Kruhový denník: august 2017

(Ferdinand Katona)

 

 

 

Štvrtok 3. august 2017

 

Pri mori. Pri mori som čítal Ajvazove knihy, jeho veľké témy prechádzania od pevných kontúr pojmov nášho denného, pozemského sveta k rozostreným, tekutým pocitom roztápajúceho sa sveta a práve pobrežie, hranica svetov a dojmov, je vhodným miestom pozorovateľa a čitateľa. Stačí si sadnúť, stíchnuť, pozerať sa, alebo zavrieť oči a načúvať šumu vĺn. Tento rok je mojim hlavným prímorským čítaním Bolañov mohutný, možno rozhodujúci román 2666, zatiaľ román o knihách, alebo presnejšie o čitateľoch, s obvyklými bolañovskými rozostrenými miestami, ale s prijateľnými, ktoré dotvárajú plastickosť obrazu; zatiaľ v románe cítiť ten hlboký autorský nádych pred veľkým, definitívnym dielom, nádych veľkého odhodlania pred dôležitým rozprávaním, nádych, ktorý synchronizuje autora a čitateľa, celkom počuteľný v dlhej vete vinúcej sa zo strany 27 na stranu 33.

 

Čítanie by malo vždy vyústiť do písania, na margu kníh rastú komentáre, hlas knihy v nás by nemal len recitovať, mal by hovoriť čosi iné, otázky, šepot, náznaky, mal by sa k nemu pridať náš vlastný, oslovený hlas. Pri knihách, tak ako pri cestách, je dôležitý pohľad všetkých troch časov: čas pred knihou, čas čítania, čas po prečítaní knihy – tri perspektívy, tri časy, a tým, čo ich najdôslednejšie aktualizuje, čo ich zjednocuje, je akt písania, najsilnejšia a najaktuálnejšia prítomnosť, tvorenie času.

 

 

Piatok 4. august 2017

 

Krajina postihnutá silným gýčom celkom určite trpí vykorenenosťou svojej duše. Erby krajín podľa svojich gýčov. Myslím na takzvaný jugo-pop – skúmal už niekto, či tento fenomén a jeho sila nesúvisí s juhoslovanskou vojnou?

 

A z druhej strany: svet reklamy, svet, ktorý pre nás po páde železnej opony nepredstavoval reklamu, tak ako pre Nemcov a Rakúšanov, ale na satelitných staniciach sme boli ochotní sledovať reklamy s rovnakým zaujatím, ako hlavný program. Lebo presne farebné reklamy boli tým rajom, z ktorého sme boli vyhnaní plamenným mečom, reklamy tvorili ten principiálny rozdiel, vrátane toho faktu, že pre obyvateľa Západu boli banalitou, kým pre nás civilizačnou esenciou. A pohľad z druhej strany: čím sú generácie Nemcov, odchované na túžbach a potrebách týchto rajských reklám, pre ktoré neboli len prísľubom, ale realitou? Lebo reklamy: to je obraz raja, nová eschatológia pozemského života; ako sa žije ľuďom, ktorí žijú v raji, ktorí sa ráno zobúdzajú vo vnútri raja a môžu veľkoryso vyjsť za jeho brány? Pre nás je to jasné: raj je za bránou; toto je prirodzený svet, realita osebe, raj je obraz, napríklad obraz reklamy. Nie je neprirodzené, pýtame sa, žiť v raji?

Lebo, povedzme si, tam, kde žijeme v onom dokonalom svete, tam prekračujeme hranicu peňazí; a peniaze ničia prirodzenosť, ruka v ruke s reklamou. Prídeme do naozaj dobrého letoviska, do naozaj dobrého hotela, všetko je naozaj upravené… zažili sme to? Bol to skutočný, reálny svet? Sú toto Tatry, to, čo sľúbili reklamné katalógy?

V našom prípade ide o Buddhu, ktorý zbohatol a stal sa Gautámom a podstúpil niekoľko anamnéz: o chudobe, starobe, chorobe a smrti.

 

Mesto, miesto – nám ponúkajú dve tváre, fasádu a zadný dvor. Je dôležité skúmať obe: to prvé ako masku, to druhé ako vlastnú tvár. Vždy, keď prídem do nejakého mesta, zaujímajú ma jeho samozrejmosti, pachy, dvory, vedľajšie ulice, ploty a strechy; pozriem si aj hlavné atrakcie a námestia, pamiatky a reštaurácie, ale tie skúmam ako obrazy a masky, ako domýšľavé zrkadlá.

 

Nasledujeme obraz, meníme naň realitu. Je to maska. No táto maska v istom momente nie je určená iným (tým druhým, bohatým, turistom, cudzincom), ale zrazu si ňou tapacírujeme vlastné byty. Naše dovolenky, naše domy a záhrady, naše životy – sú životmi tých druhých. Žijeme ako obrazy, projekcie; nejde to inak, než stať sa hercom, viac alebo menej presvedčivým. Sťahujeme sa do fragmentov raja, ktorý sme zahliadli v nemeckých reklamách.

Návod na použitie raja.

 

Je to tak preto, že za peniaze si možno kúpiť takmer vždy len masky?

 

Máme iný cieľ, inú víziu, než je rajský svet reklamy?

Kam cestujú obyvatelia raja?

 

Takýto obraz raja je nanajvýš profesionálnym cieľom, civilizačnou úlohou, niečím rýdzo technickým. V momente, keď sa stáva súkromným, navliekame si masku, stávame sa figúrami.

Príklad: láska. Všetci podvedome, úprimne vieme, že lásku stretávame v tom pôvodnom, “prirodzenom” svete, v školskej lavici, v lese, na ulici, v krčme. Rajskí manekýni veria, že ju stretnú a zaslúžia si ju v luxusnom svete internetu, dovolenkových destinácií, nákupných centier. Rajskí melancholici, anjeli, ktorí nikdy nevzlietnu.

Láska je možná len mimo civilizácie, len bez znakov civilizácie, v prvotnom stave našich osobností.

 

Prvá časť 2666 (Kritici) – Bolañov najlepší text, aký som čítal, Bolaño, veľký melancholik, a veľký autor, ktorý všetko, čo vynechal, úmyselne zamlčal – neuniklo mu to, vládne textu, každej vete. S jedným podstatným dodatkom. Bolaño verí rozprávaniu. Nie je to autor, ktorý nás uspokojuje každou vetou, nasýtenou svojim štýlom – ako Kafka, Pessoa, Kundera, Proust, Johanides, Briškár, Pavić; Bolaño ustupuje príbehu, ako demiurg nám namiesto seba ponúka príbeh, svet, ktorý stvoril a vycúval z neho. Rozpráva nám, čo počul a zažil, nerozpráva seba, verí svetu, ktorý objavil. Čitateľ takéhoto textu sa nemôže pýtať autora, pýta sa príbehu, sveta osobne.

 

 

Nedeľa 6. august 2017

 

Túžba, základná energia duše, ktorej evolúcia je najzákladnejším príbehom človeka. Pozorujúc zvieratá, ktorých túžby sú ešte z najväčšej časti inštiktami, možno povedať, že duša začína túžbami, že duša nejestvuje bez túžob, ktoré jej dávajú obsah i tvar, ktoré tvoria jej vnútorný život a paradoxnú existenciu: paradoxnú, pretože túžba, to je večné “tam”, inde, mimo; mimo dosahu, poznania, určenia. Túžba nie je potreba, ktorá sa pravidelne nasycuje, ktorá presne pozná svoj objekt, svoju potravu; túžba definuje dušu svojou neurčitosťou. Anatómia túžby je anatómiou kultúry, toho najpodstatnejšieho a najkrutejšieho v človeku: filozofie, umenia, náboženstva, kultu, sexuality; všetkých labyrintov, ktorých ornamenty nevedú nikam, pretože ich diktuje nenaplnenosť túžby, svetlo, nie predmet, túžba, nie cieľ.

Otázka túžby z hľadiska skrytých pôvabov Východnej Európy znie, ako fungujú túžby rajského človeka, aké ornamenty má labyrint človeka žijúceho v reklame (v naplnenej, uskutočnenej reklame); aké sú ornamenty túžby rajského človeka? Túžby rajského páru: v srdci labyrintu hniezdi pokušenie, túžba po zakázanom ovocí, prvým ornamentom je labyrint hadieho tela, ktorý sa rozvinul okolo prvej zakázanej túžby a rastie dodnes; skryté túžby zakázaného, ukryté v labyrintoch srdca, tak ako v Daidalovom labyrinte, vystavanom okolo hriechu Mínoa a Pásifaé.

 

Návrat domov z ciest, takmer zhmotnený priestor času, priečinky, činnosti, plány, zhmotňujúce sa v priestore domova: knihy a písací stôl, záhrada, texty, návrat k sebe, vyskladaný ako nábytok zo zásuviek a políc, sadnúť si a písať, veľa čítať a ešte: zaznamenať obrazy z ciest, zhmotniť ich, obtiahnuť ornamenty myšlienok, vnútorné cesty seba.

 

Nové začiatky, celkom zreteľný pocit určitých bodov, ako keď si vezmeme nový, nedotknutý zápisník, ako keď sa presťahujeme, ako keď prepadneme novej túžbe, archetypálna potreba začiatkov, nových ciest, nových slov.

 

 

 

Štvrtok 10. august 2017

 

Písanie je neustálou snahou odísť niekam; pisateľ je nomád.

Texty sú troskami nevydarených útekov.

 

 

Štvrtok 17. august 2017

 

Písanie a čítanie: z plnosti vyplynie dielo; z diela vyplynie plnosť.

 

Askéza nečítania.

Askéza nepísania.

 

 

Piatok 18. august 2017

 

Je obdobie písania a obdobie nepísania. Stačí sa rozhodnúť, sadnúť si a písať. Alebo nepísať. Posledné týždne som sem veľa nepísal, ale písal som inam, takmer všetok čas, nie energiu, ale čas, som minul inde, akoby som zo svojho času neprestajne odvádzal daň, alebo akési úroky, benevolentne venujeme hodiny a dni svojho času iným, alebo aj nikomu, nikomu a ani sebe.

A potom sú chvíle veľkej chute, tichej radosti a odhodlania, keď sa v človeku objavia nové, svieže slová, akýsi nový a čerstvý hlas, cez ktorý nazrieme inam a tento nový priestor, ako nový zápisník, akoby sme sa vo vnútri presťahovali, na okamih zostrí našu pozornosť a naše zmysly.

Niekedy stačí pricestovať domov a v tom, že môžeme sedieť vo vlastnej záhrade, v luxuse vlastného času a dôverne známeho priestoru, vidíme akési objavné šťastie tých, ktorí precitli. Cesta mení našu perspektívu a niekedy namáhavo doputujeme k tomu, čo je pre iných začiatkom cesty.

 

Dnes v teplom piatkovom popoludní v lese na bicykli, po zoschnutom opadanom lístí, ktoré ostro šuchotalo pod kolesami. Koniec augusta, tento unavený, dutý koniec leta, ako všetko to, čo je pretvorené zvykom. To, čo nás tak mení na začiatku zimy ako prvý sneh, je na konci zimy unavenou, špinavou vrstvičkou snehu ležiacou na našej nemennosti. Rovnakú únavu pozná leto, august nás už nefascinuje, nepúta, sme už len unavení, nevďační pasažieri prepadávajúci driemotám.

 

Rituály, ktoré som vypozoroval na malej dcére. Raz som sa jej na ne spýtal. Vecne zaklamala, popísala ich ako praktické úkony, akoby pre ne mala vopred rozmyslené zdôvodnenia zo sveta dospelých. Nepýtal som sa ďalej, aj ja som mal svoje detské rituály, celé siete, celé labyrinty rituálov. Nechcel som porušiť tú krehkú šupku, ktorú na sebe vytvárame, alebo možno dužinu, naše ritualizované, ochranné, archetypálne ja, ktoré dozrieva a žije svoj vlastný skrytý život v nás.

 

 

Sobota 19. august 2017

 

Dieťa pozná domov a svet, no fascinovane vníma to cudzie v domove a to vlastné, domovské v diaľkach sveta. Domov je napokon len danosťou, rovnakou ako všetko iné, zatiaľ čo svet a jeho najväčšie, skryté diaľky dokážu prehovárať ako ozveny akéhosi dávneho, zabudnutého, najvlastnejšieho domova. Opusteného, nevedno ako a prečo.

 

Už naše telo a dokonca aj naše Ja je danosťou, priestorom, v ktorom sa len učíme žiť. Dá sa prepadnúť vlastnému ja (tej najstrašnejšej droge, ktorú berieme v čase samoty – Walter Benjamin), tak ako prepadávame démonom, potrebujeme vždy aj čosi iné, iných, aby sme nezablúdili vo vlastnom zrkadlovom bludisku. Príklady dvoch ľudí, ktorých pohltil vlastný denník: Pavel Juráček, Jiří Cieslar. Prepadnúť sám sebe, nepremiestniť tých pár kameňov stavby vlastného Ja, ktoré rozhodujú o tom, či žijeme v studni alebo vo veži. Žiť so sebou, bez svetla, vždy vedie k forme šialenstva. Samota je väzením, preto sa každý robinson začne rozprávať buď s Bohom, alebo so sebou.

 

 

Nedeľa 20. august 2017

 

Reklama nie je prostý mechanizmus, ako predať produkt; to je možno inzerát. Reklama pôsobí hlbšie, nesmie sa vyčerpať tým, že si produkt kúpime. Reklama zasadzuje produkt do obrazu sveta, produkt je len prvkom, zasadeným do širšej – rajskej – krajiny. Reklama je modernou verziou eschatológie, je producentom rajských obrazov. V dejinách eschatológií strieda reklama ideológiu, ktorá bola generátorom rajských obrazov v osvietenskom koncepte (vrátane fašizmu a komunizmu, ale aj liberálnej demokracie Fukuyamu); z toho však evidentne vyplýva, akou degeneratívnou skratkou je takéto poňatie eschatológie. Je to popový popevok, raj, ktorý musí byť schválený, zrozumiteľný a páčivý všetkým – a v tomto zmysle je azda zároveň tou najdemokratickejšou eschatológiou, ohlasujúcou raj pre všetkých bez rozdielu, v protiklade ku Kristovým úzkym dverám ide o tú najširšie otvorenú bránu pre všetkých pútnikov.

 

Zrkadlové bludisko, v ktorom môže zablúdiť jednotlivec, je rovnako pripravené pre spoločenstvá a národy, ktoré sa pyšne vzhliadajú v sebe. Koncepcia pokroku je aj dnes pojmom, ktorý je pripravený ničiť. Ľudia pokroku tvrdia, že sa stačí spoľahnúť na naše teraz, na náš vlastný názor, našu vlastnú slobodu. Všetky tie zastarané a nepochopiteľné koncepty sú brzdami, v tom sú si konzervatívci a liberáli zajedno. Zástancovia pokroku tvrdia, aby sme nasadli do auta a odbrzdili ho, vytiahli ručnú brzdu a zrušili aj brzdový pedál. Vždy sú nebezpeční tí, ktorí zo svojej 20, 30, 40 ročnej skúsenosti so svetom odstraňujú všetko to, čo tu zanechali skúsenosti stoviek, tisícov rokov ľudstva; všetky tie brzdy, zákazy, opatrenia. Zástancovia pokroku bojujú proti poverám, ale je zaujímavé, ako poverčivo veria sami sebe, svojej schopnosti vládnuť bez bŕzd.

 

Táto dôvera v seba a nedôvera v brzdy, v mechanizmy presahujúce človeka, bola jasne vyslovená Nietzschem: rozhodujte sa podľa seba a tvrdohlavo nasledujte to, pre čo ste sa rozhodli; vy sami si definujte morálku, zákazov však niet.

Max Weber hovorí o dvoch racionalizmoch: racionalizmus hodnôt a racionalizmus účelu. Zástancovia pokroku hovoria takmer výlučne o tom druhom, či už hovoria o technike, politike, ľudských právach, sexualite. Ale účelný človek, človek efektivity, ku ktorému sme dnes všetci vychovávaní, je neobyčajne nebezpečný človek. Predstavme si účelného človeka v záhrade: jeho nepriateľom je myš, drozd, voška, pleseň; a urobí všetko, aby sa ich celkom racionálne zbavil. A teraz si predstavme seba a účelného človeka ako stroskotancov na pustom ostrove: nemáme voči nemu šancu. Totalitné i polototalitné režimy sa spoliehajú na účelných ľudí, riadiacich sa racionalitou účelu. Vo fašizme i komunizme, v nacionalizme a xenofóbii, všade nájde využitie ich racionalita prežitia.

Racionalitu účelu môže potlačiť podľa všetkého len neúčelnosť, iracionalita, sebapopretie, hodnota – čosi, na čom je postavená etika a čo vidieť už v najprostejšom etickom geste: dať druhému prednosť.

 

Podľa Enza Traversa pochopil Walter Benjamin úlohu revolúcie nie ako Marxovu lokomotívu dejín, ale práve naopak ako ručnú brzdu – pochopil totiž, že európsky vlak sa rúti do pekla.

 

Walter Benjamin, intelektuál s jeseňou v srdci, bol človekom labyrintu, precízneho, filigránskeho ornamentu. Jeho precíznosť budila dojem exotickosti, mnohí jeho jemne štruktúrované, detailné labyrinty nevedeli čítať, no on do nich dokázal zachytiť jemné signály doby. Exotika jeho labyrintov nebola v tom, že viedli do odľahlých končín, kam zablúdil málokto; Benjamin ich naopak vytváral na hlavných trasách doby. Bol menšinou, menšinou menšiny, tvoril priesečník rôznorodých množín, vždy na okraji každej z nich: marxista, estetik, kritik, filozof, žid, zberateľ kníh, ale nikdy nie ortodoxný, nikdy nie v hlavnom prúde, ale v chodbičke labyrintu, hlbšie než ostatní, pozornejší, sústredenejší, pomalší.

V prvom rade to však bol človek kníh, avšak s jedným dodatkom. Prečítal a napísal toho nesmierne veľa, s textom strávil nepochybne veľké množstvo času, a čítal všetko, ako jeden z tých ľudí, ktorí túžia prečítať naozaj všetko. A to je ten dodatok: Benjamin nečítal len knihy, ak si pripomenieme jeho zápisník, kam neustále vpisoval to, čo čítal či začul, je zrejmé, že pre neho boli podstatné aj vyslovené slová, ako to vidíme v komixoch; a že čítal aj mestá, ľudí, budovy, noviny, plagáty; pre Benjamina bol celý svet textom, vrátane politiky a dejín. Bol čitateľom sveta a veril v knihu zostavenú výlučne z citátov, ktorá by vyslovila stav sveta. Bol teda aj kolážista a ako Arcimboldo vytváral portréty z neobvyklých, nečakaných textov; v eseji o Kafkovi cituje knihy o fyzike alebo o čínskych dejinách a predsa: je to Kafka a je to Benjamin, v precíznom ornamente labyrintu vzniká Benjaminov Kafka.

 

 

Pondelok 21. august 2017

 

Večer, prechádzam sa tichým starobylým námestím malého mesta. Fasády starých budov za korunami gaštanov, ostré štíty striech. Spôsob, akým sa pozerám okolo seba: cítim sa tu byť návštevník. Niekto, kto nevie vziať toto prostredie za svoje prirodzeným právom, pre koho zostáva múzeom, kulisami. Je to niečo honosné, príliš vznešené. Ale sú mestá, kde som sa cítil prirodzene.

Do mesta sa dá vojsť rôznym spôsobom a ja som typ, ktorý potrebuje vojsť nie hlavným, ale bočným vchodom, prikradnúť sa anonymne, byť nenápadným pozorovateľom, sledovať veci z dokonalej anonymity bezvýznamného pozorovateľa. Zostalo mi to z detstva, lebo byť outsiderom, sledovať veci mimochodom, je detská perspektíva. Chcem byť pozorným, prenikavým zrakom špióna, ktorého posolstvo kráľovi je zásadné; ak by som bol kráľom, ktorý vždy prichádza hlavným vchodom, vchádzal by som do sveta inkognito v prevleku ako Peter Veľký.

Sú mestá a miesta, ktoré poznajú len hlavné vchody; každé miesto by si však malo ponechať aj bočné vchody a vždy ich treba hľadať. Je dôležité, kým sme, odkiaľ prichádzame. Treba prichádzať ako pokorný, bezvýznamný pútnik, pre ktorého je svet veľký a vznešený, ale je vždy jeho. Je slobodný. Prechádzajúc okolo veže zvonice som si pomyslel, či som stratený; nie, nie som stratený, môj svet má jasné súradnice, a tento svet berie do úvahy moju pozíciu, preto som sem vošiel hlavným vchodom. Bol som tu vyslaný, v tomto meste mám svoje úlohy. Nevošiel som sem nebadane, ako prostý pútnik, tak, ako by som chcel, ako som sa ocitol v toľkých mestách, ktorých veľkosť som vnímal ako prirodzené čaro v úlohe dokonale zamaskovaného špióna – zamaskovaného do neviditeľnej, oslobodzujúcej bezvýznamnosti. Z tejto bezvýznamnosti chcem pozorovať a vidieť jasne a podstatne.

Preto rád chodím po kopcoch a lesoch – v prírode sú len bočné vchody. Nemám rád slávobrány, oficiálne vchody, hlavné schodiská. Nerád súťažím o to, kam ma vpustia. Chcem chodiť všade slobodne ako ten, ktorý sa díva a nik sa nedíva na neho.

 

 

Sobota 26. august 2017

 

Cesta na sever Poľska, znova po rokoch, stretnutia s mestami: Toruń, stále rovnaký pôvab, ulice a námestie, šikmá veža stále stojí a ešte stále sa v nej pije káva, ešte si pamätám, čo som v nej pred rokmi čítal, miestnu budovu pošty (úrady pošty bývajú v Poľsku v honosných, reprezentatívnych budovách v centre) si v predstave spájam s Grassovou gdaňskou poštou z Plechového bubienka, mesto príjemných proporcií, nie priveľké pre človeka.

Grudziądz: pôvodne len veľmi letmá spomienka, zastávka na ceste, teraz rozvinutá do dvoch dlhých večerov; šedé, spustnuté bloky domov, temné ulice, dvere a okná blízko, zmar na dosah ruky, na dotyk. Grudziądz, ešte bez náteru turizmu, bez fasády deliacej epochy, s otvorenými ranami múrov, autentický, svoj. V Krakowe, o deň neskôr, myšlienka na to, že turisti sú skutoční, praví obyvatelia turistických centier, ostatní sú tu cudzí a pôsobia neuatenticky; len turista sem skutočne patrí, pohyblivý obyvateľ, ktorému patria centrá starých miest, nomádska ríša fatamorgány času, kolonizujúca históriu miest. Grudziądz je skutočný a čas v ňom je hmatateľný na budovách i ľuďoch, ulice tu patria času a ľuďom, a ponurosť a skleslosť, ťažoba a šedivosť týchto ľudí je niečím, čo vanie z dverí a pivníc a čomu rozumiem, čo je mi blízke, čo korení v tej istej zemi ako ja sám, studenej a vlhkej, páchnucej a skutočnej, ktorej pach privoláva spomienky i úzkosti detstva. Hlúčiky detí v kútoch dvorov. Zostarnuté šedivé tváre ľudí. Ostré kresby strmých ulíc. Bloky domov bez mäkkých tvarov, bez farieb. Okrem centra mesta nijaké reštaurácie, nijaké krčmy, len obchody s alkoholom.

 

Prečo sme neboli stvorení ako bohovia? Prečo nie silní, vedomí a nesmrteľní; nedokázal alebo nechcel Boh / príroda? Tieto otázky si kladú ľudia tisícky rokov: nevieme, či sú to správne otázky, je ľahšie posudzovať správnosť odpovedí než otázok, ale tie otázky sú tu. Kabala hovorí o katastrofe, o poškodení stvorenia – v morálne neutrálnom móde – a o tom, že našou úlohou je participovať na oprave stvorenia. Kresťanstvo hovorí o prvotnom hriechu, o vine spáchanej človekom v dokonale stvorenom svete. Iná predstava hovorí o evolúcii sveta, o prerode bytia na konečnú dokonalosť: sme bytosťami v reťazci stvorenia, ktoré pripravujú príchod dokonalosti, božstva. Väčšina náboženstiev – považujme ich za hovorcov predkov – sa zhoduje na tom, že svet nie je v ideálnom stave, že naše bytie nie je v dokonalom stave, a že za tento stav môže dávna udalosť, ktorá vychýlila svet z dokonalého stavu, z ideálneho ťažiska rajskej beztiaže.

 

Hriech, vina, odpustenie, trest. Tieto pojmy sú vlastné ľuďom, ale nie zvieratám. Zvieratá vnímajú prítomnosť a v nej azda strach ako pocit bezprostrednosti, ale neprenášajú v čase pocity viny a odpustenia. Ľudské vnímanie času, projektujúce minulosť a budúcnosť, zapĺňa naše vnímanie vinou a odpúšťaním, hriechom, zatratením a vykúpením. Až tak, že siahajú za horizont našej existencie; hriech tu bol nedosiahnuteľne dávno, hoci stále pôsobí; vykúpenie sa týka našej budúcnosti, rozprestierajúcej sa za bránou našej smrti. Pes necíti pocit viny a preto jeho povestná vernosť pánovi, schopnosť “odpúšťať” okamžite a neprenášať vinu do budúcnosti.

 

Sv. Tomáš Akvinský píše o reminiscencia a memoria ako o dvoch módoch pamäte: prvá je vedomá a náleží človeku, druhá je mimovoľná a patrí k zvieratám. Ako funguje reminiscencia, vedomá pamäť: funkcia viny, trestu, odpustenia; prečo spomíname? Na udržanie identity stačí memoria. Reminiscencia nám prináša obraz, rekapituláciu seba a tým pádom pocit hanby, pocit neprirodzenosti, ktorý možno odvodiť od zrkadla. Alebo od slova. Slovo, ako zrkadlo, pozdrží čas; slovo zhmotňuje minulosť, raz položené, trvá a umožňuje pohyb okolo neho, čím sa jednorozmerný čas ako večná prítomnosť mení na dvoj- či trojrozmerný priestor, v ktorom sa už dá pohybovať vpred a vzad, stavať a projektovať. Memoria sú schody, možno len svah; reminiscencia je už výťah. Stojíme, ale volíme si poschodie, pohyb.

 

 

Nedeľa 27. august 2017

 

Dragan Velikić (Bonavia): tká siete textu, ale tieto románové siete, natiahnuté medzi dejinami, kulisami miest, postavami a príbehmi, sú veľmi často pavučinami, vláknami v tých nevetraných, temných skladiskách nás samých, v ktorých sú pozachytávané zrnká prachu nášho vnútorného času; osamelé myšlienky, predstavy, vypáchnuté sny, skladiská našich ja.

Bolaño (2666) s týmito temnými priestormi súvisí. Jeho rozhodujúci román je blízky Dostojevského estetike, ktorú vyzdvihoval Sabato; stred jeho siete je peklo pozemskej ničoty, zastrčený kút Mexika, bezvýznamné, provinčné peklo, ktoré ale ako každý tichý vír priťahuje udalosti a postavy. Týmito postavami sú outsideri, looseri, ktorých život beží po zvláštnych koľajniciach každodennej nezmyselnosti, majú problém s alkoholom alebo so vzťahmi a nevediac celkom prečo, pritiahne ich práve vír ničoty, akoby boli priťahovaní vlastným dnom, splývajúcim s dnom sveta, s lievikom víru ničoty. Tieto postavy majú senzibilitu pre zvláštny, rozkladajúci sa, apokalyptický svet, ktorý sa potichu rozkladá za hranicou nášho záujmu.

 

 

Štvrtok 31. august 2017

 

To tajomstvo, že v sebe nosíme labyrint, svoje Ja v podobe komplikovanej siete, labyrint, ktorý prechádzame komplikovane, ohromene ako ktosi, kto blúdi. Sme ornamentálnou sieťou a bodom, ktorý po nej blúdi ako elektrický náboj, sme labyrintom a tým, kto v ňom blúdi, Théseom a Minotaurom, ktorí na seba nemôžu naraziť, a iní z nás si zvolia byť Ariadninou niťou, hoci sme vždy všetkým, snom i snívajúcim. Snaha rozlúštiť, alebo aspoň rozvinúť toto tajomstvo, dozvedieť sa zo seba pravdu, často tým, že vystavujeme sami seba skúškam: napríklad skúškam tvorby. Alebo alkoholu. Alebo chôdze. Alebo lásky. Alebo kníh. Alebo ako Paul Valéry každé ráno zapisujeme svoju chôdzu labyrintom mysle. Je myseľ tým, čo kráča labyrintom nášho Ja, alebo je to naše Ja tým, kto kráča labyrintom našej mysle? Kafka so svojou typickou sebairóniou skonštatoval, že gordický uzol rozhodne netreba mučiť. Chcel tým povedať: treba ho v sebe rozseknúť, ale ja nie som ten typ, a tak touto vetou opäť svoj uzol o čosi priškrtím.

 

Všetky cesty, chce sa povedať, vedú do seba. Alebo je možné reálne vyjsť zo seba? To, čim sme priviazaní k sebe, nie je reťaz, ale veľmi pružná guma. Predstaviť si svet ako každý deň ten istý – vstupujú doň každé ráno iní ľudia.

 

Film: spoločnosť, ktorá ponúka audit vášho života, nezávislý audit vášho šťastia. K narodeninám môžete svojmu známemu objednať audítora, ktorý zhodnotí jeho život. Objektívne a profesionálne. Príklad takéhoto auditu. Človek, ktorý vedľa vás sedí a vníma váš život nezaujatými očami. V každom okamihu zreteľný pocit rozdvojenia: to, čo som naučený vidieť, a čo vidí ktosi iný. Rozpúšťanie naučených ilúzií v pohľade druhého. V konečnom dôsledku nič iné, než ja a Boh.

 

Obrazy Ferdinand Katona (1864 – 1932)

 

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: