Čitateľský zápisník

Norbert Gstrein – J. Rodolfo Wilcock – Martin Lings

 

 

Norbert Gstrein: Anglické roky

Die englischen Jahre, 2008

Preklad Radovan Charvát, Prostor 2019

 

„Na počátku to byl pro mě mýtus, Hirschfelder, spisovatelská ikona, velký osamělec, monolit, jak se říkalo, který zůstal po válce natrvalo v Anglii a pracoval na svém mistrovském díle.“ Román Norberta Gstreina rozpráva o hľadaní životného príbehu kultového spisovateľa Gabriela Hirschfeldera z odstupu niekoľkých desaťročí. Zostali po ňom jeho knihy, tri manželky a tušený pocit tajomstva. Rozprávanie sa odohráva striedavo v dvoch monológoch: v prvom sa rozprávačka v našej prítomnosti snaží rozpliesť klbko jedného života a v druhom počujeme samotného protagonistu rozprávať svoj príbeh uprostred vojnových rokov. Niť príbehu vedie cez bombardovaný Londýn do internačného tábora na ostrove Man, stráca sa v hmle a podľa uzlov sa navyše zdá, že ktosi nadviazal rôzne kúsky nití a manipuloval s príbehom. Kto, kedy a z akého dôvodu, sa čitateľ napokon spoločne s rozprávačkou dozvie. Román Anglické roky a príbeh jeho protagonistu sú natoľko závislé od pointy, že je ťažké čokoľvek napísať bez prezradenia deja. Preto skôr niečo o tom, ako je kniha písaná.

Gstrein je zručný majster dlhých viet s citom pre opisy prostredia, v rozprávačkiných monológoch dopĺňa rozhovory s Hirschfederovými manželkami jej postrehmi a komentármi, v monológoch Hirschfeldera zase plynulo prechádza medzi aktuálnym dianím a časom spomienok, a metódou strihu tak vytvára zaujímavú celistvosť príbehu s jeho „von“ a „dnu.“ Autor si zvolil tému druhej svetovej vojny, ale z menej známeho a preskúmaného pohľadu rakúskych, nemeckých či talianskych občanov, ktorí sa v Británii ocitli v pozícii nepriateľa a boli internovaní v táboroch a následne nezriedka vyvezení do Kanady alebo Austrálie. Židia, neutrálni starousadlíci, sympatizanti fašizmu alebo utečenci pred ním sa ocitli v spoločnom tábore a okrem deliacej čiary my – oni, židia a nežidia, fašisti a komunisti, sa ostnatým drôtom vyznačuje ešte jedna línia medzi angličtinou a nemčinou, domácimi a cudzincami, spojencami a nepriateľmi, podozrievavými a podozrivými. Do popredia opäť ostro vystupujú už zabudnuté a rozostrené kontúry identity, ktorá zrazu rozhoduje o všetkom a spolu s ňou sa neodkladne vynára aj otázka viny. Zrazu je dôležité, či je človek žid, či rozpráva po nemecky alebo či sympatizoval so socializmom. Obeťami sa cítia byť domáci obyvatelia, internovaní utečenci a opäť raz židia; ostnatý drôt spraví vinníkov aj z domácich Angličanov, ale tí v rozhovoroch otáčajú prst viny späť na Nemcov za to, čo spáchali. Keď na Londýn dopadajú bomby, je podľa nich internačný tábor v skutočnosti bezpečným miestom, za ktoré treba byť dokonca vďačný.

Sú texty rôzne intenzívneho ticha, s dynamickou alebo naopak upokojujúcou dikciou. K dielam najhlbšieho ticha možno zaradiť napríklad texty W. B. Sebalda, ktorého meno sa v súvislosti s Norbertom Gstreinom často uvádza. Román Anglické roky nie je až natoľko naplnený tichom a pokojom, ale monologická samota, odstup, tušené pocity viny a rezignácie a farby tlmené chladnou hmlou do pastelových tónov napĺňajú celý román odtieňmi citeľnej melanchólie.

 

„V kamnech vyhasl oheň a vítr dorážel stále novými poryvy na dům, škubal ho a trhal, a když polevil, znělo to, jako by stavení napadly ohromné zástupy myší, nožičky cupitaly po zdech, písek zurčel a spáči se pohybovali ve snech, hnáni pod vodou jako řasy.“

 

„Služebná přešla kolem tebe k oknu, odhrnula závěs a vyhlédla ven na úplně temné město, kde se dala jen tušit kupole sv. Pavla, za ní změť domů, žádný obzor, a nad nimi se musely vznášet, rozmístěné podle tajného plánu, přehradové balony cloumající šnůrami ve větru, obrovské velryby zabloudivší na nebe a kovově se lesknoucí v pátrajícím prstu reflektorů jako pozůstatky dávno zapomenuté nočné mory.“

 

 

J. Rodolfo Wilcock: Synagoga ikonoklastů

La sinagoga degli iconoclasti, 1972

Preklad Anežka Charvátová, Rubato 2018

 

„Neexistuje teorie, o niž by se autor nechtěl podělit.“ (s. 188)

 

Argentínsky spisovateľ Juan Rodolfo Wilcock v taliančine spísal a vydal fiktívno-ironickú encyklopédiu s tridsiatimi piatimi portrétmi pozoruhodných osobností. Každý text je venovaný jednej z nich; čo majú všetky spoločné je obskúrny, čudesný, marginálny alebo zneuznaný charakter ich výskumnej alebo umeleckej činnosti. Dozvieme sa niečo o utopistoch, vynálezcoch, amatérskych historikoch, teológoch, autoroch originálnych slovníkov a pamfletistoch. Jules Flamart je napríklad autorom francúzskeho výkladového slovníka, v ktorom je ku každému abecedne radenému heslu priradená veta, avšak nie náhodná, ale rozvíjajúca zápletku špionážno-pornografického románu, takže jeho dielo patrí k tým zriedkavým slovníkom, „ktoré zhltneme bez dychu od prvej po poslednú stranu, k encyklopédiám, ktoré sa zrodili so znamením epopeje na čele.“ Jedno z najpôvabnejších hesiel je venované Absolonovi Ametovi, hodinárovi, ktorý zostrojil Univerzálneho filozofa – stroj, ktorý náhodne kombinoval slová do viet, pričom tie najlepšie z nich si Absolon zapísal, vďaka čomu tie najvýznamnejšie filozofické heslá a najobjavnejšie verše dvadsiateho storočia uzreli svetlo sveta už v storočí osemnástom. Zacitujme si niekoľko prvých viet, ktorými Wilcock uvádza svojich protagonistov. Áron Rosenblum: „Utopisté nehledí na prostředky; v zájmu lidského štěstí jsou ochotni člověka zabít, mučit, upálit, vyhostit, sterilizovat, rozčtvrtit, udělat mu lobotomii, posadit ho na elektrické křeslo, poslat ho do války, bombardovat ho a tak dále: záleží na tom, jaký mají plán. Uklidnit nás může pomyšlení, že i lidé bez jakéhokoli plánu vždy jsou a budou ochotni zabíjet, mučit, upalovat, vyhošťovat, sterilizovat, čtvrtit, bombardovat a tak dále.“ Charles Wentworth Littlefield: „Chirurg Charles Wentworth Littlefield dokázal pouhou silou vůle vyvolat krystalizaci kuchyňské soli do tvaru kuřete nebo jiných drobných zvířat.“ A už spomínaný Absolon Amet: „Absolon Amet, hodinář z La Rochelle, se dá v jistém smyslu považovat za skrytého předchůdce nezanedbatelné části toho, pro co se později vžil název moderní filozofie – ale možná prostě veškeré moderní filozofie -, konkrétně především předchůdce širokého spektra postradatelných nebo čistě dekorativních výzkumů spočívajících v náhodném spojování slov, která se v běžném úzu vedle sebe většinou nevyskytují, aby se z takto vzniklého celku dal vydedukovat nový smysl či významy; například: „Dějiny jsou pohybem od ničeho k času“ nebo „od času k ničemu“; „Flétna je dialektická“ a podobné kombinace.“ Ak si hlavný prúd vedy a ľudského poznania predstavíme v duchu Darwinovej evolučnej teórie, potom Wilcockovi protagonisti predstavujú jej slepé ramená, čudesné hybridy bez životaschopnosti, neplodné výhonky a excentrické výnimky. Čím autor napriek nádychu absurdity, surreálnosti a humoru nepriamo potvrdzuje a schvaľuje hlavný prúd poznania, jeho zmysluplnosť a oprávnenosť. Jeho absurdnou encyklopédiou sa vinie základná línia humanizmu, najzreteľnejšie prítomná v polemike s najagresívnejšou utópiou dvadsiateho storočia – s fašizmom. Autor si všíma raz jeho pseudovedecké teórie, inokedy jeho chladnú beštialitu alebo ochotu ľudí uveriť a s nadšením podľahnúť aj tým najbizarnejším, najhlúpejším či najprimitívnejším myšlienkam. Hoci sa jednotlivé heslá tvária ako nevzrušivé popisy reality, každú chvíľu sa v nich zaleskne čierny humor, sarkazmus alebo irónia, prednesené v štandardnom publicistickom jazyku. Práve v momentoch, keď autor vkladá do svojho imaginárneho sveta reálne mená alebo fakty sa ukazuje, akou integrálnou súčasťou reality je šialenstvo, ako plynulo sa prepletajú ornamenty fikcie a dejín. V panoptiku Wilcockovej parodickej encyklopédie rozpoznáme takmer všetky grimasy skutočného sveta a jeho ideológií. Možno práve preto sa viackrát opakuje motív paradoxnej interpretácie času, snaha obrátiť jeho vektor, reinterpretovať dejiny, uniknúť zopdovednosti za našu minulosť, oslobodiť sa od histórie.

Túto knihu však možno nasvietiť z rôznych uhlov a vidieť v nej proste len vydarenú prácu imaginácie, humornú zbierku nápadov, fiktívnu realizáciu surreálnych nápadov alebo personifikáciu myšlienok, aké sa nám denne mihnú hlavou a ktoré zvyčajne necháme hneď v nasledujúcej sekunde zhasnúť. Wilcock kombinuje biografické detaily s dejinnými okolnosťami, drobné absurdné záblesky s dôsledne domyslenými nápadmi, nešetrí čiernym humorom a svojim hrdinom často dožičí bizarný skon. V hesle Jesús Pica Planas sa hneď v úvode dočítame toto sarkastické univerzálne konštatovanie: „Vynálezce v moderním slova smyslu vynalezlo devatenácté století; jako téměř všechny věci vzniklé v devatenáctém století ho pak zdokonalilo století dvacáté. Profesionální vynálezce je muž – velmi zřídka žena -, který se zabývá navrhováním a zdokonalováním přístrojů udivujících naprostou zbytečností (…).“A hneď vzápätí si môžeme prečítať hravý zoznam z produkcie španielskeho vynálezcu: „soustavu pohyblivých pantografů opatřených chápavým zakončením na pomoc knězi, který musí sám sloužit mši“, „bicykl s lehce elipsovitými koly příjemně připomínající jízdu na koni“, „speciální talíř s drážkami na chřest“ či „pár bot s počítadlem kroků“. Aj na poslednom uvedenom vynáleze vidieť, že vo Wilcockovej knižke občas zaiskrí nečakaný dotyk so súčasnosťou; podobne si možno v prípade absurdného divadelníka, ktorý do každého predstavenia obsesívne vkladal králikov v rôznych podobách, spomenúť na majstra Lyncha.

Synagoga ikonoklastů je svojrázna knižná výnimka o svojráznych výnimkách, pod ktorej hravou formou presvitá temná priepasť ľudského šialenstva. Možno ju priradiť k Borgesovým pastišom, ku Cortázarovým burleskným miniatúram, Levého konceptuálnym textom, Ouředníkovým paródiám alebo k Bolañovej Nacistickej literatúre v Amerike. Bolañove nadšené odporúčanie nájdeme na obálke Wilcockovej knižky, zatiaľ čo v jej vnútri natrafíme na ich hlbokú spojitosť – opakované narážanie na rôznorodé podoby fašizmu pri revízii minulého storočia.

 

 

 

Martin Lings: Staroveké viery a moderné povery

Ancient Beliefs and Modern Superstitions, 1964

Preklad Milan Špak, Hronka 2018

 

Túto knižku pomerne presne vyslovuje už jej názov. Za celým textom stojí presvedčenie, že moderná doba sa spreneverila duchovnej podstate človeka, na ktorej boli založené staroveké kultúry. Ľudstvo je na ceste postupného úpadku a náboženstvo, pôdvodne prenikajúce tradičnými kultúrami, to má čoraz ťažšie. Ecovou terminológiou by sme mohli povedať, že Martin Lings (1909 – 2005) patrí v kultúrnom diskurze k typickým apokalyptikom.

Lings kriticky nazerá na súčasnosť a vždy ju premeriava minulosťou, dalo by sa rovno povedať, že minulosť mu slúži ako ideál, ku ktorému sa možno vzťahovať. Dokonca sa zdá, že s každým objaveným negatívom súčasnosti vzrastá ideál minulosti, pretože ku každému negatívu sa dá nájsť fungujúci protiklad v dávnych dejinách. Dokonalejšia bola viera, dokonalejšia bola kultúra, dokonalejší bol vzťah k mystike a dokonalejší bol jazyk. Zdá sa, že autor neporovnáva dejinnú skutočnosť, reálny život reálnych ľudí, ale dominantné kultúre rysy alebo inak povedané vládnuce idey tej ktorej doby. A z tohto porovania mu vyplýva, že zlatý vek už bol a nenávratne uplynul.

Martin Lings patril k takzvaným perennialistom (Sophia Perennis – Večná Múdrosť), spolu s René Guénonom či Frithjofom Schuonom. Veľmi stručne povedané, zmyslom našej existencie je zjednocovať sa s Božským; toto je obsahom všetkých veľkých náboženstiev a tradícií. Jednotlivé náboženstvá sú opakovaným vtelením tejto múdrosti, jej realizáciou v konkrétnych dejinných a kultúrnych podmienkach. To vysvetľuje, prečo napríklad Lings inklinoval k hinduizmu, prestúpil k islamu a modlil sa k Panne Márii; perennialisti rozpoznávajú základné princípy večnej múdrosti v rozličných zjaveniach, a Mohamed, Platón a Lao-c´ sa v ich textoch stretávajú ako rovnocenní partneri v poznávaní múdrosti.

Ak do súčasnej debaty pribudli aj hlasy perennialistov (čo možno povedať prinajmenšom o Slovensku, kde sa preklady ich diel objavujú až v posledných rokoch), niečo si o týchto hlasoch možno povedať. Je zrejmé, že takýto hlas to nebude mať ľahké; na jednej strane sa ostro vymedzuje voči dominantným moderným ideám pokroku a „duchu doby“, na druhej strane to nie je hlas pevnej konfesijnej identity. Martin Lings je však vhodným príkladom toho, ako má takýto hlas znieť, aby sa stal relevantnou súčasťou diskusie. Nemá v sebe agresívny, vyzývavý ani revolučný tón; nie je to prehovor jednotlivca, ktorý sa snaží vymedziť, presviedčať, moralizovať. Autor necháva zaznieť tradíciu, snaží sa nevniesť do nej omylnosť jednotlivca, tieň subjektivity alebo hystériu revolucionára. Na jednej strane tak môže časť spoločnosti osloviť kritikou konzumného spôsobu života, a zároveň v diskusii získať na váhe a presadiť svoje argumenty rozvážnosťou a nevzrušivosťou svojho prejavu. Pre mňa osobne to bol vo viacerých ohľadoch iritujúci hlas, ale  zároveň bolo zaujímavé vypočuť si ho a byť s ním v polemike, počúvať jeho i svoje argumenty. Lingsove tvrdenia by som nepodpísal, ale stálo by mi za to pripojiť k nim svoje stanoviská. Nemožno mu uprieť schopnosť vyjadrovať sa zrozumiteľne a výstižne na malej ploche (ide skutočne o tenkú knižku) a v priateľskom nedogmatickom rozhovore ponúknuť viacero inšpiratívnych otázok. A v neposlednom rade ide o mysliteľa, ktorý za svoje dielo ručí svojím životom a pre svoje presvedčenia ponúka aj konkrétne životné riešenia. Najrozporuplnejšie pre mňa boli myšlienkové skratky, ktoré z negatívnych javov súčasnosti viedli bezprostredne k presvedčeniu o ideálnej minulosti. Výsledný čitateľský dojem bol, že Martin Lings sa ma nesnažil presvedčiť o svojej pravde, ale skôr vtiahnuť ma do rozhovoru o dôležitých otázkach. Alebo to bol prinajmenšom môj spôsob kritického čítania, v ktorom bolo dostatok priestoru pre polemiku. S dôstojným a rozvážnym hlasom starého muža sa neháda, neskáče sa mu do reči, vypočujeme si ho pozorne až do konca – ale myslieť si môžeme a máme svoje.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: