Anketa

 

(Slovenská literatúra 1989 – 2019)

 

Z času na čas sa objavujú bilančné ankety, v ktorých sa prelína objektívne hodnotenie kľúčových diel so subjektívnym pohľadom na to najobľúbenejšie, čo v nás vyvolalo najsilnejšie zážitky. Keď budem hovoriť za seba, nutne spojím oba pohľady: na jednej strane budú autori, ktorí sú proste dôležití a nemožno si ich nevšímať, na druhej strane je subjektívny pohľad, ktorý má v mojom prípade veľmi jednoduché kritérium – sú to autori, od ktorých si bez váhania celkom automaticky kupujem a prečítam úplne všetko a neznesiem medzery. Vybral som desať mien, z tých, ktoré som vynechal, spomeniem aspoň Rudolfa Slobodu a Dušana Dušeka, ale za zmienku stojí aj to, že v zozname chýba filozof, teológ alebo vedec.

 

Peter Pišťanek

Peter Pišťanek zahájil deväťdesiate roky. Mladý Dônč, Debutant a Muzika neboli len paródiami, aké Pišťanek s Taragelom písali predtým (Sekerou a nožom) a potom (Roger Krowiak), Pišťanek v nich dokázal vytvoriť svojbytný svet, ktorý fungoval okolo hlavných postáv svojráznych lúzrov a pritom sa kruto ponášal na ten skutočný. To, čo fungovalo v novelách, rozvinul potom v Rivers of Babylon, drsnom panoptiku drsných deväťdesiatych. Aj cez vonkajšie vrstvy travestie, paródie, grotesknosti, provokácie a obscénnosti vidieť, že Pišťanek dokázal zachytiť esenciálnu, mytologickú podstatu doby. Preto mohla byť jeho Muzika prepísaná do filmu a napriek množstvu zmien je to stále pišťankovská správa o epoche; preto nás neprekvapí, že v titulkoch Rivers of Babylon (1998) sa objavuje meno Marián Kočner vedľa Sorosovho centra: mýty si žijú svojím vlastným, nadčasovým životom.

 

 

Dušan Mitana

Dušan Mitana je slovenskou definíciou kultového spisovateľa. Ako autor nepokoja bol citlivým radarom aj v 90-tych rokoch a v prievane slobody zachytával politické, erotické i náboženské signály, pričom namiesto hotových odpovedí ponúkal svojim čitateľom cestu poctivého hľadania. Okrem poviedok, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo bolo na Slovensku napísané, je zaujímavé čítať aj jeho básne, eseje, romány a rozhovory.

 

 

Ján Johanides

Keď Pavla Vilikovského nazývajú najlepším slovenským autorom, spomeniem si zvyčajne na Jána Johanidesa. Je to autor, ktorý má rovnako precíznu, no omnoho originálnejšiu vetu a najmä má omnoho väčšie a ambicióznejšie gestá, čo nemusí každému vyhovovať, ale vďaka nim sa usiloval preniknúť hlbšie a ďalej. Johanides nevníma, necíti a nepíše ako obyčajný človek, má svoju vlastnú, osobitú výnimočnosť, vypracoval si ju a používa ju s manierizmom, ktorý mne osobne neprekáža. Naopak, skutočnosť, že intenzitu svojho vnímania nasadzuje do každého textu a doslova do každej vety – nejestvuje u neho hluché miesto, ktoré by neprezrádzalo tvorivý pohľad a evidentný podpis jeho rukopisu – vnímam ako nesamozrejmú autorskú poctivosť. Johanides si vyberal veľké a ťažké témy, písal o našej temnej minulosti ako málokto, no je to najmä autor vnímajúci s takmer extatickou a tvorivo napnutou pozornosťou akýkoľvek detail, udalosť či postavu.

 

 

Osamelí bežci

Nik na Slovensku nemá porovnateľný a pritom plne zaslúžený status kultovosti ako táto básnická skupina. Najvýraznejší je pochopiteľne Ivan Štrpka, ktorý vytvoril obrovský korpus diela, pre ktorý o ňom možno hovoriť ako o jednom z najväčších európskych intelektuálov. Eseje, listy, piesňové texty a najmä básne. Štrpka stihol vytvoriť, obrúsiť, prehĺbiť a navrstviť svoj vlastný jazyk a vlastný svet. Len v textoch pre Deža Ursinyho, čo sú básne, ktoré dodnes znejú v tisíckach myslí, obsiahol individuálny vnútorný i spoločný vonkajší svet, do ktorého zahrnul nielen metaforické archetypy detí, starcov a zvierat, ale aj najvšednejšie reálie ulíc, bytov a sídlisk. Štrpka je univerzálny básnik – nedá sa o ňom rozhodnúť, či je intelektuálny alebo spontánny básnik (skôr ten prvý, ale vždy to vyvažoval druhým pólom), básnik univerzálnych symbolov alebo každodennej predmetnosti. Ak ho nazveme básnikom mesta (alebo civilizácie), tak Ivan Laučík dopĺňa skupinu polárnickou poetikou jaskýň a vrchov a Peter Repka kresťanstvom púští a kláštorov.

 

 

Pavel Vilikovský

Pavel Vilikovský si poctivo a trpezlivo vytvoril svoj štýl, s ktorým potom dokázal poctivo a trpezlivo napísať knihu o čomkoľvek. Nemal rád veľké slová a gestá: čím všednejšie veci a témy, tým viac ho priťahovali. Na rozdiel od tvorcov kultov a mýtov, on ich trpezlivo deštruoval vecným prístupom triezveho pozorovateľa. Všetko, čo za posledných tridsať rokov napísal, má vzácne vyrovnanú kvalitu, mne sa však najviac páčil tam, kde odbočil k vitalite gesta alebo témy: napríklad vo Večne je zelený alebo Vlastnom životopise zla.

 

 

Juraj Briškár

Najprv to boli jeho sentencie, do ktorých dokázal zmestiť neobyčajne veľa: ich význam sa roztváral do závratnej neobsiahnuteľnosti a zároveň v nich dokázali spolupôsobiť metafyzika a irónia, zásadnosť a humor, exaktnosť a poetickosť. Neskôr pribúdali eseje, prednášky a predovšetkým úplne originálny pohľad na svet, na každodenné úkony a predmety, či už sú nimi trávnik, ploty alebo Raffaelov obraz. Vtipné, múdre a inšpiratívne videnie sveta priateľského a umievavého človeka.

 

 

Dežo Ursiny

Okrem niekoľkých miniatúr z archívu je tu predovšetkým veľká kniha Moja milá pani, čiže listy Zdenke Krejčovej z rokov 1991 až 1995. Takéto listy dokážu byť ešte čímsi viac než denníkmi, ich pisateľovi ide o to, byť v nich čo najintenzívnejšie prítomný a zároveň neobchádza mnohé veci, ktoré si do denníka písať nepotrebujeme. Dežo píše o sebe, o svojej každodennej duchovnej púti, nemilosrdne sa vŕta vo vlastnej minulosti a svojom egu a zároveň sa na tieto správy nalepilo veľa z danej doby, každodenné detaily, mená a osudy, hudba a vzťahy, knihy a myšlienky. Veľký a zásadný autoportrét zaujímavého človeka.

 

 

Balla

Už dvadsať rokov sú tu s nami aj Ballove poviedky, novely a napokon aj romány. Za jeho doposiaľ najlepšiu knihu považujem V mene otca, ale dôležité je aj to, že Balla neustále skúša nové veci, témy a prístupy. Stále pritom používa dobrú vetu, ktorá sa môže zvrtnúť nečakaným smerom, ako aj svojskú iróniu, absurditu a ostrú kritiku slovenskej reality.

 

 

Jana Beňová

Jana Beňová je autorkou detailov, fragmentov, pozorovaní a škíc, v ktorých ide o pocit, náladu a subjektívne zafarbenie. Sú to básne v próze o vnútornom počasí citov a nálad, ľahké a hravé texty o dôležitých veciach bežného sveta. Život vyrozprávaný v momentkách.

 

 

Vydavateľstvá, časopisy, kníhkupectvá, antikvariáty, festivaly a prekladatelia

Keďže kultúra a v rámci nej aj literatúra sú o priestore slobody a diskusie, uznanie patrí všetkým tým, ktorí píšu, prekladajú, vydávajú a organizujú. Napríklad Koloman Kertész Bagala, Fragment, Kalligram, Romboid a Fraktál, Artforum, Christiania, Literárny kvocient, prekladatelia a redaktori, kritici a literárni vedci, všetci tí, ktorí z písmeniek na papieri vytvárajú literárny život.

 

 

(Obrazy: Ekaterina Panikanova & Sue Blackwell)

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: