Kruhový denník: október 2020

(Fotografie: Ellie Davies)

Piatok 2. október 2020

Pozorujem to už dlhšie: piatky v tomto zápisníku nezvyknem vynechávať. Píšem v noci, nežijem v meste, nikto ma nikam nepozýva. Spoza stola vidím jemne ubúdajúci spln mesiaca, do izby dolieha zvuk vetra, prinášajúceho zmenu počasia. Okraje stránky pokrývajú haiku. Piatok, jediný ženský deň v týždni, patriaci Frige a Venuši, jedinej planéte slnečnej sústavy, ktorá sa krúti naopak.

Anketa: každý deň…

Každý deň pololežiac na gauči čítam Flusserovu knižku Od subjektu k projektu, ktorú som nemal v pláne čítať hneď, ale odkedy som ju vzal do ruky a začítal som sa, núti ma táto filozofická kniha čítať stále ďalej a ďalej ako detektívka alebo napínavý príbeh. Na margu Flusserovho textu myslím na také veci, ako je „odvaha myslieť“; priestor, z ktorého premýšľame, ktorý si v spoločnom priestore obsadzujeme pre svoje konštatovania, otázky a tvrdenia; myslím na dôležitosť a aktuálnosť myslenia, na odhodlanie – a schopnosť – vykročiť myslením zo súčasného stavu vecí – akoby v nejakom trikovom, animovanom filme, keď záber zastane a siluety vecí a postáv sa pohnú určitým smerom ako vlastné tiene alebo „duše“ – a týmto smerom môže byť želaná alebo katastrofická budúcnosť, snová alebo hravá možnosť, minulosť alebo alternatívna prítomnosť – a Flusser takto projektuje nás do prázdneho a trochu chladného, tichého priestoru budúcnosti, ktorá nie je preplnená osudom, ale prázdna možnosťami. A očakávam zavŕšenie tejto projekcie projekcie, pretože z textu je evidentné (a obsah to potvrdzuje), že finálnou kapitolou pre tohto hravého mysliteľa je projekt práce.

Anketa: ako vyrozprávať príbeh…

Prehrabávaním sa v peňaženke: príbehy účtov, fotiek, preukazov, bankoviek a mincí. Príbeh peňaženky samotnej ako archívu príbehov.

Psychoanalýza je inšpiratívna ako detektívna metóda – spôsob nazerania na text, na všetko, čo vidím pred sebou napísané (príbeh, sen, reč) ako na odkaz na niečo za textom. Text ako pavučina, do ktorej sa má niečo chytiť – niečo, čo tu nie je, ale je zmyslom toho všetkého. Tretí rozmer dvojrozmernej skutočnosti.

Vnútorné počasie: spln duše, zmena počasia, nočná nehybnosť, vietor veštiaci zmeny, ticho pred búrkou; to, čo je dnes rozdvojené na dnu a von, prepájali staroveké kultúry napríklad astrológiou, ktorá dni v týždni odvodzovala od planét, dnes vnímaných len ako kusy hmoty.

Záväzky, ktoré na nás ukladajú mŕtvi.

Anketa: nevyriešené otázky

Prečo sa s tak dôslednou dokonalosťou opakuje skutočnosť, že sen s mŕtvym veští dážď.

Sobota 3. október 2020

Nedostatočnosť – to by mohlo byť to univerzálne slovo, pocit spájajúci ľudí naprieč priestorom a časom, nedostatočnosť – sveta alebo seba, chvíle a života, fantómová bolesť nejestvujúcej dokonalosti, smäd duše, melanchólia zrodená chýbaním čohosi, čo nevieme ani pomenovať. Potrebujeme túto nedostatočnosť, toto prázdno v sebe niečím vyplniť, ale je nám jasné, že ide vždy len o náhradu, o záplatu a bočnú uličku, nech už je ňou putovanie, neprítomný Boh, milovaná bytosť, tvorba alebo droga.

Bočné cesty, krútiace sa do labyrintických ornamentov, stoja pochopiteľne tiež za to, ak nezabudneme na rub každého posolstva, ktoré nám ponúkajú: že sú len odbočkou na ceste k netušenému cieľu, symbolickou prestávkou pred púťou do ničoty, zatajením posvätnej nevedomosti odovzdávanej z generácie na generáciu ako najprísnejšie strážené tajomstvo, rozpačitým zahováraním ticha vesmíru.

Písanie pozná rôzne gestá. tým mojím je úplne krotké, nevýbojné a pokorné ukazovanie, popisovanie toho, čo je – neškrtá a nepridáva, nebuduje a nerúca, nechce meniť stav vecí a dokonca ich ani nekritizuje a nepredpovedá. Písanie, ktoré neklame ani nedeklamuje a nekričí, len samo pre seba si rozpráva vnútorný pohyb myslenia toho, čo tu už je.

Začítať sa do seba samého.

Svet ako povoľná predstava.

Piatok 9. október 2020

Mircea Cărtărescu na prednáške hovorí o tom, že tradičná európska civilizácia má vo svojom strede kultúru, tá má vo svojom strede umenie, stredom umenia je literatúra a tá sa sústreďuje okolo poézie – a v centre poézie je lyrika. Dnešný svet je podľa neho vyosený – centrom civilizácie nie je kultúra, kultúra nemá vo svojom strede umenie, to nestojí na literatúre, literatúra nie je sústredená okolo poézie a lyrizmus je dnes skôr pejoratívnym označením, ku ktorému sa nik nehlási. Podľa básnika dnes nepomenujú námestie a nepostavia mu na ňom sochu, uzatvára Cărtărescu.

Je to zaujímavá a podnetná úvaha, ale ako každý citát či parafráza v tomto denníku nemá reprezentovať prihlásenie sa k doslovnosti citátu ako k pietnej návšteve muzeálnej miestnosti, ale má skôr predstavovať gesto otvorenia dverí a prekročenie prahu. V Ecovom rozlíšení skeptikov a tešiteľov, alebo apokalyptikov a integrátorov, sa hlásim k tej druhej skupine zvestovateľov budúcnosti (k tým, ktorí budúcnosť vidia vo svojej súčasnosti ako otvorené dvere, nie ako zabuchnuté dvere od šťastnej minulosti) a preto Cărtăresca parafrázujem nasledovne – v načrtnutom obraze sústredných kružníc terča dochádza k posunu, ale tak tomu bolo vždy, veď preto aj rumunský spisovateľ taktne vynechal náboženstvo (stredom Danteho kruhov nie je lyrika, ale Boh). A aj preto dnes lyrika nemá podobu lyrickej poézie a poézia nemusí mať podobu básne. Bolaño a Cărtărescu začínali ako tvorcovia básní a zostali básnikmi, aj keď publikovali romány – a až vtedy zaujali centrálnu pozíciu. Zmenil sa žáner, nezmenilo sa ich posolstvo a nezmenili sa oni sami – ako poslovia prenikli do centra civilizácie až po tom, čo sa zamaskovali, dnešní poslovia musia byť agenti, s lyrikou nás už nevpustia do centra, ak ju nesieme zabalenú do krabice previazanej mašľou lyrickej poézie – kontraband treba pred colníkmi masy prebaliť a zamaskovať.

Zvyk patrí zvieratám, rituál ľuďom – zvyk hermeticky uzatvára miestnosť, rituál otvára dvere do tajomných nepredvídateľných končín.

Texty a drogy. Extáza drogy nerozširuje vedomie človeka tým, že mu odovzdáva konkrétne posolstvo, formulku uzavretú v racionalite pojmov, čím by obohatila jeho intelekt – namiesto mapy s vyznačeným krížikom ho postrčí do exotickej krajiny roztvárajúcej zmysly. To isté možno povedať o texte – zmyslom textu nemusí byť odovzdať čitateľovi exaktne formulované myšlienkové posolstvo – to robia učebnice a lexikóny – ale prebudiť jeho pocity, vyvolať stav naladenosti a vnímavosti. To je to, čo nepresne nazývame obsahom a formou.

Nečítame preto, aby sme vedeli. Ak by bola celá budúcnosť napísaná, od slova do slova, kto by ju čítal, ak by ju mohol prežiť?

Sobota 10. október 2020

„A postupne si uvedomil, že dvere, ktoré každý deň otváral, nepatrili k novým neobjaveným svetom, ale ku skrini v jeho spálni.“

Vzdávanie pocty, zašifrované v našich každodenných úkonoch, oslava priateľstva, ktoré patrí hudbe, literatúre, svetu, svojmu lepšiemu ja; rituály, ktoré bez pátosu otvárajú dvere viere, či už otvárame knihy, zápisníky, bránky vedúce do záhrady alebo do ulice – vzdávame poctu tomu, v čo veríme, opakujeme gesto dôvery voči svetu, ku ktorému sa hlásime.

Dnešným obrazom je vitálny, smaragdovozelený a vlhký jesenný trávnik, ktorý po celý deň nevysychá.

Nedeľa 11. október 2020

Spôsob rozprávania príbehu: byt ako palimpsest pamäte. Každá izba, kus nábytku, predmet je naplnený spomienkami, výhľad z okna snením, vypínače, kľučky a vodovodné kohútiky sú pokryté nevedomými gestami zamyslenej osobnosti skladajúcej sa z hlbokej postupnosti našich Ja od detstva až doteraz, hrnčeky a príbory, rámy okien, kresby dreva na nábytku a napokon vône a tóny svetla – to všetko, na čo sme premietali seba, dokáže premietnuť obraz tej mohutnej postavy, ktorou je naše Ja so všetkými vrstvami času, pocitov, vedomia i nevedomia, bytosť mnohonásobne presahujúca naše skromné Ja patriace k prítomnému okamihu ako obrovský, strašný a mocný džin, o ktorom nechceme veriť, že naozaj prebýva v skromnej hlinenej nádobe nášho tela.

Pondelok 12. október 2020

Premýšľam nad Flusserovou poslednou knihou Od subjektu k projektu – a jedným z poslaní filozofie je priviesť k premýšľaniu, hoci aj provokatívnym spôsobom. Gesto tejto knihy je iné, než som u Flussera poznal doteraz, mám pocit, že ako ten chlapec na trompe-l´œil vystupuje z rámu svojho obrazu (ale ešte na obraze, lebo aj preliezaný rám je namaľovanou súčasťou obrazu). Na jednej strane autor vkladá sám seba do diela viac, než som si to všímal predtým, a to nielen poznámkami a občasnou iróniou, ale aj rezignovaním na trpezlivosť alebo disciplinovanosť v štýle. To prekračovanie rámu je zároveň témou knihy – projektovaním budúcnosti, alebo presnejšie projektovaním človeka do obrazu budúcnosti. Flusser znova robí zrejme presne to, čo od filozofie požadujeme – kladie plány, projektuje, premýšľa nad vecami tak, že ukazuje, aké by sme ich mohli spraviť. Minulosť a súčasnosť, hovorí nám, sú tu pre našu budúcnosť. Ako chlapec na obraze by sme mali prekročiť svoj rám, zatiaľ celkom stačí fiktívne ako na trompe-l´œil, pretože tak sa rodia koncepty. V tomto ráme nabáda Flusser prekročiť aj tradíciu – myslenia, morálky, estetiky. Spraviť radikálny krok smerom von zo svojho obrazu (sveta). Budúcnosť je tu! Stačí spraviť krok.

Je to smelá, provokatívna kniha. Provokuje aj k tomu, brať ju pozitívne, ako inšpirácie, popchnutia, nie ako súhlas, ale premýšľanie a prehodnocovanie konceptov. Je v tom hra – aj povedať „nie“ Flusserovým konceptom znamená premýšľať, formulovať, projektovať. Autor sám sa neberie celkom vážne – preliezať rám obrazu je hravé gesto a o to viac v jeho veku.

Streda 14. október 2020

Nastali tmavé, upršané dni, a predsa ma to láka von, hneď ako prší o čosi menej. Mám rád tmavé lesy, biele prúžky hmly na kopcoch, ešte intenzívnejší pocit samoty v horách. Od detstva, možno vďaka otcovi, mám pocit, že v lese nie som turista, ale obyvateľ, chodec, prirodzená súčasť prostredia. Nebyť turista ani v mestách, kráčať svojím mestom, vlastným tempom, s nevyrušenou a nemanipulovanou pozornosťou, sám sebe sprievodcom tvárami, bránami, nepovšimnutou gramatikou mesta a času. Nebyť turistom v galériách, v hudbe a textoch, tým nezasväteným plytkým úžasom pri nehybných sochách a pamätníkoch s veľkými reklamnými nápismi. Nebyť neautentickým turistom vo vlastnom živote.

Piatok 16. október 2020

Aj ten najobyčajnejší ľudský život nadobúda spletitosť plynutím času. Každá postupná zmena pridáva nášmu životu nový rozmer tým, ako sa mení a lomí naša trasa, čas vytvára zákruty a skryté zákutia, ktoré dokáže nečakane privolať naša pamäť; každý životný príbeh pri pohľade späť je ornamentálny labyrint s blúdiacim Théseom a Minotaurom, ktorými sme my sami, tak ako sme aj Ariadnou s klbkom nite, sme múdri, odvážni i nehanební. Dni, týždne a roky navrstvené na seba vytvárajú hĺbku, v ktorej hustne svetlo a odohráva sa pozoruhodný svet nášho detstva hlboko pod hladinou, kam nedočiahneme. A dokonca aj keby sme sa nemenili a keby sme sa odmietli meniť, čas sa vrství zmenami okolo nás, plynutím ročných období, okolnosťami, ľuďmi a vzťahmi a vytvára meandre pamäti, takže pri pohľade späť sa nás vždy zmocňuje jemný závrat z príbehu, ktorým sme my sami.

Sme malé bytosti vo veľkom svete. Pod nami sú nekonečné svety malých rozmerov, od hlodavcov, hmyzu, baktérií až po svety buniek a atómov so svojimi vlastnými rozmermi, rýchlosťami a kvantovými princípmi; a nad nami sú neobsiahnuteľné rozmery kozmu rozvinuté do miliárd rokov. My sme kdesi medzi týmito dvoma pólmi a v každom tušíme nekonečno, ktoré tlmí všetky zvuky, nárazy a nároky toho, čo je za ním. Do tejto malosti vo veľkom sme vrhnutí svojim narodením ako ľudské bytosti, celé tisícročia rozvíjame svoj ľudský osud nepatrných bytostí v neobsiahnuteľnom priestore a nepredstaviteľnom čase. Zabývali sme sa v priestrannom a útulnom nekonečne; aké nepohodlné sa nám zdá žiť ako malí v malom – v stiesnenom svete skromného bytia, rozpažiac ruky v celej mierke známeho bytia. A naopak, ako veľkí vo veľkom, nás tiež obchádza stiesnenosť – tak si predstavujeme nanajvýš Boha.

A predsa sú okamihy osvietenia a mystickej skúsenosti, keď na niekoľko mimoriadnych chvíľ dokážeme vnímať o čosi väčší výsek sveta, čo je možné pripodobniť k dvom stavom: zväčšiť plochu dotyku medzi sebou a svetom a obsiahnuť tak širšiu realitu než obvykle; preniknúť hlbšie a dôslednejšie do dužiny bytia, cez obvyklú škrupinu, ktorá nás oddeľuje od sveta. V oboch prípadoch možno povedať, že sme na chvíľu o kúsok väčší vo veľkom svete – stále nepatrní, no na okamih iní, plnší a chápavejší, a už to, že sa teraz pozeráme na svoje predchádzajúce Ja z nadhľadu a z vyššej perspektívy, je pre nás zdrojom povznesenosti z poznania. Na okamih zažívame, aké by to bolo, byť väčšou bytosťou, mať o čosi väčšiu a hlbšiu účasť na bytí, lebo vyššie bytosti sú predstaviteľné a možné. Mať väčší talent žiť.

Svet je pre nás priveľký; život je pre nás priveľký. A napokon je tu okamih, tenučká prítomnosť a v nás chabá schopnosť myslieť a vnímať – len nepatrne málo zmestíme do sekundy nášho života, zvyčajne len neduživú myšlienku ako tenučké vlákno nešikovného pavúka, krehké a krátke. Ale človek dokázal svoju slabosť obísť pozoruhodným trikom synergie, kumuláciou času a bytia. Ak by mal sám za seba napríklad stavať svoj príbytok, z hrstí trávy alebo hliny sa zmôže len na chatrnú stavbu; o čo pevnejší je príbytok z tvárnic a malty, ktoré vymysleli a pripravili tisícky ľudí v tisíckach hodín a ktoré na nás tak napohľad nenápadne čakajú v predajni stavebnín. V každej veci človek presahuje sám seba; to isté platí o jazyku, slovách a myšlienkach, ktoré používame a ktoré nás presahujú tým istým trikom synergie. Preto človek píše: aby prekonal slabosť pavúka, aby zo slov dokázal vybudovať vyššiu, pevnejšiu a trvácnejšiu stavbu, než akej je schopný prostredníctvom svojich dvoch rúk a unikajúcich sekúnd vo vetre času. Písanie je prvotným trikom myslenia, ktorý stojí na počiatku vedy, elektriny, technológií, ktoré s takou samozrejmosťou používame a ovládame jediným prstom. Písaním prekonávame slabosť ducha a odovzdanosť času, staviame sa mimo ich prirodzenej pominuteľnosti; písanie je zo všetkého najviac opúšťaním tohto času, tohto bytia, a vstupom do inej dimenzie – preto je tak úzko spojené s notovým zápisom.

Skutočnosť, že okolo nás sú permanentne prítomní ľudia a my máme v každej chvíli možnosť klásť im otázky, akékoľvek otázky, a nerobíme to; aké otázky by to mohli a mali byť; ktoré z nich sa nás najviac týkajú a dotýkajú, ktoré najzásadnejšie prenikajú za oponu a masku jednotlivých ľudí – a nás samých?

Spôsob vyrozprávania príbehu: cez otázky. Postupnosť a typ otázok; hľadanie odpovedí už môže byť len druhotnou, technickou záležitosťou.

Každý z nás rešpektuje a vyhľadáva autoritu, každý z nás trocha odlišnú; vidieť to na konečnom cieli autority, na hľadaní Boha. Veriaci toho istého náboženstva sa s Bohom spájajú – to je podstata autority – najrôznejšími spôsobmi, každý z nich pokľakne z iných dôvodov, s inými myšlienkami, slovami a skutkami: sú to všetky odtiene obdivu, pokory, citu, niektorí s otázkami, iní mlčky, niektorí s dojatím, iní so strachom. Práve v tomto je jeden z dôvodov problematickosti náboženstva vo verejnom živote: ľudia s určitým vzťahom k autorite artikulujú tento svoj osobný vzťah ako podmienku aj pre iných. A tak tu máme vzťah k otcom, šéfom, vodcom a princípom, prezlečeným do vzťahu k Bohu a prednášaným ako povinnosť aj pre ostatných. Otec: pre niekoho vzťah strachu, pre iného priateľstva, obdivu alebo odporu.

Sobota 17. október 2020

Chvíle zostreného vnímania, v ktorých sa náhle dokážeme zladiť s behom sveta, akoby sme pochopili čosi z gramatiky jazyka stvorenia, tieto mystické preniknutia nad seba a hlbšie do toku bytia sú nepochybne len čiastkovým vykročením zo seba, len o čosi jasnejším pohľadom na celej stupnici chápania – a predsa to, čo zažijeme, nie je síce veľmi často konkrétnym poznaním, ktoré môžeme odovzdať vo forme viet a ucelených posolstiev, ale je to stav porozumenia, hlbšieho vnímania, akoby sme na chvíľu boli o čosi inou, vyššou a jasnejšou bytosťou. A sú to natoľko rozhodujúce okamihy, že z nich pochopíme a prijmeme pravdu o celom zvyšku života, ktorý sa môže odohrávať so všetkými obmedzeniami všednosti. Na chvíľu sme rozumeli inému jazyku, na chvíľu sme ním dokonca hovorili a táto skúsenosť je síce ťažko prenosná, tým skôr, že zaniká, ale to, čo sme pocítili úplne zreteľne, zostáva nespochybniteľné pre nás samých.

Predstava vyššej bytosti sa pre mňa nikdy nespájala s konaním, s mocou, s vplyvom, nebola to bytosť Nadčloveka, ktorý sa rozhodne stať veľkým a pretne akési morálne putá; pre mňa je vyššia forma existencie spojená s hlbším vnímaním, s niekým, kto dokáže hlbšie preniknúť do sveta vecí a pocitov, kto lepšie rozumie svetu, a to skôr na báze pocitov než racionálneho náhľadu.

Básnici sa stávajú takýmito vyššími bytosťami, ale stávajú sa nimi aj spisovatelia, ktorí prostredníctvom intenzity svojho jazyka, jeho exponovanosti, vidia. Zreteľné je to napríklad u Jána Johanidesa: jeho vety, akokoľvek obaľujú konvenčný dej, príbeh, zápletku a kulisy určitého sveta a doby, sú záznamom videnia, alebo ešte presnejšie sú zmyslom, ktorým autor preniká k hlbšej a plastickejšej skutočnosti. Je to extáza vnímania, do ktorého je vložené chápanie; každá Johanidesova veta je posolstvom: vidím! a dôkazom tohto tvrdenia. Túto „jasnocitnosť“, aby sme použili Johanidesov termín, má aj jazyk Bruna Schulza alebo dvoch osobitých prípadov – Cărtăresca a Prousta, ktorí citlivosť svojho jazyka dosahujú svojou vlastnou jazykovou stratégiou, akoby skôr opisnou a (prirodzene) skonštruovanou, než intuitívnou.

Jednotlivé básne, texty, často vety sú pokusmi o inú bytosť, ktorá trochu inak, trochu hlbšie, chápavejšie a jasnozrivejšie vníma svet.

Vstup; okamih. Brána našej vlastnej premeny, ktorú si spravidla neuvedomujeme, pretože sme zaujatí bránou samotnou a svetom za ňou. V prípade kníh zostáva nepatrná stopa: vôňa; pach kníh z knižníc a antikvariátov, medzi ktorými sa vynímajú staré zožltnuté stránky napustené cigaretovým dymom, predstavujem si tú tajomnú domácnosť, kde sa fajčí pri knihách, ten iný, dávny svet, z ktorého doputovalo posolstvo knihy.

Máme svojich čitateľov, ale ešte väčšmi máme svojich nečitateľov. Mám ich aj ja, niekoľko najzásadnejších, najdôležitejších a najúprimnejších nečitateľov, pre ktorých som ešte stále nedorástol a nenapísal ani jedinú vetu, ktorá by sa ich skutočne dotkla a prenikla za ľad ľahostajnosti.

Po dlhých dňoch dažďa je les premočený, zo svahov stekajú prúdy čistej vody, vylievajúce sa na cesty, potoky obmývajú kmene stromov, takže z lesa si odnášam vytrvalý šum vody v ušiach.

Hľadanie alternatívneho jazyka, keď zlyháva štandardná komunikácia. Ako sa dorozumieť, ako si povedať dôležité veci s niekým, s kým vytrvalo mlčíme o podstatnom; aké sú alternatívne jazyky medzi synmi a otcami, medzi človekom a prírodou, medzi ľuďmi a Bohom.

Sobota 24. október 2020

Zahájil som intenzívne prežívanie intenzívnej jesene, vychutnávanie farebnej časti roka, počnúc hmlistými ránami so špecifickou vôňou, cez prechádzky farebným lesom až po súmraky a hmlisté noci s príchuťou dymu. Pre túto komplexnú činnosť – vychutnávanie jesene – nemáme slovo; angličtina pozná leaf peeping a japončina, na ktorú je v tomto ohľade vždy spoľahnutie, pozná momidžigari – lov jesenného lístia. Sei Šónagon považuje za najkrajšiu dennú dobu jesene večer, „keď sa slnko skláňa k obzoru a vrany sa vo dvojiciach, trojiciach či štvoriciach vracajú do svojich hniezd; a ešte krajší je kŕdeľ husí, ako malá škvrnka na ďalekom nebi. Po západe slnka srdce rozochvieva zvuk vetra a bzukot hmyzu.“

Zo všetkých ročných období mal najradšej jeseň Puškin a presvedčivo zdôvodnil, prečo; Günther Grass evokuje jeseň na začiatku Plechového bubienka vôňou spálenej zemiakovej vňate; a potom je tu špecifická jeseň Georga Trakla (a Rilkeho a Hölderlina), jeseň tlenia a zmaru, predsieň smrti, kam je dovolené zatúlať sa každému samotárovi na súmraku.

Jeseň má mnohé konotácie, závislé aj od kultúry a povahy; ja som včera zahájil potulky farebnými popoludniami, pri ktorých tak ako Japonci poľujem na farebné efekty lístia, a pritom prehlbujem zákopy svojej samoty. Každý introvert je odsúdený na určitú formu drogy: čítania, písania, alkoholu alebo jesenných prechádzok. Včera na kopci som trávil čas aj s Georgom Steinerom a jeho Modrofúzovým hradom – s jesenným lesom mám už pevne spojeného aj Solovjova alebo Ursinyho a Štrpkov Príbeh, každopádne odkaz jesene je pre Stredoeurópana zrejmý: samota, vydelenosť, denník, cudné spoločenstvo samotárov ponárajúcich sa do sezóny odoznievania.

Štvrtok 29. október 2020

Spôsob, ako preniknúť pod kožu, ako sa prerezať cez šupku seba samého, vniknúť a pristihnúť to čosi, čo nazývame rôznymi menami – nevedomie, svoje pravé Ja, dieťa v sebe – a pozrieť sa mu do očí, položiť mu otázky, prípadne na ne odpovedať, je to skôr inštinkt než racionálna príprava, rozhodnutie prebývať na povrchu alebo detsky zvedavo nahliadať dnu, ale tá dospelá otázka vždy číhajúca za rohom znie, čo potom a čo z toho, ako pokračovať a čo robiť s tým, keď skontaktujeme svoje iné, ťažko dostupné a dobre chápajúce, všetko a najmä seba pozorujúce Ja: v tomto bode dochádza k dichotómii jazyka a hudby, logu a extázy – radosť z preniknutia do nového priestoru nahrádza otázka (otázka je vždy plodom rozumu) čo s ním, aký má význam a čo s ním spravím. Inštinktívna túžba prenikať k pravde je sprevádzaná racionálnym tieňom, čo s touto pravdou od zajtra spravím a ako s ňou budem od zajtra žiť (rozum je tieňom, ktorý vrháme vo svetle túžby, spontaneity, božského odosobnenia).

Každodenná úloha, ktorá spočíva veľmi často v tom, nájsť svoju každodennú úlohu.

Vždy, keď vykročíme zo seba, vkročíme hlbšie do seba samého.

To, čo prichádza ako pokušenie, je len maskovanou úlohou.

Sobota 31. október 2020

Ak je čítanie formou rozhovoru, čitateľ má reagovať dialogicky a odpovedať na tvrdenia alebo otázky textu, pretvoriť monologickú formu a tým vlastne vytvoriť nový text. George Steiner vo svojom texte In Bluebird´s Castle (1971) reaguje na Eliotov text o definícii kultúry (1948) a okrem toho polemizuje s dobou a jej trendmi. V Steinerovom texte je niekoľko zaujímavých, originálnych miest, pozývajúcich k dialógu.

Prvým je doplnenie dôvodov antisemitizmu v reakcii na Hitlerov pokus o vyhladenie Židov: Židia podľa Steinera vynašli monoteizmus a svedomie v zmysle dokonale neprítomného Boha, voči ktorého absolútnym nárokom sme bezmocní. Neobsiahnuteľný, neviditeľný, absolútny Boh a nároky z toho plynúce zazneli zo židovstva trikrát: od Mojžiša, Krista a Marxa. A ako Steiner konštatuje: „Najviac totiž nenávidíme tých, ktorí nám ukazujú cieľ, ktorý pred nás stavia ideál dokonalosti a blaženosti, pričom ho, nech robíme čokoľvek, nie sme schopní uskutočniť a on nám znova a znova prekĺzava cez neohrabané prsty, ktorého sa však – a to je to najdôležitejšie – nechceme vzdať, lebo v plnom rozsahu uznávame jeho absolútnu platnosť.“

Druhým silným miestom je Steinerova myšlienka, že umelecká tvorba je predovšetkým osobnou reakciou na nesmrteľnosť a pominuteľnosť; tvorba je stávkou na transcendentno, vzopretím sa smrteľnosti a snahou získať zo života viac, než sa nám ponúka a týmto gestom aristokratickej obete presiahnuť „triviálnu demokratickosť smrti.“

A napokon spomeniem ešte aspoň tretí podnetný motív, nabádajúci k ďalším textovým pokračovaniam, a ten súvisí s názvom Steinerovej knihy. Autor definuje človeka ako lovca pravdy, ako bytosť dialekticky spriaznenú s pravdou, pričom ich cesty mieria vpred a rovnakým smerom. Po obdobiach filozofie a náboženstva dnes žijeme obdobie vedy a to je náš kľúč k pravde, ktorý držíme v ruke ako Judit na Modrofúzovom hrade. Nevieme a nemôžeme odolať túžbe odomknúť zakázané komnaty, ja našim najbytostnejším poslaním kráčať stále ďalej, odkrývať pravdu a riskovať všetko, čo to v sebe obnáša. Veda je inšpiráciou a príbeh nášho poznania, ako aj jeho výsledky, sú doplnkom umeleckého a náboženského poznávania, pretože veda, od kozmológie a matematiky po biológiu, je nezastupiteľná vo forme poznania, ktoré tvorivej a zvedavej ľudskej mysli prináša. Steiner tak mimochodom vo mne vedie rozhovor s Flusserom alebo Komárkom, ktorých som v poslednom období čítal s rovnakým zaujatím, a napokon sa pripojil ku kategórii Ecových „tešiteľov“, ktorí prítomnosť so všetkými pozitívami a negatívami berú ako fakt a výzvu, ako materiál pre stavbu a tvorivé gesto.

Formy slepoty, slepé škvrny ideologických skupín, pre ktoré sa vynechávajú určité fakty, zamlčiavajú skutočnosti, nespomínajú informácie – vždy je zaujímavé vidieť, čo určití ľudia nevidia, nevnímajú a vynechávajú zo svojho obrazu sveta. Viem si predstaviť filozofiu slepoty: analýzu toho, čo chýba v obraze sveta podľa kresťanstva, médií, vedy, atď. – a prečo.

(Ilustrácie: Ellie Davies)

3 komentáre to “Kruhový denník: október 2020”

  1. l...k Says:

    to nie je celkom tak, ja som D. Dalfara onehdy pozval na kávu 🙂
    stále platí

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: