Hra na hrane

Roberto Bolaño: Třetí říše

El Tercer Reich, preklad Anežka Charvátová, Argo 2013

Tretia ríša je román, ktorý Roberto Bolaño napísal ešte v roku 1989 a našiel sa až v jeho pozostalosti. Tristostranový román má všetky typické rysy Bolañovho písania vrátane tém, ktoré nájdeme aj v jeho ostatných textoch. Dvadsaťpäťročný Udo Berger s priateľkou Ingeborg prichádza na dovolenku do hotela na španielskom pobreží. Vracia sa sem po desiatich rokoch, v tomto hoteli zvykol v detstve tráviť každé leto s bratom a rodičmi. Popri svojom kancelárskom zamestnaní má Udo koníčka: je vášnivým hráčom vojenských stolných hier. Na dovolenku si prináša aj hru s názvom Tretia ríša, aby vyskúšal niekoľko taktických variantov, a píše si denník, aby si obrúsil štýl, keďže na tému hier prispieva článkami do špecializovaných svetových časopisov. Román tvoria Udove denníkové zápisky, ktoré sa začínajú 20. augusta zahájením prvej spoločnej dovolenky Uda a Ingeborg.

Bolaño necháva rozprávanie v rukách mladého Uda, čitateľ tak dostáva príbeh poznačený subjektivizmom, v ktorom sa prelína niekoľko línií: priebeh dovolenky, Udove rozprávanie o stolných hrách, zápisy snov, spomienky a plány do budúcnosti, sebapoznávanie prostredníctvom novej denníkovej skúsenosti. Aj napriek určitej naivite a neohrabanosti svojho pisateľa Roberto Bolaño majstrovsky ovláda rozprávanie, ktoré nás pohltí a vtiahne. A opäť vystúpi do popredia jeho špecifikum: schopnosť napohľad nevinne rozostrieť realitu, vložiť medzi slová a skutočnosť medzeru pochybností, napätia a neistoty. Do tejto trhliny sa toho zmestí veľa a v Bolañových románoch záleží do značnej miery na čitateľovi, ako a čím tieto temné miesta vyplní. V Tretej ríši vnímame očami Uda Bergera a sme tak odkázaní na jeho interpretácie, dohady, zamlčiavania a napokon aj postupný rozpad jeho osobnosti. Dostali sme príbeh, ktorý možno čítať viacerými, navzájom sa nevylučujúcimi spôsobmi; nasledujúce poznámky ponúkajú niekoľko možností, ako Bolañov text čítať.

V úvode sledujeme dve dejové línie: opis priebehu dovolenky a predstavenie rozprávača, ktorý si pre seba sumarizuje črty svojej osobnosti. Sme svedkami zoznámenia s nemeckým párom Charlym a Hannou a niekoľkými miestnymi postavami: Vlkom a Baránkom, Škvarkom, majiteľkou hotela Frau Else, personálom hotela a okolitých podnikov. Dovolenkový režim získava svoje pevné každodenné obrysy: kúpanie na pláži, večer reštaurácie a diskotéky, na ktorých to Charly preháňa s alkoholom, a do toho si Udo hľadá priestor pre seba a svoje dve aktivity: premýšľanie nad plánom Tretej ríše a písanie denníka. Tieto dve súkromné činnosti najzreteľnejšie poukazujú na Udovu vydelenosť – hra z neho robí v očiach svojich priateľov vrátane Ingeborg nedospelého čudáka, písaním Udo potvrdzuje a prehlbuje svoju odlišnosť: je inteligentnejší, osobitejší , introvertnejší a nezapadne bez problémov do scenára spokojnej dovolenkovej bezstarostnosti, schematicky navrhnutej pre „bežného človeka.“ Slnečný a bezstarostný priebeh dovolenky postupne potemnieva: Charly sa nevráti z plavby na windsurfingu, Udo krúži okolo charizmatickej Frau Else, a predovšetkým sa ponorí do partie Tretej ríše s miestnym čudákom Škvarkom, čo je málovravný prevádzkovateľ požičovne vodných bicyklov s telom znetvoreným popáleninami. Dovolenka sa skončí, ale Udo ako jediný z partie zostáva v hoteli, pohltený hrou, udalosťami, atmosférou. Počasie sa kazí, pláže sa vyľudňujú, peniaze sa míňajú a aj sám Udo sa mení v zvláštnom víre udalostí, z ktorého nechce vystúpiť.

Tretia ríša je jedným z Bolañových príbehov o fašizme v jeho novodobých podobách a prejavoch, predovšetkým s ohľadom na osud Čile, odkiaľ spisovateľ odišiel. Tieto stopy fašizmu sú v románovom príbehu rôzne roztrúsené a presne tak ako v súčasnom svete, nemusia byť priame a doslovné. Samotný Udo o sebe vysloví „Nie som nacista. Som skôr antinacista.“ (str. 288) Nie je však Udo presne ten typ, ktorý by v podmienkach druhej svetovej vojny nepochybne tvoril elitu nemeckej armády? Má rád klasickú kultúru, jeho najobľúbenejším básnikom je Goethe, má sklon k sentimentálnej romantike (alebo ku gýču, ako mu pripomenie Frau Elsa, keď o nej prehlási „Ty si Nemecko,“ (str. 283)), považuje sa za optimistického človeka s jasnými plánmi a zdravými záujmami, prospešného pre ostatných. Avšak to, čo ho vydeľuje predovšetkým, je zmysel pre vznešené poslanie, akási rytierska – alebo dôstojnícka – česť. Tu možno uvažovať, ako mnohé politické a ideologické hnutia nadviažu na veľký a cnostný ideál, ku ktorému sa jednoducho pripoja a reprezentujú ho. Mnohí nasledovníci tak nedokážu vycúvať zo svojej služby, pretože v tom prípade by zradili nielen túto vznešenú vec, ale aj vznešenosť pravidiel a cti – išlo by o zradu, zbabelosť, prízemnosť. V románe je to napríklad letmá úvaha o nemeckých generáloch, ale historických príkladov by sme našli množstvo: komunizmus, fašizmus, japonskí samuraji, križiacke výpravy. Mnohí nemeckí vojaci a dôstojníci nepochybne bojovali až do konca práve preto, že išlo o pocit zodpovednosti voči vznešeným ideálom mužnej a hrdinskej cnosti, nie nutne fašizmu. Udo tento svoj rys prejaví, keď sa partia hry zvrtne a on začne prehrávať (spolu s nemeckou armádou, za ktorú hrá) – z partie nemôže vycúvať, musí ju dohrať so cťou a so cťou byť na hlavu porazený, hoci to znamená stratu zamestnania a v psychickom rozklade ohrozenie všetkého, čím býval. Predtým Udo čoby nemecký šampión takúto naivnú urputnosť ironizoval, no keď sa sám ocitne v pozícii toho, kto prehráva, nedokáže sa vzdať, podobne ako onen ironizovaný „hlupák“ (str. 200), alebo ako Adolf Hitler. V rozhovore s Frau Else Udo o sebe povie: „A som Nemec.“ „A čo to znamená, byť Nemec?“ „To presne neviem. Ale je to niečo obtiažne. Niečo, čo sme časom zabudli.“ (str. 211) Je to Udo, kto na rozdiel od Charlyho, Hanny ale aj Ingeborg nesie vlajku tejto vznešenej, zabudnutej nemeckosti.

Ďalšia línia fašizmu súvisí so samotným fenoménom vojenských stolných hier, fenoménom „military“ a encyklopedických znalostí o vojenských operáciách, generáloch, plukoch, výzbroji. Títo nadšenci vojenskej histórie o sebe môžu tak ako Udo prehlásiť, že „sú skôr antinacistami,“ no spája ich chladné zaujatie pre vojnu, techniku, osud, dejiny.

Ďalšou líniou je samotný turizmus, záplava nemeckých turistov s kúpnou silou a pozíciou „pánov“, voči ktorým sú domáci obyvatelia, chyžné, vrátnici a čašníci, v podriadenom postavení. Bolaño tieto vzťahy a najmä pnutia medzi Nemcami a Španielmi ako dvomi odlišnými typmi opakovane naznačuje, ale nikdy priamo nevysloví. Napríklad cez futbalový zápas medzi NDR a Španielskom, prostredníctvom Udovej opakovanej obsesie znásilneniami, alebo azda najzreteľnejšie cez postavu chyžnej Clarity. Ich vzťahy sú vzájomným opovrhovaním, čo sa najzreteľnejšie prejaví v partii Tretej ríše medzi šampiónom Udom a outsiderom Škvarkom. O ňom sa dozvieme, že v skutočnosti nie je Španiel, pochádza z Južnej Ameriky a jeho popáleniny podľa všetkého súvisia s novodobými formami fašizmu. Škvarek však pre Uda zostáva neosobným súperom, o ktorom nič určité nevie, ponecháva ho bez tváre i osobnosti v tieni neurčitosti a napríklad nijako nereaguje ani na informáciu, že sám píše. Pre sebapozorujúceho sa Uda nie je Škvarek ničím iným, než súperom v hre, nepovýši ho na osobnosť, nedodá mu ľudský rozmer a dôstojnosť. Práve do tejto slepej škvrny románu vložil Bolaño najviac zo svojej vlastnej pozície: ľavičiara, latinoameričana usadeného v Španielsku, odporcu fašizmu, básnika a napokon aj obyvateľa prímorského strediska – aj Bolaño sa živil podradnými zamestnaniami v kempe tak ako Škvarek.

Ústrednou dejovou líniou románu je postupný úpadok Uda Bergera v priebehu partie, ktorá ho pohltí a v ktorej prekvapujúco začne prehrávať. Ak sa po dočítaní knihy vrátime k jej úvodu, Udove prvé stránky denníka sa ukážu byť čistou iróniou – informácie o tom, ako a koľko spí, kedy sa podávajú raňajky, ako je neschopný nudiť sa, aké má v živote istoty a výhliadky – to všetko úplne rozmetá jeden mesiac španielskej dovolenky. Ak sa pozrieme na Nietzscheho koncept nihilizmu, nadčloveka a projektovania dejín, potom Udova dovolenka je dôkazom ich utopickosti. Udo čoby „dokonale zdravý človek, prežívajúci ideálne okamihy svojho života“ (str. 16) je ponechaný sám na seba vo vzduchoprázdne dovolenky, bez pevného rámca reálneho života, bez obmedzení  a nárokov ordinárneho života a veľmi rýchlo je stratený sám v sebe. Prepadá apatii, stráca pevný režim dňa, na konci takmer neje a nespí a na pokraji nervového zrútenia bezmocne sleduje porážku na svojom najvlastnejšom území. Opäť tu sledujeme tri skupiny ľudí: „obyčajných“ Nemcov, ktorí dovolenku trávia schematicky a konzumne bez vyššieho cieľa a zámeru, Uda ako „vyššieho Nemca,“ ktorý prehráva súboj samého so sebou, a napokon domácich Španielov, ktorí pochopiteľne na nijaký slobodný priestor dovolenky ani nepomyslia a sledujeme ich vždy v práci. Táto prehra však Udovi v konečnom dôsledku môže prospieť, vyliečiť ho z určitých ilúzií a vrátiť ho reálnemu životu. Bolaño využil prirodzenú náklonnosť čitateľov k rozprávačovi a skvelo popísal jeho postupný úpadok v pochmúrnosti tušeného víru, ktorý dáva sám Udo do pohybu a neskôr sa ním nechá hypnotizovať. Rozlišovať medzi paranojou a skutočnosťou je čoraz ťažšie a záznamy snov a reality by si v závere románu pokojne mohli vymeniť svoje miesto. Bolaño pritom nič nezdôrazňuje, nepodčiarkuje, neinterpretuje – je len na čitateľovi, aby sa pokúsil denníkové záznamy jedného turistu prečítať ako román, nájsť jeho témy, odlíšiť v ňom banality od symbolov a posolstiev. Hrajú len dvaja ľudia v španielskom letovisku stolnú hru? Alebo sa deje niečo podstatne dôležitejšie, čo si možno vyskladať zo všetkých tých temných predtúch, nejasných náznakov, hrozieb a zžierajúcej melanchólie?

Na záver skôr ako kuriozita zápis Uda Bergera z 11. septembra – napísal ho Bolaño prorocky v roku 1989, alebo ho ešte dodatočne dopisoval pred svojou smrťou v roku 2003?

„Na obloze se malá cesna snažila kreslit písmena, ale silný vítr je rozfoukával, než jsem stačil přečíst slova. (…) Nejasně, jako ve snu jsem pochopil, že dopoledne jedenáctého září se odehraje nad hotelem, někde ve výšce křídel cesny, a my, kteří se nacházíme toho rána dole pod ním – důchodci odjíždějící z hotelu, číšníci usazení na terase a pozorující vývrtky letadélka, zaněprázdněná Frau Else i Škvarek lenivějící na pláži – jsme jaksi odsouzeni k tomu, že budeme pochodovat tmou.

Ingeborg také, byť ji chrání řád rozumného města a rozumné práce? I mí šéfové a kolegové v kanceláři, kteří chápou, tuší a čekají? (…) Zeptal jsem se číšníka, jenž mě obsluhoval, co se to sakra to letadlo pokouší tam nahoře napsat. Připomíná jedenácté září, řekl.“ (str. 218-219)

Roberto Bolaño: 2666

Roberto Bolaño: Divocí detektivové

Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: