Kruhový denník: jún 2020

(Domenico Remps)

 

 

Štvrtok 4. jún 2020

 

Niektorí ľudia majú štýl rozprávania, ktorým čoskoro na všetkých okolo seba pôsobia nudným dojmom bez ohľadu na to, čo vlastne hovoria. V niektorých prípadoch som sám na sebe pozoroval snahu odosobniť sa a nezaujato vnímať len obsah výpovede, ale márne – slová týchto ľudí už akoby obklopovala farba prázdna, oblaky bezvýznamnosti, ktoré rozostrujú našu pozornosť, hľadajúcu pevný bod kdesi inde, v sebe a slová sa menia na šum, vyblednuté pozadie. Postihuje to všetkých okrem ľudí, ktorí sú týmto znakom bezvýznamnosti poznačení – nevedia to o sebe len oni sami. Nikdy o sebe nevieme to, čo o nás vedia ostatní, tak ako ostatní nevedia to, čo o sebe vieme len my sami.

 

(Johann Georg Hainz)

 

Piatok 5. jún 2020

 

Snívame s ceruzkou v ruke.

 

Nové je odchýlkou starého.

 

Žily: tušenie predurčených ciest, redukcia na mapy vlastného podzemia, rieky, z ktorých sme vzišli, tiché, pravidelné pulzovanie minulosti pod povrchom dotyku prítomnosti. Riečisko nášho najosobnejšieho času a identity. O ktorom platí, že musí zostať skryté, pulzujúce pod povrchom ako zvláštne, v detstve ohmatávané tunely. Tichý a neviditeľný duch, ktorý je v neustálom obehu vo svojich predzjednaných a uzavretých dráhach nášho dosebauzavretého, identitu uzatvárajúceho tela.

„Unikol z neho duch,“ hovorí sa, ako keď vypustíme z klietky vtáka, ktorého prirodzenosťou je voľný priestor slobody, ako keď sa z nás vyleje jasnočervená krv, praskne orechová škrupina alebo hladkosť vajca. Krv sa odjakživa považuje za znak identity a dedičnosti a vyslovujeme tým zároveň – „je to moja krv“- že to najvlastnejšie nám nepatrí, že život a identita je niečo, čo sme dostali a čo zase odovzdávame ďalej. Život a smrť sú tu len dve strany jednej mince, ktorú nemožno vlastniť, len dočasne držať v ruke, lebo peniaze sú len krvným obehom sveta v neustálom prúdení, minca sama osebe nemá nijakú hodnotu (nie je mincou), vzťahuje sa k svetu mimo seba, ten vytvára a určuje jej hodnotu, minca patrí svetu a vládcovi. Myslím aj na Mitanu a na jeho básne o žilách svetla a krvi, o žiletke, ktorú nemá, lebo sa neholí a ktorá sa matne zaleskla v zahmlenej kúpeľni v Muškátoch.

 

 

Sobota 6. jún 2020

 

Existuje predstava, že v cieli sme už boli a postupne sa od neho vzďaľujeme, že ideálny stav je v jednoduchosti a možno ho len prekračovať, opúšťať a narúšať, že duchovnosť je v nekonaní a nehybnosti a naše hľadanie je len blúdením vyvolaným nepokojom. Tento – úplne legitímny – postoj možno nazvať tradicionalizmom a ako všetky myšlienkové alternatívy, mal by byť premyslený a hodnotený zo všetkých strán, pretože má svoje za a proti a z oboch možno vždy len získať. Zdá sa, že jeho slabou stránkou je obrátený utopizmus, presvedčenie, že v hlbokej minulosti leží zlatý vek duchovného života, čo je rovnako naivná predstava ako utopizmus, ktorý takýto stav očakáva s rovnako neochvejnou istotou v budúcnosti (skoro by sa zdalo, že pravica a ľavica, fašizmus a komunizmus, reprezentovali v určitom okamihu tieto dve projekcie s opačným vektorom, ale rovnakým idealizmom). Hlavnou slabinou je naivita detského veku; viera, že tak ako ľudstvo, aj jednotlivý človek by mal zostať v stave nevinného a blaženého detstva, s detskou vierou, detskými hriechmi a detskou radosťou. Preto je inteligencia považovaná za nepriateľa, tak ako modernizmus. Nech je na tomto presvedčení čokoľvek správne (alebo chvályhodné), jednoducho neladí so skutočnosťou. Tradicionalizmus v sebe nosí predstavu múdreho a rozvážneho starca, ktorý je v skutočnosti dieťaťom. Tak ako sa nemožno stať starcom (jedine tak, že ním sme), nemožno ani zostať dieťaťom. Inteligentný človek nemôže prestať byť inteligentným, akokoľvek by sa nostalgicky obzeral späť do detstva. A nielen to: v stave dnešného vyvíjajúceho sa, premenlivého sveta nemožno zostať dieťaťom (starcom) a jednoducho nereagovať, nevnímať, nechápať výzvy tohto sveta. Deti ani starci nepredstavujú ani kontrakultúru, ani alternatívu, ani protiváhu, ani silu. Nie sú ničím iným ako pasívnou súčasťou systému, pasažiermi na lodi bez práva kormidlovať, veľkoryso trpenými účastníkmi zájazdu, na ktorých názore nezáleží.

To, nad čím sa treba zamyslieť, je tradicionalistická kritika svojho oponenta: mladého dekadenta, ktorý je protipólom dieťaťa / starca. Ambiciózny kormidelník, ktorý je presvedčený o tom, že doba si pýta nové výzvy, nové trasy a nové manévre a on sa nebojí riskovať. Túži po nových priestoroch a nových objavoch v nepreskúmaných vodách.

 

Ako by mal vyzerať zápis dobrého dňa, presvedčenie, ktoré k nám prichádza s rozhodnosťou, že tento deň bol naplnený a vydarený. Pri pohľade na dnešnú sobotu, môj obľúbený deň, deň Saturna (alebo z pohľadu súčasnosti – deň Saturnu), vydarenú sobotu, ktorá sa zhmotňuje vo vyrovnanom pokoji nočnej samoty, bol to vlastne deň bez ambícií a preto ani nechcem písať o ideálnom dni, o aký sa pokúšal Peter Handke. Bolo v nej dobré počasie, dobrá časť roka, všetko známe a blízke, práca, ktorá nepriniesla zmeny, ale rovnováhu poriadku (predovšetkým kosenie a starostlivosť o záhradu, ktorá sama o sebe reprezentuje harmóniu – prírody a človeka, umelého a prírodného), prácu na dlhodobých projektoch (heslá do vlastných encyklopédií, haiku do svojho neambiciózneho projektu), čítanie a pitie čaju v záhrade, ktorá sa stala pracovňou – pod júnovým nebom, s hmyzom a vôňami, so svoju otvorenosťou, potvrdenou napríklad hmyzom prechádzajúcim po stránkach knihy, cestou s rodinou a psom na známe miesta, ktoré sa podarilo premeniť na predpokladaný rekord v jedení prvých lesných jahôd, pričom súčasťou rekordu je pravdepodobne aj pes, kŕmený jahodami z detských rúk. Vôňa nazbieranej bazy v dome, sušenie mäty. Knihy, ktoré dnes v záhrade pôsobili ako cesta od seba, cesta zabudnutia a odovzdanosti, takže boli dávkované len postupne a s rozhodnutím už nepísať, najmä Cărtărescov Solenoid so záložkou Dürerovho autoportrétu, na ktorom zopnuté ruky pôsobia autenticky umelo, pretože tento autoportrét namaľovali a nijako to svojou nepokojnou statickosťou nepopierajú, zatiaľ čo dlhé vlasy maliara korešpondujú s prvými stránkami spisovateľa. Po celý deň rodina, predobraz záhrady, vo vydarenej blízkosti, v ktorej nemusíš hrať prím, ale celkom nenápadne si súčasťou fungujúceho ekosystému, tak ako keď si pozorným čitateľom, záhradníkom alebo chodcom. Skôr pozorovania než objavy, žiadne výboje, skôr spravovanie šťastnej ríše, jeden z dní, ktoré nevstúpia do dejín a preto ich možno označiť za vydarené a šťastné.

 

(Alexandre Isidore Leroy de Barde)

 

Pondelok 8. jún 2020

 

„Během několika týdnů si Dyson zvykl na stálé vpády duchaplného pana Burtona, který se ukázal být člověkem připraveným k návštěvě v jakoukoliv denní i noční hodinu, bez zbytečné averse ke sklence alkoholu i jako hlubokomyslný průvodce po složitých otázkách života.“ (Arthur Machen: Dekorativní imaginace)

 

Knihy, ktoré čítame, aby sme sa čosi dozvedeli, aby sme si zo všetkých prečítaných viet niečo odniesli, takéto knihy sú písané pre iných, s myšlienkou na nich. Skutočné knihy píšeme kvôli sebe, iní nám nestoja v ceste, nevedú naše pero po povrchu a z takýchto kníh si neodnášame informácie. Z poézie sa nedozvedáme nič, o čom by sme mohli hovoriť s druhými. Takéto knihy by sa mohli nazývať Možnosť románu, a túto možnosť, toto alternatívne bytie je tým, čo si odnášame, tieň svojej existencie, svoje druhé Ja, tušené pod povrchom, rozrušujúca inšpirácia, túžba napísať svoju vlastnú Možnosť románu, možnosť byť niekým iným, tým pravým a skutočnejším, neexistujúcim Ja.

 

(Frans Francken mladší)

 

Utorok 9. jún 2020

 

V písaní sa skrýva obscénnosť, skutočné písanie vždy narazí na démona, ktorému podľahne alebo ho ovládne. Písanie je zákonitou prehrou, možno úprimnou, čestnou, nadšenou alebo odovzdanou, ale prehrou. Písaním nepochybne strhávame masky, ale je naozaj dobré strhávať masky? Nie je maškarný ples zmysluplným rituálom?

 

(Jacques Poirier)

 

Piatok 12. jún 2020

 

Dôvody nepísania môžu mať prinajmenšom rovnako silné, vznešené, tajomné alebo banálne korene ako dôvody, pre ktoré píšeme. Na rozdiel od zabudnutých, nepovšimnutých, prehliadaných textov však po nepísaní zvyčajne zostáva len ticho, takmer dokonalý zločin, prázdno, ktoré si vyžaduje zaujatie, erudíciu a najmä predstavivosť, ak ho chceme zaplniť písmenami, teóriami a faktami a oživiť v ňom príčiny a okolnosti mlčania a kontúry nenapísaného, prehltnutého alebo spáleného textu.

 

(Dana Newmann)

 

Sobota 13. jún 2020

 

Od detstva nedôvera vo väčšinové zmýšľanie a v to, čo bolo všeobecne schvaľované a považované za dobré. Otázka vkusu, už vtedy odlišného od väčšiny? V detstve je priskoro hovoriť o vkuse, a bolo za tým ešte aj čosi iné, hoci – ako konštatuje Myśliwski – vkus je viac ako len vkus. Bolo v tom nepochybne aj samotárstvo a introvertnosť, odstup od ostatných a k nemu si treba prirátať schopnosť samotárov vycítiť jemné hlasy sveta – tie, ktoré vychádzajú z vecí, oblakov a horizontu krajiny, z počasia a vôní, súmrakov a hoci aj hudby – a potom sú už hrubé hlasy presladeného sentimentu, zábavného smiechu alebo vzbúreného kriku nedôveryhodné. Podozrieval som hudbu, módu a životný štýl, ktoré by znamenali jednak prekročiť hranicu svojho odstupu, stať sa bezpodmienečne súčasťou určitej skupiny a kráčať v jej šíku, vymeniť svoje subtílne Ja za hrubé a nanajvýš ak hlasné My, a potom som intuitívne tušil, že to všetko, čo okolo seba vidím, nijako neuspokojovalo moje túžby, otázky a výzvy tých jemných hlasov, ktoré sa mi zdali najkoncentrovanejšie vyjadrené v obrazoch starých majstrov, vo všetkých samotárskych a okrajových záležitostiach, ktorým sa nik okolo mňa nevenoval. To, čo som cítil, bola neukotvenosť, vibrovanie, silná túžba putovať, kým ľudia okolo mňa ponúkali statickosť, uspokojenie a spočinutie, čo je podstata všetkých masových záľub, od akéhokoľvek skupinkárstva, v ktorom je cieľom pevná a neotrasiteľná príslušnosť k skupine a z nej odvodená identita, až po ležanie na pláži, mŕtvolnosť panelákových nedieľ, televízia a prechádzky v parku. Nevysloviteľný predmet mojej túžby bol nepreložiteľný otáznik, nedostižnosť a nedosiahnuteľnosť, pocit večnej nedostatočnosti, večné tam, šípka a cesta, nepokoj. Nočné mesačné svetlo, oblaky, ktorým nemožno porozumieť a ktoré nemožno zadržať, len sledovať ich premenu ako neprestajné plynutie nepreložiteľného jazyka.

 

Náš život do istej miery charakterizuje to, čo vidíme na horizonte. Obrysy tajomnej budúcnosti so vzrušujúco neznámymi svetmi, hranicu úniku, ľahostajný obrys každodennosti, tušenie smrti? Každá životná fáza má iné vyžarovanie horizontu, ktorý k nám podvedome prehovára alebo mlčí, tak ako hviezdne nebo alebo noc osebe. Striedavo dobrodružstvo a rutina osvedčených povinností. Horizont v sebe stelesňuje horizont vecí i udalostí. V jeho pôsobení sa zosilňuje aura nášho každodenného sveta. Pri pohľade naň možno tušiť, snívať, báť sa, mlčať. Prezrádza o nás, či je naša každodennosť každodenná alebo nekaždodenná.

 

Dnes už pre mňa zriedkavá, ale o to vypuklejšia vec: sedieť s ľuďmi za stolom v nenáhlivosti krčmového večera a podniknúť spontánnu anketu napríklad o zberateľstve, záujmoch, túžbach, zážitkoch. Náhly vpád do skrytých a neprebádaných zákutí cudzích životov, odkiaľ sa vynárajú príbehy ako zvláštne mnohosteny ľudského srdca, tajomné zvieratá vychádzajúce z prítmia lesa.

 

 

Nedeľa 14. jún 2020

 

Detská osamelosť a vydelenosť formuje človeka celkom inak ako ľudia, vzory, autority, všetky priame vplyvy, ktoré sú iné v samotnej svojej podstate tým, že sú priamo a zrozumiteľne artikulované. Vo všetkých módnych vlnách, fanúšikovstve, príslušnosti k určitej spoločnosti a subkultúre je úplne zrozumiteľne vyjadrená identita a jej znaky, niet sa na čo pýtať, niet stopy po nevysloviteľnom, neviditeľnom, tušenom. Mladí ľudia zdieľajú nahrávky, mená skupín, tričká s potlačou, účesy, obľúbené filmy, skautské uniformy ako jasne a definitívne stanovené pravidlá príslušnosti a identity, vkusu a odpovedí, je to vždy anketový lístok, na ktorom treba zaškrtnúť a alebo b a výsledok nás neomylne zaradí do výseku spoločenskej reality, ako volebný lístok, z ktorého vyplynie jednoznačný graf, mimo ktorého nejestvuje nič, lebo ešte aj nevoličom zodpovedá jeden výsek grafu. Všetko to, čo si žiada samotu, obrazy, príroda, knihy, je obrazom skutočného života, v ktorom nejestvuje nič presne a bezproblémovo ohraničené a definované bez ďalších otázok; všetko si v skutočnosti žiada náš postoj, pohľad, komentár a je len nepopísaným papierom, každý text má na margu prázdny priestor pre našu vlastnú interpretáciu, význam sa všade len rodí ako otázka a každý osamelý človek, nech je akokoľvek obklopený ľuďmi, poznáva krehkú nedefinitívnosť vecí, ktorú vždy spoluvytvára a každá odpoveď nesie jeho vlastný podpis. Keď som si napríklad ako dieťa listoval encyklopédiami maliarstva, nikto mi nemohol dať odpoveď na to, čím na mňa jednotlivé obrazy pôsobili, tak ako sa to nedalo objektívne vysloviť o vôňach a farbách sveta. Literatúra je príkladom priestoru, v ktorom nejestvujú vopred dané odpovede, pretože všetko záleží na našom čítaní, ktoré sa vždy musí odohrať a ktoré nespočíva vo vyslovovaní hlások, ale v prideľovaní významov a hodnôt a v tomto zmysle nemožno nijaký text dočítať. Literatúra je zároveň priestorom, v ktorom sa stretávame s inými nezvyčajným spôsobom, na veľmi rozmanitom a komplikovanom poli, ktoré nám umožňuje slobodný a nedefinitívny kontakt s autormi a čitateľmi. Čo znamená, že s niekým prečítame rovnakú knihu – je to len o málo špecifickejšia skúsenosť ako obývať s ním tú istú planétu alebo hľadieť na to isté hviezdne nebo v teplú júnovú noc. Všetko, čo vo svojej detskej osamelosti čítame – sneženie v tichu pouličnej lampy, vône rodičov, pálčivé letné súmraky alebo výzvu jasného letného neba – je interpretáciou svetla, rozhovorom so stromami, tlmočením ticha; umením neuzavretosti, ku ktorému sa môžeme kedykoľvek vrátiť a pokračovať vo variáciách a skúmaniach, v kladení nových otázok, v neustálom rozhovore s na všetko pripraveným svetom. Na rozdiel od pevných významov, ku ktorým sa stačí prihlásiť, je táto interpretácia vytváraním významov a ešte viac vyslovovaním otázok, ktoré môžu kedykoľvek otvoriť čokoľvek z nášho života, z našej minulosti, ktoré možno preformulovať a odpovedať si na ne inak, čiže inými otázkami, než sme si kládli doposiaľ. Otázky sú receptormi, jemnými vláknami, ktorými skúmame okolitý svet a to, o čom sme sa domnievali, že je súborom faktov či odpovedí, že tvorí objektívnu pravdu o našom živote s bodkou na konci, sú len vnemy na koncoch jemných receptorov otázok, a stačí sa opýtať inak alebo na inom mieste a nový vnem otázky v nás vytvorí novú skutočnosť rôzne zásadného charakteru.

Hoci je detstvo  považované za vek otázok, veľké množstvo z nich ako deti nikdy nevyslovíme, dokonca ani pre seba. Čo všetko som cítil v jednu teplú, šťastnú noc, keď sme sa mohli v trojici vybrať na ihrisko a pozorovať hviezdy, čo všetko mi ten pocit mal dať a čo som od neho – a v tej chvíli pre mňa znamenal takmer celý svet – očakával; alebo čo som cítil v chladnej a sviežej vôni bieleho posteľného prádla v rodičovskej posteli, ktorú som vdychoval s takým potešením – tieto otázky by bolo možné klásť dnes s čoraz väčšou subtílnosťou o rozmere románov, ale ako dieťa som tieto dojmy prijal ako prosté otázniky bez artikulovaných, presne mierených a mienených slov a dnes by som k týmto veľkým a intenzívnym otáznikom (akými je každý človek a každá vec) už len dopisoval čoraz viac a čoraz detailnejších slov. O niektorých veciach dieťa nikdy nerozpráva, alebo presnejšie – vždy až s určitým časovým odstupom, niekedy rokov a niekedy desaťročí.

 

 

Utorok 16. jún 2020

 

Ľudia rozlišujú, kto hovorí: za každou osobou vidíme znak dôvery alebo nedôvery, skúsenosť, ktorá rozhoduje o tom, či veríme alebo neveríme vyrieknutým slovám. Komu vo svojej mysli nasadíme na hlavu rohy, tomu už vychádzajú z úst len nebezpečné lži.

Jazyk je dôležitý, lebo v literatúre vytvára osobnosť toho, kto hovorí. Aby posolstvo bolo dôveryhodné, aby sme verili pravde, musí nám byť povedaná jazykom, ktorý sa nám prihovára, ktorý nás osloví. Preto každá doba potrebuje niekoho, kto zvestuje hoci aj tie isté pravdy, keď ich niekdajší jazyk zvetral, potuchol, rozpadol sa na prach. Zvestovateľ je ten, kto našiel jazyk. V každej dobe je zamknutá skrinka, v ktorej je pravda. Zdedili sme ju alebo objavili, pod zemou alebo pod mikroskopom. Kľúčom od tejto truhlice je jazyk. Nie každý ho má v ruke, len niekoľkí; tí dokážu odomknúť pravdu, priviesť ju do svojej doby a svoju dobu k pravde.

 

 

Sobota 20. jún 2020

 

Maľovanie izieb, jedna z tých prác, ktoré nemá byť vidieť. Už samotná príprava stien, všetko to vyrovnávanie, brúsenie a prípadne odmasťovanie, to svedomité odstraňovanie ďalších a ďalších nerovností, len aby nakoniec nebolo nič vidieť, a potom poctivé zatieranie všetkých detailov a kútov, aby zostala len rovnomerná, prehliadnuteľná, zrak nezachytávajúca prázdna plocha bez akýchkoľvek známok práce a pracovníka, ktorý vo svojom diele nezanechá zo svojej identity nič než genialitu pokory ako maliar ikon alebo dokonalý zločinec. Pri bielení izby človek pochopí, ako prirodzene nás naše ego privedie k prvým ťahom štetca, ktoré sa vzoprú prostej monochromatickej ploche bez znaku osobnosti a ako uspokojivo pôsobí pridanie podpisu na záver.

 

Ako zásadne sa my ľudia líšime už v tom, čo pokladáme za ideál.

 

(Michael Mapes)

 

Piatok 26. jún 2020

 

V pomalom letnom stmievaní žiari na nebi rastúci kopovitý oblak ako symbol seba samého.

 

(Len čo som dopísal predchádzajúcu vetu, vo vnútri tohto pôsobivého bielo žiariaceho oblaku sa spustili elektrické výboje, rozsvecujúce tento jediný oblak na celom nebi vnútornou žiarou bleskov, ktoré sa už dobrých desať minút opakujú v asi päťsekundových intervaloch, akoby išlo o akési do seba uzavreté božstvo.)

 

Aj v dnešné jasné piatkové popoludnie s vôňou leta ma odveký magnetizmus vytiahol von, na najbližšie kopce, akoby cesta nebola nič iné než vír, ktorý vťahuje všetkých ľahkých plávajúcich pútnikov ako slamky do vlniaceho sa horizontu. Pozerám sa na vlastné kroky, nie nepodobné výbojom večerného mraku, možno nezmyselné pri pohľade zvon, ale vyrovnávajúce napätie, a myslím na to, že táto malá, tichá, vždy znovu opakovaná cesta v dni ako je tento, vedúca vždy spoľahlivo trajektóriou víru do oka hurikánu, je len mojou súkromnou realizáciou cesty. Každý z nás verí v cestu, smerujúcu odniekiaľ niekam; pre niekoho je to sebarealizácia v poslaní, kariéra, moc, postavenie, peniaze, pre niekoho dielo, poznanie alebo tvorba, pre iného spása. Stavba veže, hĺbenie šachty, budovanie mraveniska, alebo naivná, do seba ponorená cesta preč a späť.

 

Knihy, ktoré čítame, sú špecifickým kalendárom, do ktorého sa zapisuje doba, prostredie, pocity a niekedy aj vône. Medzi riadky kníh sa vždy zmestia aj zápisy času; prečítané knihy spoľahlivo charakterizujú dobu, v ktorej sme ich čítali – na cestách, v parkoch, v chladnom februári, v májovej záhrade alebo pri mori. Súpis čítaných kníh vytvára kalendár vnútorného času, podobne ako súpis snov, rub denníka, ktorý nepíšeme, ale premietame pod viečka.

 

(Fotografia Massimo Listri)

 

Sobota 27. jún 2020

 

Otázky, ktoré sú osobné, ktoré v nás vyklíčili alebo sa aspoň ujali v našej pôde, patria k tomu najvzácnejšiemu, čo môžeme ponúknuť ostatným. Otázky, ktoré nás trápia, vedú k pátraniu, k túžbe po pravde a čím je táto túžba osobnejšia, tým je spoľahlivejšia – otázky sú našim putom so životom.

 

Písanie má zmysel, pokiaľ sformuluje otázku, ktorá je spoločná, visí vo vzduchu, no nik ju nevysloví. Je aj možnosť odpovedať, ale už vyslovenie základných otázok je podstatné.

Neúspešná literatúra je tá, ktorá sformuluje so všetkou vážnosťou otázky, ktoré ostatných až tak nezaujímajú. Tento neúspech je relatívny, pretože nestotožniť sa s väčšinou nie je vlastne nič výnimočné. Druhou formou neúspechu je ponúknuť odpovede, ktoré verejnosť nechce počuť. Ani na tom nie je nič výnimočné.

Skutočne bezvýznamná literatúra je tá, ktorá svojimi odpoveďami len simuluje a predstiera otázky, ako napríklad bulvár, ktorý nám oznámi pikantnosti ako odpovede na nami nikdy nepoložené a vo svojej podstate irelevantné otázky („ako sa zachoval XY, keď…“), alebo literatúra, ktorá svoje odpovede formuluje len s ohľadom na väčšinové želanie, bez schopnosti zaujať postoj. To je príklad nielen populizmu a nadbiehania väčšinovému vkusu, tak ako je to v banalite popkultúry, ale je to aj bezpohlavné pritakávanie mainstreamu a bezduché dávanie za pravdu autoritám vo vede, teológii alebo literárnej kritike – často nevedomé citovanie šéfstva, ktorého postoje sme si osvojili bez kritického, a teda oprávneného postoja.

 

(Michael Mapes)

 

 

Pondelok 29. jún 2020

 

Pri náhodnom prechádzaní kníhkupectvom mi rovnako náhodne padol zrak na Hesseho knihy na polici. A pomyslel som si, ako veľmi sa musel tento zaujímavý spisovateľ mýliť v tom najpodstatnejšom. Písať o dobre, šťastí, živote, hľadať cez text zmysel existencie a pritom popri tejto úmornej snahe odsunúť vlastné deti zo svojho života je bez ohľadu na biografické okolnosti, ktoré som nikdy neskúmal, fatálna prehra. Odsunúť bokom deti znamená odoprieť im každý deň, každú hodinu pozornosť, čas, odpoveď, celkom konkrétne, úplne konkrétnym bytostiam, každý deň im vždy znova povedať nie. Prehliadnuť to a pritom prezentovať vlastné úvahy o dobre, pravde a šťastí, o správnom živote a etike, vrhá tieň nedôveryhodnosti na všetko ostatné. V prípade, že by išlo o ponuku Mefistofela, prikývol by na ňu skutočne len podvodník, pretože tá ponuka by musela znieť nasledovne: neetickou voľbou sa presláviť ako autor etických spisov. Iná paralela sa núka v súvislosti s poviedkou bratov Strugackých – tí do záhadnej Zóny, zobrazenej Tarkovským v Stalkerovi, umiestnili komnatu želaní, ktorá plnila tie skutočne najosobnejšie želania a človeka tak mohla poľahky morálne zruinovať. Prídeš poprosiť o zdravie pre dieťa a nadelí ti peniaze. Hesse svoje šťastie (alebo pokoj) nemohol nájsť, bolo pre neho príliš jednoduché; totiž v zmysle Novalisovej maximy, že etika je v praxi taká zložitá kvôli jednoduchosti svojich základných zákonov. Nemohol sa vykúpiť spísaním knihy o Sv. Františkovi – a nemohol tomu ani veriť;  a muselo mu byť zrejmé, že František nepísal knihy o tom, ako žiť. Niečo podobné nás musí zaraziť pri Rousseauovi, Sartrovi a ďalších moralistoch, práve preto, že chceli byť hlasným svedomím ľudstva – a nemusíme im to vyčítať v rovine morálky, ale ako najzásadnejšiu chybu v ich vlastnej logike. Nie sú totiž len kazatelia, ktorí stoja na vlastnej chybe, ale ako moralizátori nepochopili, že nežiť morálku, aby o nej mohli písať, predstavuje dve rôzne podoby etiky – skutočnú a fiktívnu. Písať o tej fiktívnej je ľahké, veľa to nestojí, ale v momente, keď sa ňou chcú spasiť, pocítia svoj omyl – fikcia nezmôže nič. Pripomína to ešte jedného velikána a chybu, ktorú mu zvyknú pripomenúť – Tolstého snahu konať dobré skutky, učiť sedliakov, ale nevydržať pri tom, nespokojne skúšať nové a nové recepty vlastnej spásy, tak ako Ivan z rozprávky páchajúci dobré skutky, aby sa zbavil medvedej hlavy. Navyše aké prázdne by bolo nemôcť o svojich etických skutkoch a postojoch nepísať. Neprekvapí, že takýmto autorom dodnes udeľujeme najvýznamnejšie literárne ocenenie, odkazujúce na humanistické posolstvo napísaného.

 

(Sophia Hermes)

4 komentáre to “Kruhový denník: jún 2020”

  1. Anonym Says:

    pred pár dňami som tiež maľoval (drevenicu lazúrou) a myslel na Pollocka a stále mi napadalo, v akomsi pracovnom tranze, že: neviditeľnosť práce (ostanú len nedostatky)

    s tými deťmi je to pravda, aj keď odsudky sú to dosť drsné a možno neinformované (Hesse mal psychické problémy), na druhej strane: dieťa nie je morálny imperatív – aj keď si zároveň mysím opak… ako balansuješ čas venovaný deťom a písaniu?

  2. Anonym Says:

    anonym, Matúš Benkovič

  3. dalfar Says:

    Až taký neinformovaný nie som, základné údaje o Hesseho manželstvách poznám. V prvom rade to nemá byť odsudok (mne sa Hesse nijako nezodpovedá), len si myslím (alebo domýšľam), že to zaťažilo jeho samého. O prvom roku odlúčenia napísal, že ide o jeho najplodnejší a najplnší čas, čo mi znie vzhľadom na okolnosti naivne. Človek zvládne rany z vonkajšieho prostredia ľahšie, než vlastné chyby a zlyhania. Na svoju päťdesiatku plánoval samovraždu, ktorú napokon spáchal jeho syn. Na Hessem mi je rozhodne sympatická jeho sebairónia (Kúpeľný hosť), v čom je – okrem iného – neporovnateľný s Thomasom Bernhardom.
    Mimochodom, jeho vydavateľ Samuel Fischer bol z Liptovského Mikuláša (čo naposledy pripomenul M. Hvorecký).
    Ja balansujem tak, že píšem v noci. Ale ja “píšem”, takže to nie je recept.

  4. Anonym Says:

    nuž, znelo to tak, že Hesse uprednostnil písanie pred deťmi a to bolo morálne nesprávne rozhodnutie

    zaujalo ma to – a dík za odpoveď – lebo aj ja často riešim, či vypisovať (napr. po internete) alebo sa hrať s dieťaťom 🙂

    Matúš B.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: