Kruhový denník: október 2019

 

(Obrazy Martin Tvrdoň)

 

 

Piatok 4. október 2019

 

Všimnúť si niečo, čo tu po celý čas bolo, celkom blízko, a vziať to na vedomie akoby po prvýkrát – písanie denníka, sebaodkrývanie.

 

Stupnica. Múdrosť stupnice: rozložíš ju vôkol seba. Kto z nás sa necíti byť v strede a nestanoví si krajné body: tak to robili najvýznamnejší so zemou a vesmírom.

 

 

Utorok 8. október 2019

 

To, čo mi na žurnalistickom písaní vadí: bezvýznamné písanie o významnom.

Písať sa dá aj významne, o významnom aj bezvýznamnom.

 

Rôzne formy kalendára. Teraz premýšľam nad haiku – a hneď aj konštatujem, že takéto premýšľanie je zaujímavejšie, než by bol výsledný kalendár. Napríklad Allen Ginsberg svoje American Sentences datoval a niekoľko dátumov nájdeme aj priamo v haiku jeho súputníkov.

 

Siedmy november

Posledný

biedny cvrček

 

(Jack Kerouac)

 

Väčšina haiku odkazuje priamo na prírodnú časť roka; ale je zaujímavejšie nájsť si svoje haiku práve pre tento deň na základe pocitu, subjektívnosti spomienky. Kalendár pocitov, nie dátumov.

 

Znovu so si pozrel maďarský film O tele a duši a utvrdil som sa v tom, aký skvelý je to film. Vždy je v ňom niekoľko vrstiev súčasne a divák má čas vychutnať si detaily. Napríklad výber a prácu hercov. Možno preto je dobré pozrieť si film opakovane, aby nám padol do oka Máriin psychológ, ktorý v dejovej synopse nemá svoje miesto. Možno preto je dôležité žiť svoj každodenný život, aby sme objavili zmysel malých, nehrdinských vecí, ktoré nikdy nenájdu miesto v akčných, dobrodružných dejoch.

 

 

Piatok 11. október 2019

 

Žiariace jesenné nebo, ako pri pokojnom, tichom konci sveta. Planúce diaľky osvetľujú prítomnosť, zlatistá tráva a žltnúce stromy plávajú v hustnúcom svetle. Človek by mohol vo svojom živote vystopovať líniu, kedy bol najmúdrejší. O sebe si myslím, že najhlúpejší som medzi ľuďmi a najmúdrejší nie som pri knihách, ale v lese, tak ako dnes večer, keď pomedzi konáre stromov zazriem presvitať večnosť. V čase ako je tento netreba byť medzi ľuďmi, byť veselý alebo družný. Aj deti treba občas ponechať samé na seba, s ich rozvážnou clivotou, netvoriť im neustále svet, ale poodstúpiť – za okamih sa okolo ich postáv vytvorí ich vlastný svet. V dospelosti možno nosíme svoj svet so sebou, preto sa môžeme sťahovať z miesta na miesto a budeme to stále my, ale v detstve je tento svet okolo našej postavy krehký, premenlivý a nestály, celkom iný v nočnom lese a na slnkom zaliatej lúke. V jesenné, jasné poludnia ako je toto obklopuje detské postavy trochu clivá žiara diaľok, čosi zhára matným dymom a každý z nás je tu zrazu sám za seba a celkom sám.

 

Toto nám možno chýba z detstva: premena, preusporiadanie sveta okolo nás, ktoré sa v detstve deje s ľahkosťou ročných období, svetla a tmy, plynulo i na počkanie. V dospelosti náš svet skryštalizoval a my ešte stále dúfame v možnosť premeny. Ale hotový, skryštalizovaný svet rozbije len náraz a vtedy všetko mizne. Každý z nás má preto v zálohe aspoň niečo, čo preskupí jeho svet. Cestovanie, les, vodu, alebo iné rozpúšťadlá pevných hraníc a tvarov. Zostáva v nás väčšinou nevyslovená a nepomenovaná túžba byť lepší a byť iný. V detstve prirodzená, v dospelosti zväčša už len ako nepriznaná sféra nádeje či zázraku.

 

 

Streda 23. október 2019

 

Cesta, ktorá nás odvádza od správneho smeru, býva príjemná a lákavá, platí to od detstva a nielen v rozprávkach. A je to tak správne, stratu smeru treba kompenzovať. Vplyv, postavenie, peniaze nie sú zadarmo.

 

Salinger: Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour: Úvod. Kým prvá próza vzbudzuje dojem, že tento spisovateľ s ľahkosťou napíše ďalšie texty, ktoré na spôsob matriošiek, mozaiky alebo nezávislých mestských výjavov opíšu jeden veľký autorský svet, druhá próza, na pohľad otvorenejšia a rozšafnejšia, vyvoláva presne opačný pocit, ktorý sa ukázal byť pravdivejší a Salinger už po nej takmer nič nepublikoval. Do výšok, tesári je príbehom, zručne a minimalisticky napísaným – príbehy potrebujú kompresiu, napätie vyplývajúce z malého priestoru, za ktorým je veľká krajina nedotknutá jazykom, len čitateľovou predstavivosťou (a to je model každého ľudského života). Seymour: Úvod už nie je príbeh, ale rozprávanie, komický výstup, stand-up komédia smutného klauna. Autor potreboval vyvážiť žáner, ktorý si zvolil – hagiografiu – humorom a odľahčením, vyhnúť sa pátosu, ale možno práve toto, sólo výstup vo svetle reflektora, sproblematizovalo písanie ako také. Rozprávanie vo svetle reflektora vždy problematizuje seba, monológ možno viesť rôznymi spôsobmi, aj riskantným, sebaohrozujúcim, na hrane mlčania.

Do výšok zdvíhajte krov, tesári má okrem pekného názvu aj nenápadný pôvab dobrej poviedky, tichšej než Kto chytá v žite; knižku som čítal druhýkrát, ale presnejšie bude napísať, že som ju dočítal do konca len teraz, Seymour mi dikciou nevyhovoval vtedy ani teraz, ale z akéhosi citu pre spravodlivosť som Salingerovi potreboval dať priestor. Medzi týmito dvoma prózami sú štyri roky, ale predovšetkým ostrá a hlboká hranica, ktorá sa ukázala byť rozhodujúca. Seymour je datovaný rokom 1959 a po ňom už Salinger nenapísal nič, čo by sa rozhodol zverejniť. Pozornosť, ktorá je venovaná jeho mlčaniu, sa mi zdá byť rovnako prehnaná ako pozornosť venovaná jeho najznámejšiemu románu. Na záver poznámka, že za slovenské vydanie z roku 2014 je redakčne a jazykovo zodpovedná Aňa Ostrihoňová, a tých chýb je v texte prekvapujúco veľa.

 

 

Piatok 25. október 2019

 

Ešte jedna knižná priepasť: Pasáže Mateja Kréna, vystavené v Esterházyho paláci. Návštevník vchádza cez vchod na úzky mostík: steny tvoria naukladané knihy, zmnožené do blednúceho nekonečna zrkadlami umiestnenými vedľa mostíka na dlážke a na strope. Divák má prejsť po mostíku – zväčša zažíva pocit fascinácie a úzkosti. Krénova Pasáž je verziou Borgesovej Babylonskej knižnice, knihy samé osebe sú príjemným a fascinujúcim živlom, ale zrkadlá vytvárajú priepasť a sú zdrojom nepríjemného pocitu. Vstup do Pasáže je symbolickým preniknutím dovnútra: do útrob sveta, riadeného textom. Na okamih zazrieme nekonečno, zdrojový kód, pôvod zmyslu. Je prirodzené, hovorí autor, že tento pocit sprevádza závrat.

Druhá Pasáž je, po 15 rokoch, digitálna. Knihy na stenách sa presúvajú. Texty, symboly a ideológie sa menia, nahrádzajú a posúvajú. Pohyb a zmena ideí tvorí podstatu dynamiky sveta.

Knihy nie sú opisom sveta, jeho zrkadlením, ale je to naopak: svet je odzrkadlením knihy. Vnútrom sveta je kniha, nie(len) naopak. Alebo: kniha a svet sa zrkadlia ako zrkadlá postavené oproti sebe, v ktorých narastá svetelný šum. A v ktorých sa na krátky okamih môže ocitnúť čitateľova tvár, zmnožená v tichom nekonečne, v ktorom nezanechá žiadnu stopu.

 

Psychológia: dvojrozmerný pôdorys človeka. „Veríte v psychológiu?“ – pýta sa ma psychologička. „Verím?“ – nechce sa mi veriť v takto položenú otázku. Beriem ju do úvahy. Rátam s ňou. Pozerám sa na ňu zvon. Možno veriť fyzike? A ktorej? Každá teória je postupne nahrádzaná inou a finálnu verziu nepoznáme. Veriť v psychológiu, hovorím, znamená stať sa sektárom, ako inak možno veriť vo Freuda, Adlera, Ferencziho – a najmä po sto rokoch?

Môj odpor k psychológii je možno založený na vysvetľovaní tajomstva – vysvetlenie je vždy nutne banálne, dvojrozmerné a neuspokojivé. Jung pripúšťal tajomstvo, tretí rozmer, metafyziku, Boha, symbol: ohraničením psychológie ju zachránil. Viera je preto najmúdrejšia zo všetkých ľudských spôsobov uchopovania sveta, pretože si prisudzuje ohraničenosť a nepatrnosť voči neobsiahnuteľnému a nepoznateľnému celku tajomstva, ktorý kladie vyššie než seba.

 

„Očišťování přivádí k pokoji, osvícení k pravdě a završení k lásce. Když duše dokonale obdrží toto trojí, stává se blaženou. A čím více se jím zabývá, tím větší získává zásluhu.“ (Sv. Bonaventura: O trojí cestě, 13. stor.)

 

Dionysios Areopagita hovorí o lúči božskej tmy. Stredoveký jazyk teológie je poetický v najhlbšom zmysle slova: má v sebe krásu, etymológiu rozpracovaných filozofických odkazov, a predsa nevysloviteľnú hĺbku tajomstva, ktoré zostáva na dne precízne vymurovanej studne ako zrkadlo metafory.

 

V hlave mi šumia aj Kafkove výroky o psychológii a zrkadle; Kafka je most premosťujúci stredovek s najbezprostrednejšou modernosťou. Nielen „už nikdy psychológiu!“, ale aj „psychológia číta zrkadlové písmo, preto s námahou, a pokiaľ ide o výsledok, ktorý vždy súhlasí, úspešne, ale skutočnosti sa to vôbec netýka.“ Wittgenstein: kto tvrdí, že 2+2≠4, neodporuje všeobecne prijímanému tvrdeniu, ale nepozná definovaný význam použitých symbolov.

 

 

(Obrazy: Martin Tvrdoň)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: