Kruhový denník: November 2019

(Obrazy: Jaroslav Vodrážka)

 

 

Piatok 1. november 2019

 

Užitočnosť dôkladného, otvoreného rozhovoru so svojím nepriateľom, s protivníkom, ktorého treba stretnúť, pochopiť a poznať. Odporcami definujeme seba, hranica vymedzenia je vyznačením zásadného, dobrého a zlého, správneho a nesprávneho – táto hranica myslenia prechádza vždy v nás samých, sami v sebe rozlišujeme dobré a zlé. Iní – to je len artikulácia ľudského, ktoré máme všetci v sebe.

Poctivý rozhovor s nepriateľom, otvorené a úprimné hľadanie – pričom nepriateľom je Ja – to je dôležitý princíp Smolenovho písania. Cesta k podstate, dôsledná vo svojej otvorenosti. Smolenove knihy sú otvoreným hľadaním postojov, ktoré sú vzápätí ponúknuté čitateľom na rovnako otvorený rozhovor; bolo by dobré čítať Smolena rovnako polemicky a kriticky, pretože to znamená byť kritický k sebe, k argumentácii, viesť čiaru dialógu s jasnosťou v sebe samom.

 

Včera v jasnom jesennom dni v Uhrovci, pod schátraným kaštieľom udržiavaný rodný dom Štúra a Dubčeka. Na Jankovom vŕšku som pochopil, že toto je naozaj Dubčekov kraj, dokonca sa ma zmocnil pocit, že je tu skrytý Dubčekov kult socializmu s ľudskou tvárou, ktorý dodnes udržiava oázu socializmu, tajné bratstvo, sústredené okolo dodnes belostne žiariaceho pamätníka SNP. Jankov vŕšok, to je centrum kultu, všetko udržiavané, natreté a žiarivo biele, v dokonalej sterilite symbolov; neďaleko je areál hotela Partizán, alebo presnejšie: ubytovne; autentické drevené obklady, socialistické heslá na fasáde, zariadenie, ktorého logikou je prísť do zariadenia, hneď vedľa turistická ubytovňa – otvorená na konci októbra! – obrnený transportér, na ktorom je ponuka povoziť sa, to isté meno šoféra, aké je aj na hoteli, bratstvo spravuje aj bunkre, amfiteáter, tu doslova ako princíp svojho verejne-utajeného pôsobenia aj inde, cestou vidím ďalšie a ďalšie znaky jeho pôsobenia.

 

Náš národ hľadá v politikovi rodiča s detskou úprimnosťou a odovzdanosťou. Sú aj politici, ktorí ponúkajú vzťah dospelých ľudí, otvorenú diskusiu, ale tí nemajú šancu; my potrebujeme vodcu, otca národa, ktorý môže mať prísne rysy a pokojne aj vlastnosti alkoholika – sem-tam udrieť je dovolené, ale môže byť aj milým, dobrotivým otcom ako Dubček. To bola veľká chvíľa: deti potvrdili, že otec môže byť aj kamarátsky a usmiaty, môže skákať šípku do bazéna a nekričať. Ale stále sú len deti. V amfiteátri poslušne rozsadení a upriamení na pódium, patriace rodičom.

 

Dnešná momentka: mrazivé, jasné ráno v horách, za oknom sýkorky a ďateľ, na stole zelený čaj, postupný východ slnka, priestor voľného dňa, malý, nevykúrený kostol, v ktorom počuť každý jednotlivý hlas zhromaždených veriacich – niekoľkých dedinčanov a turistov, v lesoch na zemi čerstvé lístie žiariacej hnedej, v tieni po celý deň biela námraza obťahujúca tvar trávy a listov.

 

 

Sobota 2. november 2019

 

Plamene listov siahajúce k nebu.

 

 

Sobota 9. november 2019

 

„Jedno tmavovlasé dievčatko s modrými očami, Soňa, by Ti mohlo byť dcérou. Krásne kreslí, je neobyčajne inteligentná, ale vždy smutná.“

 

Vždy špecifická radosť, ak závažné čítanie pochádza z našich končín. Momentálne Smolenova kniha Buď, kde jsi – závažné čítanie, bez ohľadu na to, či človek súhlasí, s čím presne a do akej miery.

 

„Jediným omluvitelným důvodem pro psaní knih by měla být touha dělat lidi lepšími, pomáhat jim objěvit to, co je v nich dobré. Všechno ostatní je bezcenné.“ (Miloslav Nevrlý: Karpatské hry)

 

 

Streda 13. november 2019

 

Štěpán Smolen: autor, ktorý dokáže sprostredkovať váhu a hĺbku s ľahkosťou. Buď, kde jsi je poslednou knihou, ktorú som od neho prečítal – je to stretnutie rozprávača a jeho doby s púštnymi otcami, stretnutie kultúry s kontrakultúrou. Smolen má tri veľké autorské prednosti: píše o podstatnom; píše dialogicky, čím dáva čitateľovi možnosť konfrontovať sa s argumentmi, osvojiť si tému a vidieť jej za a proti; a napokon, nesamozrejmé pre kresťanskú spisbu, neupadá do fráz a schém katolíckeho vyjadrovania, pri ktorých sa už nehľadá, nezdôvodňuje, ale pláva na hladine citátov a ornamentov. Povedzme, že Smolen je viac poučený drsnou školou Simone Weilovej, než Katolíckymi novinami – ešte aj Thomas Merton, ktorý písal aj o púštnych otcoch, mal vo zvyku skĺznuť do povinnej jazdy katolíckeho sentimentu.

Nie je veľa kníh, ktoré tak ako Smolenove hovoria o tom, čo je naozaj podstatné a pritom to má autor premyslené, precítené a premeditované. Nazvime to múdrosťou – môžeme súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale je tu veľký potenciál na diskusiu nielen preto, že téma je podstatná (až sa stáva protikladom k dobe a súdobej spisbe), ale aj pre vyargumentovaný spôsob písania. Väčšina prozaikov nám ponúka omyl, autentický, vtipný, inovatívny, ale omyl; ad hoc zbudovaný, improvizujúci koncept, ktorý jeho autor už o rok-dva zavrhne ako dieťa doby a svojej vtedajšej situácie. Ak by som mal hľadať jeden protipól k Smolenovej knihe, potom je to Rosovej novela Tvoja izba.

K tejto knihe som mal určité očakávania, čo je vždy čitateľský omyl, pretože autor mu nič nesľubuje a nie je nič dlžný – ale predsa len, autorka oznamovala, že opíše rok, keď prišla do Bratislavy a skúmala svet okolo seba a z internetového písania sme vedeli, že sa venuje slovenskej literatúre, modernej spoločnosti a dianiu všeobecne. Preto to mohla byť kniha zakorenená v témach spoločnosti, umenia, ale aj filozofie a fyziky – do týchto tém sa autorka viac alebo menej triafala posledné dva-tri roky, pričom miestami bola iritujúco vedľa. Vo vzťahu k Smolenovi a jeho prozaickej prvotine povedzme, že Rosová dokumentuje skrytý opak tézy zakorenenosti: jej postavy sú nestále, nezrelé, unikajúce pred sebou, v provizóriu vzťahov, zamestnaní, hodnôt, miest, teda presný opak púštnych otcov. Zároveň je to kniha takpovediac impresionistická, bez presahu do sveta a jeho tém, próza, ktorá rezignuje na svet, myšlienky, názory – a tým aj na závažnosť a múdrosť, ktoré by sa vymykali štylistike a pozorovaniu, čo sú vo svojej podstate neutrálne a odosobnené kategórie takzvaného čistého umenia. Smolenove písanie má ambíciu vystúpiť z času čítania, zotrvať v čitateľovi, meniť ho, stať sa tézami a témami – čo je koncept líšiaci sa od Rosovej textu, ktorý v čitateľovi zanechá skôr dojem a pôsobí štýlom bezprostredne počas čítania. Rosová nemudruje, ale nepokúša sa ani o múdrosť. Naopak: nezrelosť postáv a postojov zrkadlí dobu, s ktorou si autorka nevie rady. Rosová (mimo tejto prózy) hľadá riešenia a projektuje ich do nejasnej budúcnosti – Smolen nám ako liek na dnešnú dobu ponúka minulosť, recepty, ktoré podľa neho overil čas. Smolen verí na učiteľov, pre neho sú nimi tí, ktorí dokázali v priamom súboji, bez rozptýlenia dobou a jej nástrojmi, čeliť vlastnej slabosti a obstáť – s viditeľnými výsledkami.

Smolen si dáva veľké ciele a vie ich naplniť; Rosová možno prehnane zredukovala svoju knihu na takzvanú čistú prózu, čím sa rozumie niečo bez presahov – možno sa ponúka paralela s Davidom Albaharim, napríklad s knihou Snežný človek, čo je tiež dokonale čistá próza o emigrácii. Smolenova kritika doby je zreteľná, artikulovaná a ponúka zdôvodnené (a zosobnené) riešenia. Rosovej próza je zrkadlom doby azda najmä tam, kde to autorka neplánovala.

 

 

Štvrtok 14. november 2019

 

Existujú rôzne druhy únavy. Únava z toho, čo sme spravili, aj únava zo všetkého, čo sme mali spraviť a nespravili. Únava z prečítaných kníh aj únava z neprečítaných kníh, ktoré na nás doliehajú z políc vlastnej izby. Únava z obchodných centier, z hudby a ruchu, z hmýriacich sa ľudí a únava zo samoty a prázdna. A myslím, že existuje aj špecifická novembrová únava.

 

V sobotu bude v Bratislave diskutovať László F. Földényi a ako dokonalé contradictio in adjecto: moderovať bude Michal Havran.

 

 

Sobota 16. november 2019

 

Novembrové počasie môže priniesť napríklad evokáciu jablčníka. Za oknom povaly svieti višňa, nad záhradou sa rozprestiera sivé nebo, jediným zdrojom svetla sa zdajú byť listy na stromoch, všetko sa koncentruje: stíchne, prestáva sa hýbať, vyžaruje hustnúce svetlo – a do toho vpadne myšlienka na jablčník, presne zapadajúca do kľúčovej dierky kdesi v mysli. November je pre niektorých mesiacom abstinencie a závislosti na ich tenkej spoločnej hranici. Pre mňa sa v ňom napríklad stáva zreteľným životný pocit miesta; v novembri sa človek sťahuje dovnútra a uvedomuje si membránu domu, zatepľuje povalu, nosí drevo, znáša veci do pivnice, zazimováva. A v tom všetkom vníma svoju činnosť a postoj k domovu, ten možno po celý rok neviditeľný pocit, svoje miesto a vzťah k nemu – provizórium, stálosť, premenu alebo návrat. V novembri sa obnažujú vône a pachy, zem, diery a múry vydychujú, z trávnikov vystupujú naše trasy, pletivá osamievajú, večery temnejú a zahusťujú sa dymom. November je vypustená nádrž s obnaženým dnom a našou špinou na ňom, matná jasnosť spomienok, hmla na zrkadle a z nej vystupujúce priznania ako je toto.

 

 

Streda 20. november 2019

 

Keď človek  nie je v správny čas na správnom mieste, keď sa míňa so sebou a nestretáva sa, je len prirodzené, že sa mu nedarí, že dostáva jemné štuchance ako napomenutia, že nie je na správnej ceste. Jungovsky sa jeho nevedomie zhmotňuje do jemných znakov osudu, ktoré upozorňujú na neautentickosť: nie si tam, kde si; nerobíš to, čo robíš.

 

Malichernosti, ktoré človeka roztrpčujú a znechucujú mu život – riešením nie je vypnúť ich, zabudnúť a ujsť pred nimi, najsprávnejšou cestou zrejme bude premyslieť ich a pritom sa nimi nedať uniesť, ale pochopiť, že sú to malichernosti a že to závisí len odo mňa. V tomto premýšľaní sa skrýva riziko pritakávania sebe samému, z ktorého rastie pocit ukrivdenosti. Je potrebné protirečiť si, mať od seba odstup, robiť druhý hlas svojmu egu. Jedine vtedy je šanca pochopiť, že ja sám rozhodujem o tom, že banality sú banálne a preto sa ma nemôžu dotýkať, ale majú sa stať nanajvýš prostriedkom uvedomenia, vnímania a rastu. Múdrosť je založená na protirečení sebe samému a ak to nerobia iní, musí to robiť každý sám. To, čomu sa protirečí, je vlastné ego. Moje súčasné Ja je vždy protivníkom toho budúceho Ja, ktorým mám byť.

 

 

Štvrtok 21. november 2019

 

K rozhovoru so sebou samým patrí aj pocit hranice. Prekračovanie hranice môže znamenať dve veci: jej posúvanie svojím pohybom – vyznačiť ju tam, kde som sa odvážil; alebo pocit, že som ju prekročil a je pevne daná – a tak sa musím vrátiť späť. Vo všeobecnosti pocit liberalizmu a pocit konzervativizmu.

 

Cieľ možno mať len hore, v smere výstupu a námahy, zväčšujúceho sa výhľadu a rastúcej samoty; ak ho cítime niekde dole, je spojený s ľuďmi a ich príťažlivosťou. Dva druhy poslania, dva druhy mníšskeho povolania, dve školy buddhizmu.

 

Kompas, ktorý náleží svetu a pólom prírody, jeho magnetizmus je nevšímavý k ľuďom; a príťažlivosť ľudí, energetické pole spoločnosti. Väčšina ľudí je citlivá na polia civilizácie; medzi nimi vlastnými cestami kráčajú niekoľkí osamelí a vyčlenení.

 

 

Piatok 22. november 2019

 

Sú obdobia, keď sa píše len v stave eufórie, v žiarivých kvapkách vytrženia – a časy, keď treba písať v suchom piesku prázdnoty, v dutej vyprahnutosti bez nadšenia a inšpirácie, nie je v tom nič iné, ako kráčať púšťou, blúdiť b najrafinovanejšom z labyrintov, ktorým je kruh prázdnoty, písať do piesku, premeniť bezradnosť na každodennosť. Každý po čase príde na to, že najľahším spôsobom, ako písať v stave prázdnoty, je písať priamo o prázdnote, zacieliť na banalitu, vytvoriť vlastný kŕč, hovoriť o absencii života. Jeden z mnohých spôsobov, ako sa písanie rozchádza s čítaním, ako vzniká text, ktorý má len jednu stranu. Kráčaš po zamrznutej rieke, chceš sa ponoriť, ale iba sa bezradne kĺžeš.

 

Prach, ktorý padá na veci okolo, sa ukáže byť – ako fluidum tohto sveta – tým podstatným: minulosť sa vždy zjaví s nánosom prachu, bez ktorého by bola len bezcennou prítomnosťou, staré účesy, oblečenie, naše tváre zapadané prachom, to všetko sa v prašnom, matnom svetle nostalgie javí byť konečne vzácnym. A ak je toho prachu dosť, ak nejde len o subjektívne pociťovanú vrstvičku, ale objektívne, v centimetroch zmerateľný nános prachu, vec dostáva objektívnu hodnotu archeologického nálezu. Film, najrýchlejšie a najmodernejšie médium, ukazuje svoju prašnosť: čierno-biele zábery prvých grotesiek, čierno-biele elegantné filmy zaprášenej noblesy, melanchóliou nasiaknuté odtiene prvých farebných filmov, prach na videokazetách 90-tych rokov: film má cenu len ako zaprášený artefakt, od ktorého sa nám zjavia slzy alergickej reakcie. Prach nie je exponát, píše Ivan Laučík, ale prach robí exponát, dodajme my. Modernosť je snaha zbaviť sa prachu, vytvoriť čo najsterilnejšie, prachu zbavené prostredie. V ktorom môžeme snívať o zaprášených epochách a slastne vdychovať ten sotva postrehnuteľný, exotický pach niekdajšieho, ale vlastne terajšieho prachu.

 

Zapamätať si ten impulz, pre ktorý si odmietal niečo, čo teraz prijímaš.

 

Prach, slovo zložené len z prastarých hlások; fotíme sa len preto, aby na naše fotky mohli sadnúť tieto písmená.

„Dust… American… Dust,“ necháva Brautigan víriť jeho zrnká v lúčoch svetla.

Prach je naše jediné, najuznávanejšie spojenie s minulosťou.

 

 

Nedeľa 24. november 2019

 

Tmavý novembrový les, klesajúci stále hlbšie do temnoty decembra, a predsa je v tej pustote niečo blízke. Zo všetkých miest na svete, kde by bolo možné byť, je práve tento temný, pustý les tým najbližším a najvlastnejším k môjmu tu a teraz, k môjmu doma a dnes. Aj vzdialené, nové a exotické miesta majú svoj dar poznania, ale o sebe sa človek najviac dozvie z všedných, dobre známych miest, do ktorých zapustil korene a ktoré vrástli do neho. Tie najhlbšie, najkomplexnejšie pocity prežívame v prírode a najčastejšie v krajine, ktorá nám je blízka a v ktorej môžeme stretnúť seba. Proust v Hľadaní strateného času dôsledne rozoberá pocity, ktoré sa ho zmocnia pri pohľade na rozkvitnutý hloh alebo kostolnú vežu v údolí, snaží sa dopátrať až ku koncu nite z klbka, hoci sa mu to nie vždy darí (lebo pravdou je, že pocity sa ho nezmocnia, ale on sa snaží zmocniť ich). Dve cesty smerom na Méséglise a Guermantes, ktoré opisuje, môžeme v prenesenom zmysle vnímať aj ako cestu prírodnej kontemplácie a cestu spoločnosti, obe vrstvy majú v románe svoje miesto, hoci mne bola vždy omnoho bližšia cesta jeho samotárskych meditácií než satirická pozornosť venovaná snobom a meštiakom. Proust je príkladom, ako pozorne možno pristupovať k skutočnosti okolo seba a potvrdením toho, že tie najzásadnejšie informácie o nás samých nečakajú v exotickej diaľke, ale v pozornosti venovanej tomu, čoho sa možno dotknúť.

 

 

(Obrazy Jaroslav Vodrážka *29.11.1894) 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: