ruka vsunutá do maňušky – bábka ju nikdy nenahmatá a nikdy k nej neprecitne, pokiaľ je ruka v nej.

Štvrtok 18. marec 2021

„Zanechal úrad a oddal sa smútku a clivote.“ (Dostojevskij: Idiot)

Piatok 19. marec 2021

„Zanechajúc smútok a clivotu, oddal sa úradu.“ (Idiot: Dostojevskij)

Pýtate sa, čo by sme robili na ich mieste – na ich mieste by sme nikdy neboli.

Existujú dva druhy chôdze: prírodou a mestom.

Existujú dve veľké túžby: sehnsucht a tá druhá, nepomenovaná.

Existujú dva druhy ľudí, doposiaľ nepomenované.

Mať problém: nevedieť ho pomenovať.

Sobota 20. marec 2021

Téma: dobrodružstvo. Čo je pre nás dobrodružstvom v dnešnej dobe zákazu presúvať sa mimo hraníc svojho okresu – nazrieť do seba, užiť si rozhovor a nazrieť do svojho blížneho, tvoriť, čítať a pátrať? Popri všetkých tých výzvach na zodpovednosť a dodržiavanie pravidiel si dajme výzvu pokúsiť sa o dobrodružstvo podľa vlastnej definície toho, čo to znamená.

Veľký Dostojevskij – aj jeho chyby sú veľké (výnimočné).

Joyce napísal: „Géniovia nerobia chyby,“ opravme ho: géniovia robia zaujímavé, provokujúce, výnimočné chyby. Genialita je vlastne chybou v programe, v ustálenej verzii normálnosti.

Štvrtok 25. marec 2021

Kalendár: tohtoročný marec je chladný a nehybný, jar sa dala do pohybu až s dnešným oteplením. Posledné dva roky sa zima vychýlila do jarnej polovice roka: jeseň býva teplá, ale zima si svoje dni vyberie na jar.

Predchádzajúce prázdne strany, a mám tým na mysli celý marec, sú plné života, trochu náhlivého a snaživého, ktorý pripomína práve tohtoročné počasie – sú to dni vyplnené bielou hmlou, bez veľkorysosti svetla a priestoru. Život bez výhľadu a bez ľahkosti slnečného svetla. Práca, po ktorej nezostane veľa. Akási prihrbená upachtenosť. Predĺžený február.

Piatok 26. marec 2021

Dobre položená otázka nemusí viesť len k odpovedi, ale aj k poctivému skúmaniu.

Čo je opak strachu? Ak je strach otázka, odpoveďou môže byť odvaha, istota, rád, viera, ale aj ľahostajnosť, ignorancia, falošná istota, sebavedomie. Navyše strach nemusí byť dobre položenou otázkou. Budhizmus a kresťanstvo sa líšia v odpovedi na strach, pretože odpovedajú na iné otázky.

Sobota 27. marec 2021

Dostojevského román Idiot, prečítaný opakovane po rokoch – je to veľký a dôležitý román, napriek tomu, čo sa v ňom dá kritizovať. Dostojevského romány pripomínajú veľkú kopu šrotu – z každého uhla pôsobia o niečo inak, každý si v nich čosi nájde, čo sa mu môže hodiť, alebo čo ho zaujme ako pôsobivý artefakt. Celé to drží pokope a dá sa hovoriť o jednom celku.

V Idiotovi je to napríklad viacero dejových línií – každá postava má svoj príbeh a tieto príbehy sa navzájom prepletajú, postavy majú svoje vzťahy a svoje vzájomne rozohraté hry. Vo svete Dostojevského románov je zjednocujúcim prvkom špecifický duch, akási duchovná energia, ambícia, ktorú v Grécku nazývali thymos – jednotlivé postavy sú ako nafukovacie figuríny plnené vzduchom z jedného zdroja, pričom každá z nich je rôzne plná a tým aj rôzne vzpriamená, ako to býva pri tých nadrozmerných figúrach vlniacich sa v závislosti od vháňaného vzduchu. Všetky postavy poháňa tento duch, je aj v Myškinovi, a aj v tom najposlednejšom, najbanálnejšom opilcovi, takže sa dá povedať, že Dostojevskij vlastne skúma ľudí ako rôzne uspôsobené nádoby, v ktorých táto duševná vášeň vyvolá rôzne prejavy. Je tu Myškin, Nastasia Filippovna, sestry Jepančinové, Ippolit, alebo súrodenci Gavrila a Varia Ivolginovci, pri ktorých autor priamo hovorí o ich nároku na genialitu, ako možno túto duchovnú energiu charakterizovať. Nemať túto duchovnú vášeň znamená byť priemerný a čímsi sa dopustiť zrady na bytí. Znamená to byť vlažný, bez duchovných ambícií, bez mučivej a nikdy nenaplniteľnej túžby načiahnuť sa po plodoch pravdy a absolútna. Práve toto je deliacou čiarou v Dostojevského metafyzickej morálke a týmto sa previnil aj taký umiernený, racionálny človek ako Pticyn. Dostojevskij totiž tento metafyzický smäd spája s Ruskom, s ruskou dušou. Rusi sú pre neho smädnými dušami – budú buď vášnivými veriacimi, alebo vášnivými ateistami; ich duše pijú veľa a s nesmiernou chuťou, Rusi sú duševnými pijanmi a Dostojevskému išlo práve o to, nasýtiť svoj národ, priviesť ho k správnemu prameňu, slovami Myškina z jeho najzásadnejšieho prejavu – objaviť pre Rusa ruský Svet. Dostojevskij premeriava svoje postavy touto duchovnou vášňou a nech by išlo o akéhokoľvek hriešnika, kľúčová je táto vášeň v duši a vzťah k nej. Preto sú Lebedev, Rogožin či Nastasia Filippovna iným druhom ľudí než Pticyn alebo generál Jepančin. Preto má Dostojevskij toľko pochopenia pre Napoleona a nezaujíma ho postavenie, majetok, dobré meno či ctihodnosť – ľudí meria ohňom v srdci. Myškinovi pripisuje snenie o veľkom osude, dokonca záujem o Napoleona; túto energiu treba v prvom rade mať, precítiť ju a dávať jej smer a účel. Preto pripisuje Pticynovi, umiernenému, slušnému a serióznemu občanovi nízke pohnútky „mať dva či tri domy na Litejnej“ – a opisuje v ňom mŕtvu dušu meštiaka, vyhasnutú dušu Nemca či Angličana, zatiaľ čo Rogožin, tento prevtelený Dmitrij Karamazov, má ešte ako čistokrvný Rus nádej. Tento duševný zápal alebo jeho absencia je podľa všetkého zdrojom Dostojevského antisemitizmu, ruského mesianizmu a slavjanofilstva. Dostojevskij práve takto rozlišuje medzi Budhom a Kristom a volí si Krista, ktorý roznecuje národy, vyháňa kupcov z chrámu a má pochopenie pre hriešnikov. Preto posiela Aľošu Karamazova z kláštora do sveta a preto Myškin vysiela Rusko na misiu pretvoriť svet, keďže západná cirkev zradila Krista, ktorý žije v horiacej a túžiacej ruskej duši.

Dostojevskij stavia túto vášeň (thymos) nad pokornú lásku (caritas) a aj to bude dôvodom, prečo je dobrým a zaujímavým románopiscom. Pomáha mu to vyhnúť sa idylickosti, pátosu a sentimentu napätie prítomné v jeho textoch pôsobí aj po ich dočítaní. Sám Dostojevskij bol človekom prudkej vášne a angažovanosti, meniacej sa v čase. Nepokojný duch vedie k experimentovaniu a k spochybňovaniu hraníc, k hrám, ktoré sú pre román kľúčové. Ak si všimneme, čo na jeho románoch zaujíma prominentných čitateľov ako problém, sú to často jeho nevyspytateľné nápady a ozvláštnenia; napríklad telo starca Zosima, ktoré začne po smrti neznesiteľne zapáchať, presmerovanie duševnej vášne hazardu, lásky k žene alebo do utrpenia, ktoré sa práve u Dostojevského stáva umeleckým dielom – Nastasia Filippovna je príkladom priam bachovských fúg sebabičovania, čo v divákoch vzbudzuje buď pohoršenie, alebo svojrázne ocenenie.

Autentický duch Dostojevského nájdeme v Berďajevovi, ktorý ilustruje rozdiel medzi západnou a ruskou filozofiou v krátkej anekdote – kým západní filozofi vecne prediskutujú filozofické otázky a spokojne sa rozídu domov, ruskí emigranti uprostred noci prehlásia: ešte sa nemôžeme rozísť, veď sme nevyriešili otázku Boha!

(Ilustrácie: Scott Hazard)

2 komentáre to “Kruhový denník: marec 2021”

  1. l...k Says:

    Starý dobrý Andy Goldsworthy! Akurát dnes som si listoval v jednej jeho knižke.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


<span>%d</span> blogerom sa páči toto: