Kruhový denník: júl 2017

 

 

Sobota 1. júl 2017

 

Napísal som, že Bosch je možno najdôležitejší maliar a tak sa možno spýtať: a Vermeer?

Vermeer je to, čo Tarkovskij, kým Bosch je Lynch – v otázke poézie, čistoty, krásy sú Vermeer a Tarkovskij najvyššie, ale to nie je to isté, čo dôležitosť, šírka záberu, vplyv. Bosch a Lynch majú napríklad humor v rôznych odtieňoch – u Vermeera a Tarkovského humor absentuje. Dôležitosť je v šírke záberu, v úplnosti, v postmodernom prístupe miešania žánrov a vplyvov, v nevážnosti skladiska sveta, v obsiahnutí registrov. Dôležitosť hovorí o tom, čo je v strede a čo je pospájané množstvom vzťahov so zvyškom sveta. Vermeer a Tarkovskij si zvolili vznešenosť mlčania, zadný trakt, koncentráciu, ktorú nemá rušiť ruch sveta.

 

Existuje umenie odísť a umenie neodísť. To druhé mi je vlastné.

 

Kniha v polici, ktorá ma priťahuje stále viac: 2666 Roberta Bolaña. Nechávam sa priťahovať a čakám, aj preto, že mám rozčítaných viacero textov, najmä Velikićov román Bonavia, čakám na ešte sústredenejšie leto, na ešte horúčkovitejšie ponorenie sa do hrubého románu. Bolaño nie je môj bezvýhradný autor, je medzi nami zvyšok rezervovanosti, čosi nevypovedané, čosi, čo chýba, úmyselne alebo neúmyselne, nie je to plná dôvernosť, vypovedanie všetkého. Čo má svoje výhody i nevýhody. Akoby sme si stále vykali. A možno je to práve preto dôležité: že napriek tomuto odstupu ma priťahuje, že aj napriek tomu, že medzi nami zostáva čosi nevypovedané, je to vzťah sympatie.

 

Smutné tajomstvá dospelých.

 

 

Pondelok 3. júl 2017

 

Postupom času si stále častejšie uvedomujem, že moja osobnosť je nekomplikovaná, v podstate úplne jednoduchá; a že to isté platí o ľuďoch a živote všeobecne. To, čo nazývame komplikovanosťou, je často len zmätkom.

Alebo presnejšie: žijeme na povrchu seba, nad ľadovou vrstvou, pod ktorou sa taja hlbiny, no my ich nemusíme a nechceme skúmať. Literatúra, ktorá nám predkladá skúmanie – alebo rovno topenie sa v týchto hĺbkach, neklame, lebo len ukazuje, čo všetko sa v nás skrýva a odhaľuje v mimoriadnych situáciách, ktoré môžu nastať kedykoľvek, no dobrovoľne si ich nevolíme.

 

Včera pri čítaní Akutagawu som prišiel až k príbehu Kúzlo mágie a pochopiteľne som v ňom spoznal iný príbeh: ten, ktorý je u nás známy vďaka Borgesovi a ten ho prevzal z diela Juana Manuela z 14. storočia. Akutagawa študoval a prekladal západnú literatúru, no pochybujem, že poznal Juana Manuela. Svoju poviedku napísal v roku 1919, v roku 1927 ako 35-ročný spáchal samovraždu. Borges svoju verziu príbehu publikoval v roku 1933 a poznal Akutagawu, v roku 1959 napísal doslov k jeho vydaniu v španielčine. Bol to teda skôr Borges, kto mohol spoznať Manuelov príbeh u Akutagawu – ale pravdepodobne to bude inak. V Európe síce tento príbeh o dvoch mágoch poznáme z Libros de los ejemplos del Conde Lucanor y de Patronio, ale Manuel prevzal príbeh z arabských zdrojov. A tak tu máme možnosť, že pôdorys tohto príbehu putoval s rozprávačmi Tisíc a jednej noci na východ i na západ a v dvoch modernistoch našiel svojich nových rozprávačov, dvoch pokračovateľov tej istej línie rozprávačov Tisíc a jednej noci, ktorí o príbehu toho druhého nevedeli, lebo ku každému z nich ten príbeh prišiel osobne, hoci úplne inými cestami. Akutagawa svoje rozprávanie umiestnil do Japonska začiatku 20. storočia, zmenil kulisy a detaily, ale podarilo sa mu to a príbeh v jeho podaní je rovnako pôvabný, ako jeho európska verzia z Toleda 14. storočia. A čitateľ môže mať radosť z príbehov i z ich neustáleho putovania, zo živej rozprávačskej tradície, ktorá ten istý príbeh vyloví v polovici 20. storočia v dvoch rôznych kultúrach, ktoré sa po storočiach izolácie opäť dotknú.

 

 

Štvrtok 6. júl 2017

 

Silné, zamotané cestovateľské sny. Na hranici prebudenia, ešte v zóne sna, mi prebehne mysľou spomienka na jeden príbeh, na dobrodružstvo so ženou. Chvíľu (chvíle v tejto zóne trvajú nanajvýš sekundy, všetko sa mení rýchlo a vyvíja sa závratnou rýchlosťou – akoby zrod vedomia napodobňoval zrod sveta vo veľkom tresku) považujem tento príbeh za spomienku: áno, tento sen vo mne vyvolal spomienku na túto ženu a na krátky príbeh v cudzom meste. Vzápätí si uvedomím, že to tak nie je, toto nie je skutočný príbeh. Spomenul som si pravdepodobne na sen, ktorý by zostal neznámy a zabudnutý, nebyť sna dnešného rána, ktorý mi ho pripomenul ako snovú spomienku: už sa mi to predtým stalo, že jeden sen ulovil iný, že k nemu viedol ako tunel, ktorými je pretkané naše podvedomie. Teraz si myslím, že to tak nebolo, že to bola narýchlo, akoby pospiatky ad hoc vytvorená fiktívna spomienka prebúdzajúceho sa vedomia.

Tie sny boli pôsobivé a zanechali vo mne silný dojem. Premýšľal som, že v skutočnosti vstupujeme do sna každé ráno, keď sa ako námesačníci noríme do otupujúcej a uspávajúcej všednosti, do zautomatizovaného vnímania reality, v ktorom nejestvuje naše bdelé ja, ale len uspaté, bez silných vnemov, bez chuti života, bez pocitu seba samého prežívajúce ja. Ako v zenovom podobenstve sa môžeme sami seba pýtať, či snívame, že sme motýľom, alebo sme motýľom, ktorý prespí svoj život v našej otupenej existencii.

 

Sú autori, ktorí sú pre nás niečo ako cieľ, ako sféra stálic a orientačné body, a autori, ktorí sú len našimi spolubežcami a súputníkmi na spoločnej ceste, ktorú vymeriavajú tí prví.

 

 

Piatok 7. júl 2017

 

Hudba z auta: Steve Reich. Z dávnych dôb mám kolekciu Steva Reicha, ktorú som celé roky nepočúval. Teraz tú hudbu (opäť) oceňujem. Nie je ľahké vytvoriť niečo moderné, čo nezostarne. Reichovi sa to podarilo. Vytvoril vlastnú hudbu, ktorou zachytával ducha súčasnosti, a táto hudba znie stále skvelo. Je to hudba mesta, dynamiky, novej doby a nového prístupu, recyklácie, posunu – je to skrátka hudba-mesto, najlepšie New York alebo akékoľvek americké mesto, rušnejšie, komornejšie, prechádzka ulicami, rytmus semaforov, nočné mesto, denné mesto. Atmosféra. Tempo. Štýl. Výborná recyklácia americkej swingovej tradície. Opakujúce sa jednoduché slučky. A v tom všetkom, ako napríklad v každej maľbe – meditácia. Som presvedčený, že minimalizmus Glassa i Reicha má svoje opodstatnenie, že to nie je prostá estetická figúra, ale čosi pevne zakorenené v našej skutočnosti, v povahe našej doby. Ten, kto vystihne svoju dobu – nazvime ho klasik – sa veľmi rýchlo spojí s analógiami iných žánrov – hudobný skladateľ s obrazmi, filmami, módou alebo niečím iným; Glassov minimalizmus napríklad v spojení s Reggiovými filmami. Ducha doby vystihnú klasici viacerých žánrov a vytvoria pevné analógie: niektoré obrazy proste pasujú k obálkam kníh alebo platní.

 

Všetko, čo si možno prečítať o Simone Weilovej, je omnoho neuspokojivejšie, než čítanie jej vlastných textov. Platí to aj o knižke Marie-Madeleine Davyovej, ktorá síce má zaujímavé pohľady na Weilovú, ale potvrdzuje pravidlo, že parafrázovať jej texty znamená zbytočne rozostrovať jasný pohľad geniality. Lebo nech si o Weilovej filozofii myslíme čokoľvek, jej pohľad je jasný, ostrý a obdivuhodne presný, jeden z najjasnejších, aké poznám.

 

Veľkosť sveta, ktorú v sebe nosíme ako živú mapu, veľkosť, pre ktorú je zásadná tá živá, aktívna, vnímajúca plocha, ktorou sa sveta dotýkame. Človek, pripútaný k jednému miestu, zdanlivo uzavretý, ktorý v skutočnosti túto permeabilnú membránu rozprestiera v knihách ako vášnivý čitateľ. Spoločenský človek, ktorý túto styčnú plochu so svetom vedie cez iných ľudí. Televízia, internet, album známok: spôsob, akým sa človek dotýka sveta, rôzne citlivo, rôzne ďaleko od seba samého, v nezraňujúcej diaľke alebo na svojej koži. Cestovanie, šport, snivosť. Povrch ľudskej duše v dotyku so svetom, na skrytých i viditeľných miestach, naprieč priestorom a časom. Obnaženosť cesty i skrytosť labyrintu.

 

Písanie je nástrojom prežívania svojho života; učí nás spracovávať bezprostredné zážitky, podrobovať ich skúmaniu i pamäti, objavovať, prehlbovať a násobiť ich. Človek, ktorý píše, sa zároveň učí prežívať: striehne na to, čo zažíva, a zároveň sa učí, že zážitkom je živý pohyb vo svete, skutok a akcia, a zároveň aj čosi skryté a rýdzo vnútorné, pohyb mysle, citu, vnútorné ohmatávanie seba samého. Potreba zapisovať rodí pozornosť voči udalostiam a sebe, vedie človeka k uvedomovaniu a je jeho zbraňou voči času: zbraňou alebo nástrojom, zmyslom alebo pohybovým ústrojenstvom, veslom a chronometrom.

 

Príbeh rubu nášho života. Vedomie, že práve teraz nie som, že práve teraz nemám cit pre seba samého, že nevnímam, necítim dotyk života, necítim vanutie ducha, je vo mne bezvetrie, chýba vzduch a svetlo.

 

Suché vtáčie telo

meravo povieva

na asfalte diaľnic

 

 

Sobota 8. júl 2017

 

Rozdiel medzi zvieraťom a človekom môže byť v tom, že zviera nepozná otázku. Kdesi na počiatku možno vytušiť mýtus o tom, že človek, slabší, nešikovnejší, pomalší než zvieratá, dostal jediný dar, schopnosť klásť si otázky; a vďaka tomu postupne silou svojho umu prekonal všetky zvieratá a podmanil si ich.

To, čo vidí zviera, sú možno fakty, ale nie sú to odpovede. Pretože odpovede nejestvujú bez otázky. Môcť sa pýtať a odpovedať je silná zbraň; sériou otázok – a odpovedí na ne, sa možno dostať veľmi ďaleko. Pokrok je sled otázok a odpovedí. Človek nemá a nenájde nič mimo svojich otázok, ktoré sám položil. Otázka je zároveň pasca, pretože sme sa zvykli pýtať na všetko, no odpovedáme si len my sami. Pýtame sa na svet, na seba, na Boha, ale niet nikoho okrem nás, kto by odpovedal. Veda odpovedá nanajvýš na otázku “ako”, no nie na otázku “prečo”. Naše odpovede sa teda vznášajú v priestore fikcie, neistoty, v priestore jazyka. Celý náš svet, celý náš život, sa odohrávajú vo sfére hypotézy. My sami sme hypotetickou odpoveďou na vlastnú otázku.

 

Neustále vŕšenie otázok nemá konca. Otázky sú schodiskom, po ktorom sme vyšli neobyčajne vysoko, no celá stavba babylonskej veže je len fikciou domnelých odpovedí. Pýta sa a odpovedá ten istý hlas. Keď si to ľudia uvedomili, dostali závrat z výšky, v ktorej sa ocitli. Babylonská veža bola myslená ako cesta k Bohu, ako spôsob, akým sa vyrovnať vševedúcemu Bohu. Človek náhle zistil, že jej konštrukcia je vratká, že suma poznania je len jeho vlastnou, neistou pravdou. Tento veľký závrat sa stal civilizačnou krízou moderného vedomia. Boh, človek, bytie, svet, vesmír – to všetko sa náhle zdalo byť len subjektívnou odpoveďou nášho hlasu na vlastné otázky, ozvenou vlastného zúfalého výkriku v útrobách vlastného vedomia. Pod ľudstvom, obývajúcim najvyššie poschodie veže, sa odhalila priepasť ničoty. Vŕšiť otázky, pýtať sa stále viac a presnejšie, prestalo dávať zmysel, hoci človek to zo zotrvačnosti robí. Je možné oslobodenie sa od otázok? Možno toto je podstata všetkých asketických hnutí: vyzliecť si plášť vlastných dohadov, hypotéz a presvedčení. Zavrieť oči vo veľkej veži poznania. So zenovou prefíkanosťou neodpovedať na otázky, ale poukázať na ich hru s ozvenou. Otázky a odpovede sú nástrojom vedy, no veda nijako nerieši otázky bytia, vedomia, zmyslu, podstaty – to sú odpovede, ktoré vyžadujeme a ktoré hľadáme v priestoroch náboženstva, filozofie, umenia. Nahliadať do ničoty pod vlastnou stoličkou, ako Pascal. Neodpovedať ako Cimrmanova postava na ľadovci: “ja nedriftujem”, lebo všetci sme v babylonskej veži poznania, ktorá je veľkou ilúziou a veľkým dielom človeka, veľkou modlou, na ktorú káže Nietzsche zaklopať: nadčlovek je človek pochopený ako ten, ktorý si po celý čas odpovedá na svoje otázky, vrátane týchto: čo smiem? čo mám konať? aký je zmysel môjho konania? Babylonská veža dejín je labyrint, o ktorom sme sa domnievali, že je cestou, ktorá nás niekam dovedie; presnejšie: že je vertikálou, smerujúcou k Bohu.

 

Bol taký bezvýznamný, že ho ignoroval aj spam.

 

Knihy sú cesta. Niektoré cesty ťa odvádzajú ďaleko od seba, aby ťa poučili, iné ťa privádzajú k sebe samému, do vnútra vlastnej nehybnosti.

 

“…s očami začudovaného bylinožravca…” (Ján Johanides: Marek koniar a uhorský pápež, str. 12)

 

Knihy sú cestou svetom, ale nie len svetom autora; autor je sprievodca, ktorý nás volá do temných, úzkych, ťažko prístupných uličiek (čo podčiarkuje veľavýznamným štrngotaním kľúčov v ruke), alebo aj na tie najfrekventovanejšie bulváre, no s vlastným, jedinečným komentárom, takže čitateľ, blúdiaci knihami, putuje svetom, nie domácnosťou autora (a ak zablúdi, objaví sám seba).

 

Písanie je spôsob, akým vyjsť z prítomného teraz, a zbaviť sa ho, vyjsť z času do nadčasovosti; denník je ešte len záznam “teraz”, dielo už trvá a zaujíma nás kedykoľvek, vyzdvihnuté z času. Všetci máme nízky pôvod, naše “teraz” vonia zemou: dielo je už aristokratické a v salónoch sa nehlási k svojmu nízkemu pôvodu.

 

Písanie: vektor prítomnosti. Minulosť nejestvuje, ruší sa, mlčí sa o nej; to, čo jestvuje, čo začína jestvovať práve teraz, je prítomnosť prenášaná do budúcnosti: na plátno večnosti premietaš prítomnosť, pozlátenú, nanebovstúpiacu.

 

Tá istota u iných: už to robili.

Tvoja neistota: vstupuješ na nové územia.

Kolonizátor, prieskumník, žobrajúci mních?

Kreslíš mapu: pre koho, akú mapu, čo je jej sieť?

 

 

Štvrtok 13. júl 2017

 

Nie je ľahké písať o Weilovej a veľa autorom sa stane, že Weilovej citácie v ich texte sa ukazujú byť tým najzaujímavejším. Veľmi ľahko totiž skĺzavame do fráz, banalít, nezdôvodnených myšlienok, čo je niečo, čo u Weilovej nenájdeme. Veľmi rýchlo sa ukáže rozdiel medzi zaostrenou a tupou ceruzkou. Weilovej štýl spočíva v tom, že píše jediným vhodným spôsobom o duchovne: všetky jej myšlienky sú zdôvodnené, logicky podopreté, majú teda svoje miesto v postupnosti dokazovania, v racionálnom toku myslenia. Sú premyslené, podopreté a teda aj originálne. Nenájdeme u nej dogmatické tvrdenia, ani frázy, ktoré sa tak často pritrafia kresťanským autorom. Keď píše Weilová o čomkoľvek, píše objavne. Ak nemá čo povedať, mlčí. A všetko je zdôvodnené, objasnené, zapadajúce do pozoruhodného celku.

 

“Človek nemôže byť židom, ak je analfabet.” (Hannah Arendt)

 

Deviata epizóda Twin Peaks. Scéna, ktorá je charakteristikou Twin Peaks a mohla by sa citovať: Diane na schodoch, fajčí; za ňou vyjdú agenti FBI Gordon a Tamara a nasleduje nemá pantomíma troch mlčiacich, čakajúcich figúr. Nič sa nedeje, ale niečo sa deje. Gordon je zároveň David Lynch, autor tohto celého. Toto všetko pozorujúci a užívajúci si. Tri figúry sa pozorujú, ošívajú, menia polohu tela. Hra pohľadov, hra diváckych pohľadov. Pohľad autora.

A Lynchov humor, na palube lietadla. Prepojenie postáv a dejov, súkolesie toho celého sa opäť dalo do pohybu, minulosť a budúcnosť, tento a iné svety, to všetko prepojené v jedinom mechanizme sústavou síl a prevodov.

Banálna scéna na záver, dve ženy v bare, jedna si škrabe podpazušie. A my všetci na to podráždené podpazušie hľadíme a tušíme čosi temné, čosi závažné. A celá tá banálna scéna má svoje veľké čaro. Ukazuje jednu zásadnú vec: že dielo nám neprináša ani tak príbehy, pravdy, posolstvá, odkazy, ale čosi iné: zmenu nášho vnímania, celkom nový cit pozornosti. Hľadíme na svrbiace podpazušie úplne inými očami. Hľadíme na svet v novom duchu, všímame si nové veci, preniká nami nový pocit. Už trochu otrepané kulisy prvej série Twin Peaks nie sú podstatné samé osebe – podstata je v tom, že cez ne v nás Lynch prebudil celkom nový, osobitý pohľad na svet.

 

 

Sobota 15. júl 2017

 

Vieme, že minulosť, prostredníctvom spomienok, má svoju chuť; tú máva aj budúcnosť, ako predstava, túžba, obava alebo sen. Má svoju chuť aj prítomnosť? Má pre teba prítomnosť chuť, farby a vône, vieš ešte vnímať a preciťovať život, alebo je to už len bezfarebná každodennosť zvyku, svet zbavený sveta, ja zbavené ja?

 

Film alebo kniha: majú farbu (chuť, tón), pretože predstavujú cestu v čase.

Hudba je o niečo iná: je to skôr nástroj, než vyrozprávaný príbeh. Skôr stroj, než jeho projekcia.

 

 

Pondelok 17. júl 2017

 

Proust: mystik obrátený dovnútra. Proust si vystačil s vnútorným svetom jednotlivca, svet pre neho dostatočne existoval ako priemet v jedinom človeku a zákony tohto sveta – preciťovania, kúzla, nástojčivosti, strachu, bolesti – boli psychologickými zákonitosťami. Snaha pochopiť, prečo na nás pôsobí napríklad západ slnka, je snahou pochopiť individuálnu vnímavosť, pamäť, predstavivosť. Preto ak Prousta zaujímal Boh, tak jedine z tejto vnútornej perspektívy jednotlivca. Proust vnímal mystické, ale nebola to mystika sveta alebo Boha, ale mystika vnímania.

 

Pocit leta, pozostávajúci z množstva mimochodných, vedľajších, sotva vnímaných a uvedomených vecí a vnemov, ako je večerná vôňa, zvuk svrčkov, dlhá cesta domov autom v zošerenom, do únavy padajúcom dni, svieže rána, farby, letné odtiene najrôznejších vôní (trávy, zeme, lesa, alebo aj benzínu, cigaretového dymu či rozliateho piva). Leto sfarbuje veci, vrátane kníh a hudby, vrátane nás samých.

 

Spomienka, ktorá sa zjavila len predvčerom a predtým dlho, dlho nie: letné večery, lavička na dvore, a ja sedávam so starším kamarátom, ktorý pracuje v lese a vždy večer si dôkladne rozoberie a vyčistí motorovú pílu. Po celý čas rozpráva svoje historky, niekedy mu pomáham s čistením dielov. Piliny zmiešané s olejom a benzínom, špecifická vôňa lesa, ktorú možno zacítiť na lesných skladoch a ktorú si lesní robotníci nosia so sebou. Rozpráva mi zážitky z lesníckej školy, z lesa, dlhé letné večery. Starší sused, vyrastali sme vedľa seba a v detstve majú starší silnú autoritu. Býval som častým poslucháčom viacerých ľudí, ktorí mi rozprávali rôzne časti svojich životov. Táto schopnosť niektorých ľudí, prerozprávať sa, mať svoje príbehy a svoje ponaučenia z nich, svoj vlastný obraz v príbehoch – každý rozprávač vychádza zo svojich príbehov víťazne; a výber príbehov, mať v nich časť svojho ja.

Pred dvoma dňami sme pracovali s motorovou pílou a mne sa po rokoch vybavili tieto večery na lavičke, ktoré pre mňa dlhé roky nejestvovali. Sú určité obdobia v živote, ktoré sú pre nás slepé škvrny a naopak, sú obdobia žltých škvŕn pamäte.

Spomínam si teraz aj na samotnú lavičku, na jej príbeh, ktorý bol dôležitým príbehom v mojom detstve – život vecí je pre deti dôležitý; tieto lavičky boli dve, neboli to klasické lavičky, ale dve jednoduché lavice bez operadla a medzi nimi stôl, všetko z masívnych kmeňov stromu. Staršia a mladšia lavička, ich starnutie, až sa z mladšej stala staršia a všetky príbehy okolo nich a na nich.

 

Detstvo je plné príbehov, ktorých mlčanlivými svedkami sme sa stali. Je v nás vrstva mlčania, absorbujúca množstvo príbehov a myšlienok. Dieťa o mnohých veciach mlčí aj pred sebou. Až neskôr, v dospievaní, vzniká to druhé ja, nazývané vedomím, a to zaujíma rôzne (my naivne veríme, že racionálne) postoje k tomu, čo je v nás uložené, myslené, cítené, skryté. Toto druhé ja rozhoduje o tom, čo z tohto nepreberného materiálu bude artikulované a ako. Otázka miery, vkusu, taktu, principiálnosti – a zároveň je to strata detskej úprimnosti. Toto naše druhé ja začína riadiť všetko to, čo sa nám prihodí a zastupuje nás pred ľuďmi. Nie však pred Bohom a pred psychoanalýzou.

 

 

Streda 19. júl 2017

 

Simone Weilová, listy a iné texty, knižka, ktorá predo mnou opäť roztvorila tento neobyčajný, znepokojujúci, geniálny svet. Jej filozofia je prostá a ťažká. Vyextrahovali ju z jej zápisníkov, ktoré sú plné denníkových záznamov o Bohu, existencii, filozofii – záznamy na takej úrovni dokonalosti, že porovnanie znesú len nemnohí, Pessoa, Akvinský, Kafka. Za túto knižku treba byť vďačný, lebo v niekoľkých ťahoch perom opäť obkresľuje dôležité obrysy Weilovej filozofie. Weilová je prostá, píše pre kohokoľvek a prísne sa pridŕža toho, čo je evidentné – komukoľvek. Túžime po absolútne. Nič také na zemi niet. Napriek tomu svoje túžby upierame na pozemské veci. Na zemi niet nijaký dôkaz Boha. Niekoľko parafrázovaných tvrdení, ktoré sú zrejmé nám všetkým. A s ktorými – a to je podstatné – nič nerobíme. Zabúdame na ne, nie z nedbanlivosti, ale úmyselne. Žijeme, pretože zabúdame, pretože sme to zvládli, potlačiť tých niekoľko myšlienok, ktoré nás všetkých spájajú, no len niekoľkí – Weilová napríklad – ich berieme vážne, aspoň tak, že o nich hovoríme.

V našej duši žije naše ja, to, čo tak nazývame, a toto naše ja je takmer celá časť duše – a je to tá úbohá časť duše. Zvyšok, dopovedzme namiesto Weilovej, je božská časť duše. Skutočne veriť v Boha znamená nechať naše ja, tú úbohú časť duše, zomrieť. To však nechceme. Nik nechce prestať hovoriť “ja”. Toto “ja” je súbor omylov a nedokonalostí, chýb a hriechov. Objektívne vzaté, treba sa ho zbaviť. Subjektívne vzaté: nedokážeme to. Tak prosté a pritom tak ťažké, lebo toto od nás Weilová chce: zbavte sa svojho ja. Uvoľnite Bohu cestu. Nechajte rásť to horčičné semienko, ktoré je vo vás od Boha. Len toto nám hovorí táto kniha – aké prosté je všetko, a pritom aké ťažké. Dokazuje to, drží sa evidentných faktov, nič nefabuluje, nič nesugeruje. A kto chce, môže začať akoukoľvek vetou tejto autorky. Každá je bránou, vstupom do iného sveta, nezabudnuteľnou inšpiráciou. Stačí odložiť predsudky a spraviť jediné: premýšľať nad slovami, ktoré boli prostredníctvom jednej trpiacej ženy pred polstoročím zapísané (a preložené Andrejom Záthureckým).

 

Našu náboženskú povinnosť – čiže vieru – definuje Weilová podobne jednoducho a ťažko zároveň. Všetko, čo sa od nás chce, je ustúpiť. Podľa Weilovej nemáme hľadať, nachádzať, vytvárať – práve naopak, to, čo sa od nás chce, je pozornosť. Sme schopní len horizontálneho pohybu, nedokážeme lietať a skákať nám nepomôže. Na tejto úrovni Boha nenájdeme. Sme podriadení gravitácii, no je tu jedna-jediná vec: svetlo. To, čo máme spraviť, je vystaviť sa svetlu, ako rastlina, ktorá vďaka svetlu prekonáva tiaž. Nevieme byť zdrojom svetla, môžeme sa mu len vystaviť, prijať ho. Naše úbohé ja je zdrojom tieňa. V tomto zmysle Weilová hovorí, že cesta k Bohu je len individuálna a nezáleží od konfesie. Rozlišuje medzi vierou a vyznaním: vierou možno nazvať len naše plné odovzdanie sa Bohu a zážitok tohto odovzdania sa, inak hovoríme nanajvýš o vyznaní. A navyše, naše falošné predstavy Boha sú skôr na obtiaž, keďže jednak posilňujú naše ja, jednak presmerovávajú našu pozornosť a lásku od pravého Boha (ktorého nepoznáme) k nepravým obrazom. Pravý Boh je v nekonečne a neposkytuje útechu. Nepraví bohovia sú všade okolo a sú zdrojom útechy. Weilová nehlása slepú vieru, ani dôverčivosť: naopak, podstatné je zbavovať sa falošných bohov, falošnej viery, v istom zmysle je lepšie neveriť, než veriť nesprávne (Weilovej koncept Ateizmu ako očistenia). V otázke viery sa nemáme spoliehať na seba (na naše ja), ale práve naopak, stačí svoje ja eliminovať.

 

Viera a filozofia sú podľa Weilovej niečím, čo je určené všetkým bez rozdielu (podobne ako krása); filozofia nie je určená úzkemu kruhu, ale doslova všetkým. Pravda podľa Weilovej nie je ničím, čo sa zdôvodňuje racionálne, ale odvodzuje sa empiricky: preto u nej nájdeme toľko analógií z bežného života, každodennej psychológie, dejín, príbehov, fyziky. To, čo rozhoduje, je každodenná skúsenosť kohokoľvek – a všetko, čo sa z umenia a myslenia vymyká tejto ľahkej prístupnosti, čo vynecháva bežných ľudí a bežný život, je formou omylu výlučnosti.

 

 

Štvrtok 20. júl 2017

 

Spomínam si na kreslený vtip zo šachovej príručky: muž na niekoľkých políčkach fyzicky športuje, rôzne sa namáha a pripravuje, aby na poslednom políčku zasadol k partii šachu.

Niečo podobné by sa dalo vytvoriť o písaní. Čo všetko jednotliví autori prežili, skúsili, čím si prešli, kým zasadli k stolu a vytvorili svoje diela. Vo všeobecnosti je to veľa života, kníh, cestovania, premýšľania, neúspešných pokusov – ale dalo by sa hovoriť aj o konkrétnych autoroch. Políčka zúfalstva, nešťastia, prázdnoty, dobrodružstiev, neúspechov – a napokon záverečné políčko zahŕňajúce dlhé hodiny sedenia a práce.

 

Miesta a situácie, keď mám zreteľný pocit, že som v umelom, akoby neplynúcom čase, v umelom čase oddelenom od skutočného času sveta, existencie. Umelé prostredie, umelý deň, bez možnosti byť sám sebou, existovať. Pre mňa sú to špecifické spoločenské prostredia: zoologické záhrady, kúpaliská, oslavy, úrady – miesta, odkiaľ pozorujem, ako tam kdesi von plynie život.

 

 

Nedeľa 23. júl 2017

 

Spôsob, akým vytvárať podnetné vety: vytvárať negácie najznámejších výrokov.

 

Svoj život si zariaďujeme v nábytku každodennosti, pretože ten najlepšie vyhovuje našim návykom a predstave o dobrom dni. Všetko, čo potrebujeme, máme na dosah ruky. Nič nás nevyrušuje a nič nám nevadí: a v tom je nebezpečenstvo nudy a apatie, straty stimulov, riziko prekrytia sveta kulisami nábytku. Experimenty – narušenie zvykov, vykročenie za ich hranicu, pátranie za ich bezpečným územím. Kráčať niekoľko dní, byť na ceste, nič než chodník, lesy, kopce; vkráčať do novej podoby seba samého, za hranicu svojho obvyklého návratu. Vyhradiť si deň na prejdenie celého pohoria, na bicykli – jazda hrebeňom, bezozvyšku, od A po Z. Vyraziť na cestu, z domu, a vzďaľovať sa: ty, stan, možno bicykel, a knihy. Alebo: presadiť svoju každodennosť do iného prostredia, do iného mesta. Robiť niekoľko pokojných, nevzrušivých dní to isté čo doma, ale v kaviarňach, uliciach a bytoch iného, doposiaľ neznámeho mesta.

 

Otázka smrti: nakoľko ju každý z nás vníma ako otázku prostého inštinktu, pozemských otázok nenaplnených ambícií a nakoľko ako metafyzickú otázku, v ktorej sa dotýkame všetkého?

Náš vzťah k smrti naznačuje, koľko je v nás živočícha, človeka a Božieho stvorenia.

 

 

Streda 26. júl 2017

 

Na čom záleží, je byť hrdinom príbehu, vytvárať tento príbeh, nestrácať ho zo zreteľa: toto je napokon posolstvo všetkých veľkých príbehov a v detstve podľa toho žijeme. Neprestať byť hlavným hrdinom svojho príbehu, zatiaľ čo sa stávame vedľajšími, zameniteľnými, bezfarebnými postavičkami iných príbehov: už nie veľkých príbehov, nie šťastných príbehov. Udržať si svoj príbeh, svoju jasnú, kladnú rolu v ňom.

 

Plné dni. Dva v Nemecku. Dva na Morave. Dva v Malej Fatre. Premýšľať. Spracovávať dojmy.

 

Neurčitosť výrazov ako “spracovávať dojmy” – považujme to za otvorenosť pojmov, ich výzvu spraviť to po svojom. Neurčitosť jazyka na spôsob nábytku, ktorý vytvorí náš vlastný domov a ktorý naplníme svojimi osobnými predmetmi (presnejšie: osobnou konfiguráciou neosobných predmetov).

 

Verím, že spracovanie dojmov je dôležité, aj keď má rôznu podobu. Sen. Písanie. Premýšľanie. Spomienka. Návrat. Inšpirácia. Príbeh. Niekedy sa vraciame k minútam, inokedy k celým rokom. Niekedy bezprostredne, inokedy až po mnohých rokoch, ako ktosi iný. Iný: iný o spracované dojmy. Spracovanie prebieha vedome aj nevedome, po istých trasách: u zvierat, ako veríme, sú to nevedomé, inštinktom narysované neosobné trasy. “Neosobnosť.”

 

Lietanie (v pasívnom zmysle, ako pasažier aeroliniek). Námet na knihu. Začať možno tým, že akt lietania, pohľad na svet z výšky, vzbudzuje melanchóliu; ten pocit množstva, pocit paralelnosti životov, pohľad na mestá, plné ľudských životov, z ktorých by predsa mala stúpať krása, energia, to všetko je melancholické, zväzujúce, paralyzujúce. Tá sotva predstaviteľná, a teraz tak zreteľná kvantita života. To predstavivosť presahujúce množstvo. Vidíš množstvo osudov, ľudí, kultúr, a necítiš a nevidíš ich obsah, zmysel, podstatu. To všetko ťa stiesňuje a stišuje. Nemôžeš pochopiť a obsiahnuť to, čo vidíš: na rozdiel od ľudského rozmeru chôdze, na rozdiel od pohľadu zo zeme, tento nebeský pohľad presahuje tvoj metafyzický cit, tvoje racionálne chápanie, tvoje limity predstavivosti. Tento nepomer je skľučujúci, melancholický.

Pokračovať možno tým, čo sa dá v lietadle robiť. Ako stráviš tých niekoľko hodín sám so sebou. V sebe.

Ukončiť možno tým, čo je to lietadlo. Čo o lietadlách vieš. Čo o nich vedia iní. Svet techniky.

Atakďalej.

 

 

Štvrtok 27. júl 2017

 

Dostačujúci dôkaz starnutia: trénerov futbalových mužstiev si pamätáš ako hráčov. Zároveň si spomínaš, že takto si pamätal trénerov tvoj otec: a pre teba to bolo v detstve čosi ako dve rôzne, vzájomne neprevoditeľné fyzikálne jednotky – ten jeden čas hráča a druhý čas trénera, čas otca a tvoj čas. Teraz si pochopil túto fyzikálnu súvislosť, akýsi matematický cit, ktorý spája dve zdanlivo nezávislé entity do spoločného systému.

 

Nepriame dôkazy starnutia. Napríklad tvoj chladný odstup od náhlivosti – kedysi boli veci, do ktorých si sa musel ihneď netrpezlivo ponoriť, napríklad nové knihy, alebo texty, ktoré si dokončoval rýchlo a v podstate ihneď. Teraz nechávaš veci čakať. Pripomínaš rybára, ktorého dravý potok sa ustálil na pokojné jazero.

Keď si si nedávno robil rekapituláciu, konštatoval si, že je len veľmi málo vecí, ktoré si zmenil voči mladej podobe seba, o ktorých by si mohol povedať: na toto som už starý, toto by som už dnes nespravil. Ak, tak sú to skôr chyby a hriechy mladosti, ktoré si dnes už odpustíš. A predsa, ešte stále si ochotný spať v stane, cestovať nepohodlne, potiť sa do kopca, robiť podradné roboty, písať neskoro do noci a nevyspať sa, no už je v tebe tento chlad trpezlivosti. Dokážeš čakať s odpovedaním na mail a nechať čakať knihu, na ktorú si sa tešil.

 

Nerozumnosť mladosti, nerozumnosť viery.

 

 

Piatok 28. júl 2017

 

Spraviť poctivé interview so sebou. Aj to je zmyslom písania.

 

Prečo nik neprekladá Hamvasa?

 

Hudba v aute: Lepo Sumera (všetko, naposledy vokálne diela). Čo ma fascinuje: do presnej formy odliata tvorivosť. V tomto je Sumera súčasťou Stravinského línie.

 

Reprodukcie: Anton Jasusch

 

Reklamy

3 komentáre to “Kruhový denník: júl 2017”

  1. Damniel Says:

    Po cca 15 rokoch som sa aj ja vrátil k hudbe Steve Reicha, náhodou. Raz popoludní som si čosi z jeho tvorby pustil na youtube a naraz som si začal všímať ako hudobníci hrajú mne už dávno známe skladby. Akoby som začal vnímaťa pozorovať akúsi špecifickú choreografiu hudobníkov. Príklad: Music for 18 musicans som videl v niekoľkých verziách, a stále akoby to bola iná skladba, stále iné tváre, iná mimika, gestika a zohranosť a prežívanie hudobníkov. Až pri videozázname som si uvedomil že v jednej pasáži spomínanej skladby musia hrať 3 hudobníci na jednu marimbu a nesmú sa pomýliť. To isté som pozoroval so skladbou 2×5. Hm, a to som si ešte pred pár rokmi vravel, že ma Steve Reich už nemá čím prekvapiť.

    • dalfar Says:

      Viem si predstaviť, že táto hudba môže ponúkať nové objavy, napríklad ak by sme skúmali notové zápisy (vizuálne), štruktúry zmien, symetrie, atď., svojim spôsobom je to príklad architektúry, alebo akéhosi útvaru, či už si ho predstavíme tvarovaného v čase, zvuku, alebo inak, a možno práve vďaka takýmto “objektom” poznávame špecifický “priestor”, v ktorom sú modelované (niekedy sa nám takéto nové priestory dávajú spoznať na pomedzí spánku a vedomia, utkané z priestoru, bolesti, farieb a zvukov).
      Inak je zaujímavé, že sa vôbec nedá odhadnúť, na ktorú pasáž zápiskov niekto zareaguje.

  2. lamik Says:

    kropíte živou vodou 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s


%d bloggers like this: