Kruhový denník: august 2020

 

(Ilustrácie Adam Hillman, Emily Blincoe, Scheltens & Abbenes, Jim Golden, Sarah Illenberger, Michael Johansson)

 

 

Sobota 1. august 2020

 

Bolo by dobré opisovať, čo človek uvidel, ale na začiatok (a väčšina z nás sa neustále ocitá na začiatku) nech sa človek stane aspoň tým, ktorý sa pozerá. Málo je tých, ktorí uzreli, tých vidiacich – buďme aspoň pozerajúcimi sa s prebudenou pozornosťou.

Bolo by teda dobré popisovať všetko to, čo sme uvideli ako nesporné a zrejmé, nové veci a slová, ale zatiaľ nech je jazyk a písmo aspoň pozorovaním, otvorením očí a uvedomením si, že sme sa rozhodli vnímať. Všetky slová tu predsa už sú, so svojimi významami, môžeš ich zatiaľ len brať jedno po druhom, prezerať si ich, hľadieť do hlbiny odkrytej studne. Byť len živou, zvedavou a pozornou otázkou, ktorá po špičkách prekračuje všetky rýchlo sa ponúkajúce odpovede.

 

(Adam Hillman)

 

Nedeľa 2. august 2020

 

Keď sa potom po všetkých tých dňoch cestovania a túlania vraciaš k obrazom, výjavom, situáciám, listuješ v pamäti a vlastne sa prvýkrát prizeráš tomu, čo si videl, zároveň sa ti zdá, že si bol niekým iným, tým druhým, ktorý žil, videl a chodil akoby v zabudnutí na teba – na toho, kto sa prizerá spoza skla akvária, a máš rád tento pocit husto popísanej a nepreskúmanej knihy o sebe a v sebe. Vďaka cestovaniu si môžeme pamätať seba.

 

(Adam Hillman)

 

 

Štvrtok 6. august 2020

 

Čítam, mlčím, rúbem drevo.

 

 

(Emily Blincoe)

 

Piatok 7. august 2020

 

Dobrodružstvo: možno patrí medzi tie okamihy, ktoré nikdy, alebo len veľmi výnimočne, párkrát za život, vedome zažívame. Dobrodružstvo sa vynára až s odstupom spomínania, pretože sme boli príliš mladí, príliš pohltení chvíľou, príliš zaskočení, aby sme si uvedomovali, že ho zažívame. Kráčame po horách, prežívame sled obyčajných prítomností: chôdza, ťažoba batohu, dlhá cesta lesom, prvé výhľady, jedlo, kamienok v topánke; po príchode domov sa táto dlhá harmonika bezprostredných prítomností stlačí a tak ako na stiahnutých mechoch akordeónu vystúpi ornament s nápisom „Dobrodružstvo“. Hodiny alebo dni putovania sa vydestilujú do Príbehu, do niekoľkých výjavov, udalostí, spomienok, ktoré vyrozprávame svojím známym ako dobrodružstvo cesty. Dobrodružstvo však nikdy nezaberalo čas prítomnosti, nedýchali sme jeho hustú atmosféru, necítili sme, že je tu práve teraz a my v ňom: držíme ho v rukách ako kondenzát uzavretý za sklom v skúmavke pamäti.

Existuje ešte jeden dôvod neprítomnosti dobrodružstva v prítomnosti, a to prísľub dobrodružstva, večné „ako“. Vo chvíľach vzrušenia a napätej vnímavosti sa približujeme „pocitu dobrodružstva“, ale nie dobrodružstvu; nasledujeme predlohu, archetyp, predstavu, akú sme si kedysi v hĺbke času a seba vytvorili. Toto večné približovanie sa čomusi, pocit, že sme veľmi blízko predlohe, vrhá tieň na celé naše prežívanie. Ak sa zapozeráme na večerné oblaky, na tmavnúce obrysy stromov, ak kráčame nocou a slobodne vdychujeme čerstvý vzduch – opakujeme buď zážitok alebo predstavu, v každom prípade archetyp, ktorý môžeme nazvať dobrodružstvom.

 

Žiť romanticky znamená nasledovať v skutočnosti takéto predstavy (lásky, vznešenosti, zmysluplného života, idylickosti vo všeobecnosti), alebo dokonca – prispôsobovať skutočnosť týmto predstavám, ktoré môžu pochádzať z kníh alebo snenia. Sentimentálnosť znamená nepriznať si, že otrocky a skresľujúco nasledujeme predstavy, ktoré samé osebe môžu byť absurdné, pretože nad nami vládnu zákonom prvotnej informácie (deti považujú za pravdu to, čo sa o určitej veci dozvedia ako prvé a spravidla neskúmajú logiku a hodnovernosť prvotných zdrojov, nech už je nimi učiteľka, rodič alebo kamarát – a často ich v sebe nesú nedotknuté až do dospelosti). Sentimentálny je chalupár, ktorý si vybuduje terasu, kúpi si určitý typ stola a rozkladacích stoličiek, ovenčí ho kvetmi a ráno si servíruje kávu k novinám a čerpá z tohto faktu spokojnosť, pretože nepriznane sleduje idylu, prevzatú kedysi dávno ako mýtus o vydarenom ráne zo života šťastného a úspešného človeka. Sentimentálny je zálesák, ktorý steny svojho príbytku i sám seba ozdobí insígniami zálesáctva; turista, ktorý prežíva romantický pobyt v romantických scenériách; sentimentálne sú domy, vzťahy, autá a knihy, ktoré nepriznane nasledujú nepriznane absurdný idol.

Za opak sentimentality môžeme označiť vkus. Jeho autenticita môže vyplývať zo skúmania idolov, motivácií, predstáv. Vkus vidí archetyp a aj ho tak pomenuje; inými slovami, ide o odhalenie a pomenovanie sentimentálnych mechanizmov v nás. Všeobecné pomenovanie pre tento poctivý prístup demytologizácie znie irónia, etymologicky význam nezávislý alebo priamo opačný k doslovnému zneniu; a teda druhý zmysel, tieň sentimentálnosti.

 

(Emily Blincoe)

 

Sobota 8. august 2020

 

Geometricky narysovaná dokonalosť: nevinnosť, dobro, nepoškvrnenosť. Dokážme si predstaviť dokonale dobrých ľudí? Boli by to ešte ľudia? A bol by to mysliteľný svet? A ak áno, nebol by bez farby a chute, bez rôznorodosti a zaujímavosti? Keď si len pomyslíme, koľko kníh by nemohlo vzniknúť, koľko by sa muselo vyškrtať a nenapísať. A predsa predpokladáme geometrickú dokonalosť, premeriavame sa ňou a naše hrboľaté odchýlky od dokonale hladkej myslenej gule berieme do rúk a skúmame ich ostré hrany.

 

Náš pohľad na vieru a na cirkev by sa dal pomenovať aj takto: na jednej strane sú ľudia, ktorí vidia chyby a omyly, dokonca priamo vrodenú chybu a jej bujnenie v čomsi od základu nesprávnom; na druhej strane sú tí, ktorí sú ochotní túto cirkev tvoriť a vnímajú ju ako jediné nadpozemské, mystické telo na tomto svete. Inými slovami, liberálov a konzervatívcov možno rozdeliť aj podľa toho, či ešte veria v ideu dobra, či pohár metafyziky vidia poloprázdny alebo poloplný, alebo ešte presnejšie: či vôbec nejaký metafyzický pohár predpokladajú alebo nie. Aktívni odporcovia viery a náboženstva vlastne hovoria, že sme všetci len nízki, vo svojej podstate rovnakí ľudia bez presahu, bez dotyku s absolútnom: na zemi niet ničoho, čo sa vymyká spod gravitácie ordinárnosti a cirkev nie je nič iné ako spolok pestovateľov kaktusov. Veriaci na druhej strane tvrdia alebo pripúšťajú, že jestvujú výnimky a šance, abstrakcie a mystické výnimky, či už majú podobu zjavených ornamentov alebo bielych miest na mapách nášho poznania. Tí prví sú hrdinovia beznádeje, ktorí veria, že svet je len taký, ako ho vnímame. Tí druhí pripúšťajú slepú škvrnu kozmu, tajomstvo nedotknuté našou skúsenosťou, svet za oponou sveta.

 

Každá vec na svete vrhá tieň tajomstva. Veriaci predpokladá v každom tieni Boha; neveriaci v ňom tuší prázdno alebo absurditu, čo sú však rovnako mystické kategórie ako Boh. Ak na morskom brehu nájdeme hodinky, predstava, že vznikli reťazou náhody, slepou hrou evolúcie je mystickejšia než predstava hodinára. Vesmír, ktorý je len kondenzáciou ničoho, ktorý v miliardách svojich ramien nesie iba plody ničoty a vytvára ornamentálne, zhmotnené tiene prázdna, je ešte pozoruhodnejší než vesmír čoby dielo Stvoriteľa. Nič kryštalizujúce do myšlienky: nie je to závratnejšie ako Myseľ kryštalizujúca do myšlienky?

 

Čo vnímame ako svoje pozadie: nič, ktoré dospelo až k nám a na ktorého pozadí sa pri všetkej skromnosti vynímame znamenite; Absolútno, na ktorého pozadí je nám trápne pózovať, hoci ako rodokmeň to znie nádejne.

 

Je symptomatické, že ľudia prezentujú v prvom rade fotografie, ktoré vznikli v dovolenkových medzerách ich každodenného profesijného života. Trhlina je kľúčový pojem opisov našich životov. Možno v nej uzrieť dovolenkový rezort, temnotu zúfalstva, radosť opojenia alebo prázdnotu banality. Každý človek vrhá a potrebuje územie tieňa, svoj rub, nikým nepozorovanú odvrátenú stranu mesiaca. Umiestňujeme na ňu svoje ambície a prehry, sexuálne fantázie a mocenské plány, detské sny alebo tajomstvá viery.

 

(Emily Blincoe)

 

Nedeľa 9. august 2020

 

Prechádzka v horúcom letnom popoludní, poza posledné samoty na kopci, pokosenou lúkou so stále ešte páliacim slnkom, potom lesnou cestou cez dubový les porastený trávou až na miesto, kam som úmyselne mieril, pretože som tu bol len dvakrát pred rokmi a za ten čas spomienky skondenzovali do niekoľkých esenciálnych obrazov. A aj dnes to bolo tak typické letné popoludnie, že deti, ktoré s mojím zámerom nemali nič spoločné, začali vymenovávať letné asociácie; sedeli sme na lúkach s niekoľkými roztratenými domami a širokým výhľadom hlboko do dolín, v podvečernom teple sa rozliehalo intenzívne cvrlikanie a lúčne koníky nám skákali pod nohami v suchej nízkej tráve, na koži teplo a smäd, veľké prehriate ticho vypĺňalo celý priestor okolo, kam sme až dovideli, v trvajúcom okamihu nehybnosti metafyzického pokoja, ktorý prežaroval aj prázdnu oblohu. A zároveň predtucha blízkeho večera, keď sa horúci deň premieňa na znesiteľné pokračovanie pod hviezdnym nebom, so sviežim vzduchom vanúcim z tmy za oknom, do ktorého sa miesi vôňa čerstvo vymaľovanej izby, vzdialený brechot psov a šum letnej noci.

Opakovanie, tie isté prvky leta, topiaci sa asfalt na ceste, vône a obrazy, archetypy, ktoré opakujeme v snahe o ten istý obraz ideálneho. Cez dnešok presvitajú dávne obrazy, obkresľujeme pamäť, namiesto do budúcnosti smerujeme k minulosti, uskutočňujeme ju ako dávny stratený raj a seba v ňom.

 

Si záhradou samoty, ticho šepkaným výkrikom nezrozumiteľnosti, ktorá sa v tebe vyslovuje najzreteľnejšie

ako človek, imitujúci zrkadlo. Ľudia si zvykajú na život, na to, čo nie sú. Snažíme sa pomenovať

čo sme opustili, keď sme vkĺzli do jazyka,

labyrintu, ktorý je snom o Théseovi a je jeho pečaťou.

Udivení, nevšimli sme si, kto nás pozval a otvoril bránu.

Hviezdam sme dali grécke mená, napísané vždy prehlbuje mlčanie.

Opísať ticho slovami jazyka, ktorý si zdedil, je jediné, čo ti ostáva.

 

Dobrodružstvo, obsah slova. Dobro-druh; dnes výprava za výnimkou, ktorou je výnimočný život, vzdialený tomu obyčajnému, prechod cez trhlinu vo zvyku, povinnosti, zamestnaní – aby sme sa stali hrdinom, výnimočným, tým, ktorý sa odvážil rozhrnúť oponu, narušiť zvyk, stať sa jednotlivcom v narysovanom súkolí masy. Básnik je dobrodruh jazyka, nesúci vo svojom pomenovaní sen a snívanie, čo je najsamozrejmejším prechodom za oponu toho, čo je.

 

Každé Ja sa pohráva s možnosťou ne-Ja, byť niekým iným, prekročiť vlastné hranice, horizontálne alebo vertikálne, nahor alebo nadol, ako je to v sne, opojení, vízii, zjavení. Byť sebou a zároveň iným. Niekým, niečím? A prečo – aby som uvidel inak svet, seba, aby som rozšíril hranice toho Ja, ktoré som opustil a tým sa naň ešte väčšmi upol, alebo naopak povolil jeho presné hranice? Čo je opona, a čím je moje ne-Ja (opakom, variáciou, produktom Ja)?

 

Kráčame dňom, aby sme v ňom našli trhlinu, priechod, ne-Ja? Čo hľadá naše nevedomie a naše nadvedomie v tom naoko banálnom pachtení sa každodennosťou?

 

(Emily Blincoe)

 

Piatok 14. august 2020

 

Čítať, kráčať podzemnými chodbami noci.

 

Spomíname si na detstvo, ako si motýľ spomína na život húsenice.

V starobe spomíname na mladosť, ako si húsenica spomína na život motýľa.

Medzi životmi, ktoré žijeme, spočíva nepochopiteľná a nepostrehnuteľná stena kukly, nemé obdobie spánku a transformácie, ktoré nemožno zachytiť na žiadnej fotke, tak ako nemožno zaznamenať prebudenie zo sna, precitnutie k pravde alebo pochopenie seba samého: transformácie sa dejú potichu a potme, v spánku rozumu, ktorý je skrytým životom duše.

 

(Scheltens & Abbenes)

 

Sobota 15. august 2020

 

Okrem dennej, slnečnej strany sveta existujú odvrátené, temné a prázdne kúty, rub a tieň vecí. Ako hovorí Herakleitos, cez deň obývame spoločný svet, kým v noci sa ponárame každý do svojho sveta – nočné kontinenty majú toľko tvárí, koľko je na svete ľudí. Každý si vyberá tú svoju a cievy noci ústia aj do dňa, každý z nás je aj cez deň, v škole a v úrade, na rodinnej oslave a uprostred davu spojený pupočnou šnúrou s temnotou vlastnej noci. Pre niekoho je to chudoba, pre iného utrpenie, posadnutosť alebo hriech, niektorí obývajú kontinent túžby, zvrátenosti alebo vzletného snenia, ostrovy melanchólie alebo depresie. A potom je tu ostrov samoty, úplnej osamelosti duše, ktorá sediac na múre obklopujúcom svet ticho hľadí na obe strany a s odstupom pozoruje vzdialené hemženie ľudí i nezrozumiteľné ticho kozmickej prírody.

 

Sú knihy reči a knihy ticha, denné a nočné knihy, knihy spoločenstva a knihy samoty.

 

Knihy sú rastliny s listami na slnku a koreňmi vo vlhkých tuneloch noci.

 

Tak ako knihy, aj my máme svoju dennú, čitateľnú a svetlu čítania nastavenú stranu, a nočné, vo vlhkej pôde v dlhých, nemých tuneloch sa klenúce korene nepriznanej identity. Každý z nás sa k tomuto temnému svetu stavia a priznáva inak. Ten, kto raz začne písať a zostavovať mapy svojho mikrokozmu, nevyhne sa týmto nehybným pivniciam chladného pekla, v ktorých nemožno nič uvidieť, ale je možné dotknúť sa koreňov všetkého.

 

(Emily Blincoe)

 

Nedeľa 16. august 2020

 

Nikdy som celkom nerozumel ľuďom, ktorých celý život sa zmestí do bieleho dňa, do toho, čo vidia všetci – a zároveň som ich svojím spôsobom obdivoval. Život bez podzemia noci, bez tmavých škár a štrbín, temných jaskýň a vlhkých pivníc, bez nočnej samoty, v ktorej duša slúži zvláštne obrady pred zrkadlom. Píšem, pretože nerozprávam, myslím, pretože nepredvádzam a bdiem, pretože potrebujem nedoziernu nočnú hladinu pre osamelý pohyb od seba k sebe, okolo seba a do vnútra seba. Celý jeden svet, ktorý môže preskúmať len jedna jediná bytosť – moje Ja – a do ktorého sa vchádza štrbinou samoty. Odvrátená strana sveta, skladajúca sa z tieňov všetkých vecí: veci stoja pre všetkých vo svojej objektivite, ale pre každého z nás vrhajú iný tieň vo svetle našej pozornosti; tento stôl, tento strom a táto kniha sú tu v určitej podobe len pre mňa, tu a teraz. Z týchto tieňov skladám svet vlastnej noci, tichý svet za zrkadlom, odvrátenú stranu hlasov a svetiel. Nezmestím sa do dňa, v ktorom podľa Herakleita je všetko spoločné a pre všetkých rovnaké, v ktorom kráčame bez tieňa a robíme len to, čo vidia ostatní. Som nočný tichý tvor, ktorého obydlie je plné prasklín naplnených mlčaním šera.

 

(Jim Golden)

 

Pondelok 17. august 2020

 

Sloboda nespočíva vo vymanení sa spod hodnotového systému. Podobne ako zmysel moci nespočíva v nej samej, ale v moci konať niečo, aj sloboda vedie k tomu, môcť sa rozhodovať a konať – a to podľa toho, čo považujeme za hodnoty. Byť slobodný je možnosť robiť to, čo považujeme za najsprávnejšie (sebarealizácia). A to si vyberáme podľa systému hodnôt (ak sa nám zdá, že si vyberáme medzi systémami hodnôt, potom si z nich vyberáme opäť len podľa toho, ktorý systém sa nám zdá byť lepší). Hádzať kockou namiesto vedomej voľby nezväčšuje našu slobodu.

Oslobodzovať sa možno len k autentickosti voľby, teda od bočných vplyvov, ktoré môžeme na seba implikovať my sami (naša slabosť), alebo spoločnosť, ak hoci aj tým najvznešenejším hodnotám prepožičiava silu (od represie po mäkké formy, akými sú výchova alebo pocity viny). Byť slobodný znamená môcť (ale vlastne aj vedieť) realizovať to, čo pokladáme za hodnotné.

 

V čom spočíva schopnosť čítať. Hodnota čítania nespočíva len v schopnosti objektívne prečítať významy (správne čítať), ale aj v schopnosti čítať tvorivo, dokázať text aplikovať – napríklad na vlastnú situáciu, na vlastný život. Nie je zaujímavým čitateľom poézie ten, kto sa nechá básňou ovplyvniť k zmene svojho postoja, k premene svojho života? Niečo obdobné je ešte viditeľnejšie pri čítaní Biblie. Dobre (správne alebo hodnotne) ju čítať znamená: rozjímať pri čítaní Písma, nechať sa ním ovplyvniť v eticky pozitívnom zmysle. Dokonca ja keď takýto čitateľ pristupuje predpojato k významu textu a vopred ho predpokladá (a teda ho nehľadá „objektívne“, ale textom a vôľou si ho vlastne len ilustruje), takýto existenciálne angažovaný čitateľ Písma, ktorý svojím čítaním mení sám seba k lepšiemu, napĺňa určitú hodnotu čítania, jeden z jeho rozmerov, ktorým nie je neutrálne hľadanie významov znakov (ale skôr poslanie či utilitárny význam znakov). Čítať Písmo tu znamená: stávať sa lepším človekom.

 

(Sarah Illenberger)

 

Piatok 21. august 2020

 

Dnešný večer bol koncentráciou augusta: v lese medzi stromami prehlbujúci sa kontrast medzi hnedastým tieňom a škvrnami hustnúceho svetla, silnejúce staccato cvrčkov a cikád, horko-sladká vôňa bylín, čoraz clivejšie súmraky nad trsmi paliny, zlatisté kusy svetla zachytené v tmavnúcich kríkoch, tenučký kosák mesiaca, hustnúce tiene melanchólie. Dozrievanie leta, stromy schvátené apatiou, schnúca tráva podvečera.

 

Špecifická kategória: písanie o rozčítaných knihách, rez neuzavretou skúsenosťou, skôr pozorovania než závery, riskantné hypotézy s dôrazom na pocity, písané zvnútra knihy, kým po dočítaní už vždy píšeme o knihe zvon a z odstupu ako o zavretom a odloženom objekte.

 

Čitateľ je druhý rozmer knihy.

 

„…a ešte sme takmer zničili poštové známky.“

 

(Michael Johansson)

 

Sobota 22. august 2020

 

Augustový deň

s vetrom prichádza prázdno

so svetlom ticho

 

Dnes uprostred horúcej augustovej soboty bezoblačné, mlčiace, oslnivomodré nebo v tmavomodrých odtieňoch morských hĺbok: prázdno mlčiace uprostred prázdna, naliehavé, nezrozumiteľné, nástojčivé mlčanie ničoho, zámlka v beztak nezrozumiteľnom jazyku bez slov, vyjadrenie nezrozumiteľnosti sveta ešte raz v novom symbole nevinnosti modrého augustového neba nad ľudskými záhradami ospalej apatie.

 

Veľké, klasické diela sú vždy príbehmi, často podanými zdanlivo naivne a bez rafinovanosti, no podstata ich veľkosti tkvie v tom, že vyslovili dôležitý mýtus.

Ešte jestvuje druhá kategória veľkých diel, ktorých ťažisko nespočíva v nadosobnom mýte univerzálneho rozmeru, ale vo výnimočnej osobnosti autora, ktorý vo svojej jazykovej vnímavosti utkal neprehliadnuteľný ornament, žiariacu mandalu výnimočnosti.

 

Vody textu, v ktorých tráviš toto leto. Ulity ticha, ktorých šum zapisuješ do prázdnoty papiera. Texty sú tkaninou, ktorá ťa drží vysoko nad zaplavenou krajinou (plávať znamená lietať nad krajinou dna) a zároveň ti dáva možnosť ponárať sa do hĺbok narastajúceho tlaku. Rytmus vĺn, prepojenosť všetkých morí sveta, strata fyzického tela, ktoré je pôsobiskom gravitácie a hypnóza rytmického plávania, pretože každá voda nás zbavuje nášho suchozemského Ja a nahrádza ho vlnením našej druhej, náhradnej podstaty. Plávanie nemá žiadny praktický zmysel, odzrkadľuje náš pohyb odnikiaľ nikam, je čírym vlnením, rytmickou meditáciou, oslnením vibráciou. Ani knihy nás nepremiestni o nič viac než bazén alebo jazero, hoci pojednáva o veľkých plavbách a dobrodružných stroskotaniach. Vo vode a v knihe nekonáme, odovzdávame sa prítomnému sneniu a splývame so štýlom.

 

Zo série náhodných určujúcich spomienok: ktorá spomienka-obraz sa ti dnes pripomenula so všetkou nenápadnou nástojčivosťou nespojitosti.

 

(Adam Hillman)

 

Piatok 28. august 2020

 

Každý deň, a predovšetkým večer, fascinujúce oblaky, ktoré z tohto dobre známeho zaprášeného sveta robia znepokojujúco nepravdepodobné miesto.

 

Do cyklu antirecenzií napísať recenzie na recenzie.

Hodnotiť zvučky na začiatkoch filmov (všetky tie ženy s pochodňami v esencii filmovej hudby).

Recenzie na doslovy ku knihám.

 

Písanie má pre teba aj význam pohybu, možnosti úniku, schopnosti nakresliť si ľubovoľné dvere, nebyť odkázaný na nehybnosť, na nemennosť „takto a týmto spôsobom.“ Sloboda improvizácie seba samého. Toto premenlivé bytie písania ti naveky znemožnilo nudu, po ktorej nostalgicky túžiš ako po detskom raji iného rozmeru času.

 

Príbeh: cesta, alebo ešte presnejšie plavba mysle, z čoho vyplývajú všetky obvyklé metafory – sme doň vtiahnutí, hladko a podmanivo plynie, má tempo, hĺbku a spád, temné a spodné prúdy, nesie nás so sebou a v neposlednom rade: ešte stále nedokážeme skutočnú rieku opísať diferenciálnymi rovnicami prúdenia.

A potom je tu les; ako hovorí Daniel Hevier, sú ľudia rieky a ľudia lesa. Nevidíš za ďalší strom, svoju trasu si volíš sám podľa výhľadu a stúpania, inštinktívne; ten, čo píše, je v lese, ten, čo číta, sa plaví riekou.

 

Každý príbeh začína svojím koncom: momentom, keď začneme spomínať na to, čo sa práve skončilo.

 

Odmeriavanie času upomienkami z knižnice.

 

(Adam Hillman)

 

Sobota 29. august 2020

 

Prežívanie plynutia času, odlišné pre každého človeka, každý vek a fázy života, ako špecifický farebný filter, cez ktorý vnímame všetko okolo seba. To, ako plynie čas, ako hľadíme do minulosti a budúcnosti a na prítomný okamih, ako sledujme deň, rok a všetko, čo sme prežili, s akým pocitom si líhame a zobúdzame sa, aké máme plány a ako si organizujeme svoje dni – to všetko je výsledkom toho, ako vnímame plynutie času a ako v jeho tikaní rozpoznávame hlas smrti.

 

(Adam Hillman)

 

Pondelok 31. august 2020

 

Takmer vždy, keď človek používa svoju silu, prejavuje svoju slabosť. Spôsob, akým útočíme na iných, víťazíme a porážame, atakujeme a ponižujeme, akým ukazujeme svoju nadradenosť, je vždy odhalením vlastnej slabosti.

Násilie: slabosť siahajúca po sile.

 

(Momenty slabosti národov: hitlerovské Nemecko, genocídy, útlak. Momenty slabosti Cirkvi: Galileo, inkvizícia, atď.)

 

M. zo včera: „Obávam sa, že si so sebou až príliš dobre rozumiem.“

 

Možno férovo generalizovať? Napriek tomu to skúsim; existuje vplyvná časť generácie, ktorú možno popísať nasledovne: deti, ktoré sa vybrali do sveta a odmietli dospieť. Dospelosť: slovo, ktoré stojí za to zadefinovať si, pretože sa na ňom čosi láme. Znova zovšeobecňujem: liberáli nemajú radi dospelosť, fandia deťom, dospelí sú strnulí, nepríjemní, nechápaví, odmietaví. Veľmi dobre viem, o čom hovoria. Konzervatívci dospelosť uznávajú – je pre nich formou hrdinstva, projektu, cnosti. Kto potrebuje dospelých? Deti. Pre svoje deti musíme byť vždy dospelými, detí majú okolo seba dosť. Deti potrebujú vzor, autoritu, rodiča, oporu. Na to treba dozrieť, v niečom sa zaprieť a obetovať.

Konzervatívci sú v tomto prípade inšpiratívnejší, svet výzvy a ideálu je zaujímavejší než svet prostej skutočnosti. Zostať dieťaťom – nie je to len neúmerné predĺženie reality svojho tu a teraz? Dospieť – to znie ako dobrodružstvo, výprava za premenou, práca na sebe. Idealisti mi prišli vždy zaujímavejší než strohí realisti.

Pred rokom som písal o knihe Tvoja izba Miky Rosovej, najprv recenziu a potom aj niekoľko otvorenejších poznámok. Porovnal som ju so Štěpánom Smolenom, obaja sú rovesníci, čítal som ich v rovnakom období, dajú sa považovať za vzorových zástupcov konzervativizmu a liberalizmu. Obaja píšu o sebe a o vzťahoch (Smolen o vzťahoch k Bohu, autoritám, predkom a svetu, Rosová o partnerskom vzťahu, vzťahu k rodine a svetu), ani jeden nepredstiera nemennú a bezpečnú stabilitu svojich vzťahov, aj preto sú pre nich predmetom písania. Rosová píše o nefungujúcich, presnejšie zlyhávajúcich vzťahoch. Čo teda s nimi? V Tvojej izbe nájdeme popis zlyhania, ale nie riešenie, nie je tu ani pomenovanie chyby a jej príčiny, aj keď ironický postoj voči postave nazvanej vedenie evokuje, že toto ukazovanie prstom je skôr nepriznanou súčasťou problému než riešenia. Je problémom svet alebo ja, a ak prvé alebo druhé (konzervatívec vsádza na to druhé), čo s tým? Dva závažné rozhovory protagonistky s vedením a s Endrem oscilujú okolo schopnosti vidieť v živote problém. Píšem v živote, lebo pod tým môžeme rozumieť seba i svet ako to, čo je problematické. Wittgenstein má na túto tému úvahu, v ktorej píše: nemáme pocit, že ten, kto v živote nevidí nijaký problém, je slepý k niečomu významnému či dokonca najvýznamnejšiemu? Že dokonca len tak živorí, slepo ako krtko, a že keby mohol vidieť, uvidel by vo svete (alebo v sebe) problém? A v tomto fragmente zároveň píše: Že je život problematický znamená, že sa tvoj život nehodí do formy, akú život má. Musíš teda svoj život zmeniť, a ak sa bude do tejto formy hodiť, zmizne to, čo bolo problematické. Ten, kto žije správne, nepociťuje problém ako smútok, teda ho vlastne necíti ako problém, ale práve naopak ako radosť, ako takmer žiarivý éter okolo svojho života, nie ako neisté pozadie. V Smolenovom podaní je práve toto tým dobrodružstvom: zmeniť sa, vykročiť na neznámu pôdu budúcnosti a ešte len tušeného Ja. Rozhodnutie zmeniť sa. Dospieť. Sformulovať a nasledovať ideál.

U Rosovej toto dobrodružstvo nenájdeme, opis minulosti je nanajvýš dobrodružstvom tvorby. Slovo transformácia nepatrí do slovníka Tvojej izby. Bolo by to v poriadku, otázkou však je, či práve neuchopenie problému nie je potvrdením problému určitej generácie (alebo inak povedané: určitého prístupu k životu).

 

Byť sám za seba. Byť sám proti sebe.

 

Čo má byť na konci (úvahy, dňa, myšlienky)? Najlepšie otáznik (bodka je nudná, výkričník patetický). Ľudia ako priaznivci rôznej interpunkcie.

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: