Kruhový denník: január 2020

(Ilustrácie Ľudovít Fulla)

 

 

Streda 1. január 2020

 

Prvý deň v roku sa mi predsa len darí tráviť na snehu, v bielej krajine, hoci túto zimu si to vyžaduje istú vynaliezavosť. Nová, čistá strana v kalendári by mala niesť sneh, ticho a samotu.

 

Autor pre mňa nie je mŕtvy, skôr naopak, myslím si, že v mojom vnímaní umiera dielo a vystupuje z neho autor, jeho tvorivé gestá. Za prvé, asi sa nepodarí napísať niečo také zaujímavé, užitočné a poučné o jednotlivých básňach, ako o ich autoroch – a aj si čítame o Válkovej, Mihálikovej alebo Laučíkovej poézii. Za druhé, diela bývajú naozaj efemérne, strácajú sa, sú súborom trópov, figúr, trikov a vytvorených obrazov: čo ma zaujíma, je autorské gesto, rozhodnutie napísať niečo, práve toto, práve takto. Pomenovávanie reality, postoj k nej, konkrétny tvar vedomia. V denníkoch a esejách je to zjavné a bezprostredné, ale aj poézia a próza dokážu odhaliť základný vektor uchopenia sveta, inšpiráciu pre kohokoľvek, kto stojí pred svojou každodennou skutočnosťou. Neosvojujeme si dielo, ale autorské gesto. Vtipné, kruté, ironické alebo duchaplné.

 

 

Štvrtok 2. január 2020

 

Hic sunt leones, uvádzalo sa na starých mapách o bielych miestach sveta, a niečo podobné možno napísať pri zostupe do seba. Tu žijú šelmy, alebo možno: tu sú tiene. Netreba ísť vôbec do hlbokého vnútrozemia, mám pocit, že hneď pod prvou šupkou sa preháňajú myšlienky, ktoré by ušli pred svetlom ako hmyz žijúci pod kameňmi. Písmo hovorí o spravodlivom, že zostáva na svetle, lebo jeho skutky sú spravodlivé, zatiaľ čo my ostatní sme ako nočné tvory, skrývajúce sa pred svetlom. Tiene sa netýkajú len smerovania dovnútra, ale aj do hlbín času. Prehliadka našej minulosti pri správnom osvetlení odhaľuje sériu zlyhaní, súkromné dejiny pádu.

 

Každá naša myšlienka a každý náš čin vrhá tiene. Aj každá snaha vrhať svetlo je napokon len projekciou tieňov v súlade so zákonmi fyziky. A potom sú udalosti a miesta, ktoré vrhajú svoje tiene na nás o poznanie hustejšie než iné. Mám pocit, že sú to dôležité lekcie, obdobia, v ktorých rastie naša pokora a duch silnie. Možno nie preto, že rastú z tieňa, ale preto, že vtedy si uvedomujú potrebu a silu svetla, na ktoré sme odkázaní.

 

 

Piatok 3. január 2020

 

Včera na bežkách, v jasnom čistom dni, prvýkrát túto zimu.

Dnes návrat domov, prvý večer, v ktorý treba vykúriť dom, tento nepraktický úkon, ktorý si ponechávam so všetkou nepraktickou radosťou, ktorú so sebou nesie. Postupne zohriať seba a izbu, vzduch, steny a veci, uvariť čaj, čítať pod dekou, šíriť teplo z izby do izby, ohmatávať ním steny, vnímať svoju prepojenosť s priestorom domu a zastať si v ňom svoje miesto a funkciu, nebyť len nepatrným a nepodstatným obyvateľom bytu s ústredným kúrením, v ktorom nehrá rolu, či v ňom práve je alebo nie je ako anonymný a nepodstatný doplnok ľahostajne fungujúceho systému. Praktickosť ústi do dokonalej vyprázdnenosti, do nudy, ktorá premieňa ľudí na veci. Všetci tí zabezpečení, dôkladne poistení, na druhom brehu spočívajúci ľudia sú ako prízraky, sú všetkým, len nie soľou zeme, zdá sa mi, že už prestávajú existovať, figúry bez tieňov, pohltení hrou bez rizika, bez možnosti prehrať a bez konca, dlhou, nudnou hrou dospelých, ktorá je absenciou hravosti.

 

 

Sobota 4. január 2020

 

Cesta temným lesom. Túto pochmúrnu časť roka, strnulú jeseň bez príchodu snehu, treba odchodiť a odžiť rovnako ako slnečné leto alebo farebnú jeseň. Má zrejme aj svoju poetiku, prinajmenšom v Bruegelových melancholických ódach, na ktorých aj potápajúce sa koráby pôsobia viac ako pozoruhodný detail, než desivé zobrazenie zániku v chladných vodách. Pusté, tmavé lesy bez života poskytujú ľahký, odosobnený smútok, ktorý možno pozorovať, ale nezasahuje nás tak hlboko a zásadne ako reálne životné okolnosti, zlyhania a viny. A dokonca, poznamenáva vo svojej dvanásťročnej múdrosti básnik  Walter Ego, v okamihoch skutočného zármutku sú práve temné, pusté lesy pod sivým nebom tou najvhodnejšou kulisou nášho zúfalstva, pretože nás nezraňuje veselosťou a pestrosťou, neznesiteľnosťou života – je tichým a chápajúcim sprievodcom, mĺkvo pritakávajúcim našej osamelosti.

 

Balkov Østrov. Dobre napísaná kniha autora, ktorý vie zručne písať, ale čo píše? Totiž, čitateľská radosť z viet a odstavcov sa dostavuje, občas je to vlastne úľava z toho, že domáci prozaik zvláda obrazy, dialógy, opisy; ale z celku prichádzajú rozpaky. Je to kvôli nevážnosti žánru? Nie celkom – čítam si s potešením v Synagóge ikonoklastov J. R. Wilcocka a nijako ma nevyrušuje čistá imaginatívnosť fikcie. Je to skôr nevážnosť fabuly, ktorá knihu ťahá k brakovým predstieraniam hororu a dáva schopnej knihe punc infantilnosti. V niektorých momentoch sú vtipy založené na mystifikáciách schematické a násilné na spôsob Hvoreckého (to mohol pokryť redaktor). Realita a fikcia by sa mali stretávať a prelínať plynule, rozostrene, ako hmla alebo morské vlny na pobreží: jedno prechádza do druhého nenásilne, takže čitateľ nevie presne rozlíšiť bod, v ktorom jedno končí a začína druhé. V Østrove sú vpády fikcie v niektorých momentoch náhle a očividné, nevedené príbuznosťou s realitou, ignorujúce tú jemnú niť logiky, ktorá prepája čistú mystifikáciu so skutočnosťou vtedy, ak prvá vystihuje druhú, ak fantázia hovorí jazykom sveta lepšie a výstižnejšie než najrealistickejší opis. Vcelku však najviac vadí príbuznosť knihy so Zafónom. E. T. A. Hoffmann ani Lovecraft nie sú infantilní. Ani Balla (V mene otca) alebo Majling (Zóna) nemajú tento infantilný tón: u Balka sa niečo pokazilo, tón výsledku je totiž iný než hravý, poetický, mysteriózny alebo ironický. Je umelý. Čo je škoda, lebo nápady, pasáže, kapitoly sú vydarené, len dokopy to vyšlo disharmonicky. Spojiť realitu a fikciu nie je ľahké, a napokon je tu vždy otázka: načo? Balla i Majling odpoveď vedeli a zafungovalo to: u Ballu smerom k vážnejšej, ironickej skepse, u Majlinga k ľahkému, odviazanému parodickému smiechu. Balko akoby sa bral príliš vážne, a to najmä tam, kde je nedospelý. A to je už takmer definícia infantilnosti.

Totiž, autor patrí ku generácii, ktorá takmer nemá problém, alebo ho aspoň nerieši; dovoľuje si byť nedospelá pozdržaním svojej nezrelosti – a na tom nemusí byť nič zlé, otázka je, ako sa to premietne do diela. Po Rosovej ma nepresvedčil ani Balko.

Aby to bolo konkrétnejšie: prostredie, postavy, zápisky Bazu staršieho – to všetko mi vyhovovalo a reprezentuje „dospelejší“, zrelší, realistickejší mód písania. Fiktívne a mysteriózne línie, pribúdajúce v druhej polovici knihy, mi prišli umelé, kŕčovité, nasilu. Možno je to len môj osobný čitateľský problém, ale vyhovovala mi polovica knihy (vrátane časových skokov, vhodne datovaných na začiatkoch kapitol) a druhá polovica, tá nevážna a nezávažná nie. Ak je to problém nedospelosti, v budúcnosti ho zrejme autor vyrieši sám.

 

 

Ak je Balkov problém v Østrove skutočne v nezvládnutej fikcii v realite (čím netreba rozumieť faktografiu, ale skutočnosť a uveriteľnosť príbehu osebe), potom jestvuje aj opačný a horší problém: nezvládnutý vpád reality do hravej hry fikcie. Myslím, že ten najčistejší Hollywood stroskotáva práve tu: v gýčovitom stvárnení reality aj v tom najfiktívnejšom a gravitácie zbavenom príbehu.

 

Pokušenie noci je aj v tom, vystavať vlastnú logiku deja. Nepodliehame svetu a jeho zákonitostiam, svetlu, otváracím hodinám a ostatným ľuďom. V noci sa meníme na demiurgov a seba premieňame na ostrov nezávislý od zvyšku sveta.

 

Bolo by možné zostaviť typológiu ľudí podľa toho, aké kategórie reality defilujú v ich diároch.

 

 

 

Nedeľa 5. január 2020

 

Čítať si v Hamadovi a Mikulovi je potešenie, u Mikulu aj pre jeho (a čitateľovu) radosť zo slovných hračiek, z formulovania odpovedí v rozhovoroch, ktoré čosi zvýraznia, vypointujú, podčiarknu vtipom. Mikula má čo a aj o čom hovoriť, pohľad do pracovne kritika je zaujímavý, napríklad jeho zásada ešte z mladosti: nikdy nepoužiť nápad, myšlienku, tému dvakrát. S Mikulom sa dá na 95% súhlasiť a pre zvyšných 5% platí, že aj jeho prípadné chyby alebo proste odlišné názory sú zaujímavé a stojí za to sa nimi zaoberať. A nesamozrejmé a neslovenské je aj jeho stiahnutie sa z verejného priestoru.

 

K Bendzákovej poézii som sa dostal až dodatočne a impulzom bola jeho próza Samota je moja staršia sestra. Vystihol v nej svoje životné a tvorivé nastavenie a presne v intenciách týchto osobných zápiskov je aj jeho nová zbierka Vlastná váha. Píšem o nej inde; niekoľko jej princípov stojí za zmienku. Bendzák píše úmyselne ľahko, je to vzdušná civilná poézia – a v tejto podobe sa usiluje vystihnúť podstatu, poeticky si zadefinovať zásadné deje a veci a preniesť ich tak vo forme ritualizovanej definície so sebou ako ľahký popevok mysle. Je v tom veľké autorské riziko: pomenovať každodennosť originálne čo najjednoduchším spôsobom, písať poetické slogany o všednosti a dokázať svoju originalitu na pouličnej fádnosti, to hrozí opakovaním, banalitou, silenosťou. A predsa Bendzák dokázal to, že v jeho zbierke sa zalesknú skvosty. „Pri hudbe sa človek naučí / hlavne čakať,“ môžeme si odteraz opakovať spolu s básnikom pri počúvaní svojich obľúbených opusov. Ľudský osud možno vtesnať do vety, dokonca ho k vete prirovnať: „zbytočný ako výkričník / na konci holej vety / ktorá nič nové nepovie / a neposúva ďalej dej.“ Toto konštatovanie platí o námorníkovi, ktorý stroskotal na pevnine a v tom tkvie druhá podstatná vec na Bendzákovej aktuálnej poézii. Nevzrušivo, v mäkkom popoludňajšom svetle nám ako zberateľ kuriozít predstavuje artefakty, ktoré zozbieral v prachu ulíc. No v nehybných exponátoch pokojného zberateľa tkvejú dávne drámy, obrúsené vlnami času a prachu: v pokojnom povrchu vecí sú zakódované dávne pády, explózie, stroskotania. Ak si posvietime na osudy nudnej starej panny, natrafíme na veľkú dávnu love story bez happyendu. Bendzák nám ukazuje sklíčka, obrúsené do tvaru neškodných kamienkov bez ostrých hrán, nájdené na košických uliciach: svedectvá zúfalstiev a bujarých osláv, zabudnutých príbehov a odkazov stroskotancov na mori každodennosti.

Všetko je tu tiché, pokojné a sústredené. Ako v parku psychiatrickej liečebne: inak by došlo k výbuchu.

 

Útek od niečoho, útek k niečomu.

A napokon útek, ktorý si nik nevšimne, výsada veku, nikomu nechýbaš, nik si nevšimol, že už tu nie si.

 

 

Piatok 10. január 2020

 

Hlboké a ťažké veci si vyžadujú jednoduchosť, možno až prázdnotu. Napríklad ticho, pokoj, samotu, ktoré sú pre väčšinu ľudí neprístupné. Niekdajšie spôsoby vnímania: sadnúť si a vypočuť si album, prečítať si knihu – sú už v niečom archaické a neštandardné. Text, zvuky a informácie sú roztrhané, prítomné v akejsi kaši, v rozmixovanej hmote informačných sietí, v ktorej sú nu-informácie znásobované a tým umenšované, pretože sa zovšadiaľ tlačia ďalšie a ďalšie informácie: masa informácií a vnemov, a v dave je každý maličký a nepatrný, hoci dav vyzerá mohutný a životaschopný. Všetko veľké potrebuje ako svoje pozadie prázdno, ktoré mu dáva vyniknúť a zväčšuje ho. Myšlienka vychodená v prírode, kniha čítaná v dokonalom osamení, vec vyrobená vlastnoručne. Veci obklopené tichom. Všetko dôležité potrebuje čo najjednoduchšie pozadie a na to je dnes potrebné zostúpiť, vzdať sa toho, čo už máme a čo sa vytrvalo ponúka. Výzvou je redukcia, neprijímanie, zjednodušovanie, odmietanie. Symbolom je zatvorenie očí: v tme za zavretými viečkami osamieť a otvoriť sa.

 

Je zaujímavé, že Macsovszkého kniha Sarcangelium nevzbudila, pokiaľ viem, žiadne ohlasy a obklopilo ju mlčanie, nepatričné už len vzhľadom na množstvo použitých myšlienok, ktoré možno považovať za podstatné a ocitli sa v tejto knihe. O tomto texte možno povedať, že autor ním poukazuje na stav informácií v dnešnom svete, na kašovitú substanciu mediálnej doby, že ironizuje svet a ľudstvo a sám sa rozpúšťa; ale ja ako neruzpustný, archaický čitateľ konštatujem, že Sarcangelium nie je ironickým obrazom sveta, ale úprimným zobrazením autora; že zdanlivý filter odosobnenosti je v skutočnosti úprimným a bezprostredným vykryštalizovaním autora, ktorý nezomrel, naopak, veľmi dobre sa mu darí. Netreba nijaký iný dôkaz ako prečítať si Macsovszkého eseje, aktuálne, alebo aj dvadsať rokov staré. Sarcangelium prezentuje informácie – nazvime tak myslenie, duchovnosť, filozofiu – ako zlievajúce sa chaotické prúdenie, ako masu vody, ako beztvaré more. Všetko to prúdenie, víry, vlny, pohyb častíc dospieva do jednotvárneho šumenia amorfnej masy, do statiky monotónnosti a nezmyselnosti. Povedzme, že vezmeme všetky farby a keď ich zmiešame, dostaneme sivú plochu. Je to experiment, nie dôkaz. Duchovnosť a hmota duchovnosti slúži na zostrovanie, osamostatňovanie, sochársku prácu, ktorá odstraňuje, obrusuje, člení, vytvára čoraz jasnejšiu líniu. Tomu rozumie každý, kto duchovnosť nepovažuje za kašovitú hmotu pozadia, za tapetu vonkajšieho sveta, ale za niečo osobné, vnútorné, individuálne. Nie je to niečo, čo sa akceptuje, čomu sa prispôsobuje, čo sa pasívne berie ako pozorovaný fakt, ale je to niečo, čo aktívne, vôľou a rozhodnutím formujeme, selektujeme, volíme. Nie je to doba a svet, ale Peter Macsovszky, koho vidíme v Sarcangeliu. Nie je to absencia jeho rozhodnutí, ale prítomnosť jeho nerozhodnosti čoby najvlastnejšie rozhodnutie.

Čo je zaujímavé, P. M. je pre mňa koncentrovanou, tvorivou osobnosťou ako prekladateľ, teda ako špecifické spojenie čitateľa a pisateľa, hoci ako čitateľ a aj ako pisateľ je pre mňa rozostrený a rozostrujúci. Počnúc Brautiganom, cez Máraia až k Hamvasovi je skvelým prekladateľom skvelých kníh. Odpúšťame, že v doslove k Hamvasovi spravil z Murasaki Šikibu muža.

 

 

 

Sobota 11. január 2020

 

Byrokracia: irituje nás jej pomalosť a nepraktickosť, pretože si predstavujeme, že je to služba občanom, efektívna cesta od zámeru k cieľu. V skutočnosti je to modernizovaný nástroj moci, dômyselný a komplikovaný mechanizmus, do ktorého rozvetvených foriem sa vlieva moc, kedysi vapĺňajúca sochu vládcu. Konštantný objem moci štát distribuuje do svojich administratívnych aparátov, preto je byrokracia paralelou hradieb a defenzívnych opevnení, mechanizmom tlmiacim nárazy, spomaľovačom procesov. Kvapalina moci dnes koluje internetom, preteká úradmi, veľký kolos štátu už vďaka nej nepochoduje vojenským krokom, ale udržiava v chode mechanizmus byrokracie, odosobnený, hluchý stroj fungujúci vo vlastnom uzavretom cykle moci.

 

Otázka, čo robiť pri fakte zániku všetkého. Napríklad: hľadieť mu priamo do očí, skúmať, čo to znamená.

 

Škrtať a obrusovať: ale najprv musí byť čo.

 

Tvar stromu: forma, akú nadobúda čistá príroda v čistej prírode: vetvenie koruny, realizácia možného; nevyhnutné, uskutočnené vo voľnom priestore, dospievajúce k povahe podstaty azda preto, že každý konár rastie zvnútra.

 

 

Nedeľa 19. január 2020

 

Nik z nás nechce, aby sa všetky jeho túžby a predstavy uskutočnili. Zvieratá zrejme áno: ich túžby sú upravené prospešnosti reality tak, že ich dokonalé naplnenie neohrozuje zviera, druh ani celok prírody – preto sú napríklad sexuálne pudy nastavené na určité obdobie párenia. Človek je bytosť, ktorá má na rozdiel od zvierat neobmedzené pole túžob – a zároveň silu, nazývanú vôľa, ktorá z množiny všetkých túžob okresáva určitý tvar, formovaný spoločnou skúsenosťou kultúrnych pravidiel. Viem, čo môžem a mám chcieť a svoje túžby triedim na reálne ambície a oblasť fantázií. Naše túžby sú kultúrne formované: chceme uspieť v súťaži, pričom súťaž je civilizačný konštrukt. Spôsob, akým z amorfnej množiny túžob formujeme tvar svojej osobnosti, akýsi sošný ideál, pričom bojujeme sami so sebou a pristrihávame sa ako krík alebo strom do želaného tvaru, hovorí o nás azda viac než čokoľvek iné. Prečo nebyť egoista, hedonista alebo pragmatik: to sú sily a ideály, ktoré si volíme ako zbrane, ako reálne sily na boj so sebou samým. Náboženstvá, ideológie a kultúry nám ponúkajú katalógy plné nástrojov, ktoré možno použiť na boj s bezbrehosťou svojho Ja.

 

Januárový týždeň na brehu Severného mora; more, dážď a vietor, postupné, spomalené brieždenie až okolo ôsmej, napokon po Goetheho každodennom povzdychu „viac svetla!“ predsa len Kantovo hviezdne nebo v plnej kráse a jasný slnečný deň; vytrvalý vietor, ktorému dávajú zmysel veterné elektrárne, rozosiate po šedivej, monotónnej rovine. Jedna z podôb severu.

 

 

Piatok 24. január 2020

 

Čítanie reprezentujúce život. Nečítame vždy pozorne, sústredene, s prstom na texte: prehliadame, ignorujeme, prelietavame pohľadom tie najdôležitejšie pasáže.

 

 

(Ilustrácie: Ľudovít Fulla)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: