Kruhový denník: december 2019

 

(Obrazy: Michal Tillner)

 

 

Sobota 7. december 2019

 

Prostý fakt, že niektorí výtvarníci sa mi skrátka nepáčia. Za týmto konštatovaním ale stojí skutočnosť, že si to človek prizná, uvedomí a vysloví, bez ohľadu na význam, aký im pripisuje svet, aký im pripisuje on sám – nespochybňuje ich miesto a pôsobenie v umení, ale ich dielo mu proste nesedí. A toto je druhá, zaujímavejšia komplikácia prostého faktu: nájsť dôvod, pre ktorý mi určitý štýl nevyhovuje, čo je v čistejšej (a ťažšie pomenovateľnej) forme prítomnejšie práve vo výtvarnom umení alebo hudbe než v literatúre. Treba byť dieťaťom, aby človek pomenoval nahotu kráľov, a zároveň dospelým, aby tieto averzie pomenoval a pochopil. Nie kvôli dotyčným umelcom, ale kvôli pomenovaniu mechanizmov vkusu, ktoré je takto možné prichytiť in flagranti.

 

Ľudský duch je najzreteľnejší na hranici – poznaného a nepoznaného, v akte improvizácie, pohybu, vnímania. Nezastupiteľný význam priameho písania: denník, fragment, esej, záznam dobývania, prekvapovania seba samého, čo je najlepší spôsob, ako zaujať aj niekoho iného. Večná nehotovosť, neprestajné utváranie.

 

Pocit nehotovosti, vlastný autorovi, patrí aj k čitateľovi: tvorivý akt čítania, nehotovosť, ktorá patrí k ešte neprečítanému, ešte nedočítanému textu; vtedy text – čitateľ – vyjavuje aj svoje možnosti, potencialitu. Literárni vedci túto metódu neuznávajú a anihilujú, nepočítajú s čitateľskou vášňou, odvolávajúc sa na vedu, ale ignorujú tým Valéryho konštatovanie, že veda neznamená „to, čo viem,“ ale „to, čoho som schopný.“

 

Dôležitá spätná väzba od dieťaťa (a k dieťaťu) v sebe; nezabúdať naň, ale vnímať ho a tým z neho urobiť ešte niečo iné, niečo viac, než bolo samo osebe.

 

 

Piatok 13. december 2019

 

Uvedomiť si, že všetok ten čas, všetky tie dni, o ktorých hovoríme, že akoby ani neboli, znamenajú jediné: že sme neboli my. Dokážeme žiť v neprítomnosti, v prázdne medzi slovami a náš pocit nostalgie je túžbou po stratenom raji zmyslu a slova. Duchaneprítomní v temných dňoch načúvame hučaniu vody v podzemí, intuitívnemu šumeniu v riečiskách krvi, prúdenie je bez slov, šum je spojitosť plochy, morská hladina je jediná obrovská spojitá plocha obopínajúca svet, tma a hmla rozostrujú jedinečnosť vecí, ktoré sú ostrovmi slov v nepretržitom šumení a vlnení priestoru. Naše vedomie je len čudným výčnelkom čnejúcim nad masou prírody a kým spleť šumí a duch vanie nad vodami, jedine skryštalizované vedomie na pevný, nezmazateľný okamih bolestivo rozpoznáva tvar, ostrý obrys seba, pevnú hranu hraničiacu s amorfnosťou prostredia. Všetko ostatné, priestor i čas, sa rozostrujú do nekonečna v monotónnom vlnení čeriacom nekonečnú plochu.

 

Rozum je individualizovanou kvapkou, vydelenou z masy mora. Racionalizmus je sebavedomím takejto kvapky a zároveň jej obranou pred amorfnosťou celku: domýšľavým pokusom tvrdiť svoju nezávislosť od rozplývavosti živlu, v ktorého tieni možno tušiť strach zo zániku individuality. Dôsledným príkladom racionalizmu je v našom časopriestore Valér Mikula, dokumentujúci prednosti i limity racionalizmu tým viac, že sa pohybuje vo sfére umenia a textu. Mikula vie byť presný, ostrý a nekompromisne hájaci hranice a obrysy; na druhej strane odmieta spojenie s veľkým živlom mora, závislosť od toho, čo nepoznáme. Kvapka nemôže mať hĺbku. Johanides mu vadí, na Švantnerovi oceňuje jazyk, mystiku nevníma. Pre racionalistu je umenie len ornament: vie oceniť jeho vzor, jeho plošnosť je plne v jeho moci. Ocení len to, čo chápe, čomu plne rozumie, čo má dva rozmery a presný tvar. Čo je na Mikulovi zaujímavé: svoje posledné roky trávi v prírode, nie v stránkach kníh, a napriek tomu sa zdá, že neopustil svoj racionalizmus.

 

Weilová: racionálne a geometricky uchopujúca mystické. Mystika býva veľmi často subjektívna, hmlistá, metaforická, náhodná; u nej je objektívna, geometricky narysovaná, neosobná, vecná a nevyhnutná. Akoby presviedčala racionalistov, oslovovala ľudstvo, podávala nezvratný dôkaz, po ktorom túžil Wittgenstein, hoci z druhej strany hranice. Geometria vášne, chlad subjektivity, možno niečo, o čo sa usiloval Escher. Špirála ako podpis. Všetko a nič ako presne narysované množiny.

 

Prekračovanie hranice. Tí, ktorí sa rozhodnú neprekročiť ju: zo strachu alebo z pokory; tí, ktorí ju prekračujú: so sebavedomým gestom víťaza alebo s gestom utajovanej odvahy.

 

 

Pondelok 23. december 2019

 

Knihy Georga Steinera: stručná esejistická autobiografia Errata, Skutečné přítomnosti a Knihy, které jsem nenapsal. Práve som zabratý do posledne menovanej: patrí k epilogickému alebo bilančnému písaniu autora, ako napokon všetky tri tituly, a v niečom mi práve táto epilogickosť vyhovuje. Knihy, které jsem nenapsal tvorí sedem esejí so zaujímavým konceptom: Steiner v nich pojednáva o témach, ktoré ho celoživotne fascinujú, podáva ich stručný súhrn, zdroje a dôvody svojej fascinácie a napokon lakonické konštatovanie, prečo o týchto témach knihy nenapísal. Všetky tri línie sú výborným materiálom pre intelektuálnu autobiografiu.

V eseji o Ceccovi d´Ascolim stručne rekapituluje život a dielo tohto Danteho súčasníka a venuje sa jeho zvláštnemu osudu: zostať v tieni slávnejšieho kolegu, ktorý odsúva do úzadia všetkých okolo exponenciálne rastúcou slávou, a potom (dodnes presne nevieme prečo) zhorieť na hranici, príliš prchký, tvrdý a nekompromisný, presvedčený o svojej pravde. Aké to je, žiť vedľa Shakespeara alebo Einsteina; a ešte inak: aké to je, byť kritikom, komentátorom, živiť sa tieňmi a bez ohľadu na intelekt, morálku a poctivosť zostať nutne už voľbou svojho povolania v druhej lige hlboko pod skutočnými tvorcami? Nasleduje pozoruhodná analýza závisti a žiarlivosti, vpletená do našich životov a pritom nepriznávaná iným a často ani sebe. V tejto nenapísanej knihe vidíme viac než jednu samostatnú kapitolu Steinerovho života – prezrádza nám vlákno, ktoré sa ako citlivý a obnažený nerv tiahne celou históriou jeho uvažovania. Je to ranená hrdosť, vedomie nenaplnených ambícií, poznanie, že bude večne druhý. „Studii o životě a díle Cecca d´Ascoliho jsem nikdy nenapsal. Rád bych tak učinil, téma však bylo příliš osobní.“ Dodajme však, že Steiner je aj autorom pozitívne prijatého románu.

V nasledujúcej eseji Jazyky erótu sa zamýšľa nad vzťahom jazyka a erotiky, nad podmienenosťou sexuality čoby fyziológie jazyku, schopnosti vnímať, premýšľať, tvarovať. Steiner zdôrazňuje dôležitosť jazyka a gramatiky pre naše bytie: kategórie budúceho času alebo kondicionálu sú samotnou podmienkou metafyziky, dejín spásy, náboženstva a teológie. A to isté platí o sexualite. Množstvo jazykov, píše autor knihy Po Bábelu, nie je prekliatím, ale požehnaním: každý jazyk je samostatným spôsobom, ako vnímať bytie. Uvádza príklady andských jazykov, ktoré minulosť kladú pred nás, pretože ju vidíme, a budúcnosť za nás, pretože ju nedokážeme nazerať; gramatika jazyka Hopi má podľa Steinera natoľko jemné odtiene časopriestoru a pohybu, že Einsteinovej teórii relativity zodpovedá omnoho lepšie než západné jazyky. Jazyk je odvodený od našej telesnosti a sexualita predstavuje špecifický spôsob, ako zakúsiť samotné zdroje našej jazykovej skúsenosti. A Steiner – a patrí to k výhodám epilogického písania – pristupuje k vlastným pikantným skúsenostiam. Ako uvádza, miloval sa v štyroch jazykoch. Spomína jednotlivosti, odvodzuje všeobecné kultúrne rysy jazykov. Zdá sa, že tým správnym jazykom je pre neho taliančina, sama ešte široká v rôznorodosti svojich dialektov. Jazyky sexuality – uzavreté, nazerané len cez kľúčovú dierku – jestvujú ohraničené dobou, vekom (adolescenti), priestorom, individualitou (fantázie), kultúrnym prostredím (katolicizmus a protestanstvo) a George Steiner kladie otázku ich originality, pestrosti, tvorivosti. Dokážu feministky a lesbičky priniesť autentickú jazykovú skúsenosť do vyčerpanej američtiny? Steiner je skeptický. Knihu však nenapísal: jej dopad na jeho najbližších by mohol byť dramatický. Téma je však zaujímavá – ponúka sa aj pre nás.

 

Iný druh epilogického písania nám ponúka Dušan Mitana. Nezvestný je kniha konca, ktorú jej autor spojil so svojím dobrovoľným koncom spôsobom, aký zrejme v slovenskej literatúre nemá obdobu. V porovnaní so Steinerom sa núka otázka, či sú dnes, tu a teraz, ešte veľkí autori, ktorí by si zaslúžili rovnakú pozornosť ako Dante, Shakespeare, Tolstoj alebo Proust. Steinerove epilogické písanie ponúka dve východiská: začiatku a konca, doslovu a úvodu. Rovnaký kľúč ponúka Nezvestný: môže byť poslednou knihou staršej a úvodnou knihou novej generácie a v oboch prípadoch obstojí. Mitana je autorom špecifického gesta: osvojovania si reality. Vytvára atmosféru spriaznenosti, ktorá mu zaručila kultovosť; nie je encyklopedista ani filozof, má svoj nesporný význam pre slovenskú literatúru a jej reflexiu našej prítomnosti, ale univerzálnu platnosť má v geste, akým sa zmocňuje sveta v mene čitateľa. Pre mnohých čitateľov je iniciátorom, kultovým spisovateľom, ktorý dokázal vtiahnuť ľudí do sveta textu. Ak by sme k Steinerovým siedmym esejám o čitateľskej skúsenosti chceli pridať ďalšiu (k situáciám sexuality, identity, politiky či autorského zamerania), mohla by to byť skúsenosť čitateľského časopriestoru. Mitanovi ako poviedkarovi patrí leto, horúce popoludnia mesta a jeho periférií, zaľudnených inými, ale aj zimné lokality horských hotelov a chát, zasnežených údolí iniciačných pútí. Mitana bol však aj básnik a k jeho teritóriám patrí aj nočná samota ako priestor autorskej zvrchovanosti. Letné poviedky sú iniciačnými stretnutiami s inými, jeho básne sú nočným osamením autora, zacielením na zrkadlo. Leto, zima a noc: to sú priestory jeho autorskej a našej čitateľskej skúsenosti. Sú básnici jesene – Traklove pochmúrne novembrové destiláty básnickej osamelosti, Hesseho a Hölderlinove meditácie a Rilkeho piesne zmaru. Každý z nás má svoju neodňateľnú čitateľskú históriu, dejiny osobných stretnutí s textom. Povala domu a jej zaprášená samota, breh rieky, horská chata so svetlom sviec, cintorín Svätého Mikuláša s výhľadom na Dunaj a  bažantmi ukrytými v tráve, nočné ticho vlastnej izby, kupé vlaku plynúceho nocou. Mitana svoju autorskú skúsenosť prepojil s našou iniciačnou čitateľskou skúsenosťou. Posledné roky si vyberám najmä knihy, ktoré majú iniciačnú iskru, schopnosť vzbudiť impulz, intenzitu vektora: chcem od nich inšpiráciu, osobný posun, výbušný potenciál zmeny. Patria k nim Steinerove bilančné knihy a všetky texty Dušana Mitanu.

 

 

Štvrtok 26. december 2019

 

Máme radi hudbu, ktorá sa dá počúvať stále znovu bez toho, aby nám liezla na nervy; obrazy, na ktoré sa môžeme opakovane pozerať celé roky bez odporu, so zasnívaným pohľadom. Poéziou nazývame slová, ktoré si opakujeme stále znovu bez toho, aby vyčerpali svoj zmysel.

 

Spisovateľ pôsobí pod vodou, je to potápač, ktorý uniká pod hladinu a trávi tam väčšinu svojho času, energie a pozornosti. Mnohým to pripadá nezmyselné alebo nepraktické a väčšina z tých, ktorí to skúsia, sa zriekne tohto poslania pre neschopnosť vydržať pod vodou bez dychu.

 

„Chudoba je veno múz.“ (Hamvas, str. 46. Cituje zrejme Burtona, ktorý zrejme cituje.)

 

Oceňovaná naivita literatúry: po tom všetkom sa znova pokúšať o niečo nové.

 

Na symbole je podstatné to, že s radosťou umiera pre to, na čo odkazuje.

 

 

Piatok 27. december 2019

 

Nihil obstat. Znie to ako odsúdenie tých, ktorí tento odsudok vydávajú. „Nič neprekáža:“ nie je to v skutočnosti strašné, nudné, sterilné, redundantné? Kto by chcel skutočne vydávať len tie knihy, ktoré plne rešpektujú vopred vytýčené hranice, bez snahy, túžby a intelektuálnej poctivosti posunúť ich? Nihil obstat znie v skutočnosti ako odsudok knihy: táto kniha nemá zmysel, lebo knihy sú tu len preto, aby prekračovali, posúvali a spochybňovali hranice.

 

To môže byť aj dôvod, prečo vzniká tak málo zaujímavej náboženskej literatúry. Je ľahšie duchovným životom žiť, než písať o ňom originálne vo vymedzenom priestore a neopakovať napísané.

 

V boji s nocou sa pripravovať na boj so smrťou.

 

Sila príbehu: namiesto boja so svetom počúvať príbeh o boji o svet. Vyložiť si nohy a držať palce, aj to len symbolicky, pretože príbeh beží vlastným tempom. Každý príbeh je (na)sledovaním cudzej vôle. Mýty znamenali, že tejto vôli sa podriaďujeme. Dnes sú literárni kritici tí, ktorí tejto vôli čelia, diskutujú s ňou a vyjednávajú. Zástupcovia civilizácie v panteóne mýtov, škrtajúci nehodiace sa, vyjednávajúci s osudom. Odborové hnutie ľudstva na Olympe.

 

Štúdia, ktorá by sa venovala geografii príbehov. Odkiaľ, z akej doby a krajiny je príbeh; čo mu dovolila daná kultúra? Zaklínač, napríklad, je z Poľska; aký by asi bol, keby pochádzal z Rumunska? Príbeh je momentkou z boja fantázie a civilizácie. Théseus porazil Minotaura a porozprával nám o svojom víťazstve nad chaosom. Naopak to však nefunguje; chaos nie je zhovorčivý a nepoužíva hexametre.

 

 

 

Utorok 31. december 2019

 

Sadnúť si a písať, vydať sa na rôzne dlhú cestu. Možno ostať v tejto izbe: za oknom je zimný les v dopoludňajšom svetle, modré bezoblačné nebo, posledný deň v roku 2019, po drevenom ráme balkónových dverí ospalo kráča posledný motýľ. Alebo odísť ďaleko, v priestore i čase, do minulosti, ktorá už nejestvuje, do vlastnej pamäte, ktorá neexistuje pre nikoho iného. Zadržať dych a ponoriť sa hlboko pod hladinu.

 

Prvotné príbehy vychádzajú z víťazstva nad chaosom, o tom sú všetky mýty: z chaosu sa vynára príbeh, ktorý svedčí o svojom víťazstve. Chaos svoje víťazstvá neprerozpráva; jeho rečou je šum, tak ako je rečou ničoty priepastné mlčanie smrti. Každý príbeh je oslavným, niekedy chvastavým alebo rúhavým rozprávaním o víťazstve. Kryštály bytia vynárajúce sa z veľkej masy chaosu, dospievajúce až ku konfigurácii jemných štruktúr, v ktorých s údivom a špecifickým pôžitkom nazeráme mapu bytia. Nemali by sme pri tom zabúdať na prázdno, obkolesujúce každé slovo a každú stránku knihy, chaotické vírenie prachu, tiene každého slova, veľký šum vesmíru, z ktorého sa každý z nás vynoril v nevyčísliteľnej hre náhody.

 

 

(Obrazy: Michal Tillner)

2 komentáre to “Kruhový denník: december 2019”

  1. l...k Says:

    spisovateľ je potápač … potápača priťahujú pramene mora. 🙂

    p.f. 2020!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: