Kruhový denník: september 2020

Ilustrácie: Cinta Vidal

Piatok 4. september 2020

Človek si vo svojom živote vyberá alebo trpne znáša masky; kým všetkým mohol byť v stredoveku, kým všetkým môžeme byť vo svojej rodine, v škole alebo v práci? Dokonca možno povedať, že masky si vyberajú a tvarujú ľudí („kráľ“ v stredoveku: maska presahujúca akéhokoľvek smrteľníka; úradník, kňaz, počestná žena). Človek ako civilizačný koncept je maskou, tak ako slová, predstavy, vnemy, archetypy. A ak odhliadneme od civilizačnej formy, v biologickom zmysle sú masky ešte zovretejšie: vlk, dážďovka, chrúst sú už pre nás nerozlíšiteľní ako individuality, ktoré by sa mohli líšiť v rámci druhu. A predsa má človek možnosť pomenovať masky, uvažovať o nich, rozpoznať ich ako masky.

Revolúcie menia hierarchiu masiek. Evolúcie vytvárajú nové masky a spôsobujú zánik starých.

A napokon je tu sloboda zvoliť si svoju masku.

Utorok 8. september 2020

V priebehu rokov som rozmýšľal, prečo si básnik púští a kláštorov zvolil ako ústrednú metaforu a názov svojich cyklov Že-lez-ni-ce. Peter Repka je skôr básnik nehybných stĺpnikov, meditujúcich mníchov a bezrozmerných púští, preto by som rozumel skôr stopám, krokom, nanajvýš cestám, alebo ešte plavbe. Železnice: civilizácia a technika, kovový hluk a najmä sieť, ktorá neobsiahne celok, vedie vybranými trasami, do určitých končín nedosiahne (do Laučíkových krajín, napríklad). Ani čas a smer cestovania nie je voliteľný, železnice pasívne vezú, prechádzajú cez chladné a neosobné priestory staníc. Jediným vysvetlením, pri ktorom momentálne zostávam, je toto.

Železnice sú trasou, ktorú sme si zvolili a rozhodli sa pre ňu. Ak má v civilizačnej sieti existovať púštny pustovník, musí k nemu viesť linka knihy. Civilizácia je sieť, tak ako každé slovo v jazyku: predzjednané dráhy významov; v tejto sieti jestvujú len spoločné trasy, tradície, konvencie, vyšľapané, vytýčené a vybudované trasy – mimo toho je šum (prázdno medzi slovami, pustovník bez zmienky, nikdy neprečítané texty).

Štvrtok 10. september 2020

…a pri ceste autom krátko po vjazde do dediny kráčal prázdnou ulicou muž po štyridsiatke, a mne sa tak ako niekoľkokrát zdalo byť nesamozrejmým úspechom, že sa dožil tohto veku napriek všetkým spletitým nástrahám života a v rozsiahlych priestoroch času to bol môj súčasník, boli sme dve živé bytosti na tomto svete, v tomto čase a pocítil som takmer nehu ku všetkým ľuďom, ktorí svoj život prežívajú zhodou okolností súčasne so mnou uprostred dvoch mĺkvych večností.

Žijeme v škrupine, ktorú si neuvedomujeme, pretože ju nemožno cítiť zvnútra – uvedomíme si ju len vtedy, keď ju vo vzácnych sekundách života presiahneme a nahliadneme zvon. Nevedomým opúšťaním škrupiny sú naše sny.

Piatok 11. september 2020

Prieskumné cesty za sebou samým. Prítomnosť je krehká hranica, na jednej strane hrozí pád do banality realizmu, na druhej strane hrozí romantizmus minulosti a budúcnosti. A predsa sa najlepšie poznávame v tom, čím nie sme, v paradoxnom vystúpení z vlastnej ulity, ktorá nás nesie v ústrety zabúdania na seba. Každá dokonalosť je zabudnutím Ja – dokonalosť ničoty i absolútna, v našom svete v podobe geometrie bodu alebo špirály.

Pozoruhodné neporozumenie dvoch opačných táborov vo verejnej diskusii. V dejinách sa vždy vyformovali dva tábory z perspektívy rôznych deliacich princípov. Kto sú oni a my v rôznych etapách, čo rozhoduje o ich delení a sformovaní. Kým sú dnes a prečo si tak zásadne nerozumejú, keď hovoria o tom istom princípe, tej istej otázke, ako vytvárajú medzi sebou tú neprekonateľnú stenu odmietania?

Presvedčenie: rozhodnutie zostať nezmeneným. Neznamená to ale zotrvávanie na minulosti a nedôvera v to, že už nasledujúci okamih môže znamenať novú skutočnosť? Neochota byť otvorený budúcnosti? Držať sa odpovedí, neveriť otázkam. Všetky detské presvedčenia bránia rastu.

Každý systém je dočasný, tým viac, čím absolútnejšiu nemennosť si osobuje. Každý systém má svoju paródiu, rozpustenie v sne. A tieto rozpustenia sú nadčasové. Bruno Schulz a rozpustenie monarchie v sne je to, čo z monarchie pretrvalo. Škrupina a jej rozpustenie, sen ako metóda. Pomsta jednotlivca, v ktorom vždy drieme odpor k nadosobnému systému.

Omyl revolúcie je v tom, že rozpustenie hraníc systému uskutočňuje ako systémový, spoločenský krok. To môže spraviť len jednotlivec, alebo to môže byť uskutočnené len s ohľadom na neho (ako v roku 1989). Ak to urobí spoločnosť, nastoľuje anarchiu ako systém. Čím väčšia anarchia, tým rigidnejšia sila je potrebná na jej uskutočnenie a udržanie.

Sú ľudia množstva nápadov a tisícok myšlienok, a potom tí, ktorí jednu myšlienku rozvinú do dokonalosti, rozvijú do symetrických ornamentov ako kvapka vody, ktorá na zimnom skle vyústi do rozkvitnutého kvetu kryštálov a ich zrak prečíta všetky výbežky, pokojne a starostlivo, a poskladá ich do samostatného sveta, ktorý vyklíči z každého vyššieho sveta v nekonečnej postupnosti fraktálu. Avšak to, čo každý z nás robí, ku ktorému neviditeľnému bratstvu sa pridá, vyplýva z našej povahy. A ak tých, ktorí myslia rýchlo a fragmentárne na spôsob ohňostroja, pripútame k jednej myšlienke, aby ju rozvinuli do tapety svojej izby, spravíme z nich dieťa, ktoré za trest po škole z donútenia, bez záujmu a vášne píše sloh a vo výsledku vytvorí fádne dielo, ktorého slová obteká nuda a šedivé prázdno.

Sobota 12. septembra 2020

Oberst Redl, dokonale bezútešný film Istvána Szabóa o dehumanizácii človeka, zbaveného v spoločenskom mechanizme vlastného osudu. Redl nielenže nikdy nie je šťastný a nikdy šťastný nemôže byť, on ani nikdy nie je sám sebou, Alfredom Redlom – je plukovníkom v dokonale fungujúcom stroji. Szabó si zvolil Rakúsko-uhorskú monarchiu a v rámci nej armádu, aby vytvoril zo všetkých výparov doby skondenzovanú postavu Redla – a vyjadril v ňom všetky rozpory doby, do uniformy pretvárky, kariéry, poslušnosti a lojality zaodenú, zastretú a potlačenú osobnosť, túžbu, sexualitu, krutosť. Stroj, ktorý funguje príliš dobre, zlyhá. Prečo? Lebo stroj je ľudskej duši cudzí a nepriateľský, či už je týmto strojom byrokracia, technika, veda, ideológia alebo akýkoľvek koncept (aj náboženský) dokonalosti. Hitler, ktorý oslovil všetkých zničených alfredov redlov, uspel a preto doviedol Nemecko ku krachu.

Ale tento film je prenosný aj mimo monarchie. Redl je postavou platnou pre celú modernú éru, pre storočie Franza Kafku, Oskara Matzeratha, Sigmunda Freuda a Karla Marxa. My všetci sme súčasťou prevodov veľkých nadosobných mechanizmov. Korporácie, spoločnosť, morálka, štát, strana, cirkev, kultúrne vojny, ideológie, politické tábory – všetky tieto mechanizmy nás chcú zapojiť do svojho fungovania, zapriahnuť do svojich prevodov, integrovať čo najväčšie súkolesie v nás do svojho neosobného chodu. Čím budú dokonalejšie, tým budú neosobnejšie a tým nepriateľskejšie voči našej bytostnej povahe. Osud Alfreda Redla nám pripomína, že nikde v hierarchii týchto strojov na nás nečaká ľudské šťastie, na žiadnom poschodí moci.

Je to bezútešný film, bez zbytočného slova, obrazu, scény. Všetko čoraz presnejšie vykresľuje zúfalý život v mechanizme bez zmyslu. Hlavná postava vo svojom živote nepoznáva seba. Je dokonale depersonalizovaná, zbavená ľudskosti. Redl si na konci zvolí chybu, aby sa stotožnil aspoň s niečím, aby uvidel seba, aspoň v podobe škvrny.

Nedeľa 13. september 2020

Otázka, ako sa žije ľuďom, ktorým to myslí lepšie ako nám, ktorí vidia a vedia jasnejšie než my, ktorí dokonca vidia o krok vpred pred tým, čo možno nazvať ľudstvo, pretože rozpoznali zmenu, o ktorej my ostatní ešte nevieme – ako sa žije týmto jasnozrivým medzi spomalenými, nevidomými, neoriginálnymi, v ktorých väčšinovosti spočíva moc? A druhá otázka, ako sa žije nám priemerným s týmito géniami vnímania, ktorí žijú o schodík vyššie.

Rôzne kroky poznania: zostup, vstup, výstup a odstup. Zostup je krok do podsvetia, cesta cez bolesť, umŕtvenie, obetu, stratu – málokedy dobrovoľná, čoraz menej častá a tematizovaná. O tejto ceste zostupu píše Béla Hamvas ako o nevyhnutnej k nahliadnutiu podstaty – bez skúsenosti s podsvetím podľa neho nevznikne nič pravdivé. Mýty mu dávajú za pravdu.

Vstup znamená: otvoriť dvere a ocitnúť sa za stenou. Je to cesta úspechu, preniknutia, vyvolenia a zásluh. Cesta, ktorú len málokto odmietne, ak sa mu ponúkne – a aj to z nej robí skôr pokušenie a zdôrazňuje význam dverí na úkor priestoru za nimi. Ten jestvuje bez ohľadu na to, či prenikneme cez dvere, ktoré sú hlavným protagonistom – my sme len náhodnou premennou. O takýchto dverách sa zvykne hovoriť aj ako o schodisku alebo rebríku, pretože zvyčajne ide o sériu dverí a postupnosť miestností.

Výstup znamená: samostatná, namáhavá cesta na vrchol, odkiaľ sa ponúka nielen výhľad, z ktorého vidieť vzťahy, proporcie a mierky, ale aj hodnotu cesty samotnej. Výstup podstupuje každý za seba, absolvovať ho môžu všetci, avšak odhodlajú sa nemnohí. Sú to otvorené dvere s nápisom Námaha a tá je aj hlavným zdrojom poznania.

Odstup je na rozdiel od predchádzajúcich postojov pohybom mimo systému. Spočíva v nájdení východu – na rozdiel od hľadania vchodov, schodísk či okien, ktoré náležia k predchádzajúcim cestám. Odstup je vystúpenie zo systému a tým možnosť nazerať ho nezávisle, zvon a bez ocenenia. Kto sa naň podujme, je outsider, ten, čo stojí von. Zdá sa, že na rozdiel od predchádzajúcich období, v ktorých sa cenili zostup, vstup a výstup, dnes je najdôležitejší odstup. A keďže umenie vždy zrkadlí myslenie, je aj tento postoj zobrazovaný, ale neoceňovaný – publikum doposiaľ hovorí o umeleckej zručnosti, uchopiteľnom zmysle alebo o kráse ako kritériách umenia, čo sú atribúty výstupu alebo vstupu.

Tieto gestá možno rozčleniť na pohyby v rámci systému – takými je vstup ako horizontálny a výstup ako vertikálny prienik stále hlbšie do systému, a zostup a odstup ako uniknutie zo systému, nedobrovoľné alebo vedomé, v podobe obete alebo odstúpenia.

Sú to cesty rôznych poetík a energií: vzdelania, talentu, askézy, ambícií, vtelené do rôznych božstiev (Apolón, Dionýzos, Hádes).

Skutočnosť, že človek je sám pre seba záhadou, ktorú musí rešpektovať, obchádzať alebo odhaľovať, je známa od nepamäti. Líši sa odpoveď, kto a čo skrýva, prečo a čo s tým.

Vymýšľať začiatky kníh, ktoré nikdy nebudú napísané.

Pondelok 14. september 2020

Každé z uvedených pohybových gest (zostup, výstup, vstup a odstup) má svojich prorokov a nasledovníkov. Napríklad Kafka, hlboko pokorný, náboženský a asketický spisovateľ si nechcel pripustiť nič než zostup. Preto je u neho aj gesto vstupu znemožňované sériou nekonečných dverí a strážcov a to, čo je v malých podobenstvách ukázané na ploche niekoľkých strán o dverníkovi alebo cisárskom posolstve, nájdeme v podobe veľkolepého krachu v monumentálnosti Zámku. Prehry, zlyhania, podzemné priestory a mútne rieky mŕtvych sú obrazmi neprestajného zostupu.

Pessoa tematizuje odstup – vytrvalo odmieta súťažiť, hrať so zvyškom ľudstva, nielen život, ale celé bytie, vesmír i bohovia a napokon aj on sám sú pre neho hrou, ktorú nezúčastnene pozoruje s melanchóliou dieťaťa, ktoré je iné než ostatné deti a je odsúdené pozorovať ich hry cez plot ihriska a počúvať ich krik doliehajúci cez okno svojej izby.

A zaujímavým prípadom je Proust, u ktorého nájdeme azda všetky druhy pohybov, hoci pre niektoré si ho ceníme väčšmi, čo však môže byť dané preferenciami čitateľa. Prvotným gestom je u neho vstup a výstup – to sú jeho spoločenské ambície, vzdelanie, zbieranie poznatkov a zručností, šplhanie do slonovinovej veže, ale aj úsilie vystihnúť čaro kostolnej veže alebo hlohu, ktoré sa mu prihovára jemným, no intenzívnym hlasom (niektoré hlasy sú intenzívne práve svojou nezrozumiteľnosťou, ktorá im prepožičiava čaro tajomstva) a jeho ambíciou je esteticky zaznamenať posolstvá prírody, vecí a vlastného vnútra. No bude to zrejme odstup pozorovateľa, čo jeho text stavia do toho zvláštneho, melancholického svetla zlatistého súmraku, teda umelecká ambícia nájsť svoj jedinečný pohľad a bezo zvyšku ho pretaviť do celku svojho diela – už to nie je úsilie o uznanie, vtip, duchaplnosť, ani o estetické kvality a poznatky Ruskinovho či Balzacovho čitateľa. Naopak, všetky predchádzajúce pohyby, celé úsilie a znalosti sa stanú východiskom pre rozhodujúce gesto odstupu, podopierajú ho a zosilňujú, stali sa tréningom k jeho uskutočneniu.

Celé Hľadanie strateného času je preniknuté týmto duchom odstupu, ktorý nás neponára do diania sveta alebo sveta diania, ale ukazuje nám perspektívu pozorovateľa ako inšpiráciu toho, kto vidí všetko a vidí to inak a do tohto „všetko“ sa zmestí aj on sám, jeho predchádzajúci život od detstva až po dopísanie posledného slova románu.

Piatok 18. september 2020

Každý jednotlivec a každá generácia sa dostane do bodu, v ktorom sníva o tom, čo na tomto svete zmení a čo doň prinesie nové – a popri týchto obvykle hlasných deklaráciách by mohlo existovať aj celkom tiché, nevyslovené rozhodnutie, čo z predchádzajúceho sveta tu nechať ako skryté, nadosobné posolstvo (možno slovo, spomienku, strom alebo chuť, ktoré potichu, no s istotou odovzdáme po prúde času nezmenené ďalej).

Sobota 19. september 2020

„Písanie“ je takmer sprofanovaná, banálna téma, a predsa je to úplne zásadný rys našich každodenných životov – čo každý z nás píše, čo sa rozhodne (rozhoduje sa sám? Čo všetko vypĺňame a podpisujeme každý deň?) vyryť do steny sveta? To, čo píšeme, je vždy zásadné, rozhodujúce, stojace v dnešnej kultúre nad tým, čo len povieme, naznačíme alebo urobíme (pripomeňme tu nedôveru niektorých kultúr k písaniu – od sťažností Dia cez nedôveru Indiánov až po odmietnutie Krista či napísať čokoľvek s výnimkou niekoľkých znakov do tekutých pieskov). Povedz mi čo píšeš, a ja ti poviem, kto si. Svoj život začíname tým, že štát nám našu identitu napíše do preukazu totožnosti a bez tohto zápisu sme stratení a nejestvujúci. Celkom príznačné je aj to, že na sociálnych sieťach dnes ľudia skôr zdieľajú texty iných (čo je mimochodom cieľ každej diktatúry, za socializmu sme všetci povinne zdieľali heslá a texty režimu a tí najaktívnejší ich aj lajkovali). Vyrývanie posolstiev do skál, hlinených tabuliek a papiera ustupuje čoraz tekutejšiemu písaniu cez klávesnice a monitory, ktoré sú skôr podobné sklám a písaniu prstom na zahmlené sklené tabule, ktoré možno ľahko pretrieť.

Utorok 22. september 2020

Človek potrebuje priamu interakciu, živé zrkadlo a najviditeľnejšie je to na deťoch. Tie majú najradšej iné deti, a neskôr počítačové hry, priamu interakciu, dobrodružný svet, neustále hrozby a úlohy a okamžité reakcie úspechu a prehry. A keďže si detstvo radi predlžujeme, počítačové hry a sociálne siete a mobilné telefóny nás udržiavajú v pocite neustálej bezprostrednej interakcie aj v dospelosti. A teraz si vezmime nemú stránku knihy, čítanie, ktoré na prvý pohľad pôsobí ako pasívne vnímanie textu. A písanie, ktorému takisto chýba priama interakcia ako každému monologickému konaniu. A samotárska prechádzka prírodou, kde sa nič nehýbe, neodpovedá ani neprehovára. Alebo dlhý pohľad na nejaký obraz. A práca, v záhrade alebo s drevom, natieranie alebo omietanie steny. Zastarané, archaické formy skrytej, jemnej, rafinovanej interakcie, pomalšie, ale hlbšie zrkadlo s fatálnejšími dotykmi.

Šepot. Najvzrušujúcejší, najprísnejší, najfatálnejší prehovor. Niektoré posolstvá musia zaznieť šeptom, dokonca takým, že mu nerozumieš; vtedy v tebe môže uviaznuť naveky a premeniť ťa.

Sobota 26. september 2020

Kunderova posledná kniha Slavnost bezvýznamnosti ma nenadchla a jednoducho mnou preletela bez toho, aby sa čokoľvek vo mne zachytilo a zarezonovalo. Chýba tomu hĺbka alebo aspoň spletitosť, veľkorysejšia architektúra, ktorú som v Nesmrtelnosti vnímal priam ako citeľné lešenie, obklopujúce chladnú vysokú budovu (hoci je lešenie neobývateľné, patrí k tomuto svetu viac, než si myslíme). Akoby sa Kundera nechal ovplyvniť ideou bezvýznamnosti na všetkých rovinách textu, ktorý nechcem nazývať románom – súkromne som si ho nazval feériou, slávnostnou prehliadkou obrazov, divadelným pásmom, aké sa organizuje pri špeciálnych príležitostiach nie ako regulárne predstavenie, ale ako oslava, rozlúčka, defilé a pocta v jednom. Bezvýznamnosť rozpúšťa román na iný, priamočiarejší žáner. A preto je táto kniha pre mňa skôr zavŕšením francúzskej, nie československej etapy Milana Kunderu. Totiž, z tejto knihy pre mňa vyvstáva jediná otázka – čo je dnes hodné oslavy ako spontánneho, radostného aktu. Čo sme naposledy oslavovali, čo je toho hodné a čo naposledy oslavoval národ? Čomu venovať román, čo v ňom osláviť? Kunderova odpoveď je francúzska. Vo svojich československých románoch mal problém, a s ním aj vášeň, chuť a energiu – a bez nich sa román nedá napísať. V Slavnosti bezvýznamnosti píše o apatickej dobe, apatickom veku a poctu bezvýznamnosti koncipuje ako text bez významu. Verím, že je to hra, ktorá sa mne osobne nepáči, ale zároveň podozrivo pozerám na českých kritikov, ktorí v tomto texte vidia román, kunderovský román, dokonca vrcholný román – ak by som nasledoval ich logiku a tento text mal mať tieto ambície, potom to Kunderovi jednoducho nevyšlo. Som skôr náchylný veriť tomu, že autor tieto ambície nemal a nemal v úmysle napísať ďalší zo svojich veľkých českých románov.

Bezvýznamnosť ako idea ma neoslovuje, neinšpiruje ani neprovokuje, ale to je vedľajšie. Otázkou skôr je, čím je pre Kunderu a prečo – a ak vynecháme jeho vek, ešte stále je tu jeho autorská biografia a tú nemilosrdne pripomína Jan Novák  – Kundera totiž má svoje dejiny osláv a svoje dejiny významu. V tejto línii nie je bez súvislostí ani jeho príklon k oslave bezvýznamnosti, v ktorej odoberá význam žartu, dejinám, Stalinovi.

A predsa, aj keď tvrdím, že je to slabá a neinšpiratívna Kunderova kniha, píšem o nej už tretí text. Čo je to iritujúce, kvôli čomu niekto vždy znovu polemizuje s určitým autorom? Nejde len o to, aký nekritický obdiv vzbudzuje Kundera napriek svojim omylom, nedôslednostiam a kontroverziám – v tomto bode nepolemizujeme len s ním, ale aj s jeho obdivovateľmi. Je za tým skôr pocit, že Milan Kundera nielen mal, ale aj videl viac, než je v jeho knihách; že svoj talent obetoval do značnej miere sebe a je to škoda. Vytvoril si veľkolepý aparát (nazvime ho esejistický), ale zásoboval ho pochybnými dátami. A zrejme toto je motívom, pre ktorý sa človek rozhodne pre reakciu; pocit, že toto „skoro dobré“ si zaslúži korekciu, odhalenie a pomenovanie tej skrytej vady, pre ktorú obdivuhodne fungujúci mechanizmus spôsobuje škody ako kosačka pracujúca na asfalte. V tomto prípade ide o brilantného intelektuála, ktorý sa nielen mýli, ale priam klame.

Pondelok 28. september 2020

Situácia, v ktorej si pes myslí, že jeho pán má v ruke hračku a keď priskočí, hračka tam nie je – pán možno zdvíhal zo zeme papierik, alebo si zaväzoval šnúrky – tento omyl rozosmeje človeka, ale pes nevidí na omyle nič hodné zábavy. Jedným z koreňov humoru je nepochybne toto – omyl, na ktorom sa zasmejeme; schopnosť pobaviť sa na tom, že veci sú inak, než sme predpokladali a než sa zdali. Čím väčší je rozpor medzi našimi očakávaniami a reálnou situáciou, tým komickejší efekt vzniká. Pre človeka, nie pre zviera, ktoré si len upraví fakty, ale nevidí dôvod na pobavenie.

Z tohto mechanizmu humoru možno odbočiť rôznymi smermi, zvoľme si aspoň jeden: v momente, keď ilúziu, akokoľvek príjemnú či povzbudivú, nahrádza realita, hocako strohá či krutá, odhaľovanie pravdy sprevádza smiech. Smiech ako uvoľnenie napätia medzi pólmi omylu a pravdy, fikcie a reality. Čím väčší rozpor, tým väčšia energia smiechu.

Dielo ako projekt, ktorý má zmeniť život čitateľa alebo pisateľa, pod čím si nemusíme predstavovať dramatické obraty, ale napríklad zmenu pohľadu na seba, preskúmanie svojej minulosti alebo rodinnej genealógie, podniknutie cesty alebo zmenu zamestnania. Ak cestujeme vlakom, nemusíme prehodiť výhybku ani vystúpiť na najbližšej stanici – to sú len vonkajšie zmeny, ktoré nás môžu nechať úplne nezmenených. Tou zásadnou zmenou môže byť, ak na radu spolucestujúceho zavrieme oči a začneme veľmi pozorne a precízne vnímať tkanivá všetkých zvukov okolo seba a rozpoznávať v nich geometriu hudby, alebo ak v krajine za oknom začneme rozpoznávať nový, doposiaľ neuvedomený vzorec.

Streda 30. september 2020

Tak predsa, na konci septembra, možno pozorovať príchod tých tmavých chladných rán, v ktoré musíš vpochodovať do sveta a myslíš pritom na to, ako by to mohlo byť inak – mechanizmus sveta práve teraz na seba vzal kontúry vlhka, chladu a temnoty a ty myslíš na to, ako tieto ostré hrany zabrúsiť do matných odtieňov melanchólie: zostať doma alebo ísť do lesa, premýšľať v tieňoch smrti, v súmraku seba, načúvať posolstvu nezrozumiteľnosti sveta, vziať na milosť hmlu, písať pošepky.

Ilustrácie: Cinta Vidal

2 komentáre to “Kruhový denník: september 2020”

  1. Anonym Says:

    dodal by som, že Kunderovo veľkolepé esejistické lešenie padá pod vlastnou váhou

  2. l...k Says:

    úplne mimo misu, ale musím: “byl to muž a měl tedy strach” V. Holan

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: